Mikušovce (okres Lučenec): Rozdiel medzi revíziami
Bez shrnutí editace |
Bez shrnutí editace |
||
| Riadok 4: | Riadok 4: | ||
|Kraj = [[Banskobystrický kraj|Banskobystrický]] |
|Kraj = [[Banskobystrický kraj|Banskobystrický]] |
||
|Okres = [[Okres Lučenec|Lučenec]] |
|Okres = [[Okres Lučenec|Lučenec]] |
||
|Región = |
|Región = Novohrad |
||
|Severná šírka = 48° 18'02.18" |
|Severná šírka = 48° 18'02.18" |
||
|Východná dĺžka = 19° 41'02.02<nowiki>"</nowiki> |
|Východná dĺžka = 19° 41'02.02<nowiki>"</nowiki> |
||
| Riadok 29: | Riadok 29: | ||
== Dejiny == |
== Dejiny == |
||
Územie Lučenca a jeho okolia bolo obývané ľuďmi už v predhistorických dobách. Dôsledkom ekonomického rozvoja a populačného rastu je jednoznačné, že sem prichádzali predavači rozličného tovaru a usídlili sa v Lučenskej kotline. Práve z týchto usídlení neskôr vznikli dediny. Terénne prieskumy potvrdili existenciu Mikušoviec už v strednej dobe bronzovej. V týchto obdobiach sa rozvíjal obchod, ktorého úlohou bolo zabezpečovať prísun medi, cínu, bronzoviny a do oblasti chudobných zabezpečiť suroviny. Treba akceptovať, že tieto sídliská, zistené podľa terénneho prieskumu, predstavujú neopevnené osady pilinskej kultúry, ale neznamená to, že nevznikali sídliskové koncentrácie. |
Územie ''Lučenca'' a jeho okolia bolo obývané ľuďmi už v predhistorických dobách. Dôsledkom ekonomického rozvoja a populačného rastu je jednoznačné, že sem prichádzali predavači rozličného tovaru a usídlili sa v Lučenskej kotline. Práve z týchto usídlení neskôr vznikli dediny. Terénne prieskumy potvrdili existenciu ''Mikušoviec'' už v strednej dobe bronzovej. V týchto obdobiach sa rozvíjal obchod, ktorého úlohou bolo zabezpečovať prísun medi, cínu, bronzoviny a do oblasti chudobných zabezpečiť suroviny. Treba akceptovať, že tieto sídliská, zistené podľa terénneho prieskumu, predstavujú neopevnené osady pilinskej kultúry, ale neznamená to, že nevznikali sídliskové koncentrácie. |
||
Obec Mikušovce sa rozprestiera v južnej časti okresu Lučenec, vedľa rieky Ipeľ v rozlohe 501 ha. Je najbližšou obcou k tomuto mestu zo susediacich Trebeľoviec, Trenča, či Rapoviec. Významným vodným tokom je rieka Ipeľ, ktorá sa využíva hlavne na zavlažovanie pôdnych fondov v poľnohospodárskej výrobe. Chotár tvoria pieskovce a uloženiny, ale aj stredoeurópska hnedozem. Poľnohospodárske subjekty využívajú pôdu, hlavne na pestovanie jačmeňa, pšenice, ovosu, slnečnice a zemiakov. Klimatické podmienky boli aj sú veľmi priaznivé na pestovanie hrozna a ríbezlí. |
Obec ''Mikušovce'' sa rozprestiera v južnej časti okresu Lučenec, vedľa rieky ''Ipeľ'' v rozlohe 501 ha. Je najbližšou obcou k tomuto mestu zo susediacich ''Trebeľoviec'', ''Trenča'', či ''Rapoviec''. Významným vodným tokom je rieka Ipeľ, ktorá sa využíva hlavne na zavlažovanie pôdnych fondov v poľnohospodárskej výrobe. Chotár tvoria pieskovce a uloženiny, ale aj stredoeurópska hnedozem. Poľnohospodárske subjekty využívajú pôdu, hlavne na pestovanie jačmeňa, pšenice, ovosu, slnečnice a zemiakov. Klimatické podmienky boli aj sú veľmi priaznivé na pestovanie hrozna a ríbezlí. |
||
