Staroveký Rím

Rímska tóga

Staroveký Rím je tradičné slovenské označenie štátneho útvaru, ktorý vznikol v 8. storočí pred Kr. na Apeninskom polostrove v dnešnom Ríme ako mestský štát, postupne ovládol celé Stredomorie a v roku 395 po Kr. sa rozdelil na Západorímsku ríšu (zanikla 476 po Kr.) a Byzantskú ríšu (zanikla roku 1453 po Kr.). Od ovládnutia Stredomoria sa často označuje aj ako Rímska ríša.

Zo starovekého Ríma pochádza moderné právo, kresťanské náboženstvo, časti modernej filozofie a mnohých iných vied, ako aj základy dnešného štátneho zriadenia mnohých štátov.

Dejiny starovekého Ríma sa tradične delia na štyri fázy:

• osídľovanie
• kráľovstvo
• republika
• cisárstvo

Tieto štyri fázy sa ďalej delia na menšie celky.

Poznámka: Všetky roky rímskych dejín až po pribl. rok 300 pred Kr. sú neisté, lebo rímske dejepisectvo začalo až v tomto čase.

Osídľovanie Apeninského polostrova (1400 pred Kr. - pribl. 753 pred Kr.)

Rímska ríša vznikla na Apeninskom polostrove. Známi praobyvatelia tohto polostrova boli Ligúri, Elymovia, Sikulovia, Korzovia a Sardovia.

Okolo roku 1400 pred Kr. začali polostrov obsadzovať indoeurópske kmene Italikov, ktorí už okolo 2000 pred Kr. prišli do Pádskej nížiny. Boli to pastieri a roľníci. Okolo roku 1200 pred Kr. prišli tiež Venéti a ostatní Ilýri. Okolo roku 1000 pred Kr. neznámo odkiaľ prišli (možno z Anatólie) vyspelí Etruskovia (neindoeurópania). Postavili kamenné stavby, odvodňovacie systémy pre pobrežné močiare, kanály a veľké hrobky. Svoje písmo prevzali od Grékov. Boli obchodníci, žili v mestských štátoch a stavali známe veľké hrobky. Okolo roku 750 pred Kr. napokon prišli Gréci a Feničania (Kartáginci). Gréci si založili najmä kolónie Kumy (prvá grécka kolónia vôbec), Neapolis, Tarent a Syrakúzy, odkiaľ čerpali kultúru práve Etruskovia počas obchodovania. V mestách Etruskov sa nachádzali stavby gréckeho slohu.

Pred príchodom Keltov (pozri ďalej), t.j. okolo roku 400 pred Kr., bolo osídlenie polostrova takéto: V Pádskej nížine a na severozápade polostrova až dolu po Rím a v okolí gréckeho Neapolu žili Etruskovia. Vedľa nich, vo vnútrozemí polostrova (a na juhu aj vo vnútri juhozápadného výbežku polostrova) žili Italikovia. Tieto dve etniká sa stretali v oblasti medzi Rímom a Neapolom. Gréci obsadili celé juhozápadné pobrežie polostrova (špicu „čižmy“) až hore po Neapol a Kumy, ako aj Sicíliu. Ilýri žili na východnom pobreží polostrova. Kartáginci zas na pobrežiach Korziky, Sardínie a na západnom pobreží Sicílie. Praobyvatelia ostali najmä vo vnútrozemí Korziky, Sardínie a Sicílie(Korzovia, Sardovia, Elymovia + Sikulovia) a v dnešnom severozápadnom Taliansku (Ligúri). Venédi žili v severovýchodnej Itálii.

Kráľovstvo (pribl. 753 pred Kr. - 510 pred Kr.)

Hlavný článok: Rímske kráľovstvo

Sedem pahorokv Ríma

Rozsah Rímskej ríše

Roku 753 pred Kr. podľa povesti kráľ Romulus s bratom Remom založili mesto Rím na siedmich pahorkoch na ľavom brehu rieky Tiber, ktorá oddeľovala územie Etruskov a italického kmeňa Latinov. Archeológovia tento dátum približne potvrdili, ale v skutočnosti na niektorých z uvedených pahorkov sídlili italické kmene Latinovia (vrch Palatin) a na iných italické kmene Sabinovia (vrchy Kapitol, Quirinal a Esquilin), pričom sedem ich vytvorilo federáciu, základ mesta, ktorým sa Rím však stal až neskôr za etruských kráľov (pozri ďalej). V 7. storočí (podľa povesti roku 616 pred Kr.) sa Ríma totiž zmocnili Etruskovia.

