Prvá svetová vojna

Prvá svetová vojna
Súbor:WW1 TitlePicture For Wikipedia Article.jpg V smere hodinových ručičiek zhora: Zákopy na Západnom fronte; tank Mark IV; potápajúca sa loď HMS Irresistible; obsluha guľometu Vickers v plynových maskách a dvojplošník Albatros D.III
Dátum 28. júl 1914 – 11. november 1918 Miesto Európa, Blízky východ, čiastočne i Afrika, Čína a Tichomorie Casus belli Vražda nástupníka rakúskeho trónu Františka Ferdinanda 28. júna 1914. Následne Rakúsko vyhlásilo vojnu Srbsku. Rusko sa okamžite začalo pripravovať na vojnu proti Rakúsko-Uhorsku. Výsledok Víťazstvo Dohody. Porážka Nemeckej ríše, cárskeho Ruska, Osmanskej ríše a Rakúsko-Uhorska. Vznik mnohých nových štátov vo východnej a strednej Európe.
Protivníci
Dohoda: Cárske Rusko Francúzsko Spojené kráľovstvo Taliansko USA a iní	Centrálne mocnosti: Rakúsko-Uhorsko Nemecko Osmanská ríša Bulharsko a iní
Velitelia
Mikuláš II. Alexej Brusilov Georges Clemenceau Joseph Joffre Ferdinand Foch Herbert Henry Asquith Douglas Haig John Jellicoe Viktor Emmanuel III. Luigi Cadorna Armando Diaz Woodrow Wilson John Pershing	František Jozef I. Conrad von Hötzendorf Viliam II. Erich von Falkenhayn Paul von Hindenburg Reinhard Scheer Mehmed V. İsmail Enver Ferdinand I.
Straty
Padlých: 5 520 000 Ranených: 12 831 000 Nezvestných: 4 121 000	Padlých: 4 386 000 Ranených: 8 388 000 Nezvestných: 3 629 000
Historický portál

Prvá svetová vojna pred rokom 1939 známa ako veľká vojna alebo svetová vojna bol ozbrojený konflikt globálnych rozmerov trvajúci od 28. júla 1914 do 11. novembra 1918, ktorý sa odohrával prevažne na území Európy, ale aj v Afrike, Rusku, na oceánoch, na Blízkom východe a inde. Bol to dovtedy najväčší vojnový konflikt v dejinách ľudstva.

Zámienkou vojny sa stal úspešný atentát na arcivojvodu a následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d'Este. Rakúsko-Uhorsko následne vyhlásilo vojnu Srbsku, čím vyvolalo reťazovú reakciu vedúcu k vojne dvoch veľkých koalícií, ktoré mali za následok rozšírenie vojny po celej Európe v priebehu jediného mesiaca.

Na jednej strane stáli štáty Dohody, ktoré na začiatku vojny tvorilo Francúzsko, Rusko a Spojené kráľovstvo. Neskôr sa k nim pridalo Taliansko (1915), USA (1917), Japonsko a ďalšie. Ich oponentom boli Ústredné veľmoci - Nemecko a Rakúsko-Uhorsko. Neskôr sa k nim pridala Osmanská ríša, Bulharsko a ďalší. Neutrálne do konca vojny v Európe zostalo Španielsko, Švajčiarsko a škandinávske krajiny.

Boje v Európe sa viedli na viacerých frontoch (východný, západný, taliansky, balkánsky a ďalšie). Významný bol predovšetkým západný front, kde sa viedla dlhodobá zákopová vojna. Počas vojny bolo zmobilizovaných viac než 60 miliónov vojakov. Vojna sa skončila kapituláciou Ústredných veľmocí. Prímerie bolo podpísané o 5:00 11. novembra 1918 v Compiégne a začalo platiť od 11:00. Formálnym zakončením vojny však boli až Parížske predmestské zmluvy podpísané s jednotlivými porazenými krajinami v priebehu roku 1919.

Pred vojnou

Vojna vznikla ako dôsledok krajného zostrenia rozporov medzi svetovými mocnosťami v zápase o sféru vplyvu, kolónie, zdroje surovín, odbytiská a trhy. Najagresívnejšie vystupovalo Nemecko, ktoré sa k deleniu koristi dostalo neskoro po zjednotení (1871) a v boji o získanie nových kolónií sa jeho záujmy stretli so záujmami najsilnejších koloniálnych veľmocí - Anglicka a Francúzska. Neustále vzrastal aj spor Rakúsko-Uhorska s Ruskom o sféru vplyvu na Balkáne.

