Šípkov: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
Bez shrnutí editace
Peko (diskusia | príspevky)
44 589 editací
d Verzia používateľa 89.173.4.72 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Rádiológ
Riadok 34: Riadok 34:
V Strážovských horách pri Šípkove sú malé nevyužívané ložiská lignitu. Na hornom konci obce sa nachádzajú pramene kvalitnej pitnej vody. Po ich zachytení a vybudovaní vodárenských objektov sa stali začiatkom Ponitrianskeho skupinového vodovodu na ktorý je obec napojená.
V Strážovských horách pri Šípkove sú malé nevyužívané ložiská lignitu. Na hornom konci obce sa nachádzajú pramene kvalitnej pitnej vody. Po ich zachytení a vybudovaní vodárenských objektov sa stali začiatkom Ponitrianskeho skupinového vodovodu na ktorý je obec napojená.


V súčasnej dobe obyvateľstva pomaly ubúda a momentálne má v obci trvalý pobyt 162 občanov (stav: február 2007). Staršie domy odkupujú obyvatelia z väčších miest a prerábajú si ich na rekreačné účely.
V súčasnej dobe obyvateľstva pomaly ubúda a momentálne má v obci trvalý pobyt 162 občanov. Staršie domy odkupujú obyvatelia z väčších miest a prerábajú si ich na rekreačné účely.


Najvýznamnejším rodákom je Jozef Porubčan.
Tu je stručný životois:


I. ŽIVOT V RODINE A V REHOLI


I. 1. Rodina, detstvo v rodnej obci

P. Jozef Porubčan pochádza z malej dedinky Šipkov, okres Bánovce nad Bebravou, ktorá leží v malebnej doline v Strážovských vrchoch tiahnucej sa od Slatiny nad Bebravou po Čiernu Lehotu. Nad dedinkou Šípkov, ktorou preteká rieka Bebrava, je miesto, časť chotára, nazývané Jama. Tam stojí dom, v ktorom žila rodina Štefana Porubčana a Jozefíny rod. Mišákovej, rodičov P. Jozefa Porubčana a jeho súrodencov.

Život obyvateľov Šípkova bol začiatkom 20. storočia, podobne ako na iných dedinách na Slovensku, veľmi ťažký. Tak ako mnohí ľudia, aj rodina Porubčanovcov žila v chudobe, ba môžeme povedať, v biede. Manželom Porubčanovcom sa narodilo päť detí: Koloman, Štefan, Ľudmila, Pavlína a Jozef.

P. JOZEF PORUBČAN sa narodil 24. júna 1925. Pokrstil ho o štyri dni vo farskom kostole v Slatine nad Bebravou, 28. júna 1925, d. p. Koloman Tóth. Sviatosť birmovania prijal 30. mája 1937. Detstvo prežil v rodnej dedine, na Jame. Vyrastal ako chudobný chlapec. Základnú školu vychodil v Šípkove. Jeho detské roky boli naplnené a prežiarené matkinou láskou a objavovaním krásy prírody, v ktorej vyrastal. Celé hodiny pozoroval vtáčiky, ako si stavali hniezda, včely ako poletovali z kveta na kvet a zbierali peľ, a čmeliaky. Jeho detským „zamestnaním“ bolo pasenie husí a pasenie oviec so starým otcom Tomášom. Neskôr to bola ťažká práca na poli. Napriek chudobe, každá chvíľa s rodičmi a ostatnými súrodencami bola pre neho vzácnou skúsenosťou, v ktorej sa učil milovať Boha a prežíval jeho lásku.