Obdobie od vzniku federácie/mesta až po vyhnanie Etruskov v roku 510 pred Kr. bolo obdobím kráľovstva. Vládlo celkovo sedem kráľov, z toho - aspoň podľa povesti - poslední traja boli Etruskovia - konkrétne Tarquiniovci. Inštitúcie kráľovstva boli:

• kráľ (rex) - stál na čele štátu, bol vládca a najvyšší kňaz, bol volený
• senát (senatum) - aristokratický poradný zbor kráľa, v podstate rada starších
• kúrijný snem - prijímal rozhodnutia kráľa; jedna kúria (obyvatelia Ríma sa delili na kmene a tie na kúrie - skupiny rodín) mala jeden hlas

Obyvateľstvo tvorili:

• patricijovia (patres), čiže aristokracia (asi len potomkovia Etruskov, Sabinov a Latinov, čiže pôvodné rímske obyvateľstvo). Boli plnoprávni – mali všetky osobné, občianske a politické práva. Často boli tzv. patrónmi (ochranca, boháč), ktorí podporovali sociálne slabších príslušníkov národa z radu plebejcov, tzv. klienti (pozri dolu) - právny vzťah klient – patrón.
• plebejci ("plebs" = úhrnný názov pre nepatricijov, ľud), čiže potomkovia neskorších prisťahovalcov. Boli to slobodní roľníci, obchodníci a remeselníci (v dnešnom chápaní) bez občianskych práv. Nemohli byť úradníkmi. Niektorí boli klientmi (pozri dolu), pričom do tohto právneho zväzku vstupovali slobodne – na základe vlastného rozhodnutia. Boli najpočetnejšou vrstvou v Ríme. Boli hlavnou zložkou armády.
• klienti("chránenec", „závislý“), čiže ľudia závislí na bohatých ochrancoch, často prepustení otroci, ktorí pomáhali a lichotili. Boli chudobní, zaviazaní podporou patróna v politickom boji, tvorili vojsko, po voľbách agitovali pred súdom. Spravidla boli z radov plebejcov.
• bezzemkovia (proletári - "proles"=potomok) Boli slobodní nemajetní ľudia bez občianskych práv. Nemali žiaden majetok, mohli však mať deti (proles). Nemohli byť v armáde.
• otroci (servi)- Boli neplnoprávni, osobne neslobodní. Nemali ani slobodu, ani majetok, ani deti. V spoločnosti boli považovaní za niečo ako vec. Do otroctva sa človek mohol dostať tým, že sa veľmi zadĺžil. Bolo ich relatívne málo.

Kráľmi boli podľa legendy: Romulus, potom Numa Pompilius, Tullus Hostilius, Ancus Marcius, Tarquinius Priscus, Servius Tullius, a napokon Tarquinius Superbus. Poslední traja boli Etruskovia. Titul kráľov bol rex a boli doživotne volení s najvyššími poctami. Symbolmi moci u Etruskov, ktoré prevzal Rím a používal ich počas celej existencie, bol zväzok prútov so sekerou – fasces, kráľovské žezlo, kráľovský trón a tóga. Avšak či vôbec títo králi existovali je stále otázne.

Významný kráľ bol druhý etruský kráľ Servius Tullius (578-534), ktorý je údajným autorom novej, tzv. timokratickej, ústavy, ktorou sa odstránilo rodové zriadenie. Podľa ústavy existoval centuriálny snem a 5 tried obyvateľstva podľa majetku. Každá trieda mala toľko hlasov v sneme, koľko vojenských stotín (centúrií) postavila.

Tarquinia Superba pre jeho povahu (Znásilnil ženu na schodoch pred senátom) vyhnali aj s rodinou z Ríma. Keď sa Tarquinius pokúsil zmocniť Ríma, bol porazený. Podľa povesti sa o jeho vyhnanie postaral Brutus. Rimania vyhlásili kráľovský titul (rex) za prekliaty a už nikdy ho nepoužili. Niektorí neskorší panovníci sa za kráľa vyhlásiť chceli, ale boli čoskoro zavraždení.

Republika (510 pred Kr. - 44 / 31 pred Kr.)