Už v poslednej tretine 19. storočia sa začali vytvárať spojenecké bloky imperiálnych veľmocí. Základ týmto blokom položilo spojenectvo Nemeckého cisárstva a Rakúsko-Uhorska, tzv. Dvojspolok z roku 1879, ku ktorému sa roku 1882 pripojilo Talianske kráľovstvo (Trojspolok). Trojspolok dotvorilo podpísanie zmluvy s Rumunskom v roku 1883. Francúzsko a Rusko podpísali spojeneckú zmluvu v roku 1892 tzv. Dvojdohoda. V roku 1904 sa zblížilo Anglicko a Francúzsko a podpísali srdečnú dohodu (entente cordiale). Dotvorenie druhého vojenského bloku – Dohody (=Trojdohody) sa ukončilo podpísaním rusko-anglickej zmluvy v roku 1907.

Zatknutie Gavrila Principa po atentáte na Františka Ferdinanda

Svoje pohnútky pre vstup do vojny mali všetky vtedajšie európske mocnosti, najväčšiu aktivitu v tomto smere však viedlo Nemecké cisárstvo. Nemecko prišlo už na konci prvého desaťročia 20. storočia k záveru, že je na vojnu pripravené, lepšie vyzbrojené ako ostatné mocnosti, a že čím skôr vojna vypukne, tým lepšie pre Nemecko. Sami začať vojnu sa však Nemci z vnútropolitických aj vonkajších politických dôvodov neodvážili. Obzvlášť vystupovala proti nemecká sociálno-demokratická strana.

Vhodná zámienka sa nemeckým vládnucim kruhom naskytla v júni 1914, kedy rakúsko-uhorská armáda uskutočnila v Bosne veľké vojenské manévre. Obyvatelia Bosny a Hercegoviny sa nechceli zmieriť s nedávnym pripojením ich územia k Rakúsko-Uhorsku a ich odboj podporovalo Srbsko. Manévre sa provokatívne konali pri srbských hraniciach. Následník trónu František Ferdinand d’Este ako vrchný inšpektor rakúsko-uhorskej armády prišiel na manévre a na ich záver okázalo navštívil Sarajevo, hlavné mesto Bosny. 28. júna 1914 zastrelil Františka Ferdinanda s manželkou Žofiou Chotkovou počas cesty autom po sarajevskom nábreží mladý študent Gavrilo Princip, člen srbskej teroristickej organizácie Čierna ruka. Následník trónu nebol v Rakúsko-Uhorsku obľúbený, jeho vražda však bola vhodnou príležitosťou k rozpútaniu vojny. Nemecko začalo poukazovať na vplyv „ruského barbarstva“ na Balkáne a naliehalo na Rakúsko-Uhorsko, aby postupovalo tvrdo a sľúbilo mu svoju všestrannú podporu.

Začiatok vojny a účastníci

Rozdelenie bojujúcich strán vo vojne:
zelená - Dohoda
žltá - Centrálne mocnosti
sivá - neutrálne štáty

Rakúsko-Uhorsko povzbudené podporou Berlína zaslalo Srbsku ultimátum, ktorého ostro formulované podmienky boli pre Srbsko neprijateľné, ak nechcelo stratiť suverenitu. Srbsko na radu Ruska, ktoré ešte nebolo na vojnu pripravené, ustúpilo, ale ultimátum v plnom rozsahu nemohlo prijať. Dňa 28. júla 1914 vypovedalo Rakúsko-Uhorsko Srbsku vojnu. O deň neskôr začalo jeho podunajské loďstvo bombardovať Belehrad. To okamžite využili v Berlíne ako zámienku na vypovedanie vojny Rusku. Ruská vláda vyhlásila 30. júla mobilizáciu, rakúsko-uhorská 31. júla.