I. 2. Vstup do noviciátu, štúdiá

Keď Štefan vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, viackrát písal listy svojmu bratovi Jozefovi, v ktorých mu navrhoval, aby aj on vstúpil do kláštora. Ten však spočiatku nejavil o to záujem. Pred Vianocami r. 1937 predsa napísal do Ružomberka, že zatúžil po povolaní stať sa jezuitom. Potom už všetko nabralo veľmi rýchly spád. Prvé dni po Vianociach prišla od Štefana výzva, aby Jozef hneď prišiel do Ružomberka aj s polročným vysvedčením – a že už tam má zostať. Rodičia nemali nijaké námietky. Kládli si len jednu podmienku, aby za neho nemuseli platiť výdavky na štúdiá. Do Ružomberka ho doviedol birmovný otec, správca miestnej školy v Šípkove, Valentín Magdolen. Predstavený jezuitského kláštora v Ružomberku, P. Rudolf Mikuš, bol ochotný hradiť za budúceho jezuitu, Jozefa Porubčana, všetky študijné náklady. Ten vtedy chodil už do siedmeho ročníka základnej školy. V Ružomberku prestúpil do prvého ročníka meštianskej školy, z ktorej mu stačilo urobiť do druhej triedy gymnázia len diferenčné skúšky z nemčiny a matematiky. Skúšky urobil a v septembri 1938 nastúpil do druhej triedy Gymnázia v Kláštore pod Znievom. Vtedy sa ukázalo, že rodičia jeho štúdiá skutočne nemohli financovať. Keď im totiž omylom prišlo za syna platiť poplatok stopäťdesiat korún, oznámili, že ak to majú platiť oni, má nechať štúdiá a vrátiť sa domov. Kto poznal ich biedu, ani im to nemohol zazlievať. V Kláštore pod Znievom vychodil Jozef Porubčan len druhý a tretí ročník gymnázia. Bol ubytovaný v sirotinci, ktorý spravovali rehoľné sestry. Po treťom ročníku predstavení rehole rozhodli, že má pokračovať na Gymnáziu v Trnave, kde bol pre jezuitský dorast malý seminár tzv. „Stanislavov“. Tam chodil až do ukončenia piateho ročníka. Potom 30. júla 1942 vstúpil do noviciátu Spoločnosti Ježišovej v Ružomberku. Spolu s ním vstúpilo ešte 9 mladých chlapcov: Peter Blaho (Brezany, okr. Prievidza), Mikuláš Čermák (Veľké Leváre, okr. Malacky), Jozef Kováč (Nižná, okr. Piešťany), Emil Krapka (Horné Dubovany, okr. Trnava), Ján Lešo (Pozdišovce, okr. Michalovce), Augustín Minárik (Kráľová pri Senci), Ignác Oprala (Nižná, okr. Piešťany), Jozef Požár (Pata, okr. Nitra) a Alojz Šatura (Jablonec, okr. Modra).

Dva roky noviciátu prežil pod vedením magistra novicov P. Rudolfa Mikuša, naplnený veľkou túžbou v srdci, zasvätiť sa celkom Bohu a vyznačiť sa v službe Krista Kráľa. Svoju duchovnú a osobnostnú formáciu počas noviciátu zakončil prvými sľubmi, na sviatok sv. Ignáca, 31. júla 1944. Hneď potom sa začal pripravovať na maturitné skúšky. Po dvojročnom prerušení štúdia počas noviciátu mal robiť prijímacie skúšky do ôsmej triedy gymnázia. V roku 1944 urobil skúšky a pripravoval sa na maturitu. Bolo to v pohnutých rokoch 1944-46. V roku 1945 býval v jezuitskom kláštore v Trnave. Prvé gymnázium po skončení vojny bolo otvorené v Piešťanoch. Tam urobil prijímacie skúšky do ôsmeho ročníka a potom aj maturoval na tomto gymnáziu v r. 1946.


I. 3. Jezuitská formácia a ďalšie štúdiá

V roku 1946 začal mladý školastik Jozef Porubčan filozofické štúdiá na Filozofickom inštitúte v Českej provincii Spoločnosti Ježišovej v Brne.

Po prvom ročníku sa Filozofický inštitút presťahoval do Děčína nad Labem. Tam v roku 1949 dokončil filozofické štúdiá. „Omne ens agit propter finem.“ Keď im profesor prísne logicky rozvíjal túto základnú tézu etiky, veľmi ho zaujala. Často na to myslel: „Všetko, čo je, pracuje k cieľu. Aký je to cieľ? Akú silu má sám v sebe, že svojou príťažlivosťou budí záhadnú aktivitu všetkého, čo jestvuje? Akoby mi táto základná téza etiky svojím metafyzickým akcentom objavila v srdci všetkých vecí pohyb tým istým smerom, akým idem ja k svojmu životnému dovŕšeniu.“

Neskôr túto tézu využil v dávaní duchovných cvičení. Po prázdninách v r. 1949 začal študovať teológiu na jezuitskom Teologickom inštitúte sv. Alojza v Trnave. Nedokončil však ani prvý ročník, pretože v noci z 13. na 14. apríla 1950 boli všetci slovenskí jezuiti sústredení v kláštore premonštrátov v Jasove a potom v kláštore redemptoristov v Podolínci.