Hlavný článok: Rímska republika

Po vyhnaní Etruskov vznikla Rímska republika so svojimi špecifickými inštitúciami (najmä dvoma konzulmi, senátom a viacerými ľudovými zbormi). Spočiatku, do roku 287 pred Kr. , sa odohrávali boje medzi patricijami a plebejcami. Plebejci boli takí nespokojní, že sa chystali hromadne odísť z Ríma a založiť si vlastné mestá. Senát teda v roku 287 pred Kr. vyhlásil úplné zrovnoprávnenie oboch vrstiev. Vznikom tzv. nobilita , čiže úradnícki šľachtici - vplyvní patricijovia a plebejci- , ktorí boli na sklonku republiky v politickej strane označovanej ako optimáti. Plebejcov zastupoval tribún ľudu, ktorý mal dokonca právo veta. Súčasne, v rokoch 493 - 265 pred Kr. Vznikla tak výborná organizácia štátu, podobná ako v starovekých Aténach. Prebehlo aj ovládnutie Itálie (t. j. Apeninského polostrova) Rímom po bojoch so Samnitmi a s gréckym kráľom Pyrhom.

Po dobytí Itálie nasledovalo v rokoch 624 - 133 pred Kr. dobytie Stredomoria. Jeho najdôležitejším medzníkmi boli:

• tri Púnske vojny Ríma proti fénickému Kartágu ovládajúcemu západné Stredomorie (264-241; 218-201;149-146 pred Kr. ), ktorými bolo porazené Kartágo
• štyri Macedónske vojny ( 215-205 ;200-197; 171-168; 149-148 pred Kr. ), ktorými Rím získal Macedóniu
• dobytie Ilýrskeho kráľovstva roku 229 pred Kr.
• dobytie Pádskej nížiny roku 222 pred Kr.
• podmanenie Grécka roku 146 pred Kr.
• podmanenie Dalmatíncov v rokoch 157 - 155 pred Kr.

Ovládnutie Stredomoria ukončil grécky kráľ z Pergamonu Attalos, ktorý roku 133 pred Kr. odkázal svoju krajinu vo svojom závete Rímu.

Hospodárske a politické dôsledky ovládnutia Stredomoria viedli k sérii občianskych vojen (132 - 31 pred Kr.). Najdôležitejšími medzníkmi tohto obdobia boli:

• občianska vojna medzi Gaiom Mariom a Corneliom Sullom v rokoch 83-82 pred Kr. Zatiaľ, čo Marius reprezentoval plebejcov, Sulla stál na strane aristokracie. Marius síce vyhral, no zakrátko zomrel a tak nasledovala diktatúra víťazného Sullu do roku 79 pred Kr.
• Spartakovo povstanie otrokov v Kapuiskej otrokárni Lentulla Batiata sa rozšírilo na celú Itáliu. Nakoniec Spartaka porazil Marcus Licinius Crassus (73-71 pred Kr. ).
• Gaius Iulius Caesar si postupne dobýva Gáliu, vojna končí po porážke kráľa Galov Vercingetorixa.
• rozdelenie moci (tzv. Prvý triumvirát) medzi Pompeiom, Crassom a Caesarom (Cézar) v roku 60 pred Kr.
• Parthi porážajú Rimanov a zabijú Crassa pri Karhách (53 p.n.l)
• občianska vojna medzi Pompeiom a Caesarom v rokoch 49-45 pred Kr., z ktorej vyšiel Caesar ako neobmedzený vládca po bitke pri Farsale (48 p.n.l) a po zavraždení Pompeia Seleukovským kráľom Ptolemaiom.
• Caesarova 11-dňová diktatúra a snaha korunovať sa za kráľa.
• zabitie Caesara stúpencami republiky v roku 44 pred Kr.
• Celý Caesarov majetok zdedil jeho mladý synovec Gaius Octavianus.
• rozdelenie moci (tzv. Druhý triumvirát) medzi Marcom Antoniom, Octaviánom a (do roku 36 pred Kr. aj) Lepidom v roku 43 pred Kr.
• Odchod Marca Antónia do Alexandrie za Seleukouskou kráľovnou Kleopatrou.

Občianske vojny a republika sa skončili porážkou spojených vojsk Antonia a egyptskej kráľovnej Kleopatry v roku 31 pred Kr., v námornej bitke pri myse Aktios, ktorou bol Egypt pripojený k Rímskej ríši. Octavianus (od roku 27 pred Kr. zvaný Caesar Augustus) sa stal rímskym cisárom.

Cisárstvo (31 pred Kr. - 476/1453 po Kr.)

