Adolf Hitler

Táto stránka je zamknutá pre neregistrovaných a nových používateľov. Stránku opakovane napádali vandali alebo spammeri alebo o jej obsahu prebieha spor a čaká sa na jeho vyriešenie. Prosíme Vás, aby ste o prípadných zmenách diskutovali na diskusnej stránke.

Adolf Hitler
Nemecký politik a diktátor, ríšsky kancelár Tretej ríše
Narodenie	20. apríl 1889 Braunau am Inn, Rakúsko-Uhorsko dnes Rakúsko
Úmrtie	30. marec 1945 (56 rokov) Berlín, Nemecko
Podpis	[[Súbor:|145x120px|Adolf Hitler, podpis]]
Odkazy
Commons	Adolf Hitler
Biografický portál

Adolf Hitler (* 20. apríl 1889, Braunau am Inn – † 30. apríl 1945, Berlín) bol nemecký politik, diktátor, zakladateľ a organizátor Národno-socialistickej nemeckej robotníckej strany, autor národnosocialistickej koncepcie štátu (v diele Mein Kampf, 1927), ríšsky kancelár (30. január 1933-1934) a "vodca a ríšsky kancelár" (2. august 1934-1945).

V Nemecku zriadil absolútnu diktatúru. Agresívnou politikou voči okolitým krajinám vyvolal v Európe druhú svetovú vojnu. Bol inšpirátorom a hlavným organizátorom masového vyvražďovania obyvateľstva a vojnových zajatcov v okupovaných krajinách, osobitne v ZSSR. Za nepriateľov Nemecka považoval najmä Židov, Rómov, Slovanov, homosexuálov, zdravotne postihnutých, ale aj politických oponentov. Bol zodpovedný za hmotné a morálne zničenie Nemecka.

Život

Hitlerova kniha Mein Kampf, ktorá je jeho autobiografiou, je podľa mnohých názorov veľmi zlým prameňom pre opis Hitlerovho života, keďže obsahuje veľa výmyslov a prehnaných tvrdení.

Sám Hitler za života prísne zatajoval svoj pôvod. Nechal dokonca roku 1938 zrovnať so zemou rodné dediny svojich rodičov a prarodičov v severovýchodnom Dolnom Rakúsku (pri Čechách). Dôvodom môže byť Hitlerov nevyjasnený pôvod spojený s incestom. Keďže si Adolf Hitler nebol istý, kto bol jeho starý otec, objavovali sa špekulácie, že práve Hitler ako hlavný reprezentant rasistickej ideológie má za predkov Čechov alebo Židov.

Detstvo

Rodokmeň Adolfa Hitlera

Hitler sa narodil v Braunau Am Inn v dnešnom Rakúsku ako štvrté zo šiestich detí (4 neskôr zomreli) colníka nemeckého pôvodu Aloisa Hitlera a jeho tretej ženy Kláry (pôvodom Rakúšanky), ktorá bola zároveň jeho neter. Alois mal navyše ešte ďalšieho syna a dcéru so svojou druhou manželkou. Jeho sestra Paula bola od neho mladšia o 7 rokov. Kvôli otcovmu povolaniu sa rodina často sťahovala, takže Hitler navštevoval ľudové školy v Passau, Lambachu a Leondinge pri Linzi. Potom študoval na reálnom gymnáziu v Linzi, ale štúdium nedokončil. Podľa niektorých názorov pre absolútnu neschopnosť, ktorá vyvrcholila, keď jeho otec roku 1903 umrel a Hitlera nemal viac kto nútiť učiť sa.

Od roku 1905 žil z podpory pre polosiroty. Keďže vedel dobre maľovať, pokúšal sa dostať na prestížnu umeleckú školu. V rokoch 1907 a 1908 ho opakovane neprijali na Viedenskú umeleckú akadémiu, poradili mu však nech skúsi svoj talent využiť pri štúdiu architektúry. V roku 1907 zomrela jeho matka na rakovinu prsníka. Potom začal Hitler dostávať dôchodok pre siroty, k čomu si privyrábal predajom obrázkov a pohľadníc, ktoré sám maľoval.

Roku 1909 odcestoval do Viedne, kde sa živil príležitostnými zamestnaniami (maliar pozoruhodností Viedne a pod. ) a so záujmom sledoval vtedajší politický život. Tu sa zoznámil s antisemitskými a rasistickými názormi (Jörg Lanz von Liebenfels, Georg Ritter von Schönerer a pod.). Viac ako o politiku sa však zaujímal o operu, najmä Richarda Wagnera, skladateľa nemeckých nacionalistických opier. Roku 1909 býval v azyle pre bezdomovcov a roku 1910 v mužskom domove na ulici Meldemannstraße. V domove pre mužov bol v kontakte so židovským obyvateľom domova Hanischom, ktorý pre Hitlera predával obrazy.

