Michail Jurievič Lermontov: Rozdiel medzi revíziami

	Michail Jurievič Lermontov
	; ruský básnik a dramatik
Narodenie	15. október 1814; Moskva, Rusko
Úmrtie	27. júl 1841; Piatigorsk, Rusko
Podpis
Odkazy
Projekt; Guttenberg	Michail Jurievič Lermontov; (plné texty diel autora)
Commons	Michail Jurievič Lermontov
	Biografický portál

Interaktívne prechádzať históriu

← Predchádzajúca úprava Ďalšia úprava →

Smazaný obsah Přidaný obsah

VizuálneWikitext

V textu

Verzia z 06:28, 15. jún 2010

Michail Jurievič Lermontov (po rusky: Михаил Юрьевич Лермонтов) (* 15. október 1814, Moskva, Rusko – † 27. júl 1841, Piatigorsk, Rusko) bol ruský romantický básnik a dramatik.

Život a dielo

Lermontov sa narodil v Moskve. O rok sa rodina i so starou matkou presťahovala do Penzskej gubernie na neveľké sídlo Tarchany (dnes Lermontovo), kde Lermontov prežil detstvo. Jeho matka umrela tri roky po jeho narodení na tuberkulózu, v roku 1817. Jeho otec, Jurij Petrovič Lermontov, bol chudobný vojenský dôstojník a po smrti svojej manželky zveril svojho syna do výchovy jeho bohatej babičke. V novom dome sa Michail stal ohniskom hádok medzi babičkou a otcom, ktorého babička vylúčila z výchovy svojho syna.

Mladý Lermontov ostáva žiť so svojou starou matkou, s ktorou viackrát navštívil klimatickékúpele na Kaukaze. Pri tretej návšteve v roku 1825 sa prvý raz zaľúbil. Podľa denníkového záznamu z júla 1830 pokladal túto lásku za ozajstnú. Neskôr už nikdy vraj tak neľúbil, hoci obraz milovanej si nevedel vybaviť, ba nepamätal si ani jej meno. Veľkolepá príroda Kaukazu navždy upútala jeho city a tvorivo podnietila jeho fantáziu, o čom svedčia nielen jeho básne, ale aj obrazy.

Lermontovovi sa však dostalo výborného vzdelania. Keď mal štrnásť rokov nastúpil do moskovskej internátnej školy pre deti bohatých aristokratov. Venuje sa hudbe a umeniu. Najobľúbenejším básnikom a neskôr i vzorom sa mu stáva Alexander Sergejevič Puškin. Píše svoje prvé básne a taktiež dokončil svoju prvú poému Čerkesi. Navštevuje a zapisuje si dojmy z moskovských divadelných predstavení. K tejto dobe sa viaže prvé spracovanie jeho opusu Démon. Z tematickej stránky sa zameriava na tragické ponímanie lásky, démonizmus, úvahy o osude seba i ľudstva ako takého, rozčarovanie a boj proti porobe. Začiatkom roku 1830 druhý raz prepracováva Démona. V apríli správa gymnázia uvoľňuje Lermontova na vlastnú žiadosť zo šiestej triedy a pripája svedectvo o výbornom prospechu.

Potom študoval na Moskovskej univerzite. Tam sa venoval najmä etike, politológii a neskôr aj literatúre. Kvôli porušeniu disciplíny bol Lermontov v roku 1832 vylúčený z univerzity a odišiel do Petrohradu. V roku 1834 tu absolvoval vojenskú školu a bola mu udelená najnižšia dôstojnícka hodnosť. Zároveň bol povolaný do regimentu husárov cárskej stráže.

Zo svojej pozície u husárov pozoruje Lermontov spoločenský život smotánky. Bol zanietený pre písanie - už v roku 1832 mal napísaných vyše 200 lyrických básní a tri divadelné hry. Jeho vrcholným dramatickým dielom je veršovaná tragédia Maškaráda z roku 1836. Jej dej sa točí okolo strateného náramku, zámeny identity, žiarlivosti a pomsty. Cenzori boli s hrou natoľko nespokojní, že Lermontov ju musel trikrát prepracovať a hru nakoniec uviedli na javisko až niekoľko rokov po Lermontovovej smrti.