Hlavný článok: Rímske cisárstvo

Obdobie cisárstva delíme na dve fázy:

• principát (31 p.n.l-284 n.l.)
• neskorá antika, dominát (284-476/486)

Principát (27 pred Kr. - 273 po Kr. )

Principát je charakteristický tým, že boli formálne ponechané republikánske inštitúcie, ktoré však obmedzovala moc cisára - princepsa (po latinsky prvý občan).

Octavianus Augustus, zakladateľ juliovsko-klaudiovskej dynastie, vládol do roku 14 po Kr. Bol absolútnym vládcom, okrem iného mu bola zverená moc nad všetkým, t. j. impériom (súhrn správnej, súdnej a vojenskej moci). Jeho vláda bola zlatým obdobím rímskej literatúry a došlo k rozvoju kultúry a architektúry. Posunul hranice až k Dunaju, vďaka generálom Tiberiovi, Germanicovi a Drusovi. Tiberius založil blízko Bratislavy v dnešnom Rakúsku mesto Carnuntum, neskôr najväčšie mesto na Dunajskej hranici. Začal budovať opevnenú rímsku hranicu limes Romanus. Za jeho vlády, najneskôr roku 6 po Kr., sa Rimania prvýkrát dostali na naše územie a asi v roku 6 pred Kr. sa narodil aj Ježiš Kristus, zakladateľ kresťanského náboženstva - nového náboženstva v ríši. Kríza nastala v roku 9, keď boli 3 légie pod velením Quintília Varra zničené Germánmi, pod vedením kráľa Cheruskov Arminia v Teutuburskom lese. Avšak tieto légie boli čoskoro doplnené novými. Arminius bol v nasledujúcich rokoch porazený.

Pokračovateľmi juliovsko-klaudiovskej dynastie boli Tiberius (14-37), Caligula, známy krutý tyran, oddávajúci sa hýreniu (37-41) a Claudius (41-54), ktorý okrem iného dobyl južnú Britániu pod velením gen. Suetonia Paulina. Nasledoval Nero (54-68), ktorý so svojou matkou stál za smrťou Claudia. Podľa Tacita ho otrávili hubami, aby už nič nestálo v ceste Nerovi. Za jeho vlády boli zo založenia veľkého požiaru v Ríme roku 64 obvinení kresťania a začali sa ich prvé prenasledovania. Nero bol krutý tyran, ktorý okrem iného zavraždil svoju matku Agrippinu, svojho učiteľa Senecu dohnal k samovražde, zabil tiež prvú manželku a druhú manželku-známu krásavicu Poppaeu Sabinu, ktorú ako tehotnú dokopal na smrť. Nero proskriboval mnoho ďalších ľudí. Nakoniec bol praetoriánmi donútený k samovražde.

V rokoch 68-69 vládli tzv. vojenskí cisári (Galba,Otho, Vitellius), pričom každý z nich sa dostal k moci po zavraždení druhého. V rokoch 69-96 s k moci dostala tzv. flaviovská dynastia. Jej zakladateľom bol Flavius Vespasianus (69-79), ktorého ako vojvodcu na výprave proti vzbúrenej Palestíne (Židom) vyhlásili jeho vojaci za cisára a s polovicou vojska tiahol do Ríma. Vespasianus so svojimi generálmi obsadil Aquileu a pri Cremone Vitelliove vojská porazil. Vitellia potom zradil generál Caecina. V Ríme sa spory medzi cisármi vyhrotili až natoľko, že príslušníci oboch strán po boji podpálili chrám na Kapitole. Následne na to obsadili Rím vespasianovci, Vitellius bol zavraždený. Vespasianus v r. 80 postavil nový Kapitol a Koloseum v Ríme. Za vlády jeho syna Tita (79-81) vybuchol Vezuv a boli zničené Pompeje. Posledným Flaviovcom bol despotický Domitianus (81-96). Všobecne sa vláda Vespasiana a Tita berie ako zlaté obdobie, no Domitianus bol krutý, podobne ako Nero.