[Kľúčové slová: osobnosť, jezuiti, kresťan, náboženstvo, cirkev, spoločnosť ježišova, rehoľa, životopis, duchovné cvičenia, prenasledovanie cirkvi]


II. LIKVIDÁCIA REHOLÍ A TAJNÉ PÔSOBENIE


II. 1. Likvidácia reholí v r. 1950

Keď Komunistická strana v Československu uchvátila politickú moc vo februári 1948, začali komunisti organizovať spoločenské pomery v štáte s cieľom postupne likvidovať katolícku Cirkev a vytvoriť v Československu vlasteneckú, národnú cirkev. Celý tento plán sa mal realizovať v troch etapách:
- najskôr sa malo vytvoriť presvedčenie, že režim má kladný vzťah k náboženstvu a tzv. cirkevnými zákonmi zabezpečiť si zákonnou cestou kontrolu nad cirkvou,
- potom izolovať biskupov od kňazov na farách a od svojich veriacich,
- nakoniec vyhlásiť národnú cirkev.

Aby sa to podarilo, bolo potrebné zakročiť proti reholiam. Najskôr sa vyvíjalo úsilie obmedziť vplyv reholí v školstve a v nemocniciach. Od r. 1945 do r. 1950 bolo poštátnených veľa cirkevných škôl, gymnázií, viac ako dvadsať výchovných ústavov a internátov, ktoré spravovali rehoľníci, a tým zrušili aj rehoľné domy a komunity, ktoré boli v týchto domoch. Druhou etapou bola likvidácia rehoľných komunít, ktorá niesla názov: „Akcia K“. V Československu bolo koncom r. 1949 asi 2400 rehoľníkov a 12000 rehoľných sestier.

Dňa 8. apríla 1950, po ukončení príprav, dal Rudolf Slánsky, generálny tajomník Komunistickej strany Československa, pokyn Krajským výborom KSČ a krajskej politickej správe na realizáciu „Akcie K“. Celú akciu na Slovensku riadil osobitný výbor Slovenského úradu pre cirkevné veci, SLOVÚC-u, na čele s povereníkom pre veci cirkevné, Ladislavom Holdošom. „Politický a realizačný plán Akcie K, pripravený SLOVÚC-om a ŠtB, stanovil „hodinu H“, v ktorej sa malo začať s likvidáciou kláštornych komunít vybraných reholí a so sústreďo-vaním rehoľníkov do tzv. sústreďovacích a do tzv. kárneho kláštora, na polnoc z 13. na 14. apríla 1950... Vtedy mali vybrané komandá ŠtB, Zboru verejnej bezpečnosti, ľudových milícií i vojska a zmocnenci SLOVÚC-u „zaklopať“ na brány kláštorov a ich obyvateľov čím skôr vyviezť do určených „kláštorov“... A to skôr, ako sa ľudia v okolí mohli zobudiť a prípadne sa zastať rehoľníkov.“ A tak sa stalo. Podľa plánu dopravili v určený čas do kláštorov spomínané skupiny, ktorým velil veliteľ „bezpečnostného“ či skôr likvidačného oddielu. Ten viedol zásah v kláštore. Hneď po vstupe ozbrojených skupín do kláštorov dvere uzamkli a zaistili bezpečnosťou. Členovia ŠtB násilne zobudili rehoľníkov a zhromaždili ich do jednej miestnosti na výsluch. Potom ich vyzvali, aby si zobrali najnutnejšie veci a pripravili sa k odchodu. Na autobusoch ich dopravili do centralizačných kláštorov. Predstavených kláštorov zatiaľ ponechali a príslušníci ŠtB ich podrobili výsluchu. Medzitým ŠtB previedla dôkladnú prehliadku kláštorov.

