Janko Matúška: Rozdiel medzi revíziami
| Riadok 29: | Riadok 29: | ||
Matuškovo literárne dielo neuzrelo ako celok svetlo sveta za básnikovho života. Usporiadal a vydal ho až po národnom oslobodení Slovákov v Československej republike osobný ctiteľ Janka Matúšku, Jaroslav Vlček, pod názvom Janka Matúšku Sobrané spisy básnické (MS, Martin, 1921). Pripomenul tak nielen 100. výročie básnikovho narodenia, ale preukázal i vernosť Matuškovej pamiatke, ktorú oživoval aj ako účastník pietnej spomienkovej slávnosti pri príležitosti odhalenia pomníka na jeho dolnokubínskom hrobe v roku 1879, keď z úst básnikových najbližších nesmela zaznieť burcujúca Nad Tatrou sa blýska. Od tých čias — so „srdcom úprimným" vytesané vyznanie „svoji svojmu" na Matuškovom pomníku akoby nevdojak odpovedalo básnikovi na jeho dumu: |
Matuškovo literárne dielo neuzrelo ako celok svetlo sveta za básnikovho života. Usporiadal a vydal ho až po národnom oslobodení Slovákov v Československej republike osobný ctiteľ Janka Matúšku, Jaroslav Vlček, pod názvom Janka Matúšku Sobrané spisy básnické (MS, Martin, 1921). Pripomenul tak nielen 100. výročie básnikovho narodenia, ale preukázal i vernosť Matuškovej pamiatke, ktorú oživoval aj ako účastník pietnej spomienkovej slávnosti pri príležitosti odhalenia pomníka na jeho dolnokubínskom hrobe v roku 1879, keď z úst básnikových najbližších nesmela zaznieť burcujúca Nad Tatrou sa blýska. Od tých čias — so „srdcom úprimným" vytesané vyznanie „svoji svojmu" na Matuškovom pomníku akoby nevdojak odpovedalo básnikovi na jeho dumu: |
||
Pamätnej jari roku 1844 patril k dvadsiatim trom vzbúrencom, ktorí na protest proti zákazu pedagogickej činnosti svojho profesora Ľudovíta Štúra opustili bratislavské evanjelické lýceum. Pre dolnokubínskeho rodáka Janka Matúšku to nebolo ľahké rozhodnutie: Na jednej strane nechcel sklamať staršieho brata – evanjelického kňaza, ktorý ho popri rodičoch, finančne podporoval. Takisto sa bál otcových i matkiných výčitiek – veď okrem neho museli živiť ešte ďalších dvoch mladších bratov a dve sestry (Janko bol druhorodeným synom) Na Druhej strane dúfal aspoň v ich morálny súhlas, veď nemohol sklamať hŕstku verných priateľov, ktorí sa zoskupili okolo najobľúbenejšieho lyceálneho profesora – ten sa stal svetielkom nádeje nielen pre generáciu slovenských študentov a mladých vzdelancov, ale pre celý utláčaný národ. A práve vtedy sa v jeho hlave popri myšlienkach „pre a proti“ začali splietať verše našej budúcej hymny. Skladal ich na melódiu piesne Kopala studienku, ktorú poznal z detstva. Mimochodom, okolo prvej slohy sa už niekoľkokrát v histórii viedli diskusie – pamätáme si predsa, že donedávna sa text spieval „zastavme sa bratie“. Neskôr ho „logicky“ upravili na „zastavme ich bratia“ , no zdá sa, že ani to nebol najšťastnejší krok. Na obale knihy Pokiaľ pravda stojí..., ktorú v roku2001 vlastným nákladom v Dolnom Kubíne vydal Peter Huba, je vytlačené faksimile originálneho rukopisu. Ten jednoznačne svedčí, že Janko Matuška napísal prvú slohu /uvedené v pôvodnom pravopise/ Ponad Tatrú blíská, hormi ďivo bijú: Postavme sa Braťja, Weď sa oni straťja! Slováci ožijú! |
|||
Teda „postavme sa“ (im) ani „zastavme ich“ ako znie oficiálny text slovenskej štátnej hymny dnes /takáto verzia sa objavila až v revolučnej úprave z roku 1849. |
|||
