Krakatoa: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
Xqbot (diskusia | príspevky)
d robot Pridal: my:ကရာကတောင်း; kozmetické zmeny
Vegbot (diskusia | príspevky)
d typo gram
Riadok 26: Riadok 26:
Pred erupciou Krakatoa pozostávala z troch ostrovov: ''Lang'', ''Verlaten'' a ''Krakatoa'' a troch vulkanických centier na ostrove Krakatoa: ''Rakata'', ''Danan'' a ''Perboewatan''.
Pred erupciou Krakatoa pozostávala z troch ostrovov: ''Lang'', ''Verlaten'' a ''Krakatoa'' a troch vulkanických centier na ostrove Krakatoa: ''Rakata'', ''Danan'' a ''Perboewatan''.


Prvá veľká erupcia v oblasti sa odohrala pravdepodobne v roku [[416]], čo dokladajú záznamy jávskej ''Knihy kráľov''. Následkom katastrofickej erupcie sa vytvorila veľká, 7 km široká [[kaldera]], ktorej zvyšky boli ostrovy Lang a Verlaten. Neskôr sa vytvorili vyššie spomenuté vulkanické centrá.
Prvá veľká erupcia v oblasti sa odohrala pravdepodobne v roku [[416]], čo dokladajú záznamy jávskej ''Knihy kráľov''. Následkom katastrofickej erupcie sa vytvorila veľká, {{km|7|m}} široká [[kaldera]], ktorej zvyšky boli ostrovy Lang a Verlaten. Neskôr sa vytvorili vyššie spomenuté vulkanické centrá.


== Erupcia v 1883 ==
== Erupcia v 1883 ==
Erupcii predchádzali početné [[zemetrasenie|zemetrasenia]] počas niekoľkých rokov pred výbuchom. [[20. máj]]a [[1883]] začal kráter Perboewatan chrliť 6 km vysoký mrak popola a pár, ktorý bolo vidieť až do vzdialenosti 160 km v Batávii na Jáve. Na konci mája aktivita ustala.
Erupcii predchádzali početné [[zemetrasenie|zemetrasenia]] počas niekoľkých rokov pred výbuchom. [[20. máj]]a [[1883]] začal kráter Perboewatan chrliť {{km|6|m}} vysoký mrak popola a pár, ktorý bolo vidieť až do vzdialenosti {{km|160|m}} v Batávii na Jáve. Na konci mája aktivita ustala.


Sopka sa prebudila [[19. jún]]a. Miestom bol pravdepodobne novovytvorený [[sopečný kráter|kráter]] medzi existujúcimi krátermi Perboewatan a Danan, viacmenej v miestach dnešného Anak Krakatau. [[24. august]]a erupcia zosilnela. Mrak popola a sopečného prachu vystúpila až do výšky 27 km. Lode vo vzdialenosti 20 km zaznamenali spád silnej vrstvy popola a [[pemza|pemzy]].
Sopka sa prebudila [[19. jún]]a. Miestom bol pravdepodobne novovytvorený [[sopečný kráter|kráter]] medzi existujúcimi krátermi Perboewatan a Danan, viacmenej v miestach dnešného Anak Krakatau. [[24. august]]a erupcia zosilnela. Mrak popola a sopečného prachu vystúpila až do výšky {{km|27|m}}. Lode vo vzdialenosti {{km|20|m}} zaznamenali spád silnej vrstvy popola a [[pemza|pemzy]].


[[27. august]]a sopka vstúpila do finálnej, katastrofickej fázy erupcie. Štyri obrovské explózie (5:30, 6:42, 9:20 a 10:02) vyvolali štyri následné vlny [[cunami]] s výškou 30 m, ktorých sekundárne vlnenie zaznamenali aj v [[Lamanšský prieliv|Lamanšskom prielive]]. Explózie boli také silné, že ich bolo počuť až na [[Maurícius|Mauríciu]] a v [[Austrália (štát)|Austrálii]]. Popol pokryl oblasť s polomerom 60 km. [[28. august]]a sopka stíchla a až na malé výnimky sa už v tom roku neozvala. Po vyčistení ovzdušia sa zistilo, že z ostrova zostalo len malé torzo a 250 m hlboká kaldera.
[[27. august]]a sopka vstúpila do finálnej, katastrofickej fázy erupcie. Štyri obrovské explózie (5:30, 6:42, 9:20 a 10:02) vyvolali štyri následné vlny [[cunami]] s výškou 30 m, ktorých sekundárne vlnenie zaznamenali aj v [[Lamanšský prieliv|Lamanšskom prielive]]. Explózie boli také silné, že ich bolo počuť až na [[Maurícius|Mauríciu]] a v [[Austrália (štát)|Austrálii]]. Popol pokryl oblasť s polomerom {{km|60|m}}. [[28. august]]a sopka stíchla a až na malé výnimky sa už v tom roku neozvala. Po vyčistení ovzdušia sa zistilo, že z ostrova zostalo len malé torzo a 250 m hlboká kaldera.