Prvá svetová vojna

Hitler (vľavo) so svojimi spolubojovníkmi počas 1. svetovej vojny

Po tom čo mu roku 1913 vyplatili dedičstvo jeho otca, presťahoval sa do Mníchova. Dôvodom bola snaha utiecť pred vojenskou službou a odpor k rakúsko-uhorskému mnohonárodnostnému štátu. No už roku 1914 sa Hitler prihlásil ako dobrovoľník k 16. bavorskému pluku a nastúpil na front prvej svetovej vojny. Skoro celú vojnu strávil ako pešia spojka na západnom fronte. Dostal aj rad Železného kríža II. triedy (1914), po zranení nohy v roku 1916, na čas prerušil službu ale na front sa opäť vrátil v marci 1917, kedy dostal aj vyznamenanie Železný kríž I. triedy (1918). Nasadenie na fronte pravdepodobne ešte výraznejšie upevnilo jeho svetonázory.

Jeho spolubojovníci ho nenávideli za jeho nekritickú poslušnosť voči dôstojníkom. Krátko pred koncom vojny, 15. októbra 1918, po plynovom útoku dočasne oslepol a dostal sa do lazaretu v Dolnom Pomoransku. Podľa nových výskumov bola oslepnutie asi hysterická reakcia na porážku Nemecka vo vojne. Ošetrujúci psychiater Hitlera klasifikoval ako psychopata, úplne nevhodného zastávať vedúce funkcie. Keďže ho ako hysterika označil aj Hitlerov vedúci dôstojník, nie je čudné, že napriek vyznamenaniam sa Hitler nikdy nestal viac ako slobodníkom.

Vzostup

Po skončení vojny striedal zamestnania, živil sa hlavne ako dôverník Reichswehru v Mníchove. Bola to funkcia spojky medzi armádou a vládou revolučnej Nemeckej republiky rád v Bavorsku vedenej židovským predsedom vlády Eisnerom, ktorého pohrebu sa Hitler dokonca nenápadne zúčastnil.

Po drvivej porážke Nemeckej republiky rád pracoval v novej správe Reichswehru v Mníchove a zdá sa, že denuncioval svojich kamarátov z pluku za to, že spolupracovali s Nemeckou republikou rád. Ako agent tajnej služby prenikol v roku 1919 do Nemeckej robotníckej strany(Deutsche Arbeiterpartei - DAP). Na zhromaždeniach tejto xenofóbnej, antisemitskej a pseudo-socialistickej strany roku 1919 sa čoskoro prejavil ako dobrý rečník, preto ho hneď naverbovali ako 55. člena a hneď sa stal nepostrádateľným propagátorom.

V roku 1920 Hitler vypracoval program strany a dal ju premenovať na Národnosocialistickú nemeckú stranu (Nazionalsozialistiche Deutsche Arbeiterpartei - NSDAP). Keď ho v decembri 1920 prepustili z armády, živil sa už svojimi prejavmi. V roku 1921 sa zmocnil vedenia strany. Teraz už bol vedúcou osobnosťou v Bavorsku, ale mimo Bavorska bol ešte skôr na smiech.

Ako vodca nemeckého fašizmu sa zúčastnil roku 1923 na Ludendorffovom pokuse o puč v Mníchove. Keďže v tom čase súdy v Nemecku boli veľmi mierne voči pravicovému extrémizmu (sudca si dokonca od Hitlera vypočul kritiku, že je Žid), dostal Hitler len 5 rokov vtedy existujúceho tzv. väzenia cti v Landsbergu (kde nebolo treba pracovať a pod.). Po zatknutí roku 1924 napísal vo väzení svoju knihu Mein Kampf, ktorá sa pôvodne mala volať Štyri a pol roka boja proti klamstvám, hlúposti a zbabelosti. Kniha zhŕňa Hitlerove radikálne šovinistické, antisemitské a rasové tézy a propaguje militarizmus. Po 9 mesiacoch Hitlera nakoniec prepustili.

Roku 1925 si dal odňať rakúske občianstvo, nemecké však získal až roku 1932, keď sa zamestnal v Úrade pre kultúru a meranie krajiny v Braunschweigu. Vybavením nemeckého občianstva bola poverená Hitlerova duchovná priateľka Magda Quandtová. (To bolo ešte predtým, ako sa stala manželkou neskoršieho führerovho ministra propagandy Josepha Goebbelsa.)