Dňa 2. augusta vypovedalo Nemecko vojnu Francúzsku, v ten istý deň obsadilo Luxembursko a deň nato vstúpili nemecké vojská do neutrálneho Belgicka, aby tak získali prechod do Francúzska. Porušenie neutrality Belgicka dalo Veľkej Británii podnet na vypovedanie vojny Nemecku (4. augusta). Dňa 6. augusta vypovedalo Rakúsko-Uhorsko vojnu Rusku, 7. augusta ohlásila vojnu s Rakúsko-Uhorskom Čierna Hora, do týždňa vstúpili do vojny proti Rakúsko-Uhorsku aj Francúzsko a Veľká Británia a 28. augusta ohlásilo Rakúsko-Uhorsko vojnu Belgicku.

Z ázijských krajín vstúpilo do vojny po boku Dohody Japonsko (23. augusta, Japonsko zabralo v Číne nemecký prístav Kiau-Čeu) a Turecko po boku Nemecka a Rakúsko-Uhorska (30. októbra). Malý srbský konflikt sa rozrástol na svetovú vojnu. Neutrálnymi ostali Švédsko, Nórsko, Dánsko, Holandsko, Španielsko, Portugalsko, Grécko, Bulharsko, USA, viaceré krajiny v Ázii a Latinskej Amerike, ako aj Taliansko a Rumunsko, hoci mali spojenecké zmluvy s ústrednými veľmocami (Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom).

V roku 1914 proti sebe teda stáli 2 strany:

• Štáty Dohody: Anglicko, Francúzsko, Rusko – tábor s najmohutnejším ekonomickým, materiálovým i ľudským potenciálom (Neskôr sa pripojilo Taliansko a USA)
• Ústredné veľmoci (Ústredné mocnosti): Nemecko, Rakúsko–Uhorsko - názov skupina získala na základe geografickej polohy v Európe (neskôr sa pripojilo Turecko a Bulharsko)

Vojnová psychóza ovládla európske mestá. V Nemecku sa išlo do vojny s heslami: „Ideme na krátky výlet do Paríža“. Dokonca aj nemeckí sociálni demokrati podľahli psychóze.

Na Slovensku bolo obyvateľstvo proti vojne, najmä preto, že bola proti Rusku a Srbsku, a aj napriek tomu, že bola vedená za ich „vlasť“ Rakúsko-Uhorsko. Dávali to najavo už pri mobilizácii, neskôr dezerciami, prebiehaním do ruského zajatia, vzburami vo vojsku. Podobná bola situácia v Česku. Na Slovensku Slovenská národná strana vyhlásila politickú pasivitu, aby sa vyhla zásahom vládnej moci, a aby od nej Maďari nemohli vynucovať verejné prejavy vernosti „vlasti“, ktoré boli v rozpore s cítením Slovákov.

Krach bleskovej vojny

V nemeckom generálnom štábe rátali od začiatku s vedením vojny na dve strany - proti Francúzsku a Rusku. Pre tento prípad mali vypracovaný plán tzv. bleskovej vojny (Blitzkrieg), ktorý predpokladal pomalú mobilizáciu v Rusku. Za ten čas malo Nemecko rýchlym obchvatným manévrom vniknúť do Francúzska a poraziť ho. Potom chceli nemeckí generáli rýchlo presunúť jadro svojich síl na východ a poraziť Rusko. Preto Nemecko nerešpektovalo neutralitu Luxemburska a Belgicka, ale podriadilo všetko rýchlemu vojenskému úspechu. Západný front sa tak od samého začiatku vojny stal rozhodujúcim bojiskom. Francúzske vojská však kládli nečakane tuhý odpor, predovšetkým na línii medzi Sedanom a Verdunom. V polovici septembra po bitke na rieke Marne sa tu front zastavil a obe strany sa márne pokúšali o prielom. Nemecký útok na západe sa premenil na zákopovú vojnu. Plán bleskovej vojny dostal prvú vážnu trhlinu.

Druhá trhlina sa objavila na východnom fronte. Rusko zaútočilo skôr ako sa čakalo. Ruské vojská prv ako dokončili mobilizáciu, zaútočili proti Východnému Prusku (časť Nemecka), porazili slabé nemecké vojská pri Gumbinnene (Gusev) a postupovali k Baltskému moru. Kvôli kritickej situácii na východnom fronte vymenoval nemecký cisár za veliteľa východného frontu Paul von Hindenburga, za náčelníka štábu E. Ludendorffa a presunul päť divízií zo západného frontu na východ. Hindenburgovi a Ludendorffovi sa podarilo po víťaznej bitke pri Tannenbergu (23.-31. augusta) zatlačiť ruské vojská späť a vytlačil ich z celého východného Pruska. Napriek tomuto úspechu bolo jasné, že pôvodný nemecký plán bleskovej vojny sa už nepodarí uskutočniť.