Nepochybujem o tom, že by vás zaujímalo, aký bol Matúškov vzťah k ženám. Takmer celá generácia štúrovcov sa snažila riadiť zásadou svojho hlavného predstaviteľa – nedeliť vlastnú energiu medzi lásku k žene a lásku k národu, ale všetky sily venovať výlučne národnej veci. Toto heslo nemalo uplatňovať len v básnickej tvorbe, ale i (a či najmä) v osobnom živote. Vieme, že sa vyskytli výnimky, no Janko Matúška sa snažil nevybočiť z radu. Pociťoval preto veľkú vinu a trápili ho nesmierne výčitky, keď spozoroval, že v jeho srdci si našla miesto istá jeho dospelá žiačka, dcéra zámožného bratislavského obchodníka. Rozvíjajúci sa úprimný vzťah však prekazila jej matka, keď rumenejúcemu mládencovi oznámila, že sa rozhodla dcéru vydať, ba našla jej už i ženícha. Mohlo by sa zdať, že Štúrovmu nasledovníkovi tým vyriešila dilemu, no nebolo to tak. Smutné verše, ktoré v tom období poslal svojej sestre, svedčia o opaku. Pravda, z pochmúrnych myšlienok ho nakoniec vytrhali závažnejšie udalosti. Tie súviseli s protestným odchodom skupiny slovenských študentov z evanjelického lýcea. |
|||
Preletel sokolík nad tichým Dunajom, zaplakalo dievča za svojím šuhajom. Vyšvihla sa rybka nad tichou vodičkou, smutno šuhajovi za svojou Aničkou. Dve srdiečka plačú v slzách sa kúpajú, bolestne sa lúčia, že sa nezhliadajú. Či čuješ tie hlasy aj zhora, aj zdola? To mňa vlasť strápená do tábora volá. |
|||
Nasledujúce roky neboli pre mladého literáta prechádzkou ružovým sadom. Živil sa ako vychovávateľ a súkromný učiteľ, až neskôr získal miesto vládneho adjuktanta v Trestnej a napokon nie veľmi významnú úradnícku stoličku v rodnom Dolnom Kubíne. |
|||
Počas povstania v rokoch 1848-49 bol aktívny v protimaďarskom hnutí a za svoje postoje mu hrozilo žalárovanie. Ešteže niektorí páni už aj vtedy hrali na "dve strany". Podžupan Aristíd Abaffy ho všas vystríhal, že má naň zatykač - aby okamžite ušiel z mesta. Istý čas sa skrýval v horárni nadlseného Ondreja Murčica v Mútnom, no aj tam mu hrozilo nebezpečenstvo. Na úteku takmer prišiel o život z choroby, do ktorej následkom vysilenia a podchladenia upadol, sa už nikdy celkom nevystrábil. Ani atmosféra, ktorá nastala po potlačení povstania, ba i zrada, ktorej sa Slováci dočkali od cisárskeho dvora, mu na pohode nepridali. Básne, presiaknuté pesimizmom a melanchóliou, svedčia o jeho priam bezvýchodiskovej situácii. |
|||
Ach vy rieky, Tatry riek, strápených sŕdc voľné lieky, Hojte rany, krieste sily, zmyte rod váš zhanobilý. Čierne hory, dujné háje, kto vás z poroby odkľaje? všetko kvitne kvetom novým, len žiaľ poľom Slovákovým. |
|||
A napriek tomu predsa aspoň v jeho intímnom živote zasvietilo ešte jedno svetielko. Bola ním Žofia Veselovská, sestra podzámockého lekára, v ktorého rodine básnik vyučoval. na ich úprimnom vzťahu nič nemení ani skutočnosť, že Janko Matúška si dobre uvedomoval, ako veľmi potrebuje kohosi, kto by sa oň staral v chorobe, ba ani to, že samotná Žofia tiež už nebola najmladšia a tušila svoju poslednú šancu na vydaj. 14. februára 1851 uzavreli sobáš - len štyri dni predtým oslávil ženích svoje 30. narodeniny. S vernou manželkou prežil bez 3 dní 26 rokov - zomrel 11. januára 1877 v Dolnom Kubíne, kde ho aj pochovali. V tom čase už na Orave vychádzala hviezda ďalšieho básnika, ktorý sa mal onehdlho stať najväčším bardom slovenskej poézie. |
|||
== Tvorba == |
== Tvorba == |
||
Verzia z 08:25, 5. február 2010
| Janko Matúška | |
 slovenský romantický spisovateľ, básnik a dramatik | |
| Narodenie | 10. január 1821 Dolný Kubín, Slovensko |
|---|---|
| Úmrtie | 11. január 1877 Dolný Kubín, Slovensko |
| Odkazy | |
| Commons |  Janko Matúška |
Janko Matúška (* 10. január 1821, Dolný Kubín – † 11. január 1877, Dolný Kubín) bol slovenský romantický básnik, prozaik a dramatik.