V roku 96 nastúpil na trón Nerva (96-98), starý senátor, ktorý bol zvolený senátom, aby urovnal pomery. Adoptoval človeka, ktorého pokladal za vhodného nástupcu - Trajána. Podobne potom postupoval Traján a jeho nasledovníci. Obdobie 98-180 preto nazývame obdobím štyroch adoptovaných cisárov. Bola to zlatá doba rímskej ríše, ale aj začiatok nájazdov barbarov. Traján (98-117) bol prvý neitalský cisár. Pochádzal z Hispánie, konkrétne z mesta Italica, ako potomok kolonistov z Itálie. Za neho ríša dosiahla najväčší rozsah (pripojenie Dácie, Mezopotámie (115) a pod.) a došlo k všestrannému rozvoju. Snáď najslávnejšia je jeho vojna s Dákmi. Nerva sa totiž zaviazal platiť Dákom ročný tribút, čo Traján neakceptoval a v dvoch vojnách porazil ich kráľa Decebala a dobyl hlavné mesto- Sarmisegetuza, ktoré sa odvtedy nazývala Ulpia Traiana Sarmisegetuza. Za Hadriána (117-138) už bolo treba prejsť k obranným vojnám, cisár sa vzdal Arménska a bola potlačená vzbura Židov pod vedením vzbúrenca Šimeona Bar Kochbu, ktorý Júdeu držal 3 roky (132-135). Hadrián precestoval mnoho častí ríše a podľa vzoru najkrajších pamiatok si postavil svoju vilu v Tivoli. Za vlády Antonina Pia (138-161) zavládol mier a spravodlivosť. Antoninus je vnímaný ako najlepší cisár vôbec. Mal dokonca väčší rešpekt u nepriateľov ako Traján či Hadrián. Parthského kráľa zastavil v plienení iba dopisom a svojou autoritou. Voči kresťanom vystupoval mierne, zniesol kritiku a za jeho vlády nebol nikto nespravodlivo odsúdený. Potom nastúpili na trón spoločne cisári Marcus Aurelius (161-180), tzv. „filozof na tróne“ a Lucius Verus (161-175). Zatiaľ čo Marcus bol skromný filozof, Lucius sa rád oddával hýreniu. Vraj počas jednej oslavy minul 6 000 000 sesterciov. Tieto činy zosmutňovali Marca. Cisári bojovali s Parthmi, kde osobne išiel Lucius, avšak namiesto boja iba oslavoval v Antiochíi. Rimania nakoniec vyhrali. Potom nasledovala vojna s Markomanmi a Kvádmi, počas ktorej Lucius zomrel na mŕtvicu. Marcus potom pokračoval bojovať aj na území Slovenska. Na vojenskej výprave prenikli jeho vojská až k Trenčínu, kde prezimovali v zime 179-180. Pamiatkou na ich pobyt je nápis na trenčianskej hradnej skale. Nové provincie založiť nestihol, na mor zomrel vo Vindobone (Viedeň).

Dvestoročnú éru úpadku ríše (roky 180 - 395) začal cisár Commodus (180-193), rozmaznaný syn Marca Aurelia, ktorý sa venoval viac hýreniu ako vládnutiu. Vystupoval ako gladiátor, zločinmi a oslavami prekonal i Nera, dal zavraždiť vlastnú sestru Lucillu. Nakoniec ho zabil jeden z jeho sluhov. V rokoch 193 nasledovala vláda tzv. severovskej dynastie, z ktorých prvý bol Septimius Severus (193 - 211). Severus porazil uzurpátorov Pescenia Nigra, Didia Iuliana a nakoniec po krátkej spoluvláde Clodia Albina. Bojoval s Germánmi, Britmi a Parthmi, ktorých úspešne porazil. Zomrel v Británii v Eburacu (York).

Neskorá antika / Dominát (284 - 476/565 po Kr. )