Aj na rakúsko-uhorskom úseku východného frontu, na tzv. haličskom fronte, postupovali spočiatku ruské vojská veľmi rýchlo a v novembri 1914 prenikli za Karpaty na územie východného Slovenska. V Karpatoch prebiehali boje počas celej zimy až do mája 1915. V tejto súvislosti prenikli ruské vojská na územie Slovenska (jediné boje prvej svetovej vojny na Slovensku) a obsadili východoslovenské mestá Bardejov, Svidník, Stropkov, Medzilaborce, Sninu a Humenné. Časť slovenskej inteligencie vtedy počítala s oslobodením Slovenska Rusmi a pripravovala vznik česko-slovenského štátu. Z Česka (ku ktorého severovýchodným hraniciam sa Rusi tiež priblížili) zas v decembri emigroval Tomáš Garrigue Masaryk. Až v súvislosti s nemeckým protiútokom sa podarilo aj Rakúsko-Uhorsku zatlačiť ruskú armádu za Karpaty, a od konca roku 1914 aj na východnom fronte prešla vojna na určitý čas do zákopov.

Na srbskom fronte malo spočiatku iniciatívu Rakúsko-Uhorsko. Po neúspechu prvej ofenzívy zaútočili rakúsko-uhorské vojská proti Srbsku opäť v septembri 1914 a 2. decembra sa im podarilo dobyť Belehrad, ale už na druhý deň začali srbské vojská rozhodný protiútok a útočníka vytlačili až za srbské hranice. Bilancia prvých mesiacov vojny bola pre ústredné veľmoci nepriaznivá najmä preto, lebo sa im nepodarilo realizovať ich strategické plány a museli bojovať súčasne na všetkých frontoch.

1915

Rakúsko-uhorskí zajatci na východnom fronte

Dňa 23. mája 1915 vstúpilo do vojny proti Rakúsko-Uhorsku (teda proti svojim bývalým spojencom v Trojspolku) aj Taliansko, a tak vznikol ďalší - taliansky front. Taliansko sa tu usilovalo o iniciatívu, ale rakúsko-uhorské vojská udržali obranné pozície v údolí rieky Isonzo.

Nemecké hlavné velenie sa po úspechu východnej protiofenzívy začiatkom roku 1915 rozhodlo zmeniť strategický plán vedenia vojny a na nátlak Hindenburga a Ludendorffa uskutočnilo v lete 1915 rozhodujúci útok na východnom fronte. V súčinnosti s rakúsko-uhorskými vojskami sa podarilo nemeckej armáde zasadiť ruským jednotkám drvivú porážku. Ruská armáda bola vytlačená z Poľska. Litvy - z časti Lotyšska a Bieloruska. Úplne poraziť ruské vojská sa však Nemecku nepodarilo. Na jeseň 1915 sa front ustálil na línii rieka Západná Dvina (Daugava)-Narošské jazero-Strypa.

Ústredné veľmoci boli úspešné aj na južnom fronte. Po vstupe Bulharska do vojny na strane ústredných veľmocí (14. októbra) Bulharsko podporené ústrednými mocnosťami uskutočnilo sústredený útok na Srbsko. Napriek hrdinskému odporu srbských vojakov obsadili ústredné veľmoci do konca novembra celé Srbsko a v januári 1916 aj Čiernu Horu. Balkánsky front bol zlikvidovaný. Nemecko získalo cez Rakúsko-Uhorsko a Bulharsko priamy kontakt s Tureckom. Aj vďaka tejto strategickej situácii sa Dohode nepodaril útok na dardanelskú úžinu (pozri dolu: Iné svetové bojiská).

1916

Dohodové krajiny i nemecké hlavné velenie pochopili, že rozhodnutie musí priniesť západný front. Obe strany preto plánovali na tomto fronte na rok 1916 veľké ofenzívy. Nemecká ofenzíva sa začala už vo februári a smerovala na pevnosť Verdun. V Nemecku počítali s tým, že Francúzi budú brániť Verdun z prestížnych dôvodov až do posledného muža. Chceli tak francúzsku armádu nechať vykrvácať a otvoriť si cestu na Paríž. Úporné boje o Verdun však rozhodnutie nepriniesli. Francúzi stratili 315 000 vojakov. Nemci 281 000 vojakov. Ešte počas bojov o Verdun podnikla Dohoda dve veľké ofenzívy - na východe aj na západe. Na západe to bola anglofrancúzska ofenzíva na rieke Somme – najkrvavejšia bitka v dejinách prvej svetovej vojny. Na oboch stranách v nej padlo viac ako 1 300 000 vojakov, ale front sa prakticky nepohol z miesta. V tejto bitke použili Angličania 15. septembra po prvýkrát tanky.