Opísať všetky udalosti presahuje hranice tejto práce. Pokúsim sa priblížiť situáciu v jezuitskom kláštore v Trnave, to čo sa tam odohralo v spomínanú „barbarskú noc“ z 13. na 14. apríla 1950, kde bol aj Jozef Porubčan ako študent 1. ročníka teológie.

Likvidácia jezuitskej komunity v Trnave sa uskutočnila podobne ako v mnohých iných kláštoroch. A predsa niesla osobitné prejavy postupu likvidačnej skupiny. Kým do iných kláštorov sa dostali ozbrojené zložky ZNB cez hlavnú bránu, do kláštora jezuitov v Trnave vnikli pomocou hasičských rebríkov cez múr do dvora. Zadnú bránu kláštora otvorili násilím. Do budovy vstúpili príslušníci Zboru národnej bezpečnosti a Ľudových milícií pod vedením zmocnenca SLOVÚC-u Františka Zálesáka a veliteľa II. skupiny Zboru národnej bezpečnosti Michala Devečku. Najskôr vyhľadali izbu predstaveného komunity, P. Bednára. Keď ho zobudili, veliteľ bezpečnosti súdr. Devečka sa mu predstavil a povedal mu, že je poverený vládou Československej republiky, aby uskutočnil presťahovanie jezuitov z Trnavy do iného kláštora. Nariadil P. Bednárovi, aby sa všetky osoby, ktoré sú v kláštore sústredili na chodbu. Keď sa všetci zhromaždili, Devečka skontroloval zoznam osôb a vyzval všetkých, aby sa správali pokojne a zachovali poriadok, že sa im nič nestane, len budú premiestnení do iného kláštora. Povedal im, aby si čo najrýchlejšie zbalili svoje osobné veci, šatstvo, obuv, knihy a pod. Pri balení svojich vecí mal každý jezuita osobného strážcu z príslušníkov ZNB alebo milícií, ktorí ich sprevádzali do autobusu a aj pri cestovaní až do kláštora premonštrátov v Jasove pri Košiciach. Tam previezli všetkých 44 jezuitov z Trnavy, medzi ktorými bol aj Jozef Porubčan. Predstaveného, P. Bednára, po výsluchu a spísaní zápisnice odviezli do kárneho kláštora v Pezinku. V kláštore zostali iba traja mladí chlapci, ktorí pomáhali na hospodárstve kláštora a v kostole. Po odchode rehoľníkov urobili príslušníci ŠtB dôkladnú prehliadku kláštora a súpis nájdeného majetku. Pastierske listy slovenských biskupov považovala ŠtB za protištátne materiály, a preto všetky zobrali. Na druhý deň odišiel veliteľ likvidačného oddielu ZNB Michal Devečka a veliteľ oddielu ŠtB Olman na hospodárstvo jezuitského kláštora v Suchej nad Parnou. Prezreli si dom, do ktorého chodili jezuiti na krátke rekreácie, hospodársku budovu a vinohrad.

Súpis všetkého majetku v kláštore jezuitov v Trnave a v Suchej nad Parnou si vyžiadal niekoľko týždňov práce, veď len knižnica v kláštore mala asi 4000 kníh. Keďže odvlečenie jezuitov a františkánov z Trnavy nevyvolalo medzi ľuďmi nepokoje, po niekoľkých dňoch odvolali z jezuitského kláštora sedemnásť milicionárov a desať členov ZNB, ktorí tam boli určení na stráženie objektu. Zostalo tam ešte sedem policajtov a osem zamestnancov na dokončenie súpisu majetku. Zmocnenec SLOVÚC-u František Zálesák si v správe pochvaľuje, že „celá akcia bola dôkladne a dôvtipne pripravená a prevedená takmer bez hluku a nadmieru rýchle... Bez najmenšej závady.“

Od mája 1950 boli budovy zlikvidovaných kláštorov na Slovensku odovzdávané rôznym štátnym inštitúciam. Štát v nich postupne zriaďoval štátne archívy, liečebné ústavy, nemocnice, školy a iné úrady. Cirkevní referenti KNV a SLOVÚC-u prevzali hospodárske písomnosti, náboženské predmety a veci rehoľníkov.