Životopis
Narodil sa v roľníckej rodine a vzdelanie získaval v Dolnom Kubíne, Gemeri a v Bratislave, kde študoval na lýceu a stal sa tiež členom Ústavu reči a literatúry československej. Zo školy odišiel v roku 1844 na protest proti prepusteniu Ľudovíta Štúra, a odišiel pracovať ako vychovávateľ do Oravského Podzámku. Tu v roku 1848 organizoval slovenské národnooslobodzovacie hnutie. Po skončení povstania pracoval ešte krátko ako vychovávateľ v Oravskom Podzámku, v roku 1851 začal pracovať v štátnej službe a od roku 1870 bol správcom kancelárie súdu v Dolnom Kubíne. Narodil sa 10. januára 1821 v Dolnom Kubíne. Nižšie školy navštevoval v Dolnom Kubíne. Jeho učiteľom bol výborný pedagóg a národovec Leopold Bruck. V r. 1839-44 študoval v Bratislave teológiu. Keď v roku 1844 suspendovali Ľudovíta Štúra z Katedry reči a literatúry, mladý Matúška na protest odchádza študovať na lýceum do Levoče. Po skúškach sa nestal kňazom, ale vychovávateľom v rodine Cirubu v Oravskom Podzámku. Štúrovský básnik a spisovateľ, publicista. V r. 1848 sa zúčastnil povstania. Prejavoval sa ako veľký vlastenec a jeden z najoddanejších štúrovcov. Bol prenasledovaný Maďarmi. Musel sa skrývať v horách. Do Dolného Kubína sa vrátil až po príchode vojsk. Stal sa úradníkom na súde. Tu pôsobil s Hviezdoslavom a Belom Kleinom - Tesnoskalským. V roku 1844 napísal báseň Nad Tatrou sa blýska...,ktorou vyjadril svoj protest proti zosadeniu Ľudovíta Štúra z profesúri na Bratislavskom lýceu.Táto báseň zohrala významnú úlohu v slovenskom národnom živote,stala sa bojovou piesňou štúrovskej družiny a aj súčasťou Československej štátnej hymny.Dnes je slovenskou štátnou hymnou. Matúška písal vlastenecky ladené básne a veršované povesti a keď sa v roku 1844 uzákonila spisovná slovenčina, prezentuje sa svojimi lyrickými básňami a baladami v almanachu Nitra. V rokoch 1848 až 1849 Janko Matúška predčasne ukončuje svoju literárnu dráhu a vracia sa späť do svojho rodiska, Dolného Kubína, kde v roku 1877 zomiera. Janko Matúška, z generácie v slovenských národných a literárnych dejinách 19. storočia najzaslúžilejšej, bol a je vzácnym zjavom v historickej panoráme slovenskej poézie. „Spevec slovenský", ktorý zaspieval slová hrdinskej piesne rodiaceho sa slovenského národného ducha, národného činorodného pohybu a národného vzdoru, sotva mohol predpokladať, že jeho verše, vyslovené v prísahe na vlastnú generáciu, v prísahe na kruh štúrovskej družiny — alegorický obraz národného slovenského spoločenstva budúcnosti, stanú sa vyznaním oslobodeného a svojprávneho slovenského národa. Burcujúce slová jeho básne Nad Tatrou sa blýska, zhmotňujúc v básnickej skratke tisícročnú biedu a porobu Slovákov, boli zaspievané v čase viery v zdroje istôt národných síl, v životaschopnosť národného osudu; boli zaspievané ako protestná pieseň proti vražednosti uhorskej štátnej správy, ktorá odstránila Ľudovíta Štúra, vedúcu osobnosť národného vzkriesenia, z vodcovského postavenia v štúrovskom študentskom kole. Boli zaspievané v čase prvého revolučného protestu časti štúrovskej generácie — v čase odchodu štúrovských študentov z Prešporku do Levoče, spoločne a stotožnené s ním. Svedčia o tom kremenisté slová piesne i nadpis jej najstaršieho známeho zápisu Prešporský Slowáci, budaucí Lewočané.