V treťom storočí vyvrcholila kríza principátu. Vládla tzv. vojenská anarchia, ktorá započala smrťou Alexandra Severa. Príčinami chaosu bol nedostatok otrokov (lebo vojny už neboli výbojné), šírenie kresťanstva, inflácia, vzbury ľudí proti vlastnej armáde, lebo im brala potraviny. Tlak barbarov sa zo všetkých strán stupňoval a Rimania ich už viac zadržiavať nemohli. Vznikol kolonát. Kolonát bol drobný nájom veľkostatkárskej pôdy kolónom - chudobným roľníkom, bezzemkom a otrokom. Od tretieho storočia museli kolóni nájomné platiť namiesto v peniazoch v naturáliách a začali utekať z prenajatých pozemkov a stávali sa lupičmi. Na druhej strane vznikali domény - veľkostatky s vlastnou remeselnou výrobou, na ktorých pracovali kolóni. Domény boli nezávislé od mestských remeselníkov a niekedy aj celého štátu. Veľkostatkári dokonca často mali i vlastnú armádu. Kmene Gótov opustili svoje sídla pred strachom z Hunov a nebezpečne dotierali na ríšu. Vyplienili i bohaté grécke mestá v Anatólii. Nakoniec ich však cisár Claudius II., zvaný Gothicus (gótsky) porazil. V tomto storočí sa do légii dostávalo barbarské obyvateľstvo, čo zapríčinil edikt cisára Caracallu z r. 212, ktorý zrovnoprávnil všetkých slobodných obyvateľov v ríši. Nepokoje sa vyostrili, keď Peržania zajali a neskôr zabili v zajatí cisára Valeriána. Východ uzurpovala Palmýrska uzurpátorka, Grékyňa Zénóvia. Gáliu, Britániu a Hispániu ovládol vzdorocisár Postumus. Vyzeralo to, že sa večná ríša rozpadne. Avšak pomery urovnal cisár Aureliánus, ktorý porazil Zénóviu aj tzv. Galské cisárstvo. Znovu teda zjednotil ríšu. Stratená ostala iba časť Germánie a Dácia. Okolo Ríma postavil hradby, čo bol znak defenzívy.

Za tejto situácie cisár Dioklecián (284-305) úplne vylúčil moc senátu a stal sa tak úplne neobmedzeným vládcom (lat. dominus - odtiaľ pojem dominát). Jeho opatrenia, ktoré však mali len dočasnú účinnosť, boli devalvácia meny (znížením váhy mince), určenie maximálnej ceny výrobkov a najmä administratívne rozdelenie ríše na západnú a východnú. Podľa vzoru perzských kráľov sa obliekal do orientálnych šiat, nosil perleťový diadém a vystupoval ako deus (boh). V každej časti vládol jeden „augustus“ (on sám na východe) a každý augustus mal „cézara“ (spoluvládcu a nástupcu). Toto sa nazýva aj „vláda štyroch“ (tetrarchia). Západ teda riadil augustus Maximianus a cézar Constantinus Chlorus, východ augustus Diocletianus a cézar Galerius. Rím prestal byť sídelným mestom. Ostal však hlavným mestom. Dioclecián vládol v Nikomédii, Maximianus v Auguste Treverorum. Dioklecián viedol najväčšie prenasledovanie kresťanov. V staršej historiografii sa obdobie po Diokleciánovych reformách označuje ako dominát. Podľa nových výskumov však zmeny neboli až také radikálne, preto sa uprednostňuje pojem „neskorá antika“. Avšak cisársky dvor ostal definitívne orientálnym. Roku 305 sa Dioklecián vzdal vlády a žil ďalej v Splite, kde si postavil palác kolosálnych rozmerov. Na tomto paláci vznikol stredoveký Split.

Po Diokleciánovom odchode došlo k bojom o trón, z ktorých víťazne vyšiel Konštantín Veľký (306/324 - 337). Tento znovu zjednotil ríšu pod jedným cisárom a roku 313 (ešte počas bojov o trón) tzv. Milánskym ediktom povolil kresťanstvo, ktoré sa potom neskôr, v roku 380, stalo štátnym náboženstvom. Novým hlavným mestom sa stal Konštantínopol (dnes:Istanbul).

Po Konštantínovej smrti sa ríša rozdelila medzi jeho troch synov (Východ; Afrika a Itália a Ilýria; Západ). Po konfliktoch sa napokon jeden z nich, Constantius II., stal pánom celej ríše (350-361). Po ňom nasledoval Julianus Apostata (361-363), ktorý začal vojnu s Peržanmi a usiloval o návrat k tradičnému náboženstvu, ktoré upadalo. Peržanov dokázal poraziť, no jeho nástupca Jovianus (363-364) vojnu s Peržanmi ukončil, a aby sa mohol sústrediť na boj na západe, odstúpil Peržanom časť Mezopotámie, Arménsko a iné územia a ukončil uctievanie starého náboženstva. Po jeho smrti bol povolaný na trón Valentinianus (364-375), ktorý si hneď zvolil za spoluvládcu brata Valensa (364-378) vládnuceho a bojujúceho na východe. Valentianus bojoval s Germánmi a v Británii. Roku 375 na výprave proti Kvádom, ktorá sa skončila podpísaním mieru, pod jeho vedením Rimania posledný raz vstúpili na územie Slovenska. 17. novembra 375 na tejto výprave cisár zomrel pri Komárne. Zomrel práve vo chvíli, keď na východe vpadli do Európy Huni a začali tlačiť na germánske kmene, čím vyvolali Sťahovanie národov a úplne zmenili chod celých ľudských dejín.

