Alexandr Sergejevič Puškin: Rozdiel medzi revíziami
| Riadok 51: | Riadok 51: | ||
Zomiera [[10. február]]a [[1837]] po zranení, ktoré utŕžil v súboji s [[Georges-Charles de Heeckeren d'Anthès|Georgesom d'Anthèsom]] dva dni predtým. |
Zomiera [[10. február]]a [[1837]] po zranení, ktoré utŕžil v súboji s [[Georges-Charles de Heeckeren d'Anthès|Georgesom d'Anthèsom]] dva dni predtým. |
||
náne nič |
|||
== Ukážky == |
|||
{| cellnspacing="5em" |
|||
| width="350px" | ''Kto žil a myslel, tomu v duši'' |
|||
| width="250px" | ''Vy ešte môžte v zlatých dňoch'' |
|||
|- |
|||
|| ''sú ukradnutí ľudia, svet.'' |
|||
|| ''a v zlatých nociach šalieť, zmierať,'' |
|||
|- |
|||
|| ''Kto citlivý bol, toho dusí'' |
|||
|| ''vám dosial žičí dobrý boh'' |
|||
|- |
|||
|| ''vidina dní, čo nejdú späť:'' |
|||
|| ''žíznivé oči vábnych dievčat.'' |
|||
|- |
|||
|| ''ten si viac s krásou nepripíja, '' |
|||
|| ''Spievajte, mňa to nemrzí,'' |
|||
|- |
|||
|| ''ten vie, že uštipla ho zmija'' |
|||
|| ''a vychutnajte večer do dna.'' |
|||
|- |
|||
|| ''spomínania i ľútosti.'' |
|||
|| ''Ja vašim slastiam plným ohňa,'' |
|||
|- |
|||
|| - '''Eugen Onegin''' ([[1823]]-[[1831]]) |
|||
|| ''len usmejem sa cez slzy.'' |
|||
|- |
|||
|| |
|||
|| - '''Priateľom''' ([[1816]]) |
|||
|} |
|||
== Výberová bibliografia == |
== Výberová bibliografia == |
||
Verzia z 08:08, 25. október 2011
| Alexandr Sergejevič Puškin | |
 spisovateľ, básnik, dramatik | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Narodenie | 6. jún 1799 |
| Moskva, Ruské impérium | |
| Úmrtie | 10. február 1837 (37 rokov) |
| Sankt Peterburg, Ruské impérium | |
| Ovplyvnený | |
| Ovplyvnil | |
| Podpis |  |
| Odkazy | |
| Projekt Guttenberg | Alexandr Sergejevič Puškin (plné texty diel autora) |
 | Alexandr Sergejevič Puškin (multimediálne súbory na commons) |
Alexandr Sergejevič Puškin (rus. Алекса́ндр Серге́евич Пу́шкин; * 6. jún 1799, Moskva – † 10. február 1837, Petrohrad) bol jedným z najväčších ruských romantických básnikov a prozaikov.
Život a dielo
Po otcovi lubomírovi hanzelovi pochádzal zo starého mal velmi maly kár a nemal chlpy šľachtického rodu, matka Anna Osipovna bola vnučkou černocha Ibrahima Hannibala, krstného syna a obľúbenca cára Petra Veľkého. Už ako dieťa mal rád knihy a zaujímal sa o literatúru. V roku 1811 vstúpil do lýcea v Cárskom sele, prestížneho učilištia pre budúcu ruskú elitu. Tam sa začína rozvíjať jeho básnický talent. V roku 1817 zložil maturitné skúšky a zamestnal sa na ministerstve zahraničných vecí.
V Petrohrade vstupuje do literárneho spolku Arzamas a dostáva sa do víru veľkého sveta, spoznáva liberálne myšlienky prichádzajúce z Francúzska. Schádza sa so spolkom Zelená lampa. Od intímnej lyrickej tvorby prechádza k básňam oslavujúcim slobodu ducha a mysle. V roku 1820 bol z Petrohradu vypovedaný pre svoje satirické básne. Istý čas žil na juhu Ruska a na rodinnom statku pri Pskove. Cestuje po Kryme a Kaukaze. V Kišiňove nadväzuje kontakty s neskoršími dekabristami. Ešte v ten istý rok vyšla jeho lyrická poéma Ruslan a Ľudmila a zároveň dokončuje poému Kaukazský zajatec.
