Détente

Leonid Brežnev (vľavo) a Richard M. Nixon (vpravo) počas Brežnevovej návštevy Washingtonu v júni 1973

Détente (francúzsky uvoľnenie) alebo Politika détente je termín pochádzajúci z francúzskeho jazyka a znamená uvoľnenie napätia. Termín bol použivaný v medzinárodnej politike približne od roku 1970 predovšetkým v spojitosti so studenou vojnou a diplomatickou snahou o znižovanie napätia medzi Sovietskym zväazom, Spojenými Štátmi a Čínou. V Rusku je tento pojem známy ako „разрядка“. Obecne ho je možné aplikovať na akúkoľvek medzinárodnú situáciu, kde nepriateľské národy, medzi ktorými nebola vyhlásená vojna, redukujú napätie diplomatickou cestou.

Počiatky détente

Politiku détente po prvý krát použil francúzsky prezident Charles de Gaulle, ktorý ňou sledoval možnosť získania iniciatívy nezávislej na USA a zlepšenie vzťahov so Sovietskym zväzom. Obdobnú politiku použil aj západonemecký kancelár Willy Brandt. Pojem sa stal známym až s politikou Richarda M. Nixona, ktorý svojou stratégiou koncipoval so svojim poradcom pre národnú bezpečnosť a ministrom zahraničia Henrym Kissingerom.

Postoj Nixonovej administratívy

Nixonova administratíva používala politiku détente na presadenie triangulárnej diplomacie pri súčasnom zachovaní veľkého vojenského potenciálu.

Hlavnými zásadami diplomacie boli:

• Zásada konkrétnosti - každé jednanie sa malo zaoberať konkrétnou príčinou napätia, nielen navodzovaním priateľskej atmosféry
• Zásada umiernenosti - umiernené jednanie v prípade zodpovedného jednania Sovietov, neústupné v prípade avanturizmu (sklonu k nezodpovednému jednaniu)
• Zásada viazanosti a prepojovania - snaha podmieniť spoluprácu v jednej oblasti (kde sa mocnosti zhodovali) pokrokom v oblasti druhej (kde sa nezhodovali)

Postoj Sovietskeho zväzu

Henry Kissinger v svojom memorande prezidentovi Nixonovi v roku 1972 analyzoval politiku Sovietskeho zväzu ako dvojznačnú. Uviedol, že Leonid Brežnev sa snaží vstúpiť do histórie ako vodca, ktorý priniesol Rusku mier a lepší život, ale súčastne ako presvedčený komunista vidí politiku ako boj s jedným konečným víťazom a je hnaný rozporuplnými impulzami, keď pozerá na USA ako na rivala a smrteľnú hrozbu, ale súčastne aj ako na vzor, zdroj pomoci a partnera pre fyzické prežitie.