Zapálený básnik, horlivý poslucháč Ľudovíta Štúra, obdivovateľ ducha Hurbanovho, Janko Matúška, je azda najtypickejším zosobnením fyzických osudov štúrovskej generácie v slovenskom národe. Jeho literárne osudy sú výraznou analógiou osudov generácie. Jeho mladosť, pravdaže, mladosť predštúrovská a predliterárna, je zahalená tajomstvom. Ale rodná i „rodová" Orava, v ktorej sa v Dolnom Kubíne, v rodine Juraja Matúšku a Zuzany rod. Bencúrovej 10. januára 1821 narodil, určila prvotné znaky svetonázorovej orientácie Janka Matúšku, určila jej základné hodnoty a istoty, určila symboly domova i národa. Tie preukázateľne ovládajú jeho literárnu tvorbu životodarné inšpirovanú ovzduším Ústavu reči a literatúry československej v Bratislave, kde sa zapísal na jeseň roku 1839 ako člen mimoriadny, ale už od 11. februára 1840 ako člen riadny. Podobne ako jeho osobný priateľ Janko Kráľ inklinoval k právam a k pedagogike, a aj keď sa v Bratislave venoval najmä štúdiu teológie, jeho ďalšie životné osudy svedčia o trvalejšom záujme o prax vychovávateľskú a juristickú. Ako študent žil v Bratislave až do rozbúrených čias, čias študentského exodu v marci roku 1844, keď — podobne ako študenti odchodiaci do Levoče — rozhodol sa odísť do Tisovca, aby vykonal u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky.
V polovici roku 1844 sa vrátil na rodnú Oravu, kde až do roku1848 žil ako vychovávateľ v oravských rodinách. Revolučný meruôsmy rok oživil spoločenskú činnosť Janka Matúšku. Spoločne s inými významnými oravskými mužmi, Samuelom Novákom a Ctiborom Zochom, patril k popredným predstaviteľom Slovenského povstania na Orave. Neúspešný výsledok povstania zanechal ťažké stopy na Matuškovom zdraví a osudovo ovplyvnil celý jeho ďalší život. Nepriazeň prírody a hôr severnej Oravy, v okolí Mútneho, kde sa na jar roku 1849 skrýval pred Görgeyho gardami, ťažko zasiahla Matuškov organizmus. Chronická choroba, nevydarený rodinný a spoločenský život len zvýraznili dlhoročnú skepsu štúrovskej generácie po nevydarenom povstaní, u Janka Matúšku prejavenú obzvlášť prelomovo. Literárne sa odmlčal. Ako si spomína P. O. Hviezdoslav, ktorý patril medzi jeho podriadených pri dolnokubínskej sedrii, kde Matúška zastával miesto správcu kancelárie, zostal „povahy tichej, trpnej, do seba uzavretej, možno zo sklamania sa v živote akoby oželenej, mlčky odovzdanej ovládnuvšiemu ním neprajnému osudu". Neskoršie, až do predčasného penzionovania, vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej, ale „pri všetkej usilovnosti a uspôsobilosti nenapredoval", a ako sám písal „ja som za moje mnohé roky úradovania penzie dostal len 300 zl. ročite, z toho vyžiť a jedine na tie groše odkázaný byť, je zdravému ťažko a vyžiť, nie to, kde som ja nemocou obkľúčený, že nemôžem minutý povedať, dobre sa cítim". Takto, sčasti zabudnutý, sčasti opustený, v materiálnych ťažkostiach a v ťažkej nemoci zomrel 11. januára 1877 vo svojom rodisku, v rodnej milovanej Orave.