Britskí ranení počas bojov na Somme

Úspešnejšia bola letná ruská tzv. Brusilovova protiofenzíva, nazývaná aj Brusilov Parný valec. Ruská armáda postúpila miestami až o 150 km, obsadila Bukovinu a východnú Halič. Vstup Rumunska do vojny po boku Dohody (pozri dole) však ruskej protiofenzíve nepomohol. Front sa roztiahol do šírky a zastavil. Anglicku sa podarilo koncom mája 1916 dosiahnuť aj napriek veľkým stratám víťazstvo nad nemeckým loďstvom v námornej bitke pri Jutskom polostrove. V dôsledku tejto porážky sa ešte znásobila izolácia Nemecka na európskej pevnine.

27. augusta vyhlásilo vojnu po boku Dohody Rumunsko a jeho vojsko preniklo hlboko do Sedmohradska (vtedy v Uhorsku), ale rakúsko-nemecká armáda Rumunov prinútila ustúpiť a ústredné veľmoci obsadili skoro celé Rumunsko. V čase dobytia Bukurešti zomrel cisár František Jozef I. (21. 11.) a nastúpil jeho synovec Karol I..

V decembri vydal americký prezident Wilson svojich známych 14. bodov o právach malých národov (v Rakúsko-Uhorsku).

1917 – marec 1918

Nemeckí vojaci v zákope počas francúzskeho útoku pri Champagne

Začiatkom roka 1917 boli vojská ústredných veľmocí hlboko na nepriateľskom území, nemali už však síl na rozhodný útok. Zdĺhavá vojna a rastúca izolácia neposkytovali Nemecku a jeho spojencom priaznivé vyhliadky. Preto sa koncom roka 1916 obrátili na Dohodu s mierovým návrhom, ktorý však Dohoda rozhodne odmietla. Dohadovanie sa o možnosti separátneho mieru pokračovalo roku 1917, neviedlo však k pozitívnemu výsledku.

Nemecko v úsilí prekonať dohodovú námornú blokádu (9.1.) prešlo na neobmedzenú ponorkovú vojnu (31.1.), čo mimoriadne zhoršilo vzťahy Nemecka k USA. Dohoda dosiahla úspechy aj na mimoeurópskych bojiskách - v Pacifiku a v Afrike, kde až na Nemeckú východnú Afriku obsadila Dohoda všetky nemecké kolónie. Anglicko podniklo úspešné útoky proti Turecku v Palestíne, obsadilo Mezopotámiu (Irak) a vytlačilo nemecké i turecké sily z arabských krajín (pozri aj dole :Iné svetové bojiská) .

V bojujúcich krajinách sa objavili príznaky vyčerpanosti. V Rusku sa vytvorila revolučná situácia a vo Februárovej revolúcii padol nenávidený cárizmus. V dôsledku nemeckej ponorkovej vojny s Dohodou vstúpili aj USA 2. apríla do vojny proti Nemecku. Tým sa vytvorila veľká materiálna i ľudská prevaha na strane Dohody. Tá sa však neprejavila hneď. Naopak, dohodové vojská utrpeli obrovské straty pri pokuse o ofenzívu (tzv. Nivellova ofenzíva v apríli-máji 1917) a v októbri spojené nemecko-rakúsko-uhorské sily porazili taliansku armádu pri Caporette a front sa zastavil až na rieke Piave.

Koncom júna 1917 vstúpilo do vojny po boku Dohody aj Grécko, pri ktorého severných hraniciach sa vytvoril nový balkánsky front.