== Neskoršie erupcie ==
== Neskoršie erupcie ==
Riadok 41: Riadok 41:
Sila erupcie bola vyrátaná na 13 000 násobok výbuchu jadrovej bomby v [[Hirošima|Hirošime]]. Samotná explózia bola podľa neskorších záverov spôsobená možným prienikom vody do [[magmatický krb|magmatického rezervoára]], čo vyvolalo jej vyparenie a následný obrovský pretlak vodných pár, alebo zmiešaním dvoch odlišných typov magmy v rezervoári - horúcej [[bazalt]]ovej a chladnejšej [[andezit]]ovej.
Sila erupcie bola vyrátaná na 13 000 násobok výbuchu jadrovej bomby v [[Hirošima|Hirošime]]. Samotná explózia bola podľa neskorších záverov spôsobená možným prienikom vody do [[magmatický krb|magmatického rezervoára]], čo vyvolalo jej vyparenie a následný obrovský pretlak vodných pár, alebo zmiešaním dvoch odlišných typov magmy v rezervoári - horúcej [[bazalt]]ovej a chladnejšej [[andezit]]ovej.


Najkatastrofálnejšie následky mali vlny cunami, ktoré zasiahli pobrežie priľahlých ostrovov a boli spôsobené masívnym prienikom [[pyroklastický prúd|pyroklastických prúdov]] do mora. Počet obetí sa odhaduje na 36 000. Množstvo eruptovaného materiálu na 20 km<sup>3</sup>. Veľké oblasti na susediacej Jáve a Sumatre boli úplne zničené, do viacerých sa už ľudia nevrátili a momentálne je tam národný park Ujong Kulon.
Najkatastrofálnejšie následky mali vlny cunami, ktoré zasiahli pobrežie priľahlých ostrovov a boli spôsobené masívnym prienikom [[pyroklastický prúd|pyroklastických prúdov]] do mora. Počet obetí sa odhaduje na 36 000. Množstvo eruptovaného materiálu na {{km3|20|m}}. Veľké oblasti na susediacej Jáve a Sumatre boli úplne zničené, do viacerých sa už ľudia nevrátili a momentálne je tam národný park Ujong Kulon.


Sopečný prach, rozptýlený v [[stratosféra|stratosfére]] spôsoboval červené východy a západy [[Slnko|Slnka]] až do roku [[1888]] a znížil priemernú ročnú teplotu o 1,2&nbsp;°C. Ako zaujímavosť sa dá uviesť hypotéza vedcov z roku [[2004]], že červená obloha na obraze [[Edvard Munch|Edvarda Muncha]] ''„Výkrik“'' zobrazuje nezvyčajne intenzívny západ slnka pozorovaný na celom svete, ktorý spôsobil výbuch Krakatoy v roku [[1883]].
Sopečný prach, rozptýlený v [[stratosféra|stratosfére]] spôsoboval červené východy a západy [[Slnko|Slnka]] až do roku [[1888]] a znížil priemernú ročnú teplotu o 1,2&nbsp;°C. Ako zaujímavosť sa dá uviesť hypotéza vedcov z roku [[2004]], že červená obloha na obraze [[Edvard Munch|Edvarda Muncha]] ''„Výkrik“'' zobrazuje nezvyčajne intenzívny západ slnka pozorovaný na celom svete, ktorý spôsobil výbuch Krakatoy v roku [[1883]].
Riadok 60: Riadok 60:


{{Link FA|fr}}
{{Link FA|fr}}

[[ar:كراكاتوا]]
[[ar:كراكاتوا]]
[[be:Кракатаў]]
[[be:Кракатаў]]

Verzia z 07:29, 24. jún 2011

Indonézia Krakatoa
kaldera
Anak Krakatau
Štát Indonézia
Región Sundský prieliv
Nadmorská výška 813 m n. m.
Súradnice 6°06′06″J 105°25′22″V / 6,10167°J 105,42278°V / -6.10167; 105.42278
Posledná erupcia 2009
Poloha na mape sveta
Poloha na mape sveta
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:

Krakatoa (indonézsky Krakatau) je spoločný názov pre skupinu ostrovov a sopku ležiacu v Sundskom prielive medzi Sumatrou a Jávou v Indonézii. Aj keď eruptuje pomerne často, najpamätnejšia je ničivá erupcia z roku 1883, ktorá zničila dve tretiny ostrova a ovplyvnila počasie na celej Zemi. Neskoršie erupcie, ktoré započali v roku 1927, vytvorili nový ostrov, zvaný Anak Krakatau (dieťa Krakatoy).