V Nemecku sa po prepustení z Hitlera „šaša“ stala naraz vážená osobnosť. V tomto čase organizoval najmä ozbrojené oddiely SA a SS. Hospodárska kríza roku 1929 umožnila jeho strane dostať sa k moci - vo voľbách do ríšskeho snemu roku 1932 sa NSDAP s 37,4% hlasov stala najsilnejšou stranou a ríšsky prezident Paul von Hindenburg Hitlera 30. januára 1933 menoval ríšskym kancelárom.

Diktatúra

Po príchode k moci zaviedol v Nemecku fašistickú diktatúru, inscenoval požiar ríšskeho snemu, z ktorého obvinil komunistov a následne zakázal komunistickú stranu, fyzicky zlikvidoval revolučné kádre a antifašistov. Začal so znovuvyzbrojovaním Nemecka a po smrti Hindenburga roku 1934 sa vymenoval za „vodcu“ (nem. Führer) a spojil vo svojich rukách neobmedzenú moc. Potláčal akúkoľvek opozíciu. Pre svojich ideologických a „rasových nepriateľov“, prikázal zriadiť koncentračné a vyhladzovacie tábory ešte v polovici 30. rokov. Masové vyhladzovanie a exekúcie najrôznejšich skupín nemeckého i podmaneného obyvateľstva dosiahlo svoj vrchol neskôr počas vojny.

Hitler na prehliadke SA v Norimbergu, november 1935

V marci roku 1935 zaviedol v Nemecku všeobecnú brannú povinnosť a začal sa systematicky pripravovať na vojnu. Postupne likvidoval jednotlivé ustanovenia Versaillského mieru, obsadil Porýnie nemeckým vojskom. V rokoch 1936-1939 aktívne podporoval Franca v španielskej občianskej vojne. V roku 1938 anšlusom pripojil k Nemecku Rakúsko. Postupne likvidoval aj samostatnosť Česko-Slovenska (Mníchovská dohoda, vyhlásenie protektorátu Böhmen und Mähren a Slovenskej republiky), až nakoniec 1. septembra 1939 rozpútal druhú svetovú vojnu útokom na Poľsko.

Druhá svetová vojna

Hitler na začiatku vojny prenechával vojenské rozhodnutia na svojich generálov. Prvým zásahom do priebehu vojenských operácii bolo nariadenie ústup vojsk z oblasti Narviku do neutrálneho Švédska, kde by boli internované, počas operácie Weserübung. Po zásahu Jodla bol však jeho nezmyselný rozkaz zrušený a vojakom prikázané držať pozície. Hitler sa z toho poučil a neskôr pri akejkoľvek kríze presadzoval zotrvanie v pôvodných pozíciach.

Po víťazstvách Nemcov na západe v roku 1940 mu Keitel udelil prezývku Grösster Feldherr aller Zeiten. Nemci radi vytvárali oficiálne skratky a tak vzniklo oficiálne Gröfazl, čo neznelo veľmi vážne.

V máji 1940 Hitler zaútočil na Francúzsko, čo spolu s dobytím Belgicka, Holandska a Luxemburska (a neskoršou kapituláciou Francúzska) presvedčili Hitlerovho hlavného spojenca, talianského vodcu Benita Mussoliniho pridať sa vo vojne na Hitlerovu stranu. Počas tohto obdobia sa Hitler po abdikácii Waltera von Brauchitscha stal najvyšším veliteľom pozemného vojska. V tejto funkcii potláčal všetkých generálov bývalého generálneho štábu na úkor svojich priznivcov a verných nacistov.