Jezuitov zo všetkých domov na Slovensku sústredili do kláštora premonštrátov v Jasove. Za silných bezpečnostných opatrení tu vykonávali domáce práce. V noci z 24. na 25. apríla 1950 všetkých premiestnili do bývalého kláštora redemptoristov v Podolínci. Keďže tam boli sústredení aj profesori Teologického inštitútu SJ z Trnavy a aj scholastici, teda tí čo študovali teológiu, pokračovali mladí rehoľníci v štúdiách teológie tajne, po skupinách, alebo individuálne aj za takých ťažkých okolností. Počas jedného mesiaca dokončili skrátený semester a vykonali predpísané skúšky. Hneď po skúškach pokračovali v ďalšom štúdiu teológie a do septembra 1950 prebrali látku druhého ročníka dogmatickej a morálnej teológie a tak splnili kánonické predpoklady na prijatie kňazskej vysviacky. Mnohí to neskôr aj využili.

Skupine rehoľníkov sa podarilo na Veľkú noc 1950 utiecť. Niektorí sa dostali do zahraničia, kde pokračovali v štúdiách a kňazskej činnosti. Ostatní z nich sa skrývali na Slovensku, no v r. 1955 boli zaistení a odsúdení na vysoké tresty odňatia slobody. V máji 1950 starých rehoľníkov premiestnili do Belušských Slatín, do bývalého kláštora sestier vincentiek. Tam mali internovaní rehoľníci viac slobody, starali sa o nich rehoľné sestry.

Osobitnú pozornosť venovali štátni funkcionári mladým rehoľníkom. Nabádali ich, aby sa zriekli rehoľného povolania a sľubovali im za to rozličné výhody. V júni 1950 novicov a niektorých mladších scholastikov poslali na nútené práce pri budovaní priehrady v Kostolnej pri Trenčína a priehrady pri Púchove. Po niekoľkých rokoch práce a politického preškolenia boli poslaní na slobodu.


[Kľúčové slová: osobnosť, jezuiti, kresťan, náboženstvo, cirkev, spoločnosť ježišova, rehoľa, životopis, duchovné cvičenia, prenasledovanie cirkvi]


II. 2. Tajná vysviacka

Začiatkom septembra r. 1950 bol Jozef Porubčan prevezený do Pezinka. Odtiaľ ho 17. septembra povolali na Vojenskú správu v Prešove, kde dostal povolávací rozkaz, že má ihneď nastúpiť na základnú vojenskú službu do mesta Libava, v Čechách. Cestou z Prešova sa zastavil v rodnom Šípkove u rodičov a pokúsil sa skontaktovať s nitrianskym biskupom, ktorým bol vtedy Eduard Nécsey, v snahe dať sa hneď vysvätiť. Nepodarilo sa mu to a nádej, že sa stane kňazom, sa posunula do neurčita.

Z Libavy bol odvelený do Nového Jičína, kde bol začlenený do pracovno technického práporu, v ktorom okrem veliteľského zboru boli len bohoslovci, rehoľníci a kňazi. Od začiatku žil v stálej nádeji, že sa mu skoro podarí čo len na dva dni dostať priepustku, to by – ako sa nazdával – stačilo, aby sa uskutočnila jeho túžba po kňazskej vysviacke.

Hlavné slovo pri udeľovaní dovoleniek mal politický pracovník. V novembri 1950 mu povedal, že si môže podať žiadosť o priepustku. Od tej chvíle ani na iné nemyslel. Keď sa jedného dňa napoludnie veliteľ pýtal vojakov, kto by išiel na nákladnom aute do Ostravíc pre stavebný materiál, bez váhania sa Jozef Porubčan prihlásil. Cesta bola priam dobrodružná. Nákladné auto sa často kazilo a šofér v snahe dobehnúť stratený čas jazdil veľmi rýchlo. Keď prechádzali cez isté železničné priecestie, vypadol Jozef Porubčan z nákladnej plošiny auta a utrpel dve fraktúry lebečných kostí a ťažký otras mozgu. Keď sa v nemocnici vo Frýdku-Místku prebral z bezvedomia, jeho prvé slová boli: „Budem môcť v sobotu cestovať?“ Odpovedali mu, že budú radi, keď bude vôbec žiť.