Nie, Janko Matúška nepatril k politickým a básnickým velikánom štúrovského hnutia. Nemožno ho priradiť k Štúrovi, k Hurbanovi, k Hodžovi, k Sládkovičovi, ku Kráľovi. Bol však svojou literatúrou veľkou nádejou tohto hnutia, žil rytmom tohto hnutia, bol pri veľkých veciach svojej doby — svedčí o tom celé jeho literárne dielo, ktoré treba považovať za významný literárnohistorický a aj národohistorický fakt. Jeho báseň bola pri zrode štúrovského spisovného jazyka, napísal ním jednu zo svojich najznámejších Pri uvítaní bratov v Ústave, a aj ostatné jeho príležitostné básne nie sú iba básnickými glosami na okraj pulzujúceho štúrovského života, ale oslavou jeho koncepcií, ideálov i krás, prezentovaných v osobnostných portrétoch Štúra, Hurbana i ďalších. Jeho básne boli pri revoltujúcom akte štúrovských študentov v marci roku 1844 a Janko Matúška vyjadril v nich nielen „dusivú" rozlúčkovú atmosféru, ale horel pre nádeje „vstávajúceho Slovenska", videl slávnu budúcnosť národa. Texty jeho básní, písaných vo veľkých chvíľach činov, sú ich trvalým svedectvom. Boli napísané v rozmeroch melódií ľudových piesní — a znárodneli. Spievali ich študenti, ochotníci pri slovenských divadelných predstaveniach, hurbanovskí dobrovoľníci. Stali sa majetkom všetkých. Najznámejšia z nich, hymnická Nad Tatrou sa blýska a pieseň Dunaju slovenský, už ťa zanecháme, stali sa predmetom dlhoročným vášnivých sporov o ich pôvodcovstve.
Reliéf básnickej tvorby Janka Matúšku, v ktorom okrem príležitostných básní a piesní možno nájsť aj väčšie skladby — povesti, i drobné lyrické útvary — však naznačuje nielen explozívny odraz chvíle, ale črtá aj filozoficko-etický náboj Matuškovej osobnosti. Večný spor o boji dobra a zla, víťaztve a páde feudálneho človeka, o krutosti rodovej zopnutnosti, ale i o vernosti a úcte k tradícii, o čistej láske — ako synonyme človekovho svedomia — v povestiach, zo začiatku písaných po česky, ale aj v iných básňach, všade tam Janka Matúšku ovládajú najmä sily baladickej skepsy. Veď bol jedným z prvých baladikov romantizmu v slovenskej poézii. Polonofilská orientácia, daná Matuškovi štúrovským prostredím bratislavského Ústavu reči a literatúry československej, sa prejavila v jeho básnickej tvorbe práve v povesti Svätý zákon, motivicky čerpajúcej z poľských dejín i z básne Adama Mickiewicza Žywilla. V II. ročníku Nitry uverejnil povesti Kozia skala, Púchovská skala, Hrdoš, ktoré odrážajú ľudové rozprávkové námety. Janko Matúška však nezavrhol ani okrajovú poetickú ilustráciu, tematiku rodnej Oravy, oravského človeka, oravského kraja i „kroja" a tieto lyrické omrvinky — ako o nich hovorieval Vlček „rečňovanky", prispievajú k poznaniu úsmevných i clivých nálad básnikovho súkromia. Na pôde oravskej zeme križovali sa aj Matuškove literárne vízie o vzkriesení oslobodzovacieho činu, ktoré alegorický črtal predstavami oslobodenia „Poľskej". Dialóg Mickiewiczových Dziadov, ktorý preložil do slovenčiny, ale aj poľsko-oravské motívy v jeho dramatickom pokuse Siroty (Levoča 1846 — jediná kniha vydaná za Matuškovho života), i v jeho prozaickej povesti „spod Tatier" Zhoda liptovská (Orol Tatranskí, III, 1847-1848) a nakoniec i vo fragmentálnom námete Krvavá svadba na Oravskom zámku, využitom v Kalinčiakovej povesti Orava, preukazujú slovanské smerovanie Matuškovho hľadačstva národnej a dejinnej spravodlivosti, ba prezrádzajú i podvedomé koncepcie Matuškovho poňatia oslobodzovania feudálneho človeka, raz búrlivé, povstalecké, neskoršie mesianistiské, trpné, pokorné a odovzdané čekaniu. Bol naozaj „typickým Oravcom" vo svojej literatúre, ako o ňom napísal Jaroslav Vlček.
Matúška, pokorený chorobou a spoločenskou nežičlivosťou, odišiel z činnej literatúry, bol však jej svedkom, bol osobným účastníkom básnického rastu Pavla Országha Hviezdoslava. Veľduch slovenskej poézie nezabudol príležitostnou básňou osláviť „tatranský rozlet" i pamiatku Janka Matúšku nad jeho mohylou, ba i jeho hymnickú báseň parafrázovať ako symbol národného života slovenskej dediny vo svojom epose Gábor Vlkolinský.