Podľa obyvateľov a podľa Kroniky, Mikušovce vznikli v roku 1396. Prvé domy boli postavené z dreva alebo z nepálených tehál (z hliny). Vidiečania sa venovali poľnohospodárstvu, dobytkárstvu a neskôr i hrnčiarstvu. Hrnčiari však zväčša privčas umierali, lebo robota s olovnatým sklom (gliedou) účinkovala nepriaznivo na ich zdravie. Pribúdaním nových obyvateľov dedina rástla, nakoniec ju rozdelili na dve časti a to dolná a horná časť. Horná časť bola vystavaná až začiatkom 20.storočia. Obyvatelia si domy stavali svojpomocne. Kým stará, resp. dolná časť dediny bola postavená z nepálenej hliny (z váľku), horná časť už bola väčšinou z tehál. |
Podľa obyvateľov a podľa Kroniky, ''Mikušovce'' vznikli v roku 1396. Prvé domy boli postavené z dreva alebo z nepálených tehál (z hliny). Vidiečania sa venovali poľnohospodárstvu, dobytkárstvu a neskôr i hrnčiarstvu. Hrnčiari však zväčša privčas umierali, lebo robota s olovnatým sklom (gliedou) účinkovala nepriaznivo na ich zdravie. Pribúdaním nových obyvateľov dedina rástla, nakoniec ju rozdelili na dve časti a to dolná a horná časť. Horná časť bola vystavaná až začiatkom 20.storočia. Obyvatelia si domy stavali svojpomocne. Kým stará, resp. dolná časť dediny bola postavená z nepálenej hliny (z váľku), horná časť už bola väčšinou z tehál. |
||
Kronika sa zmieni aj o vzniku názvu dediny Mikušovce, kdežto sa uvádza, že pomenovanie pochádza z mena syna radzovského statkára Mixent, ktorému patrila dedina a jej okolie. Táto verzia vzniku názvu dediny však nie je historicky podložená. |
Kronika sa zmieni aj o vzniku názvu dediny ''Mikušovce'', kdežto sa uvádza, že pomenovanie pochádza z mena syna radzovského statkára ''Mixent'', ktorému patrila dedina a jej okolie. Táto verzia vzniku názvu dediny však nie je historicky podložená. |
||
Prvý záznam sa objavil na stranách listín a kroník v roku 1326, ktorý predstavuje dedinu pod názvom Myksy (čítaj Miksi). Časté striedanie pisárov a prepisovanie dokumentov priniesla graficky rozličné, ale fonologicky podobné varianty prepisov: Mixi (1331), Mixen (1335), Myksy (1362), Mikfi (1742), Miksy (1773), Mikschi, Miklussowce (1786), Miksi, Mikussowce (1808), od roku 1863 Miksi po slovensky Mikušovce. |
Prvý záznam sa objavil na stranách listín a kroník v roku 1326, ktorý predstavuje dedinu pod názvom ''Myksy'' (čítaj Miksi). Časté striedanie pisárov a prepisovanie dokumentov priniesla graficky rozličné, ale fonologicky podobné varianty prepisov: ''Mixi'' (1331), ''Mixen'' (1335), ''Myksy'' (1362), ''Mikfi'' (1742), ''Miksy'' (1773), ''Mikschi'', ''Miklussowce'' (1786), ''Miksi'', ''Mikussowce'' (1808), od roku 1863 ''Miksi'' po slovensky ''Mikušovce''. |
||
== Rast populácie a prírodné tragédie == |
|||
V tomto oddieli predkladám niekoľko zaujímavých zápisov, týkajúce sa histórie a rastu obyvateľstva. V roku 1395 synovia Jakuba Šágiho so svojimi familiármi (zemanmi pod „ochranou“), hospodárskymi správcami a s poddanými z Trenča a Litke vtrhli do Luboreči, odvliekli poddaným osem volov a zahnali ich do Mikušoviec, kde neskôr začali osídľovať okolie. Prv sa venovali dobytkárstvu a poľnohospodárstvu. Populácia nepretržite rástla. Po rákócziovskom povstaní bola obec novokolonizovaná. Od roku 1596 tu žilo 18 poddaných rodín. V rokoch 1709-11 mor spustošil celé územie. Po týchto náročných rokoch sa dedina ťažko zotavovala. Začiatkom 18. storočia, najmä v 20.-30. |
