Pierre Corneille: Rozdiel medzi revíziami
dBez shrnutí editace |
dBez shrnutí editace |
||
| Riadok 5: | Riadok 5: | ||
| popis = Pierre Corneille |
| popis = Pierre Corneille |
||
| pseudonym = |
| pseudonym = |
||
| dátum narodenia = 6.jún 1606 |
| dátum narodenia = [[6. jún]] [[1606]] |
||
| miesto narodenia = [[Rouen]], [[Francúzsko]] |
| miesto narodenia = [[Rouen]], [[Francúzsko]] |
||
| dátum úmrtia = [[1. október]] [[1684]] |
| dátum úmrtia = [[1. október]] [[1684]] |
||
Verzia z 19:05, 19. september 2010
| Pierre Corneille | |
 Pierre Corneille | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Narodenie | 6. jún 1606 |
| Rouen, Francúzsko | |
| Úmrtie | 1. október 1684 |
| Paríž | |
| Národnosť | francúzska |
| Zamestnanie | dramatik, advokát |
| Manželka | Marie de Lampérière |
| Deti | 6 |
| Dielo | |
| Žánre | komédia, tragédia |
| Obdobie | barok a klasicizmus |
| Témy | postavy histórie, vlasť, odvaha, zbabelosť |
| Debut | Mélite - komédia |
| Významné práce | Cid |
| Významné ocenenia | Člen Francúzskej akadémie-14.kreslo |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Projekt Guttenberg | Pierre Corneille (plné texty diel autora) |
 | Pierre Corneille (multimediálne súbory na commons) |
Pierre Corneille (* 6. jún 1606, Rouen – † 1. október 1684, Paríž) bol významný francúzsky dramatik. Jeho najslávnejšie hry sú Cid, Horácius a Polyeuktus. Bohatstvo a rôznorodosť jeho tvorby odráža hodnoty a veľké výzvy 17. storočia.
Život
Narodil sa ako druhý z ôsmich detí advokáta. Študoval právo, bol sám advokátom, ale na súde temer nevystupoval. Žil veselým životom, písal drobné verše a roku 1629 mal s komédiou „Mélite“ v Paríži veľký úspech. V rokoch 1628-1650 bol kráľovským advokátom a žil s mladším bratom Thomasom v rodnom dome usporiadaným životom. Obidvaja písali divadelné hry. V roku 1629 začal písať hry ako Clitandre, Vdova, Kráľovská galéria, Nasledovná, Kráľovské námestie, Médea a Komická ilúzia. Vytvoril v nich nový štýl, ktorý zobrazoval tragické city v reálnom uveriteľnom svete a vtedajšej spoločnosti.
V roku 1641 sa oženil s Marie de Lampérière, dcérou poručíka, mal s ňou sedem detí, z ktorých jedno neprežilo dojčenský vek. Okrem iných je jeho potomkom i Charlotte Cordayová, žena, ktorá spáchala atentát na Jean-Paul Marata počas Francúzskej revolúcie.
Corneille sa stal oficiálnym autorom menovaným kardinálom Richelieuom, no rozišiel sa so statusom prorežimného básnika a kardinálovou politikou aby písal divadelné hry vysoko exaltované a noblesné, napríklad hru Cid s námetom zo španielskych dejín. Novozaložená Francúzska akadémia oficiálne odsúdila túto hru. Tiež pripomínal, že politici nestoja nad právom, napríklad hra Horace. Ukázal monarchu upevňujúceho si moc inak ako represáliami v hre Cinna.
V roku 1647 bol zvolený za člena Francúzskej akadémie do kresla č. 14, ktoré dovtedy obsadzoval jeho brat Thomas.
Od roku 1643 do 1651, po smrti kardinála Richelieu a počas trvania Frondy, vo svojich dielach ukázal krízu francúzskej identity, ktorá vtedy prechádzala celým Francúzskom: napísal hru „Smrť Pompeova“, v ktorej si vybavil účet s Richelieuom. V ďalšej hre Cinna (1642)opísal peripetie občianskej vojny a rozpor medzi láskou k vlasti a zbabelosťou.
Počnúc 1652 prestal na sedem rokov písať súc demotivovaný prepadnutím hry „Pentathrite“. Medzi rokmi 1659-1684 napísal ešte 11 hier a preložil a zveršoval „Nasledovanie Krista“. V roku 1662 mala úspech jeho hra „Sertorius“, čo ho inšpirovalo presťahovať sa do Paríža, avšak jeho ďalšie kusy prestali byť príťažlivé, zdali sa suchopárne a komplikované.
Súťažil v písaní hry Titus a Berenika s mladým nádejným dramatikom Racinom, tento boj prehral. Po ďalšom neúspechu hry „Suréna“ sa celkom odmlčal. No Corneillove hry sa vtedy hrali po celej Európe, ktoré však parížskemu obecenstvu už nestačili. Corneille umrel v chudobe a zabudnutí.
Dielo
Divadelné hry - komédie a tragédie:
|
|
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pierre Corneille
Zdroj
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pierre Corneille na francúzskej Wikipédii.
- Malá encyklopédia spisovateľov sveta, vyd. Obzor, 1981, str. 115
|
Tento článok týkajúci sa literatúry je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš. |