V roku 1837 Lermontov získal širšieho uznania ako spisovateľ. Po Puškinovej smrti publikoval elégiu Na smrť Puškinovu. Liberálne kruhy prijali báseň s nadšením, avšak cárovi Mikulášovi I. vadila natoľko, že Lermontov bol zatknutý a musel odísť do exilu na Kaukaz. Tu pôsobil ako dôstojník a bojoval tu proti horalom. Vďaka konexiám jeho babičky, mu bol umožnený návrat do Petrohradu. Jeho postoj k štátu a štátnym záležitostiam sa však nezmenil.

V rokoch 1838 až 1840 napísal rad príbehov zhromaždených pod názvom Hrdina našich čias. Dielo patrí do kánonu klasickej ruskej literatúry 19. storočia. Skladá sa z piatich oddelených príbehov, ktoré spojuje ich hlavný hrdina Grigorij Pečorin, ktorý je mladý, inteligentný, ale napriek tomu sa cíti zbytočný - literárny typ tzv. „zbytočného človeka“.

Lermontovove najväčšie dielo - filozofická poéma Démon rozpráva príbeh o anjelovi, ktorý sa zamiluje do smrteľníčky Tamary. Tu sa odráža básnikova sebareflexia ako démonického stvorenia. Melancholický Démon, ktorý bol vyvrhnutý z Raja, putuje po Zemi v nádeji, že opäť nájde pokoj. V noci navštívi Tamaru, ale jeho bozk ju zabije ako smrtiaci jed. Démon preklína svoje sny o lepšom živote. Lermontov na tomto diele pracoval už od svojich 14 rokov a vydali ho až posmrtne.

Kvôli duelu so synom francúzskeho vyslanca v Rusku musel odísť opäť do exilu, tentokrát k Čiernemu moru. Stále však bol v aktívnej vojenskej službe. Pre jeho odvahu ho obdivovali ostatní dôstojníci. Služba v armáde mu však bránila písať a tak začal predstierať chorobu, aby sa na lekárske potvrdenie dostal do kúpeľov v mestečku Piatigorsk neďaleko Moskvy. Tu v jeden večer nemiestne zažartoval na adresu starého rodinného priateľa - majora Martynova. Ješitný Martynov vyzval Lermontova na súboj. Michail Jurievič Lermontov podľahol zraneniam, ktoré utrpel v súboji s Martinovom, 27. júla 1841 vo veku 26 rokov.

Lermontovove ostatky pochovali na tretí deň na cintoríne v Piatigorsku a o tri roky ich na žiadosť jeho babičky Jelizavety Alexejevny Arsenievovej previezli do Tarchán (dnešné Lermontovo).

Démon

Démon je Lermontovova najznámejšia poéma. Prvýkrát vyšla tlačou v rokoch 1856 - 1858. Pracoval na nej v podstate celý život, vzniklo osem rukopisných redakcií poémy. Vychádzal v nej zo spola biblickej a spola apokryfnej legendy o zavrhnutí hriešnych anjelov, ktorá v európskych literatúrach obiehala ako vďačná látka už od Miltonovho Strateného raja a na Lermontova silno zapôsobila hlavne prostredníctvom Byronovho Kaina a vtedy veľmi cenenej epickej básne Alfreda de Vigny Eloa. Dôležitý bol aj vplyv prastarej gruzínskej povesti o zhubnej láske horského ducha k nevinnému dievčaťu. Dej poémy sa odohráva na Kaukaze. Výdatne to pomohlo k odpútavaniu Lermontovovho textu od literárnych predlôh, aj k tomu, že v hlavných postavách, Tamare a démonovi, sa stretávame s pyšnou a vášnivou gruzínskou kňažnou, zahnanou do kláštornej kobky bezútešným žiaľom nad smrťou milovaného ženícha tesne pred svatbou, a s absolútnym vyvrheľom, ktorému je predurčené, aby všetkým pohŕdal a všetko nenávidel. Základný konflikt poémy spočíva v démonovej snahe vzoprieť sa svojemu údelu, resp. vo fatálnej neschopnosti túto vzburu realizovať. Napriek vyznaniu lásky k Tamare sa totiž nezbavuje prekliatia, ale navyše vraždí jedinú bytosť na svete, na ktorej mu záležalo, pretože jeho bozky prinášajú smrť.