V tomto oddieli predkladám niekoľko zaujímavých zápisov, týkajúce sa histórie a rastu obyvateľstva. V roku 1395 synovia ''Jakuba Šágiho'' so svojimi familiármi (zemanmi pod „ochranou“), hospodárskymi správcami a s poddanými z Trenča a Litke vtrhli do Luboreči, odvliekli poddaným osem volov a zahnali ich do ''Mikušoviec'', kde neskôr začali osídľovať okolie. Prv sa venovali dobytkárstvu a poľnohospodárstvu. Populácia nepretržite rástla. Po rákócziovskom povstaní bola obec ''novokolonizovaná''. Od roku 1596 tu žilo 18 poddaných rodín. V rokoch 1709-11 mor spustošil celé územie. Po týchto náročných rokoch sa dedina ťažko zotavovala. Začiatkom 18. storočia, najmä v 20.-30. rokoch, Haličský ''Gróg Forgáč'' a statkári sa rozhodli o obmedzení kolonizačných podmienok kvôli preľudnení a 12 rodín museli opustiť dedinu. Nie je teda prekvapujúce, že zápisy z tohto obdobia informujú o 7 rodinách, ktoré mali trvalí pobyt v ''Mikušovciach''. V období poddanských reforiem (okolo 1771) Gróf vyžadoval aj peňažnú rentu a to 250 zlatých. Okrem toho poddaný museli zožať úrodu a pokosiť lúku na 24 vozov sena za tri dni so štvorzáprahom. V týchto rokoch v ''Mikušovciach'' žilo 14 sedliakov a 3 podželiari. |
||
V roku 1828 obec mala 396 obyvateľov, ale pohromy pokračovali (tieto sú symbolicky znázornené aj na erbe). Najprv cholera decimovala obyvateľov a väčšina domov zhorela (písal sa rok 1874). Podobný osud mala aj kaplnka Svätej Margity, ktorá bola postavená v roku 1813 a obnovená v roku 1835. Len o 61 rokov neskôr vztýčili na týchto základoch nový kostol zasvätený Ružencovej Panny Márií. Je v neobarokovom štýle: „Jednoľodová stavba s presbytériom s polygonálnym uzáverom, nadstavanou vežou a pristavanou sakristikou. Priestory zaklenuté pruskými klenbami, presbytérium krížovou hrebienkovou klenbou. Fasády členené lizénami a pilastrami, nárožia presbytéria spevnené operakmi. Zariadenie súčasné so stavbou kostola.“ (PhDr.Drenko,J a kol.:Katolícke Patrocíniá Novohradu.Stará Halič 2003, 90 s.) Pôvodný suterén a maľby z roku 1966 úplne zrekonštruovali až začiatkom 21. storočia. |
V roku 1828 obec mala 396 obyvateľov, ale pohromy pokračovali (tieto sú symbolicky znázornené aj na erbe). Najprv cholera decimovala obyvateľov a väčšina domov zhorela (písal sa rok 1874). Podobný osud mala aj ''kaplnka Svätej Margity'', ktorá bola postavená v roku 1813 a obnovená v roku 1835. Len o 61 rokov neskôr vztýčili na týchto základoch nový kostol zasvätený ''Ružencovej Panny Márií''. Je v neobarokovom štýle: ''„Jednoľodová stavba s presbytériom s polygonálnym uzáverom, nadstavanou vežou a pristavanou sakristikou. Priestory zaklenuté pruskými klenbami, presbytérium krížovou hrebienkovou klenbou. Fasády členené lizénami a pilastrami, nárožia presbytéria spevnené operakmi. Zariadenie súčasné so stavbou kostola.“'' (PhDr.Drenko,J a kol.:Katolícke Patrocíniá Novohradu.Stará Halič 2003, 90 s.) Pôvodný suterén a maľby z roku 1966 úplne zrekonštruovali až začiatkom 21. storočia. |
||
V rokoch 1880- podľa plebiscitu- dedina mala 54 domov a 288 obyvateľov maďarskej národnosti. (Mikušovce patrili medzi posledné 4 dediny, v ktorej žili obyvatelia čisto maďarskej národnosti). Nasledoval náhly rast populácie : 1890: 66 domov, 302 obyvateľov, 1900: 73 domov z nepálených tehál, 310 obyvateľov. Podľa údajov z roku 1910 v Mikušovciach bolo 92 domov, 380 obyvateľov maďarskej a 6 obyvateľov slovenskej národnosti. Čítať a písať vedelo 70 % obyvateľstva. Prostredníctvom reslovakizácie sa v nasledujúcom období tieto údaje prudko zmenili. Prvá vlna priniesla zmenu v školstve. V Ľudovej škole v Mikušovciach, ktorá bola založená v prvej polovici 19. storočia, sa začalo vyučovať po slovensky. Druhá vlna sa týkala deportácie obyvateľstva (napr. v roku 1948 bolo 29 ľudí, t.j. 8 rodín presídlených do Maďarska). |