Februárová revolúcia v Rusku zaktivizovala aj národnooslobodzovací boj Čechov a Slovákov. Začiatkom roka 1917 nový minister zahraničných vecí totálne vyčerpaného Rakúsko-Uhorska Ottokar Czernin pochopil, že Rakúsko-Uhorsko je na pokraji zrútenia, a preto musí uzavrieť mier. Pokusy o uzavretie mieru s Dohodou bez Nemecka skončili bez úspechu, jednak pre odpor Talianska (požadovalo časť rakúsko-uhorského územia) a jednak pre odpor jednotlivých národov žijúcich v krajine a požadujúcich u dohodových štátov odtrhnutie od resp. (v prípade Čechov aj Slovákov) zánik Rakúsko-Uhorska. Česko-slovenský odboj v tom čase prešiel do ďalšej fázy – vznikala česko-slovenská armáda (tzv. česko-slovenské légie), najprv v roku 1917 v Rusku, potom v decembri 1917 vo Francúzsku (vrátane dobrovoľníkov z Ameriky) a v apríli 1918 v Taliansku. Táto bojovala po boku Dohody s cieľom „zaslúžiť“ Čechom a Slovákom vznik samostatného štátu. Toto vojsko sa vyznamenalo hlavne v júli 1917 pri ukrajinskej dedine Zborov. Po tomto úspechu vzrástol počet česko-slovenských légií a autorita česko-slovenského odboja.

Dňa 7. novembra 1917 prebehla v Rusku ďalšia revolúcia, tzv. Októbrová revolúcia, ktorou sa v chaotickej situácii takmer bez boja dostali k moci boľševici. Nová vláda sa jedným zo svojich prvých dekrétov - Dekrétom o mieri, obrátila na všetky bojujúce strany s výzvou uzavrieť demokratický mier bez anexií a platenia vojnových náhrad. Na výzvu zareagovali iba ústredné veľmoci, pre ktorých bola ponuka výhodná, a ktoré pochopili ponuku ako kapituláciu Ruska. Boľševická vláda nakoniec podpísala 3. marca 1918 v Breste nemecký mierový diktát (brestlitovský mier: Rusko sa vzdalo Fínska, pobaltských štátov, Poľska a Ukrajiny). Tým bolo aj Rumunsko donútené podpísať mier a východný front prestal existovať. Všetka pozornosť sa sústredila na front západný, kam Nemecko presúvalo, svoje divízie z východu a čiastočne aj na taliansky front, kam zas presunulo svoje sily Rakúsko-Uhorsko. Pre česko-slovenský odboj mal tento mier negatívne následky, pretože sa črtala možnosť, že nakoniec Rakúsko-Uhorsko a Nemecko vyhrajú vojnu, a pretože česko-slovenské vojsko v Rusku stratilo svoj význam.

Iné svetové bojiská

Bojovalo sa aj na oceánoch (Nemecku patrili ostrovy severne od Austrálie – Karolíny, Marshallove ostrovy, Nemecká Nová Guinea atď.) – okrem ponorkovej vojny najmä okolo pobrežia Južnej Ameriky (1914, 1915) a pri Indii a Indonézii a spomínaných nemeckých ostrovoch. Marshallove ostrovy v roku 1917 obsadili Japonci.

Nemci mali ďalej štyri kolónie v Afrike, ktorých sa postupne zmocňovali štáty Dohody (dátumy nemeckej kapitulácie sú v zátvorke): Togo (august 1914), Nemecká juhozápadná Afrika (Namíbia, júl 1915), Kamerun (február 1916), Nemecká východná Afrika (Tanzánia, november 1918). Nemeckým silám tu velil generál Paul von Lettow-Vorbeck. Dlhú dobu odolával početne silnejším vojskám Veľkej Británie a Belgicka, proti ktorým viedol guerilovú vojnu.

Posledným významným bojiskom bol Stredný východ. Po námornom incidente vyvolanom Nemcami Dohoda v novembri 1914 vyhlásila vojnu Osmanskej ríši (Turecku), ku ktorej vtedy ešte patrila aj Mezopotámia a Palestína. Vojna s Turkami sa pre Dohodu začala veľmi neslávne (tzv. dardanelská expedícia): V roku 1915 sa anglicko-austrálsko-novozélandské vojská snažili zmocniť hlavného mesta Osmanskej ríše Konštantínopolu, ale dohodové vojská bolo treba s ťažkými stratami evakuovať (bitka pri (polostrove) Gallipoli). Neskôr v Mezopotámii postupovali smerom od Perzského zálivu Angličania a 11.3. 1917 dobyli Bagdad. V Arábii známy britský archeológ a vojak T. E. Lawrence pomohol v júni 1916 protiosmanskej vzbure, načo z Egypta Angličania spolu s Arabmi v októbri 1917 zaútočili na Palestínu a zmocnili sa jej.