Hrdina našich čias

Novelistickým románom Hrdina našich čias (Герой нашего времени, 1839 - 1841) Lermontov zasiahol do vývoja ruskej prózy. Toto dielo je z hľadiska kompozície osobité, nemá jednotný sujet, pretože vzniklo spojením piatich pôvodne samostatných noviel, z ktorých boli niektoré už publikované v časopisoch ako výňatky Zo zápiskov jednoho dôstojníka na Kaukaze. V relatívne konzistentný celok ich spojujú dva krátke, avšak pre pochopenie zmyslu knihy veľmi podstatné autorské komentáre, (tzv. predhovory) a predovšetkým postava titulného hrdinu románu Pečorina, výslovne prezentovaného ako žijúce stelesnenie symptomatických predností a hlavne nedostatkov doby i generácie. Jednotlivé novely sa javia ako jednotlivé epizódy z Pečorinovho života, osvetlujú nám, spravidla uvádzaním hrdinu do rôznych prostredí a prostredníctvom ich konfrontácie s inými typmi, jeho jednotlivé charakterové rysy a životné postoje. Pre zvýšenie účinnosti nie sú radené chronologicky, ale tak, aby čitateľovo poznávanie "hrdinu doby" postupovalo od vonkajších charakteristík k hlbšiemu prenikaniu do jeho vnútra. Z toho dôvodu ich rozprávajú traja rozprávači:

kapitán Maxim Maximič (jedna z románových postáv))
autor
Pečorin - posledné tri novely sú motivované ako autorom "vydaný" Pečorinov denník

Vďaka tomu sa na hlavnú postavu dá pozerať z niekoľkých uhlov a z niekoľkých navzájom sa korigujúcich a doplňujúcich hľadísk, vrátane otvorenej a nesentimentálnej introspekcie. Z toho dôvodu sa tento román považuje za prvý ruský psychologický román. Novely Hrdinu našich čias:

Bela
Maxim Maximič - prvé dve novely sú akoby cestopisné obrázky zo života ruských vojakov na Kaukaze. V nich je zvýraznená Pečorinova zarážajúca ľahostajnosť a prezieravosť i voči blízkym ľuďom, sebeckosť, omrzenosť svetom.
Tamaň - v dejovo ultraromantickej novele sa s jemne ironickým odstupom rysuje hlavná príčina hrdinovej túžbe po dobrodružstve a výnimočnosti: premiera vnútornej energie, ktorá sa nemá kde uplatniť.
Komtesa Mary - rovnaký rozpor, lenže umocnený do neriešiteľnej zásadnej životnej tragédie vysoko nadaného jedinca, túžiaceho po veľkých činoch a núteného zabíjať čas aj sily v malých škandáloch, je problémovou osou najrozsiahejšej novely knihy - voľného sledu novelisticky stupňovaných záznamov z kúpeľnej spoločnosti. Pečorin tu nezachytáva len svoj ctižiadostivý flirt s komtesou Ligovskou, nečakane silne oživený osudový cit k Viere a divoký a súperovou smrťou končiaci sa súboj so svojím antipódom, či zrkadlovou karikatúrou, Grušnickým. Predovšetkým v hojných aforistických zamysleniach nad sebou i nad svetom dáva nahliadnuť do genézy svojho domnelého či skutočného mizantropizmu. Jeho vonkajšia povýšenosť, cynizmus, pohŕdanie životom sú prevažne maskou, zúfalým aktom sebaobrany citlivej a ľahko zraniteľnej duše pred bezcitnosťou a nepochopením okolitého sveta.
Fatalista - práve tak, ešte ako človeka vskutku odvážneho a výborného znalca ľudí, ho vykresľuje aj lakonický, napätím prestúpený záver románu, filozoficko-psychologická novela Fatalista.

Výberová bibliografia

1836: Maškaráda (Mаскарад); tragédia vo veršoch
1840: Hrdina našich čias (Герой нашего времени); román
1842: Démon (Демон); poéma

Iné projekty

Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Michail Jurievič Lermontov
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Michail Jurievič Lermontov

Externé odkazy

Project Gutenberg; Lermontovove diela na stránkach Projektu Gutenberg (po anglicky)
Library.ru: Михаил Юрьевич Лермонтов; Lermontovove diela (v modernom ruskom pravopise)
Михаил Юрьевич Лермонтов; stránka o Lermontovovi (po rusky)