Matuškovo literárne dielo neuzrelo ako celok svetlo sveta za básnikovho života. Usporiadal a vydal ho až po národnom oslobodení Slovákov v Československej republike osobný ctiteľ Janka Matúšku, Jaroslav Vlček, pod názvom Janka Matúšku Sobrané spisy básnické (MS, Martin, 1921). Pripomenul tak nielen 100. výročie básnikovho narodenia, ale preukázal i vernosť Matuškovej pamiatke, ktorú oživoval aj ako účastník pietnej spomienkovej slávnosti pri príležitosti odhalenia pomníka na jeho dolnokubínskom hrobe v roku 1879, keď z úst básnikových najbližších nesmela zaznieť burcujúca Nad Tatrou sa blýska. Od tých čias — so „srdcom úprimným" vytesané vyznanie „svoji svojmu" na Matuškovom pomníku akoby nevdojak odpovedalo básnikovi na jeho dumu: Pamätnej jari roku 1844 patril k dvadsiatim trom vzbúrencom, ktorí na protest proti zákazu pedagogickej činnosti svojho profesora Ľudovíta Štúra opustili bratislavské evanjelické lýceum. Pre dolnokubínskeho rodáka Janka Matúšku to nebolo ľahké rozhodnutie: Na jednej strane nechcel sklamať staršieho brata – evanjelického kňaza, ktorý ho popri rodičoch, finančne podporoval. Takisto sa bál otcových i matkiných výčitiek – veď okrem neho museli živiť ešte ďalších dvoch mladších bratov a dve sestry (Janko bol druhorodeným synom) Na Druhej strane dúfal aspoň v ich morálny súhlas, veď nemohol sklamať hŕstku verných priateľov, ktorí sa zoskupili okolo najobľúbenejšieho lyceálneho profesora – ten sa stal svetielkom nádeje nielen pre generáciu slovenských študentov a mladých vzdelancov, ale pre celý utláčaný národ. A práve vtedy sa v jeho hlave popri myšlienkach „pre a proti“ začali splietať verše našej budúcej hymny. Skladal ich na melódiu piesne Kopala studienku, ktorú poznal z detstva. Mimochodom, okolo prvej slohy sa už niekoľkokrát v histórii viedli diskusie – pamätáme si predsa, že donedávna sa text spieval „zastavme sa bratie“. Neskôr ho „logicky“ upravili na „zastavme ich bratia“ , no zdá sa, že ani to nebol najšťastnejší krok. Na obale knihy Pokiaľ pravda stojí..., ktorú v roku2001 vlastným nákladom v Dolnom Kubíne vydal Peter Huba, je vytlačené faksimile originálneho rukopisu. Ten jednoznačne svedčí, že Janko Matuška napísal prvú slohu /uvedené v pôvodnom pravopise/ Ponad Tatrú blíská, hormi ďivo bijú: Postavme sa Braťja, Weď sa oni straťja! Slováci ožijú!
Teda „postavme sa“ (im) ani „zastavme ich“ ako znie oficiálny text slovenskej štátnej hymny dnes /takáto verzia sa objavila až v revolučnej úprave z roku 1849.
Nepochybujem o tom, že by vás zaujímalo, aký bol Matúškov vzťah k ženám. Takmer celá generácia štúrovcov sa snažila riadiť zásadou svojho hlavného predstaviteľa – nedeliť vlastnú energiu medzi lásku k žene a lásku k národu, ale všetky sily venovať výlučne národnej veci. Toto heslo nemalo uplatňovať len v básnickej tvorbe, ale i (a či najmä) v osobnom živote. Vieme, že sa vyskytli výnimky, no Janko Matúška sa snažil nevybočiť z radu. Pociťoval preto veľkú vinu a trápili ho nesmierne výčitky, keď spozoroval, že v jeho srdci si našla miesto istá jeho dospelá žiačka, dcéra zámožného bratislavského obchodníka. Rozvíjajúci sa úprimný vzťah však prekazila jej matka, keď rumenejúcemu mládencovi oznámila, že sa rozhodla dcéru vydať, ba našla jej už i ženícha. Mohlo by sa zdať, že Štúrovmu nasledovníkovi tým vyriešila dilemu, no nebolo to tak. Smutné verše, ktoré v tom období poslal svojej sestre, svedčia o opaku. Pravda, z pochmúrnych myšlienok ho nakoniec vytrhali závažnejšie udalosti. Tie súviseli s protestným odchodom skupiny slovenských študentov z evanjelického lýcea.
