Suchá ihla

Žena v kaviarni, autor Lesser Ury, technika suchá ihla

Suchá ihla je umelecká grafická technika tlače z hĺbky známa už v 17. stor. Vyznačuje sa mäkkými líniami, malebnými tónmi plôch vytvorenými rytím grafickej ihly do mäkkej kovovej dosky.

Technika suchej ihly je typ lineárnej rytiny, ktorá však namiesto rydiel používa oceľovú ihlu na vyrývanie do hladkého povrchu medenej, prípadne zinkovej dosky. Názov vznikol z toho, že sa jedná o suchý proces bez použitia kyseliny. Prvýkrát sa táto technika objavila už v 15. storočí u anonyma zvaného Majster Amsterdamského kabinetu, neskôr Majster rukopisu Wolfegger Hausbush. Významnejšie výsledky však touto technikou dosiahli Albrecht Dürer a Rembrant van Rijn. Aj v neskoršom období sa tejto technike venoval značný počet umelcov. Suchá ihla býva najčastejšie zasadená v drevenom držiaku a pri kresbe ju držíme ako ceruzku. Hĺbka rýh, ktoré takto vznikajú v kove je priamo úmerná tlaku vyvíjanému na ihlu a ostrosti jej hrotu. Po obidvoch stranách vrypu sa súčasne vytlačuje kov v podobe mierneho výstupku, tzv. grátku, ktorý je typickým prvkom tejto techniky. Pri vyfarbovaní rytín totiž zadržuje farbu na okrajoch čiar a často tak kreslí viac, ako farba obsiahnutá v priehlbinách. Vyrytá kresba potom vyzerá mäkko, bez ostrého ohraničenia a dostáva zamatový vzhľad. Kresba sa môže urobiť aj diamantom vsadeným v drevenej násadke. Opravy príliš tmavých častí rytiny sa vykonávajú škrabkou a hladítkom. Tlač suchej ihly by mal vykonať autor sám. Pri tejto technike možno zatieraním a nanášaním farby viac než pri iných technikách ovplyvniť kvalitu výtlačku. Grátok sa pri každom natieraní farby rýchlo znižuje a preto je možné vytvoriť celkový náklad najviac približne 30 otlačkov. Galvanické poocelenie dosky môže v malej miere pomôcť k zvýšeniu nákladu.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Suchá ihla

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.