Syndróm vyhorenia

Syndróm vyhorenia (iné názvy: syndróm vyhasnutia, syndróm vypálenia, syndróm vyprahlosti; angl. burnout syndrome) je syndróm, ktorý prvýkrát opísal Herbert Freudenberger v roku 1975, a ktorý má rôzne definície (napr. strata profesionálneho alebo osobného záujmu u príslušníka pomáhajúcich profesií alebo vyhorenie ako výsledok procesu, v ktorom ľudia veľmi intenzívne zaujatí určitou úlohou strácajú svoje nadšenie), ktoré sa zhodujú v určitých bodoch:

• Ide o psychický stav vyčerpanosti
• Vyskytuje sa obzvlášť pri profesiách obsahujúcich prácu s ľuďmi alebo aspoň kontakt s ľuďmi a závislosť na ich hodnotení
• Tvorí ho rad symptómov predovšetkým v oblasti psychickej, čiastočne aj fyzickej a sociálnej
• Kľúčovou zložkou syndrómu je emočná vyčerpanosť, kognitívne vyčerpanie a "opotrebovanosť" a často aj celková únava
• Všetky hlavné zložky burnout syndrómu vychádzajú z chronického stresu

Najdôležitejším znakom je spomínaný chronický stres vychádzajúci z pracovnej činnosti, ktorý môže byť sprevádzaný ďalšou záťažou z osobného života, sociálneho i fyzického okolia atď. Profesia je charakteristická vysokými nárokmi na výkon, bez možnosti oddychu a závažnými následkami v prípade omylu. Výkon takejto práce býva spojený s veľkou zodpovednosťou a nasadením, niekedy s pociťovaním "poslania" profesie. Burnout je teda dôsledok nerovnováhy medzi profesným očakávaním a profesnou realitou, medzi ideálmi a skutočnosťou.

Samotné vyhorenie je výsledok dlhého pozvoľného procesu, ktorý má nasledujúce fázy:

• "nultá fáza", predfáza: jedinec pracuje čo najlepšie, snaží sa, napriek tomu má pocit, že požiadavkám nie je možné vyhovieť a jeho snaha nie je dostatočne ohodnotená, táto fáza predstavuje akési podhubie pre vznik syndrómu vyhorenia
• 1. fáza: pocit, že jedinec nič nestíha, jeho práca začína strácať systém
• 2. fáza: vyskytujú sa symptómy neurózy (napr. úzkosť) spolu s pocitom, že jedinec stále musí niečo robiť, pričom výsledkom je chaotické konanie
• 3. fáza: pocit, že niečo "musí" byť urobené mizne a nahrádza ho opačný pocit - že nemusí nič, iba samotná prítomnosť druhých ľudí jedinca dráždi, pridružuje sa strata akéhokoľvek nadšenia a záujmu, prevláda únava, sklamanie a vyčerpanie

Symptómy

Zvlášť v poslednej fáze

• únava a pokles výkonu
• depresia a úzkosti
• poruchy pamäte a sústredenia sa
• poruchy spánku
• telesné ťažkosti (tráviaci trakt, dýchací systém, sexualita, kardiovaskulárny systém, ...)
• nespokojnosť, dysfória, neschopnosť uvoľniť sa
• tendencie k návyku na psychoaktívne látky (alkohol, tabak, ...)
• zníženie sebadôvery a poruchy v medziľudských vzťahoch

Je to teda stav, kedy sa u jedinca vyskytuje strata činorodosti a poslania, pocity sklamania, horkosti pri hodnotení minulosti, jedinec stráca záujem o svoju prácu aj o osobný rozvoj, uspokojuje sa s každodenným stereotypom, snaží sa iba prežiť, nemať problémy, je emočne "sploštený", dochádza k redukcii tvorivosti, iniciatívy a spontánnosti, prevažujú negatívne pocity od hostility po depresiu, pridružujú sa aj somatické ťažkosti.

Burnout postihuje ľudí z asistenčných profesií, najčastejšie lekárov, zdravotné sestry, učiteľov, psychológov, sociálnych pracovníkov, manažérov, policajtov, atď.

Pri prevencii vyhorenia je dôležitý vlastný postoj človeka k práci - samozrejme v nej má byť pociťovaný zmysel, ale nemala by byť jediným cieľom, zmyslom a záujmom v jeho živote, a sociálna opora, ktorej hlavnými zdrojmi sú: rodina, kolegovia v práci, priatelia, záujmy a koníčky a celkové trávenie voľného času. Pri liečbe vyhorenia sa využíva predovšetkým existenciálna analýza, logoterapia a daseinsanalýza.

Externé odkazy

• Vyhorenie je štrajk tela i duše - profit.etrend.sk
• [1]