Hitler a Mussolini v okupovanej Juhoslávii

22. júna 1941 Hitler prikázal svojmu trojmilionóvemu vojsku zaútočiť na Sovietsky zväz, čím porušil pakt neútočenia, ktorý uzavrel spolu so Stalinom o tri roky skôr. Predpokladal, že sa jeho armáde podarí zničiť ZSSR v priebehu niekoľkých mesiacov ešte pred príchodom zimy. Nemcom sa podarilo preniknúť hlboko do sovietskeho územia, obsadiť pobaltské štáty, Ukrajinu, Bielorusko a veľkú časť ďalších západných oblastí ZSSR. Hitler bol dokonca prvý, kto rozpútal vojnu aj oblastiach za polárnym kruhom, kde sa predtým vojenské operácie nikdy neviedli. Postupne sa však prejavila nepripravenosť nemeckej armády na extrémne podmienky ZSSR. Nebola to však len zima, ale aj obrovské vzdialenosti, zničené komunikácie a partizáni. Nemecké vojská síce zlikvidovali a zajali vo viacerých bitkách obrovské množstvá sovietskych vojakov a priviedli svojho nepriateľa na prah katastrofy. Tieto bojové operácie však nedosiahli všetky ciele, ako pôvodne Hitler predpokladal. Nepodarilo sa obsadiť Leningrad, tobôž nie Archangeľsk, ktorý bol cieľom skupiny armád Sever. Nebola dosiahnutá Moskva, ktorú Sovieti najprv protiofenzívou a potom aj posilovaním vojsk pevne držali v rukách. Na južnom krídle sa pre Nemcov situácia vyvíjala zatiaľ najhoršie, ich cieľ Astrachaň bola v nedohľadne. Z Rostova na Donu ich sovietske vojská v závere roka vyhnali na západ. Nemecké vojská boli v najdôležitejšom smere útoku zastavené v bitke pred Moskvou v decembri 1941 silným sovietskym odporom i krutou zimou. Pod tlakom Červenej armády niektorí nemeckí velitelia ustúpili o niekoľko 100 km. Tých ktorí ustúpili aj napriek jeho striktnému zákazu Hitler odvolal. Veril totiž, že práve jeho rozkazy držať pozície za každú cenu a neustupovať boli práve rozhodujúcim faktorom, ktorý vtedy odvrátil nemeckú porážku.

Manstein vo svojich pamätiach podáva niekoľko zaujímavých pohľadov na Adolfa Hitlera ako vojaka. Napriek kritike jeho nerozhodnosti a nedostatočného vojenského vzdelania jednoznačne odmieta lacnú frázu „slobodník z prvej svetovej vojny“, často používanú v súvislosti s jeho vojenskými schopnosťami.

Zásahy do velenia armády

Na východnom fronte sa v nasledujúcom období rozpútali ťažké boje, ktoré si vyžiadali obrovské množstvo obetí na obidvoch stranách. Svojimi nezodpovednými a neodbornými zásahmi do velenia armády Hitler dostal svoje armády na východnom fronte do ťažkej situácie. Svoje vojská na východe riadil z hlavného stanu Werwolf ležiaceho blízko západukrajinského mesta Vinnica.

Hitler s Mannerheimom na východnom fronte vo Fínsku, leto 1942

Prvým z veľkých omylov bolo nerozhodné jednanie pri bojoch v južnej časti ZSSR, kde si v dôsledku viacerých jeho zásahov do rozhodovania generálov neboli nemecké vojská schopné dobyť Kaukaz a navyše sa zaplietli do dlhotrvajúcich a vyčerpávajúcich bojov o mesto Stalingrad, ktoré sa pokúšali obaja diktátori z prestížnych i strategických dôvodov udržať za každú cenu. V dôsledku neuspokojivého tempa postupu odvolal veliteľa skupiny armád A maršala Lista a týmto jednotkám velil sám. Neskôr výrazne podcenil sovietsku armádu, ktorá najprv porazila krídla 6. armády, rozvrátila nemecký južný front a potom celkom obkľúčila nemecké vojská v okolí Stalingradu. Napriek tomu, že spočiatku váhal s evakuáciou vojsk, bol ubezpečený Hermanom Göringom, že Luftwaffe zabezpečí dostatočný prísun zásob obkľúčeným jednotkám a preto trval na tom aby 6. armáda naďalej držala svoje pozície. Zásobovanie však nebolo dostatočné a 6. armáda sa ocitala v čoraz horšej situácii. V tej dobe však stále existovala reálna šanca, že by sa Nemcom podarilo vojsko zachrániť v prípade, že podnikne koncentrovaný útok na sovietske kliešte. Hitler naopak prikázal armáde zotrvať a brániť sa do posledného muža, čo nakoniec vyústilo v jej kompletnú stratu. Nemecko navyše stratilo svojho poľného maršala Friedricha Paulusa. Na jar sa za cenu obrovského úsilia Wehrmachtu pod vedením Ericha von Mansteina síce podarilo stabilizovať front, no následne boje boli znovu poznamenané Hitlerovými nesprávnymi rozhodnutiami.

Jednou z typických nerozumných činností bolo i to, že namiesto toho aby dopĺňal čerstvými doplnkami svoje divízie bojujúce na fronte, uprednostňoval vytváranie nových. Tak krátko po bitke o Stalingrad vznikla napríklad znovu aj 6. armáda (jej základ tvorili príslušníci bývalej 6. armády, ktorí boli evakuovaní, alebo im nebol umožnený návrat k jednotkám po 21. novembri, kedy bola obklúčená). To, že nedbal na doplňovanie frontových jednotiek, malo výrazný vplyv na ich opotrebovanie. Nové jednotky museli navyše naberať nové skúsenosti za zbytočných strát.