V rokoch 1880- podľa plebiscitu- dedina mala 54 domov a 288 obyvateľov maďarskej národnosti. (''Mikušovce'' patrili medzi posledné 4 dediny, v ktorej žili obyvatelia čisto maďarskej národnosti). Nasledoval náhly rast populácie : 1890: 66 domov, 302 obyvateľov, 1900: 73 domov z nepálených tehál, 310 obyvateľov. Podľa údajov z roku 1910 v Mikušovciach bolo 92 domov, 380 obyvateľov maďarskej a 6 obyvateľov slovenskej národnosti. Čítať a písať vedelo 70 % obyvateľstva. Prostredníctvom reslovakizácie sa v nasledujúcom období tieto údaje prudko zmenili. Prvá vlna priniesla zmenu v školstve. V ''Ľudovej škole v Mikušovciach'', ktorá bola založená v prvej polovici 19. storočia, sa začalo vyučovať po slovensky. Druhá vlna sa týkala deportácie obyvateľstva (napr. v roku 1948 bolo 29 ľudí, t.j. 8 rodín presídlených do Maďarska). |
||
Technický rast v 50 |
Technický rast v 50. rokoch 20. storočia zasiahol aj obec: zaviedli elektriku a telefón, nasledovalo mobilizovanie cestovného ruchu a poľnohospodárske práce uľahčovali stroje. V týchto rokoch sa zrodili aj opatrenia proti vniknutiu vody do Lučenskej kotliny. |
||
Podľa záznamov zo 60. |
Podľa záznamov zo 60. rokov, z 363 obyvateľov má 233 maďarskú a 130 slovenskú národnosť. Obec bola pričlenená k Lučenci v roku 1966 a znovu sa osamostatnila až 1.1.1993. Podľa plebiscitu z roku 2001 z 270 obyvateľov (129 mužov a 141 žien) má 72 občanov maďarskú národnosť a 5 ostatnú národnosť. Tieto údaje, ktoré sa týkajú počtu obyvateľov, nie sú stále a môžeme konštatovať, že počet stále klesá. |
||
Mikušovce sú malou obcou s bohatou históriou. Patria k jedným z mála miest, ktoré odolávajú prudkým technickým zmenám a aj preto poskytujú vynikajúce možnosti oddychu. Človek je spoločenským tvorom, ale v súčasnosti je ťažké odtrhnúť sa od reality. Nečudo, že mnohí mestský obyvatelia uprednostňujú „dedinskú“ formu relaxu a vlastnia chatky v blízkosti obce. |
''Mikušovce'' sú malou obcou s bohatou históriou. Patria k jedným z mála miest, ktoré odolávajú prudkým technickým zmenám a aj preto poskytujú vynikajúce možnosti oddychu. Človek je spoločenským tvorom, ale v súčasnosti je ťažké odtrhnúť sa od reality. Nečudo, že mnohí mestský obyvatelia uprednostňujú „dedinskú“ formu relaxu a vlastnia chatky v blízkosti obce. |
||
== Literatúra == |
== Literatúra == |
||
Verzia z 14:14, 11. január 2010
| Mikušovce (okres Lučenec) | ||
| obec | ||
.jpg) | ||
|
||
| Štát |  Slovensko
| |
|---|---|---|
| Kraj | Banskobystrický | |
| Okres | Lučenec | |
| Región | Novohrad | |
| Rozloha | 4,99 km² (499 ha) [1] | |
| Obyvateľstvo | 290 (31. 12. 2023) [2] | |
| Hustota | 58,12 obyv./km² | |
| Starosta | Zoltán Miklóš (SDKÚ-DS) | |
| PSČ | 984 01 (pošta Lučenec 1) | |
| ŠÚJ | 580309 | |
| EČV (do r. 2022) | LC | |
 Interaktívna mapa obce
| ||
| Wikimedia Commons: Mikušovce | ||
| Portály, ktorých súčasťou je táto stránka: | ||
Mikušovce sú obec na Slovensku v okrese Lučenec.