Nástupcom Valentiniána na západe sa stal Gratianus (375-383, už od roku 367 Valentiniánov spoluvládca), ktorému sa podarilo stabilizovať hranicu na Rýne (až do roku 406) a ktorého vojsko donútilo prijať za spolucisára na západe Valentiniana II. (375-392). Cisár Valens na východe zatiaľ bojoval s Peržanmi a Gótmi a neprozreteľne roku 376 Vizigótom dovolil usadiť sa na území ríše. Rimania ich však vydierali prehnanými cenami a Vizigóti sa vzbúrili. Roku 378 zomrel v pri Adrianopole v boji s Vizigótmi. V tejto bitke padla elita rímskej armády, ktorá sa už nikdy nevspamätala. Vizigóti sa nato rozptýlili po celom Balkánskom polostrove. Ostrogóti sa zas usadili v Panónii (dnešné západné Maďarsko). Gratianus menoval novým spoluvládcom na východe cisára Theodosia (379-395). Tento Gótov porazil a ich začal hromadne usadzovať ako spojencov Ríma v hraničných oblastiach ríše, čo postupne viedlo ku germanizácii rímskeho vojska i vedúcich osobností ríše. Roku 380 povýšil kresťanstvo z Ríma za povinné náboženstvo všetkých občanov a prvýkrát zákonom definoval pojem katolícky. V roku 392 vydal edikt, v ktorom zakázal akékoľvek prejavy pohanstva. Nasledovalo krvavé prenasledovanie iných vyznaní a náboženská občianska vojna na východe. „Pohanské“ grécke Olympijské hry sa posledný krát konali roku 393, delfská veštiareň bola zničená. Theodosius sa po vzburách na západe - a z toho vyplývajúcej smrti Gratiana (383) a Valentiniana II. (392) a krátkej vláde Eugenia (392-394) na západe - na päť mesiacov stal jediným vládcom celej Rímskej ríše (394 - 395).

Theodosius krátko pred smrťou v januári roku 395 definitívne rozdelil ríšu medzi svojich synov. Aj keď oficiálne došlo len k administratívnemu rozdeleniu, tak ako to urobil už Dioklecián, a ešte dlho ostali mnohé spoločné prvky medzi oboma územiami (napríklad spoločný vrchný veliteľ rímskeho vojska; právny pojem rímska ríša existoval naďalej; roku 438 vyšiel spoločný zákonník -Codex Theodosianus), v skutočnosti sa obe časti začali vyvíjať odlišne. Preto od roku 395 hovoríme o Západorímskej ríši a Východorímskej ríši, nazývanej tiež Byzantská ríša.

Západorímska ríša (395 - 476)

Hlavný článok Západorímska ríša

V tejto ríši došlo k rozkladu miestnej správy, náboženským a sociálnym konfliktom, ktoré oslabili cisársku moc a obranyschopnosť. Rozhodujúci vplyv získala žoldnierska germánska armáda a jej velitelia (Stilicho, Odoaker). V 5. storočí vznikli na jej území germánske kráľovstvá Vizigótov a Vandalov (429 v Afrike) a začali sa tu usadzovať aj iné kmene (Anglosasi a Ostrogóti). Roku 410 Vizigóti a roku 455 Vandali zničili Rím. Roku 476 zosadením šesťročného cisára Romula Augustula germánskym vodcom v službách západorímskej ríše Odoakerom de facto zanikla Západorímska ríša. Tento rok sa tiež tradične považuje za koniec staroveku. Západorímska ríša formálne pretrvávala do roku 480 v Dalmácii a do roku 486 v severozápadnej Galii.

Východorímska ríša/Byzantská ríša (395 - 1453)

Cisár Justinián II, vyobrazený na minciach

Hlavný článok Byzantská ríša

Byzantská ríša, ktorej sa v prvej polovici 6. storočia podarilo dočasne obsadiť veľkú časť území bývalej Západorímskej ríše. Po dlhom a komplikovanom vývoji zanikla roku 1453 po dobytí Konštantínopolu, jej hlavného mesta, Osmanmi (Turkami), ktorých expanzia do Európy sa začala začiatkom 14. storočia. Tento rok sa niekedy tradične považuje za koniec stredoveku.