V júni a júli 1943 sústredil najlepšie jednotky armády a SS k útoku na výbežok frontu pri Kursku. Bitka, do ktorej bez dostatočného uváženia vrhol svoje vojská, nakoniec skončila ťažkými stratami pechoty i tankov, ktoré mu neskôr chýbali v nasledujúcom období, kedy začali byť vojensky aktívni aj západní Spojenci.

Počas vylodenia spojencov v Normandii sčasti kvôli dezinformácii vedenej spojeneckou rozviedkou, Hitler ignoroval hrozbu a prikázal držať tankové zálohy v blízkosti Cherbourgu a neskôr zase viesť nezmyselný protiútok pri Mortaine, ktorý uväznil v pasci niekoľko desiatok tisíc vojakov a stal sa známy ako obkľúčenie pri Falaise.

Atentát 20. júla 1944

Súbor:Hitler Visit.gif

Hitler pri návšteva zbombardovaného mesta v roku 1944

Po úspechu spojeneckej operácie Overlord, ako aj katastrofy pri bojoch v Bielorusku vzrástlo medzi mnohými dôstojníkmi nemeckej armády odhodlanie Hitlera zlikvidovať. Práve v tomto období, keď boli pozície Tretej ríše otrasené, pre to bola najvhodnejšia doba. 20. júla 1944 naňho uskutočnil Claus von Stauffenberg v jeho štábe Wolfschanze vo Východnom Prusku bombový atentát, ktorý sa však nepodaril. Diktátor bol len ľahko zranený. Hitler túto opozíciu bývalých príslušníkov generálneho štábu kruto potrestal. Ludwig Beck, jeden z vodcov spiknutia, ktorý mal nahradiť Hitlera do doby než bude ustanovená legitímna vláda, samotný von Stauffenberg ako aj ďalší, medzi nimi mnohí poľní maršali boli popravení. Populárnemu Rommelovi Hilter dovolil spáchať samovraždu a pochovať ho s vojenskými poctami.

Na Hitlera bolo spáchaných ešte niekoľko atentátov, ktoré boli všetky neúspešné. Hitler tieto prežité atentáty považoval za znamenia osudu a tvrdil o sebe, že bol povolaný Bohom aby viedol ľud.

Posledné boje

Koncom roku 1944 žil Hitler vo svojom bunkri blízko Ríšskeho snemu v Berlíne. Bojové operácie v tej dobe riadil len z máp. Jeho nádeje na uzavretie separátneho mieru so západnými Spojencami sa miešali s vierou v použitie moderných zbraní ako boli balistické rakety V-2, nových typov lietadiel napr. Messerschmitt Me 262 alebo tankov napr. Panzerkampfwagen VI Tiger II. Rovnako veril, že aliancia západných demokracii so Stalinovym komunistickým ZSSR je neprirodzená a sleduje protichodné politické ciele, čo by malo viesť k jej rozpadu. Nechápal však, že dokiaľ bude žiť a bude na slobode, táto podivuhodná koalícia bude držať po hromade.

V decembri 1944 Hitler prikázal OKW pripraviť ofenzívu v Ardenách, ktorá mala dosiahnuť Antverpy. Tento veľmi nerealistický plán zahrňoval aj neekonomické presuny vojsk z východného frontu, kde práve prebiehali ťažké boje o Budapešť a Sovieti navyše pripravovali útok z Poľska, ktorý urýchlene začali na žiadosť spojencov. Na jeho konci sa Sovietske jednotky nachádzali na Odre, menej než 100 km od Berlína.

Smrť

Správa o Hitlerovej smrti v Stars and Stripes

Krátko pred dobytím svojho bunkru blízko Reichstagu v Berlíne spáchal 56-ročný Hitler spoločne so svojou manželkou Evou Braunovou 30. apríla 1945 samovraždu, tak že prehryzol kyanidovú kapsulu a zároveň si strelil do hlavy pištoľou Walther 7.65. Účinky kyanidu predtým odskúšal na svojom ovčiakovi menom Blondi. Jeho telesné pozostatky poliali benzínom, a čiastočne spálili v kráteri pred bunkrom, následne ho tam i pochovali spolu s jeho manželkou a nemeckým ovčiakom. Po vojne boli jeho telesné pozostatky exhumované zvláštnou jednotkou NKVD, časť lebky so stopami po guľke sa dodnes nachádza v archívoch KGB (dnešné FSB) v Moskve, zvyšok pozostatkov bol zničený.

Iné projekty

Wikicitáty

Commons

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Adolf Hitler
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Adolf Hitler

Šablóna:Link FA