Záver vojny (1918)

Vojaci britskej 55. divízie oslepení chlórom čakajúci na ošetrenie

Jarná nemecká ofenzíva na západnom fronte však napriek presunu síl z Ruska nemala úspech, pretože 8. augusta 1918 Dohoda prelomila nemeckú obranu medzi Albertom a Montdidierom, a potom sa už od bitky pri Ardenách (26.9.) francúzsko-anglické vojská valili na Sedan a Nemci pochopili, že prehrali vojnu. 30. septembra požiadalo o mier Bulharsko, o mesiac neskôr Turecko.

Stroskotala aj rakúsko-uhorská ofenzíva na Piave, kde Taliani 24. októbra začali rozhodujúci útok a rakúsko-uhorskí vojaci sa dali na bezhlavý útek. Bitka mala pre Česko-Slovensko význam nie len preto, že v nasledujúcich dňoch zaniklo Rakúsko-Uhorsko ale aj preto, že v tejto bitke bojovali Česi a Slováci vo veľkom množstve na oboch stranách. Rakúsko-Uhorsko, v tej dobe už neexistujúci štát, podpísalo prímerie s Dohodou 3. novembra 1918 vo Villa Giusti pri Padove (rokovania sa začali 1. novembra) a 11. novembra rakúsky cisár Karol I. podpísal abdikačnú listinu. Toho istého dňa cisár opustil aj Schönbrunnský zámok vo Viedni, čím sa Rakúsko-Uhorsko definitívne rozpadlo. 28. októbra 1918 vzniklo Česko-Slovensko.

Osamotené Nemecko 11. novembra 1918 o piatej hodine ráno podpísalo prímerie v železničnom vagóne v Compiègnskom lese. Prímerie začalo platiť o jedenástej hodine toho dňa, čím sa skončila prvá svetová vojna.

Pokiaľ ide o česko-slovenské vojsko v Rusku, začiatkom leta 1918 česko-slovenské vojská obsadili takmer celú ruskú sibírsku magistrálu (lebo po incidente s maďarskými zajatcami Ruska odmietli svoje odzbrojenie prikázané Rusku Nemeckom), za čo si vyslúžili uznanie dohodových mocností a jednotlivé dohodové krajiny začali postupne v priebehu roka 1918 uznávať Česko-slovenskú národnú radu (teda akúsi česko-slovenskú vládu), odkiaľ bol už len krôčik k vzniku Česko-Slovenska.

Dôsledky

Vo vojne zomrelo asi 10 000 000 vojakov a 7 000 000 civilistov, zranených bolo vyše 20 000 000. Zomierali najmä vojaci, často veľmi mladí. Materiálne škody boli obrovské a azda ešte väčšie boli škody na ľudskej psychike najmä mladej generácie (vo vojne bojoval napríklad aj mladý Adolf Hitler, strojca druhej svetovej vojny).

Straty na životoch vojakov:

• Nemecko 2 000 000
• Rusko 1 700 000
• Francúzsko 1 358 000
• Rakúsko-Uhorsko 1 200 000
• Spojené Kráľovstvo 761 213
• Taliansko 460 000
• Rumunsko 335 000
• Turecko 325 000
• USA 114 095
• iné 4 460 000

Straty na životoch civilistov:

• Hlad, choroba a pod. (Belgicko, Rumunsko, Nemecko, Srbsko, Rakúsko, Rusko): 4 642 000
• námorné a letecké útoky: min. 100 000
• vyvražďovanie (Arméni, Židia, Sýrčania, Gréci): 4 000 000
• španielska chrípka: min. 6 000 000

Ďalším dôsledkom bolo oslabenie primátu Európy vo svete, industrializácia niektorých nových krajín (Latinská Amerika, britské domíniá), upevnenie postavenia Japonska v Ázii a Tichomorí a najmä fakt, že USA sa stali veriteľom Európy a potvrdili svoju hospodársku prevahu.

Okrem toho došlo k vzniku nových štátov a posunom hraníc (pozri versaillská zmluva).

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Prvá svetová vojna

Externé odkazy

• Stránky o vojne na Slovensku
• Foto