V roku 1823 je po intervenciách priateľov preložený do Odesy pod kuratelu kniežaťa Voroncova. Píše poému Bachčisarajská fontána a Cigáni. Začína písať svoje vrcholné dielo - Eugena Onegina. V roku 1825 dokončil tragédiu Boris Godunov, žartovnú poému Gróf Nulin a ďalej pokračuje v písaní Eugena Onegina.
V decembri 1825 umrie cár Alexander I. a v Petrohrade vypukne povstanie dekabristov, zhodou náhod sa ho však Puškin nemôže zúčastniť. V roku 1826 mu nový cár Mikuláš I. povolil pobyt v Moskve, kde Puškin žil pod dohľadom polície a pracoval ako cárov osobný cenzor. Cár odmieta Puškinovu stať O ľudovej výchove, v ktorej sa Puškin snažil pomôcť svojim uväzneným a vyhnaným priateľom - dekabristom; a taktiež cár nepovolí vydať Borisa Godunova.
Neskôr, v roku 1827, sa púšťa do písania románu o svojom pradedovi - Černoch Petra Veľkého. O dva roky na to vydáva poému Poltava a vydáva sa na svoju druhú cestu po Kaukaze. V apríli 1830 žiada o ruku vtedy osemnásťročnú Natáliu Gončarovovú, ktorá bola považovaná za jednu z najoslnivejších petrohradských krásavíc. Odchádza na jej statok Boldino. Medzitým v Rusku vypukne cholera a Puškin je nútený ostať v Boldine a čakať niekoľko mesiacov. Nastáva povestná „boldinská jeseň“ - obdobie najväčšej Puškinovej kreativity. Okrem 40 lyrických básní sa z Boldina vracia s poviedkami, štyrmi malými tragédiami: Skúpy rytier, Mozart a Salieri, Kamenný hosť a Hostina v čase moru, ale najmä s dokončeným románom vo veršoch - Eugen Onegin.
Vo februári 1831 sa žení s Gončarovovou a definitívne sa sťahuje do Petrohradu. Opäť pracuje ako ministerský úradník a študuje v cárskych archívoch materiály k historickej práci o Petrovi Veľkom. Nasledujúci rok sa stáva otcom - narodila sa mu dcéra Mária, nasleduje dcéra Natália a synovia Alexander a Grigorij. V roku 1833 udelil cár Puškinovi najnižšiu dvorskú hodnosť, aby Puškinova manželka, ktorej sa otvorene dvoril, mala prístup na všetky dvorské plesy. Medzitým Puškin odchádza na Ural zbierať informácie k dejinám Pugačevovej vzbury. Dokončuje novelu Piková dáma a svoju vrcholnú poému Medený jazdec.
Zomiera 10. februára 1837 po zranení, ktoré utŕžil v súboji s Georgesom d'Anthèsom dva dni predtým.
náne nič
Výberová bibliografia
- 1820: Ruslan a Ľudmila (Руслан и Людмила); poéma
- 1822: Kaukazský väzeň (Кавказский пленник); poéma
- 1824: Bachčisarajská fontána (Бахчисарайский фонтан); poéma
- 1825: Boris Godunov (Борис Годунов); dráma
- 1827: Cigáni (Цыганы)
- 1832: Eugen Onegin (Евгений Онегин); veršovaný román
- 1833: Piková dáma (Пиковая дама); novela´
- 1833: Medený jazdec (Медный всадник); poéma
- 1836: Kapitánová dcéra (Капитанская дочка); novela
Iné projekty
Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Alexandr Sergejevič Puškin
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alexandr Sergejevič Puškin
Externé odkazy
- Pushkin.ru: Всероссийский музей А.С.Пушкина; stránka Puškinovho múzea (po rusky)
- Slovanské múzeum A. S. Puškina v Brodzanoch na Slovensku; stránka Puškinovho slovanského múzea v Brozdanoch (po slovensky)