Asi štrnásť dní musel bez pohnutia ležať vo vodorovnej polohe. Medzitým sa zoznámil s rehoľnou sestrou Silviou, ktorá pracovala ako zdravotná sestra na operačnom oddelení ako inštrumentárka. Jej sa zdôveril s problémom svojej vytúženej kňazskej vysviacky. Veľmi sa chcel čím skôr dostať do Rožňavy, kde bol jediný biskup čo by ho mohol vysvätiť, Róbert Pobožný. Ostatní už neboli na slobode, alebo boli prísne strážení tajnou políciou. Keďže boli vážne obavy, že každú chvíľu môže byť zamedzený prístup aj k tomuto biskupovi, Jozef Porubčan nechcel strácať čas. Zdalo sa to však momentálne neriešiteľné. Veď ešte nemohol stáť na nohách a v civilnej nemocnici mohol zostať, len kým nebude schopný prevozu do vojenskej nemocnice. Veľmi šikovná a ochotná sestrička Silvia si však vzala tento problém za svoj.

Bolo to pred Vianocami r. 1950. Sestra Silvia zariadila veci tak, že pri striedaní lekárov dala pohotovostnému lekárovi podpísať niekoľko priepustiek na vianočné sviatky, medzi ktorými bol aj lístok s menom Jozef Porubčan. Obstarala civilný oblek, zariadila sprievodkyňu, nemocničnú upratovačku, a tak mohli cestovať vlakom do Rožňavy. Bolo to neslýchané riziko a P. Jozef Porubčan ani s odstupom času nevedel pochopiť, kde táto rehoľná sestra nabrala odvahu vystrojiť ho na takú dlhú cestu v takom zdravotnom stave, keď ešte ani nebol schopný prevozu do inej nemocnice. Riziko bolo tým väčšie, že sa na Štedrý deň dala čakať „súdružská návšteva“ od vojska.

Dňa 23. decembra 1950, ešte za rannej tmy, sa vydal Jozef Porubčan so svojou 18-ročnou sprievodkyňou na cestu do Rožňavy. Tá o ňom vedela len to, že je vojak, ktorému – ako sa vyjadrila – sestrička verí, a ona verí sestričke. Keď prišli do Českého Těšína, potrebovali prestúpiť na rýchlik do Plešivca. Na stanici bolo množstvo vojakov a bolo veľké nebezpečenstvo, že ho niekto spozná. Podarilo sa im nastúpiť bez ťažkostí do vlaku. Prešli do vozňa prvej triedy, kde neboli vojaci a mali voľné celé kupé. Zdravotný stav Jozefa Porubčana bol vážny, cítil akoby sa s ním točil celý svet, ale keď si mohol ľahnúť na sedadlá, trocha si odpočinul. Vlak prišiel do Plešivca s veľkým meškaním. Bola už tma. Tam museli znovu prestúpiť na vlak do Rožňavy. Ten bol taký plný, že museli cestovať postojačky. A hoci to bolo len asi 15 km do Rožňavy, cesta sa mu zdala nesmierne dlhá. Konečne prišli do cieľovej stanice. Bolo treba ešte prekonať cestu zo železničnej stanice do nemocnice. Na nohách ho držala len veľká túžba stať sa kňazom a vedomie, že sa musí dostať k rehoľnej sestre, ktorá všetko zariadi. Poznávacie heslo bolo: „Charitas Christi urget nos.“

Keď sa konečne dostali k nemocničnej bráne, službu konajúci vrátnik nebol ochotný v takých neskorých večerných hodinách dotyčnú sestru ani zavolať, ani jej oznámiť návštevu. Problém bol aj v tom, že sa Jozef Porubčan nemohol preukázať nijakým príbuzenstvom s ňou. Vrátnik zatvoril okienko a viac si ho nevšímal. Podlamovali sa mu kolená, točila sa mu hlava a zdalo sa mu, že tam spadne. Aj to by bolo bývalo napokon riešenie. Vtom sa k nemu blížili rehoľné sestry. Zmohol sa na otázku, či by mohol hovoriť s tou, na ktorú sa mal obrátiť.
- Však to som ja! Ani si nevedel predstaviť krajšiu odpoveď.
- Charitas Christi urget nos, — povedal z posledných síl.
Rehoľná sestra hneď vzala Jozefa Porubčana aj s jeho sprevádzajúcou do nemocnice, kde sa na svoje veľké prekvapenie stretol so svojím spolubratom z kláštora, Pavlom Hnilicom, neskôr biskupom. Ten ho zaviedol do miestnosti, uložil na posteľ a uistil, že sa nemusí o nič starať, že on všetko zariadi a že ráno bude vysvätený na kňaza. To už bolo dobre. Nevedel si síce predstaviť, ako ráno vstane, ale v tej chvíli sa mu zdali jeho slabosť a závrat tým najkrajším, čo mohol prežívať.