Dejiny
Územie Lučenca a jeho okolia bolo obývané ľuďmi už v predhistorických dobách. Dôsledkom ekonomického rozvoja a populačného rastu je jednoznačné, že sem prichádzali predavači rozličného tovaru a usídlili sa v Lučenskej kotline. Práve z týchto usídlení neskôr vznikli dediny. Terénne prieskumy potvrdili existenciu Mikušoviec už v strednej dobe bronzovej. V týchto obdobiach sa rozvíjal obchod, ktorého úlohou bolo zabezpečovať prísun medi, cínu, bronzoviny a do oblasti chudobných zabezpečiť suroviny. Treba akceptovať, že tieto sídliská, zistené podľa terénneho prieskumu, predstavujú neopevnené osady pilinskej kultúry, ale neznamená to, že nevznikali sídliskové koncentrácie. Obec Mikušovce sa rozprestiera v južnej časti okresu Lučenec, vedľa rieky Ipeľ v rozlohe 501 ha. Je najbližšou obcou k tomuto mestu zo susediacich Trebeľoviec, Trenča, či Rapoviec. Významným vodným tokom je rieka Ipeľ, ktorá sa využíva hlavne na zavlažovanie pôdnych fondov v poľnohospodárskej výrobe. Chotár tvoria pieskovce a uloženiny, ale aj stredoeurópska hnedozem. Poľnohospodárske subjekty využívajú pôdu, hlavne na pestovanie jačmeňa, pšenice, ovosu, slnečnice a zemiakov. Klimatické podmienky boli aj sú veľmi priaznivé na pestovanie hrozna a ríbezlí.
Podľa obyvateľov a podľa Kroniky, Mikušovce vznikli v roku 1396. Prvé domy boli postavené z dreva alebo z nepálených tehál (z hliny). Vidiečania sa venovali poľnohospodárstvu, dobytkárstvu a neskôr i hrnčiarstvu. Hrnčiari však zväčša privčas umierali, lebo robota s olovnatým sklom (gliedou) účinkovala nepriaznivo na ich zdravie. Pribúdaním nových obyvateľov dedina rástla, nakoniec ju rozdelili na dve časti a to dolná a horná časť. Horná časť bola vystavaná až začiatkom 20.storočia. Obyvatelia si domy stavali svojpomocne. Kým stará, resp. dolná časť dediny bola postavená z nepálenej hliny (z váľku), horná časť už bola väčšinou z tehál. Kronika sa zmieni aj o vzniku názvu dediny Mikušovce, kdežto sa uvádza, že pomenovanie pochádza z mena syna radzovského statkára Mixent, ktorému patrila dedina a jej okolie. Táto verzia vzniku názvu dediny však nie je historicky podložená. Prvý záznam sa objavil na stranách listín a kroník v roku 1326, ktorý predstavuje dedinu pod názvom Myksy (čítaj Miksi). Časté striedanie pisárov a prepisovanie dokumentov priniesla graficky rozličné, ale fonologicky podobné varianty prepisov: Mixi (1331), Mixen (1335), Myksy (1362), Mikfi (1742), Miksy (1773), Mikschi, Miklussowce (1786), Miksi, Mikussowce (1808), od roku 1863 Miksi po slovensky Mikušovce.
Rast populácie a prírodné tragédie
V tomto oddieli predkladám niekoľko zaujímavých zápisov, týkajúce sa histórie a rastu obyvateľstva. V roku 1395 synovia Jakuba Šágiho so svojimi familiármi (zemanmi pod „ochranou“), hospodárskymi správcami a s poddanými z Trenča a Litke vtrhli do Luboreči, odvliekli poddaným osem volov a zahnali ich do Mikušoviec, kde neskôr začali osídľovať okolie. Prv sa venovali dobytkárstvu a poľnohospodárstvu. Populácia nepretržite rástla. Po rákócziovskom povstaní bola obec novokolonizovaná. Od roku 1596 tu žilo 18 poddaných rodín. V rokoch 1709-11 mor spustošil celé územie. Po týchto náročných rokoch sa dedina ťažko zotavovala. Začiatkom 18. storočia, najmä v 20.-30. rokoch, Haličský Gróg Forgáč a statkári sa rozhodli o obmedzení kolonizačných podmienok kvôli preľudnení a 12 rodín museli opustiť dedinu. Nie je teda prekvapujúce, že zápisy z tohto obdobia informujú o 7 rodinách, ktoré mali trvalí pobyt v Mikušovciach. V období poddanských reforiem (okolo 1771) Gróf vyžadoval aj peňažnú rentu a to 250 zlatých. Okrem toho poddaný museli zožať úrodu a pokosiť lúku na 24 vozov sena za tri dni so štvorzáprahom. V týchto rokoch v Mikušovciach žilo 14 sedliakov a 3 podželiari.