Dôvody rozpadu rímskej ríše

Kríza rímskej ríše sa prejavovala už od 3. storočia po Kr. Počas obdobia vojen na obranu limes Romanus (hranica impéria, ktorá sa rozkladala pozdĺž riek Dunaj a Rýn) došlo ku kríze vojska. Vojsko spotrebovávalo veľa ekonomickej energie štátu a prinášalo nové problémy:

• rímske vojsko tvorili od konca 2. storočia pred Kr. žoldnieri - rímski občania z najnižších sociálnych skupín, ktorí po skončení vojenskej služby získavali pôdu alebo peniaze. Už v období principátu rímski cisári prijímali do vojska napr. Germánov (ako svoju osobnú stráž), od 3. storočia po Kr. sa prijímali aj "barbarskí" bojovníci do pravidelnej armády. Po skončení vojenskej služby získavali rímske občianske práva.
• od roku 235 po Kr, kedy bol zavraždený cisár Alexander Severus, došlo k tzv. vojenskej anarchii, počas ktorej vojenské zoskupenia v jednotlivých častiach Rímskej ríše dosadzovali alebo vyhlasovali svojich veliteľov za cisárov, ktorí vládli často len niekoľko týždňov alebo mesiacov. Oslabenie centrálnej vlády spôsobovalo separatizmus v jednotlivých častiach Rímskej ríše (Palmýrske kráľovstvo, Galské cisárstvo). Ríšu sa podarilo opäť zjednotiť až cisárovi Aurelianovi (vládol v rokoch 270 - 275). Definitívne odstránil obdobie vojenskej anarchie až cisár Diocletianus zavedením novej formy vlády (dominát, tetrarchia).
• Od roku 375 po Kr. boli do rímskeho vojska prijímané celé "barbarské" národy, ktoré na základe zmluvy (foedus) získavali pôdu na rímskom území, za čo museli chrániť hranice Rímskej ríše pred náporom ďalších kmeňov. Tieto vojenské oddiely boli pod velením vlastných náčelníkov, ktorí za služby získavali čestné tituly "patricius", alebo "magister militum", prípadne sa dostali až do najvyšších štátnych funkcií (Stilicho). Dochádzalo k barbarizácii vojska.

V čase vojenskej anarchie dochádzalo k oslabovaniu obchodu v rámci ríše, čo sa snažil vyriešiť Diocletianus zavedením celoštátneho ediktu o maximálnych cenách tovarov a služieb, ale tento jeho krok nebol úspešný. V 4. a 5. storočí po Kr. dochádzalo k prechodu od peňažného hospodárstva k naturálnemu, peniaze (hoci sa cisár Konštantín snažil zaviesť kvalitnú zlatú mincu) strácali hodnotu alebo si ich ľudia ukladali. Nedostatok kvalitnej meny spôsobil, že aj vojakov vyplácali v naturáliách.

Vznik tetrachie znamenal značný nárast administratívneho aparátu (každý cisár mal svoj vlastný dvor, vlastných úradníkov), takže upadajúce rímske hospodárstvo nedokázalo uživiť také množstvo ľudí. Zavádzanie kolonátu (slobodných nájomcov pôdy) nebolo až také úspešné, postupne boli kolóni opäť pripútaní k pôde, nemohli sa voľne pohybovať a museli odvádzať vysoké dávky. V 4. storočí možno sledovať vysoký nárast veľkostatkov (latifundia), ktorých majitelia - senátori a iné privilegované vrstvy - získavali rôzne daňové úľavy alebo boli od daní úplne oslobodení. Od čias markomanských vojen bol nedostatok otrokov, ktorých postupne nahrádzali barbari, usadzovaní na rímskej pôde, ktorí vytláčali pôvodné rímske obyvateľstvo.

Posledný a najvážnejší dôvod úpadu rímskeho štátu boli vojenské nájazdy barbarských kmeňov:

• 410 Vizigóti vedení Alarichom.
• 455 Vandali vedení Genserikom.
• 492 Huni vedení Atilom
• 568 Longobardi vedení Alboínom. (Autarich = longobardský kráľ).

Pozri aj

• Zoznam rímskych kráľov
• Zoznam konzulov Rímskej, Západorímskej a Byzantskej ríše
• Zoznam rímskych cisárov
• Nova Roma - nezisková organizácia zaoberajúca sa rímskou históriou a kultúrnym dedičstvom

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Staroveký Rím