Spolubrat Pavol skutočne všetko zariadil a bol ochotný na druhý deň, keď bude po vysviacke, ísť s Jozefom Porubčanom až do Frýdku-Místku, takže dievča, ktoré ho sprevádzalo, mohlo hneď, ešte v noci, cestovať domov, aby bola so svojimi pri štedrej večeri. Do rána si natoľko odpočinul, že sa mohol zúčastniť svätej omše, ktorú celebroval pre rehoľné sestry otec biskup Róbert Pobožný. Pri tejto svätej omši 24. decembra 1950, bol mladý jezuita Jozef Porubčan vysvätený na kňaza. Všetko prebehlo hladko a po vysviacke mu pán biskup na kúsok papiera napísal potvrdenie, že bol vysvätený na kňaza. Bolo to bez patričného tlačiva – len tak rukou, bez pečiatky.

Pán biskup ho pozval, aby uňho zostal na štedrú večeru. O tom však nemohlo byť ani reči, lebo riziko, že sa celá vec odhalí, bolo skutočne veľké. Okolo jedenástej hodiny sa teda so svojím rehoľným spolubratom Pavlom Hnilicom vydali na spiatočnú cestu do nemocnoce vo Frýdku-Místku.

Cestu domov zvládli celkom dobre. Ako sa chýlilo k večeru, vlaky sa pomaly vyprázdňovali. P. Jozef Porubčan bol taký naplnený radosťou, že by tento deň pokojne mohol aj zomrieť, aj samotná smrť by sa mu zdala krásna.

Na vlak z Českého Těšína do Frýdku-Místku presadali až v neskorých večerných hodinách. Sprievodca sa P. Porubčana pýtal, odkiaľ je a kam ide. Priznal sa, že leží ako pacient v miestnej nemocnici a že cestuje až z Rožňavy. Sprievodcovi nešlo do hlavy, prečo sa dal takto „načierno“ na takú cestu.
- Že v tom bola nejaká žena? - pýtal sa. - Veď prečo iné by to mohol taký mladý chlap robiť?
- Žena v tom nebola, - odpovedal P. Porubčan, - ale láska to bola preveľká.
Zadivený sprievodca sa len díval, ako „pacient“ vo Frýdku-Místku vystupoval z vlaku.

Na konečnej stanci sa znova cítil byť nesmierne unavený. Zavolal sestričke Silvii, či by nezariadila nejaký odvoz. O chvíľu prišla sanitka i so sestričkou.

Bolo to neuveriteľné, ale akcia sa podarila.

Ako sa blížila polnoc, rozmýšľal, ako a kde by mohol sláviť svoju primičnú sv. omšu. Nemohol riskovať, že to vyjde najavo. A tak o pol druhej v noci vstal a sám, so svojím rehoľným spolubratom, v sakristii slávil svoje primície. Nezakúsil však nijaký „primičný zážitok“. Ak doteraz radosť potlačila únavu a slabosť, teraz to bolo naopak. Keď skončil sv. omšu, bol rád, že vydržal do konca a mohol si zase ľahnúť.

Zdalo sa, že všetko prebehlo v poriadku. Celkom tak to však nebolo. Sestra predstavená sa dozvedela, že sestra Silvia bola sanitkou v noci na stanici pre „akéhosi vojaka“. Pohoršilo a nahnevalo ju to do takej miery, že si P. Porubčan považoval za povinnosť všetko sestre predstavenej vysvetliť. Nazdával sa, že sa poteší, keď jej povie, ako to bolo a bude zase dobre. Ale sestru predstavenú nielenže neprešiel hnev a pohoršenie, ale panický strach, že budú z toho nepríjemnosti ju tak ovládol, že s ňou nebolo reči. Ďalej s ním vôbec nemienila debatovať.