@@ Riadok 14: / Riadok 14: @@
 Lermontov sa narodil v [[Moskva|Moskve]]. O rok sa rodina i so starou matkou presťahovala do Penzskej gubernie na neveľké sídlo Tarchany (dnes [[Lermontovo]]), kde Lermontov prežil detstvo. Jeho matka umrela tri roky po jeho narodení na [[tuberkulóza|tuberkulózu]], v roku [[1817]]. Jeho otec, Jurij Petrovič Lermontov, bol chudobný vojenský dôstojník a po smrti svojej manželky zveril svojho syna do výchovy jeho bohatej babičke. V novom dome sa Michail stal ohniskom hádok medzi babičkou a otcom, ktorého babička vylúčila z výchovy svojho syna.
-Mladý Lermontov ostáva žiť so svojou starou matkou, s ktorou viackrát navštívil [[klimatické kúpele]] na [[Kaukaz]]e. Pri tretej návšteve v roku [[1825]] sa prvý raz zaľúbil. Podľa denníkového záznamu z júla [[1830]] pokladal túto lásku za ozajstnú. Neskôr už nikdy vraj tak neľúbil, hoci obraz milovanej si nevedel vybaviť, ba nepamätal si ani jej meno. Veľkolepá príroda Kaukazu navždy upútala jeho city a tvorivo podnietila jeho fantáziu, o čom svedčia nielen jeho básne, ale aj obrazy.
+Mladý Lermontov ostáva žiť so svojou starou matkou, s ktorou viackrát navštívil klimatické[[kúpele]] na [[Kaukaz]]e. Pri tretej návšteve v roku [[1825]] sa prvý raz zaľúbil. Podľa denníkového záznamu z júla [[1830]] pokladal túto lásku za ozajstnú. Neskôr už nikdy vraj tak neľúbil, hoci obraz milovanej si nevedel vybaviť, ba nepamätal si ani jej meno. Veľkolepá príroda Kaukazu navždy upútala jeho city a tvorivo podnietila jeho fantáziu, o čom svedčia nielen jeho básne, ale aj obrazy.
 Lermontovovi sa však dostalo výborného vzdelania. Keď mal štrnásť rokov nastúpil do [[Moskva|moskovskej]] internátnej školy pre deti bohatých [[aristokracia|aristokratov]]. Venuje sa [[hudba|hudbe]] a umeniu. Najobľúbenejším básnikom a neskôr i vzorom sa mu stáva [[Alexander Sergejevič Puškin]]. Píše svoje prvé básne a taktiež dokončil svoju prvú poému ''Čerkesi''. Navštevuje a zapisuje si dojmy z moskovských [[divadlo (umenie)|divadelných]] predstavení. K tejto dobe sa viaže prvé spracovanie jeho opusu ''Démon''. Z tematickej stránky sa zameriava na tragické ponímanie lásky, démonizmus, úvahy o osude seba i ľudstva ako takého, rozčarovanie a boj proti porobe. Začiatkom roku [[1830]] druhý raz prepracováva ''Démona''. V apríli správa gymnázia uvoľňuje Lermontova na vlastnú žiadosť zo šiestej triedy a pripája svedectvo o výbornom prospechu.
@@ Riadok 38: / Riadok 38: @@
 Vychádzal v nej zo spola biblickej a spola [[apokryf|apokryfnej]] [[legenda|legendy]] o zavrhnutí hriešnych anjelov, ktorá v európskych literatúrach obiehala ako vďačná látka už od [[John Milton|Miltonovho]] Strateného raja a na Lermontova silno zapôsobila hlavne prostredníctvom [[George Gordon Byron|Byronovho]] Kaina a vtedy veľmi cenenej epickej básne Alfreda de Vigny Eloa. Dôležitý bol aj vplyv prastarej gruzínskej povesti o zhubnej láske horského ducha k nevinnému dievčaťu. Dej poémy sa odohráva na [[Kaukaz]]e. Výdatne to pomohlo k odpútavaniu Lermontovovho textu od literárnych predlôh, aj k tomu, že v hlavných postavách, Tamare a démonovi, sa stretávame s pyšnou a vášnivou gruzínskou kňažnou, zahnanou do kláštornej kobky bezútešným žiaľom nad smrťou milovaného ženícha tesne pred svatbou, a s absolútnym vyvrheľom, ktorému je predurčené, aby všetkým pohŕdal a všetko nenávidel.
 Základný konflikt poémy spočíva v démonovej snahe vzoprieť sa svojemu údelu, resp. vo fatálnej neschopnosti túto vzburu realizovať. Napriek vyznaniu lásky k Tamare sa totiž nezbavuje prekliatia, ale navyše vraždí jedinú bytosť na svete, na ktorej mu záležalo, pretože jeho bozky prinášajú smrť.