Krakatoa sa nachádza nad subdukčnou zónou, kde sa podsúva austrálska platňa pod sundskú.

Pred rokom 1883

Vývoj tvaru ostrova

Pred erupciou Krakatoa pozostávala z troch ostrovov: Lang, Verlaten a Krakatoa a troch vulkanických centier na ostrove Krakatoa: Rakata, Danan a Perboewatan.

Prvá veľká erupcia v oblasti sa odohrala pravdepodobne v roku 416, čo dokladajú záznamy jávskej Knihy kráľov. Následkom katastrofickej erupcie sa vytvorila veľká, 7 km široká kaldera, ktorej zvyšky boli ostrovy Lang a Verlaten. Neskôr sa vytvorili vyššie spomenuté vulkanické centrá.

Erupcia v 1883

Erupcii predchádzali početné zemetrasenia počas niekoľkých rokov pred výbuchom. 20. mája 1883 začal kráter Perboewatan chrliť 6 km vysoký mrak popola a pár, ktorý bolo vidieť až do vzdialenosti 160 km v Batávii na Jáve. Na konci mája aktivita ustala.

Sopka sa prebudila 19. júna. Miestom bol pravdepodobne novovytvorený kráter medzi existujúcimi krátermi Perboewatan a Danan, viacmenej v miestach dnešného Anak Krakatau. 24. augusta erupcia zosilnela. Mrak popola a sopečného prachu vystúpila až do výšky 27 km. Lode vo vzdialenosti 20 km zaznamenali spád silnej vrstvy popola a pemzy.

27. augusta sopka vstúpila do finálnej, katastrofickej fázy erupcie. Štyri obrovské explózie (5:30, 6:42, 9:20 a 10:02) vyvolali štyri následné vlny cunami s výškou 30 m, ktorých sekundárne vlnenie zaznamenali aj v Lamanšskom prielive. Explózie boli také silné, že ich bolo počuť až na Mauríciu a v Austrálii. Popol pokryl oblasť s polomerom 60 km. 28. augusta sopka stíchla a až na malé výnimky sa už v tom roku neozvala. Po vyčistení ovzdušia sa zistilo, že z ostrova zostalo len malé torzo a 250 m hlboká kaldera.

Neskoršie erupcie

V roku 1927 sopka obnovila svoju činnosť a v kaldere vyrástol nový ostrov - Anak Krakatau. Odvtedy bolo zaznamenaných viacero erupcií, ale žiadna už nedosiahla parametre tej z roku 1883.

Následky

Sila erupcie bola vyrátaná na 13 000 násobok výbuchu jadrovej bomby v Hirošime. Samotná explózia bola podľa neskorších záverov spôsobená možným prienikom vody do magmatického rezervoára, čo vyvolalo jej vyparenie a následný obrovský pretlak vodných pár, alebo zmiešaním dvoch odlišných typov magmy v rezervoári - horúcej bazaltovej a chladnejšej andezitovej.

Najkatastrofálnejšie následky mali vlny cunami, ktoré zasiahli pobrežie priľahlých ostrovov a boli spôsobené masívnym prienikom pyroklastických prúdov do mora. Počet obetí sa odhaduje na 36 000. Množstvo eruptovaného materiálu na 20 km³. Veľké oblasti na susediacej Jáve a Sumatre boli úplne zničené, do viacerých sa už ľudia nevrátili a momentálne je tam národný park Ujong Kulon.

Sopečný prach, rozptýlený v stratosfére spôsoboval červené východy a západy Slnka až do roku 1888 a znížil priemernú ročnú teplotu o 1,2 °C. Ako zaujímavosť sa dá uviesť hypotéza vedcov z roku 2004, že červená obloha na obraze Edvarda Muncha „Výkrik“ zobrazuje nezvyčajne intenzívny západ slnka pozorovaný na celom svete, ktorý spôsobil výbuch Krakatoy v roku 1883.

Iné projekty

Externé odkazy

Šablóna:Link FA