V nemocničnom ošetrení zostal potom P. Porubčan do 18. januára. Vtedy ho prepustili a hneď mu dali zdravotnú dovolenku. Po nej bol na kontrole vo vojenskej nemocnici, kde stručne konštatovali primerane dobrý stav. Teda zdravý. Ale už bol kňaz.
Prešlo však len niekoľko týždňov a on musel znovu do nemocnice. Tentoraz do Vojenskej nemocnice v Olomouci, pretože dostal infekčnú žltačku. Po mesiaci znova dostal zdravotnú dovolenku, a potom znova nasledovala kontrola. Pred kontrolou mu na útvare pridelili službu. Tá bola mimoriadne ťažká a stačila na to, aby kontrola zaznamenala zhoršenie zdravotného stavu, a teda ďalší mesiac zdravotnej dovolenky. Tak uplynul prvý rok vojenskej služby.


Pokračovanie v:
Páter JOZEF PORUBČAN SJ : Život a dielo. Bratislava 2003.
Autor: Ján Revák SJ
== Referencie ==
== Referencie ==
{{Referencie}}
{{Referencie}}

Verzia z 20:06, 25. december 2011

Šípkov
obec
Znak
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Trenčiansky
Okres Bánovce nad Bebravou
Región Trenčiansky
Nadmorská výška 270 m n. m.
Rozloha 11,56 km² (1 156 ha) [1]
Obyvateľstvo 148 (31. 12. 2023) [2]
Hustota 12,8 obyv./km²
Starosta Vincent Belan[3] (SNS)
PSČ 956 53 (pošta Slatina nad Bebravou)
ŠÚJ 505544
EČV (do r. 2022) BN
Tel. predvoľba 0 38
Adresa obecného
úradu 		Obecný úrad Šípkov
E-mailová adresa sipkov@sipkov.sk
Telefón 038/ 7668118
Map
Interaktívna mapa obce
Wikimedia Commons: Šípkov
Webová stránka: sipkov.sk/
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:

Šípkov je obec na Slovensku v okrese Bánovce nad Bebravou.

Chotár obce leží v kotline medzi vrchmi Strážovskej pahorkatiny na hornom toku rieky Bebravy. Názov obce je písomne doložený z roku 1295 ako Sonko a z roku 1389 menom Zybokov. Pravdepodobne vznikol z označenie šípkového porastu, ktorý sa tu hojne vyskytoval.Obec patrila pod Uhrovské panstvo. Obyvatelia boli roľníci, zberači lesných plodov, námezdní robotníci.

V roku 1905 celá obec vyhorela. Počas SNP protipartizánska skupina Edelweis prišla do obce v preoblečení za partizánov. Po ich kontakte s obyvateľstvom 6 občanov odvliekla a popravila. O niekoľko dní prišla opäť, ďalších zatkli a po výsluchu v starej krčme ich popravili. Zahynulo spolu 22 občanov.

V Strážovských horách pri Šípkove sú malé nevyužívané ložiská lignitu. Na hornom konci obce sa nachádzajú pramene kvalitnej pitnej vody. Po ich zachytení a vybudovaní vodárenských objektov sa stali začiatkom Ponitrianskeho skupinového vodovodu na ktorý je obec napojená.

V súčasnej dobe obyvateľstva pomaly ubúda a momentálne má v obci trvalý pobyt 162 občanov. Staršie domy odkupujú obyvatelia z väčších miest a prerábajú si ich na rekreačné účely.

Referencie

  1. ↑ Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava: ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. ↑ Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, rev. 2024-03-28, [cit. 2024-04-10]. Dostupné online.
  3. ↑ Zoznam zvolených starostov obcí, mestských častí a primátorov miest vo voľbách do orgánov samosprávy obcí [online]. Bratislava: Štatistický úrad SR, 2010-11-28. Dostupné online.


Tento článok týkajúci sa geografie Slovenska je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Šípkov&oldid=4105863“