+== Hrdina našich čias ==
+Novelistickým [[román]]om ''Hrdina našich čias'' (''Герой нашего времени'', [[1839]] - [[1841]]) Lermontov zasiahol do vývoja ruskej [[próza|prózy]]. Toto dielo je z hľadiska [[kompozícia|kompozície]] osobité, nemá jednotný [[sujet]], pretože vzniklo spojením piatich pôvodne samostatných [[novela|noviel]], z ktorých boli niektoré už publikované v časopisoch ako výňatky ''Zo zápiskov jednoho dôstojníka na Kaukaze''. V relatívne konzistentný celok ich spojujú dva krátke, avšak pre pochopenie zmyslu knihy veľmi podstatné autorské komentáre, (tzv. predhovory) a predovšetkým postava titulného hrdinu románu '''Pečorina''', výslovne prezentovaného ako žijúce stelesnenie symptomatických predností a hlavne nedostatkov doby i generácie.
+Jednotlivé novely sa javia ako jednotlivé epizódy z Pečorinovho života, osvetlujú nám, spravidla uvádzaním hrdinu do rôznych prostredí a prostredníctvom ich konfrontácie s inými typmi, jeho jednotlivé charakterové rysy a životné postoje. Pre zvýšenie účinnosti nie sú radené chronologicky, ale tak, aby čitateľovo poznávanie "hrdinu doby" postupovalo od vonkajších charakteristík k hlbšiemu prenikaniu do jeho vnútra. Z toho dôvodu ich rozprávajú traja rozprávači:
+* kapitán Maxim Maximič (jedna z románových postáv))
+* autor
+* Pečorin - posledné tri novely sú motivované ako autorom "vydaný" Pečorinov denník
+Vďaka tomu sa na hlavnú postavu dá pozerať z niekoľkých uhlov a z niekoľkých navzájom sa korigujúcich a doplňujúcich hľadísk, vrátane otvorenej a nesentimentálnej [[introspekcia|introspekcie]]. Z toho dôvodu sa tento román považuje za prvý ruský psychologický román.
+Novely Hrdinu našich čias:
+[[Súbor:Geroy_nashego_vremeni.gif|250px|thumb|left|Titulná strana prvého vydania románu Hrdina anšich čias z roku 1840]]
+* ''Bela''
+* ''Maxim Maximič'' - prvé dve novely sú akoby cestopisné obrázky zo života ruských vojakov na Kaukaze. V nich je zvýraznená Pečorinova zarážajúca ľahostajnosť a prezieravosť i voči blízkym ľuďom, sebeckosť, omrzenosť svetom.
+* ''Tamaň'' - v dejovo ultraromantickej novele sa s jemne ironickým odstupom rysuje hlavná príčina hrdinovej túžbe po dobrodružstve a výnimočnosti: premiera vnútornej energie, ktorá sa nemá kde uplatniť.
+* ''Komtesa Mary'' - rovnaký rozpor, lenže umocnený do neriešiteľnej zásadnej životnej tragédie vysoko nadaného jedinca, túžiaceho po veľkých činoch a núteného zabíjať čas aj sily v malých škandáloch, je problémovou osou najrozsiahejšej novely knihy - voľného sledu novelisticky stupňovaných záznamov z kúpeľnej spoločnosti. Pečorin tu nezachytáva len svoj ctižiadostivý flirt s komtesou Ligovskou, nečakane silne oživený osudový cit k Viere a divoký a súperovou smrťou končiaci sa súboj so svojím antipódom, či zrkadlovou karikatúrou, Grušnickým. Predovšetkým v hojných aforistických zamysleniach nad sebou i nad svetom dáva nahliadnuť do genézy svojho domnelého či skutočného [[mizantrop|mizantropizmu]]. Jeho vonkajšia povýšenosť, cynizmus, pohŕdanie životom sú prevažne maskou, zúfalým aktom sebaobrany citlivej a ľahko zraniteľnej duše pred bezcitnosťou a nepochopením okolitého sveta.
+* ''Fatalista'' - práve tak, ešte ako človeka vskutku odvážneho a výborného znalca ľudí, ho vykresľuje aj lakonický, napätím prestúpený záver románu, filozoficko-psychologická novela Fatalista.
 == Výberová bibliografia ==