Viliam Pauliny-Tóth: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
Juraj143 (diskusia | príspevky)
Juraj143 (diskusia | príspevky)
Bez shrnutí editace
Riadok 1: Riadok 1:
{{Infobox Osobnosť
{{Infobox Osobnosť
|Meno = Viliam Pauliny-Tóth
|Meno = Viliam Pauliny-Tóth de Tőre et Tóthmegyer
|Portrét = Viliam Pauliny-Tóth.JPG
|Portrét = Viliam Pauliny-Tóth.JPG
|Popis = [[Slovensko|slovenský]] [[politik]], [[básnik]] a [[publicista]]
|Popis = [[Slovensko|slovenský]] [[politik]], [[básnik]] a [[publicista]]

Verzia z 17:44, 7. jún 2011

Viliam Pauliny-Tóth de Tőre et Tóthmegyer
slovenský politik, básnik a publicista
slovenský politik, básnik a publicista
Narodenie3. jún 1826
Senica, Slovensko
Úmrtie6. máj 1877
Martin, Slovensko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Viliam Pauliny-Tóth
Pamätná tabuľa v Martine

Viliam Pauliny-Tóth (pseudonymy Amaranth, Boleslav, Budišovský, Marek Rozmarín, Lysický, Miloslavín, M. I. H., Mína, Mydloslav, Mydloslav Vechťovič, Podolský, Rozmarín, V. Miloslavín, V. Podolský) (* 3. jún 1826, Senica, Slovensko – † 6. máj 1877, Martin, Slovensko) bol slovenský politik, básnik a publicista; nevlastný syn Michala Dionýza Doležala, nevlastný brat Ľudovíta Karola Doležala a Eduarda Alexandra Doležala; otec slovenského spisovateľa a národohospodára Žigmunda Pauliny-Tótha, svokor Matúša Dulu, Štefana Hrušovského, Miloša Štefanoviča a Jaroslava Vlčka.

Životopis

Pochádzal z rodiny evanjelického farára Fridricha Viliama Paulinyho a jeho manželky Kristíny Dedinskej. Ako polosirota vyrastal u príbuzných v Zemianskom Podhradí. Jeho matka sa v roku 1837 znovu vydala za Michala Dionýza Doležala, a tak sa s ňou presťahoval k otčimovi do Modry. Vzdelanie získaval v Novom Meste nad Váhom, Senici, Komárne, Modre a napokon na lýceu v Bratislave. Pobyt v Bratislave a štúdium pod vplyvom Ľudovíta Štúra ovplyvnili celú jeho literárnu činnosť, no i zmýšľanie. Pracoval ako vychovávateľ v šľachtickej rodine, čo mu umožnilo stretnúť sa s Jánom Rotaridesom a Jankom Kráľom. Neskôr sa stal profesorom na lýceu v Kremnici. Krátko pôsobil v košutovskej armáde, z ktorej čoskoro dezertoval a v roku 1849 sa stal dôstojníkom slovenského povstaleckého vojska. Po revolúcii pracoval ako úradník na viacerých miestach. V roku 1855 Viliama Paulinyho v Kečkeméte adoptoval bezdetný strýko jeho snúbenice Vilmy Tóth. Vtedy k svojmu priezvisku pripojil aj priezvisko manželkinho rodu - Tóth de Tőre et Tóthmegyer (Tóth z Turej a Slovenského Medera). Žil v Budíne, Skalici a po smrti Karola Kuzmányho sa presťahoval do Martina, kde sa stal úradujúcim podpredsedom Matice slovenskej a vedúcou osobnosťou slovenského politického života. Zaslúžil sa o vznik martinského gymnázia a Kníhtlačiarenského účastinárskeho spolku. V rokoch 18711874 bol zodpovedným redaktorom Národných novín, v ktorých taktiež publikoval svoje práce. Po zatvorení Matice slovenskej sa spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom snažil intervenovať vo Viedni. Viliam Paulíny Tóth bol prvým predsedom Slovenskej Národnej Strany založenej v roku 1871 a bol ním až do roku 1875.

Tvorba

Svojou tvorbou sa radí do tzv. memorandovo-matičného obdobia. V Budíne vydával časopis Černokňažník a Sokol, neskôr vo vydávaní pokračoval v Skalici. Okrem toho pracoval ako redaktor v Matici slovenskej a redigoval jej časopis Letopis. Vo svojich dielach sa venoval propagácii ideálov a bojoval nimi za národné a sociálne práva. Viaceré z jeho revolučných básní časom zľudoveli (Falošná milovnica, Slovenčina). V oblasti prózy sa venoval písaniu noviel, poviedok a ďalších krátkych útvarov, ktoré sa vyznačujú svojim dokumentárnym pohľadom sa spoločnosť a politické dianie. Niektoré diela tiež dopĺňajú aj udalosti z jeho vlastného života, alebo ide o diela, v ktorých podáva obraz o živote svojich súpútnikov (napr. Ľudovít Štúr). Okrem vlastnej tvorby sa venoval aj prekladom literatúry z ruštiny (Ivan Sergejevič Turgenev, Alexander Sergejevič Puškin), nemčiny, francúzštiny či maďarčiny. Okrem prekladov uverejnil a niekoľko adaptácií divadelných hier zahraničných autorov (Ede Szigligeti, Roderich Benedix, Aleksander Fredro a i.). Okrem poézie a krátkych próz tiež publikoval množstvo článkov a novinárskych seriálov.

Dielo

  • 1848 - Vek slobody a premeny najnovšie, politicko-agitačná brožúra
  • 1850 - Zlatý prsteň, epická historická povesť, jeho zrejme najrozsiahlejšie dielo
  • 1862 - Trinásta pieseň
  • 1862 - Škola života
  • 1862 - Kocúrkovský bál, veselohra
  • 1862 - Ľudská komédia, 10-dielna alegorická básnická dráma napísaná v predvečer revolúcie roku 1846
  • 1862 / 1863 - Jánošík, 2 diely
  • 1864 - Náš človek
  • 1865 - Politika oportunity
  • 1865 - Slovenský Vlastimil alebo meru otázok a odpovedí o terajších záležitostiach národa slovenského, predvolebná inštrukcia
  • 1865 - Kráľova žena, historická poviedka
  • 1866 - Dvaja Justhovci
  • 1866 - Kyčina, historická poviedka
  • 1866 - Staré i nové piesne Viliama Podolského, súbor poézie
  • 1866 / 1870 - Besiedky, 4-dielny súbor jeho pôvodnej i preloženej poézie
  • 1867 - Slovenský pravopis
  • 1867 - Pansláv, veselohra
  • 1867 - Tatarský plen, historická poviedka
  • 1868 - Trenčiansky Matúš, historická poviedka
  • 1870 - Volebné rozpomienky
  • 1870 - Tri dni zo Štúrovho života, biografická próza
  • 1870 - Listy ku slovenskému Tomášovi
  • 1872 - Listy k židom
  • 1876 - Slovenské bájeslovie, vedecká práca
  • 1877 - Básne Viliama Paulinyho-Tótha, zbierka básní, ktorú pripravila jeho dcéra Mária a vyšla až po jeho smrti

Iné projekty

Externé odkazy