V roku 1828 obec mala 396 obyvateľov, ale pohromy pokračovali (tieto sú symbolicky znázornené aj na erbe). Najprv cholera decimovala obyvateľov a väčšina domov zhorela (písal sa rok 1874). Podobný osud mala aj kaplnka Svätej Margity, ktorá bola postavená v roku 1813 a obnovená v roku 1835. Len o 61 rokov neskôr vztýčili na týchto základoch nový kostol zasvätený Ružencovej Panny Márií. Je v neobarokovom štýle: „Jednoľodová stavba s presbytériom s polygonálnym uzáverom, nadstavanou vežou a pristavanou sakristikou. Priestory zaklenuté pruskými klenbami, presbytérium krížovou hrebienkovou klenbou. Fasády členené lizénami a pilastrami, nárožia presbytéria spevnené operakmi. Zariadenie súčasné so stavbou kostola.“ (PhDr.Drenko,J a kol.:Katolícke Patrocíniá Novohradu.Stará Halič 2003, 90 s.) Pôvodný suterén a maľby z roku 1966 úplne zrekonštruovali až začiatkom 21. storočia.
V rokoch 1880- podľa plebiscitu- dedina mala 54 domov a 288 obyvateľov maďarskej národnosti. (Mikušovce patrili medzi posledné 4 dediny, v ktorej žili obyvatelia čisto maďarskej národnosti). Nasledoval náhly rast populácie : 1890: 66 domov, 302 obyvateľov, 1900: 73 domov z nepálených tehál, 310 obyvateľov. Podľa údajov z roku 1910 v Mikušovciach bolo 92 domov, 380 obyvateľov maďarskej a 6 obyvateľov slovenskej národnosti. Čítať a písať vedelo 70 % obyvateľstva. Prostredníctvom reslovakizácie sa v nasledujúcom období tieto údaje prudko zmenili. Prvá vlna priniesla zmenu v školstve. V Ľudovej škole v Mikušovciach, ktorá bola založená v prvej polovici 19. storočia, sa začalo vyučovať po slovensky. Druhá vlna sa týkala deportácie obyvateľstva (napr. v roku 1948 bolo 29 ľudí, t.j. 8 rodín presídlených do Maďarska).
Technický rast v 50. rokoch 20. storočia zasiahol aj obec: zaviedli elektriku a telefón, nasledovalo mobilizovanie cestovného ruchu a poľnohospodárske práce uľahčovali stroje. V týchto rokoch sa zrodili aj opatrenia proti vniknutiu vody do Lučenskej kotliny. Podľa záznamov zo 60. rokov, z 363 obyvateľov má 233 maďarskú a 130 slovenskú národnosť. Obec bola pričlenená k Lučenci v roku 1966 a znovu sa osamostatnila až 1.1.1993. Podľa plebiscitu z roku 2001 z 270 obyvateľov (129 mužov a 141 žien) má 72 občanov maďarskú národnosť a 5 ostatnú národnosť. Tieto údaje, ktoré sa týkajú počtu obyvateľov, nie sú stále a môžeme konštatovať, že počet stále klesá. Mikušovce sú malou obcou s bohatou históriou. Patria k jedným z mála miest, ktoré odolávajú prudkým technickým zmenám a aj preto poskytujú vynikajúce možnosti oddychu. Človek je spoločenským tvorom, ale v súčasnosti je ťažké odtrhnúť sa od reality. Nečudo, že mnohí mestský obyvatelia uprednostňujú „dedinskú“ formu relaxu a vlastnia chatky v blízkosti obce.
Literatúra
- Alberty,J. a kol.: Novohrad 2. Martin, Osveta 1989, 456 s.
- Csáky, Károly: Nógrádi tájakon. Pozsony, Madách 1992, 399 o.
- Dr.Borovszky, Samu: Magyarország vármegyéi és városai (Nógrád vármegye). Budapest, OMT 1988, 748 s.
- Drenko, J.:Z historických prameňov Lučenca. Lučenec, Novopress 1997, 133 s.
- PhDr.Drenko,J a kol.: Katolícke Patrocíniá Novohradu. Stará Halič 2003, 275 s.
- Majtán,M.: Názvy obcí Slovenskej Republiky: Vývin v rokoch 1773-1997. Bratislava, SAV 1998, 600 s.
- Kol. autorov: Enciklopédia miest a obcí Slovenska. Banská Bystrica, PS-Line 2005, 960 s.
- ↑ Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava: ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
- ↑ Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, rev. 2024-03-28, [cit. 2024-04-10]. Dostupné online.