Preletel sokolík nad tichým Dunajom, zaplakalo dievča za svojím šuhajom. Vyšvihla sa rybka nad tichou vodičkou, smutno šuhajovi za svojou Aničkou. Dve srdiečka plačú v slzách sa kúpajú, bolestne sa lúčia, že sa nezhliadajú. Či čuješ tie hlasy aj zhora, aj zdola? To mňa vlasť strápená do tábora volá.
Nasledujúce roky neboli pre mladého literáta prechádzkou ružovým sadom. Živil sa ako vychovávateľ a súkromný učiteľ, až neskôr získal miesto vládneho adjuktanta v Trestnej a napokon nie veľmi významnú úradnícku stoličku v rodnom Dolnom Kubíne.
Počas povstania v rokoch 1848-49 bol aktívny v protimaďarskom hnutí a za svoje postoje mu hrozilo žalárovanie. Ešteže niektorí páni už aj vtedy hrali na "dve strany". Podžupan Aristíd Abaffy ho všas vystríhal, že má naň zatykač - aby okamžite ušiel z mesta. Istý čas sa skrýval v horárni nadlseného Ondreja Murčica v Mútnom, no aj tam mu hrozilo nebezpečenstvo. Na úteku takmer prišiel o život z choroby, do ktorej následkom vysilenia a podchladenia upadol, sa už nikdy celkom nevystrábil. Ani atmosféra, ktorá nastala po potlačení povstania, ba i zrada, ktorej sa Slováci dočkali od cisárskeho dvora, mu na pohode nepridali. Básne, presiaknuté pesimizmom a melanchóliou, svedčia o jeho priam bezvýchodiskovej situácii.
Ach vy rieky, Tatry riek, strápených sŕdc voľné lieky, Hojte rany, krieste sily, zmyte rod váš zhanobilý. Čierne hory, dujné háje, kto vás z poroby odkľaje? všetko kvitne kvetom novým, len žiaľ poľom Slovákovým.
A napriek tomu predsa aspoň v jeho intímnom živote zasvietilo ešte jedno svetielko. Bola ním Žofia Veselovská, sestra podzámockého lekára, v ktorého rodine básnik vyučoval. na ich úprimnom vzťahu nič nemení ani skutočnosť, že Janko Matúška si dobre uvedomoval, ako veľmi potrebuje kohosi, kto by sa oň staral v chorobe, ba ani to, že samotná Žofia tiež už nebola najmladšia a tušila svoju poslednú šancu na vydaj. 14. februára 1851 uzavreli sobáš - len štyri dni predtým oslávil ženích svoje 30. narodeniny. S vernou manželkou prežil bez 3 dní 26 rokov - zomrel 11. januára 1877 v Dolnom Kubíne, kde ho aj pochovali. V tom čase už na Orave vychádzala hviezda ďalšieho básnika, ktorý sa mal onehdlho stať najväčším bardom slovenskej poézie.
Tvorba
Prvé básne a veršované povesti začal písať už počas štúdií na bratislavskom lýceu. Písal najmä vlastenecké básne, príležitostné básne a veršované povesti, v ktorých sa často inšpiroval ľudovou slovesnosťou. Nezaujímal ho ani tak príbeh ako taký, ale snažil sa o zobrazenie citového života hrdinu a vykreslenie atmosféry, v ktorej sa dej odohrával. Svoju literárnu kariéru ukončil počas revolučných rokov 1848 – 1849, no hoci bola jeho tvorba rozsahom neveľká, umožnila naplniť úlohy, ktoré boli vytýčené štúrovskou generáciou.
Dielo
Poézia
- 1844 - Nad Tatrou sa blýska (dnešná štátna hymna Slovenskej republiky), báseň napísaná pri príležitosti zosadenia Ľudovíta Štúra z Katedry reči a literatúry
- Púchovská skala
- Svätý zákon
- Hrdoš
- Pomsta
- Klára Zachová
- Kozia skala
Próza
- Zhoda preselianska
Výbery a súborné diela
Dráma
- 1846 - Siroty
Iné projekty
Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Janko Matúška
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Janko Matúška
