Pravda (filozofia): Rozdiel medzi revíziami
d Verzia používateľa 178.40.226.230 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od MichalT |
|||
Riadok 15: | Riadok 15: | ||
Pravda podľa [[Augustín z Hippa|Augustína z Hippa]] je večná, nepremenná a absolútna vlastnosť ideálnych entít. |
Pravda podľa [[Augustín z Hippa|Augustína z Hippa]] je večná, nepremenná a absolútna vlastnosť ideálnych entít. |
||
Podľa [[Georg Wilhelm Friedrich Hegel|Hegela]] je pravda |
Podľa [[Georg Wilhelm Friedrich Hegel|Hegela]] je pravda celok. |
||
[[Martin Heidegger]] tvrdí, že pravda je otvorenosť bytia (die Offenheit des Seins), jeho odkrytosť skrze jestvujúcna, predovšetkým skrze tu-bytie človeka. |
[[Martin Heidegger]] tvrdí, že pravda je otvorenosť bytia (die Offenheit des Seins), jeho odkrytosť skrze jestvujúcna, predovšetkým skrze tu-bytie človeka. |
Verzia z 20:08, 13. január 2011
Pravda je filozofická kategória.
Druhy/príklady pravdy
Názory na pravdu
Pravda podľa Tomáša Akvinského je zhoda veci a rozumu (Veritas est adaequatio rei et intelectus). Tomáš Akvinský podal klasickú formuláciu teoretickokorešpondenčného názoru na pravdu. Podľa neho môže byť pravda iba jedna, pretože pochádza od Boha.
V antickom období je pravda je chápaná ako významový konštituent zodpovedajúci istej skutočnosti alebo ideálu; pravda je dianie otvorenosti voči skutočnosti, odhaľovanie sa skutočnosti (alétheia), mýticky povedané - pravda je rieka nezabúdania (Aléthé), z ktorej duše odcudzených (zaživa mŕtvych) pijú rozpamätanie sa, strácajú zabudnutie na to, čo sa v skutočnosti deje. Pravdu nemožno mať, vlastniť, ale možno na nej (na onom dianí otvorenosti) participovať (možno piť z rieky Aléthé). Pravdu často chápu napríklad ako zhodu vecí a intelektu alebo ako odhalenosť (alétheia) a inými spôsobmi.
Pravda podľa Aristotela je zhoda nášho poznania s vecou, ktorú poznávame; zhoda myslenia s bytím.
Pravda podľa Augustína z Hippa je večná, nepremenná a absolútna vlastnosť ideálnych entít.
Podľa Hegela je pravda celok.
Martin Heidegger tvrdí, že pravda je otvorenosť bytia (die Offenheit des Seins), jeho odkrytosť skrze jestvujúcna, predovšetkým skrze tu-bytie človeka.
Podľa inštrumentalistov je pravda moc našich myšlienok pôsobiť.
Pravda podľa Williama Jamesa:... myšlienky (ktoré samotné sú len časťami našej skúsenosti) sa stanú pravdivými potiaľ, pokiaľ nám pomáhajú dostať sa do uspokojivých vzťahov k iným častiam našej skúsenosti… Každá myšlienka…, ktorá spája veci uspokojivo, pracuje bezpečne, zjednodušuje, usporí prácu, je práve natoľko a potiaľ pravdivá, pravdivá inštrumentálne. To je 'inštrumentálny' názor na pravdu…, názor, podľa ktorého pravda v našich myšlienkach znamená ich moc „pôsobiť“...
Pravda v katolicizme je spojená s radosťou a jasom duchovnej krásy. Pravda je krásna sama od seba. Pravda slova je racionálne vyjadrenie poznania stvorenej i nestvorenej skutočnosti a človek obdarený rozumom ju potrebuje. Pravda môže nachádzať aj iné doplňujúce formy ľudského vyjadrenia, predovšetkým vtedy, keď ide o to, vyvolať, čo je v nej nevysloviteľné: hlbiny ľudského srdca, povznesenie duše, tajomstvo Boha.[1]
Podľa Kiplinga pravda je prvá obeť vojny.
Pravda podľa Nietzscheho je užitočný omyl.
Podľa osvietencov je pravda dosiahnuteľná jednotlivcom, jeho vlastnými silami prostredníctvom pozorovania, experimentu a správneho uvažovania.
Parmenides zastával umiernený teoretickokoherenčný názor na pravdu, podľa ktorého je pravda zhoda našich výrokov so skutočnosťou, pričom kritérium tejto zhody je v koherencii čiže v logickej neprotirečivosti samých výrokov.
Podľa Patočku je pravda celoživotná skúmavá, sebakontrolujúca, sebazjednocujúca myšlienkovo-životná prax.
Pravda podľa Platóna je večná, nemenná a absolútna vlastnosť ideí.
Nicholas Rescher zastával [umiernený teoretickokoherenčný názor na pravdu, podľa ktorého je pravda zhoda našich výrokov so skutočnosťou, pričom kritérium tejto zhody je v koherencii čiže v logickej neprotirečivosti samých výrokov.
Pravda podľa teórie koherenčnej umiernenej je v zhode našich výrokov so skutočnosťou, pričom kritérium tejto zhody je v koherencii, v logickej neprotirečivosti našich výrokov.
Podľa korešpondenčnej teórie pravda je zodpovedanie výroku tomu, o čom výrok vypovedá. Napr. výrok Priemer Slnka je 1 400 000 km je pravdivý vtedy a len vtedy, keď to, čo sa vypovedá, súhlasí so skutočnosťou. Teoretickokorešpendenčná koncepcia pravdy vychádza z Aristotelovho chápania pravdy (Met. 1011 b 25), pričom jej klasickú formuláciu podáva Tomáš Akvinský: Veritas est adaequatio rei et intellectus (Pravda je zhoda veci a rozumu).
Večná pravda
Večná pravda je pravda nevyvrátiteľná v procese vývoja poznania (pozri dogma).
Zdroje
- ↑ Katechismus katolické církve. Praha, Zvon 1995. 822 s.
Pozri aj
Iné projekty
- Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Pravda (filozofia)
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pravda (filozofia)