Martin Slivka: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
Adrian (diskusia | príspevky)
úpravy
Riadok 8: Riadok 8:
}}
}}


'''Martin Slivka''' (*1. november 1929 Spišský Štiavnik – †23. september 2002 Bratislava) bol významný slovenský [[dokumentarista]], [[režisér]], [[scenárista]] a [[etnograf]].
Prof. PhDr. '''Martin Slivka''', CSc. (* [[1. november]] [[1929]], [[Spišský Štiavnik]]† [[23. september]] [[2002]], [[Bratislava]]) bol významný slovenský [[dokumentarista]], [[režisér]], [[scenárista]] a [[etnograf]].


==Život==
==Život==
Martin Slivka sa narodil 1. novembra 1929 v Spišskom Štiavniku. V roku 1955 absolvoval na pražskej FAMU štúdium dokumentárnej tvorby u profesora Karola Plicku. Hneď po skončení štúdia začal pôsobiť spočiatku ako dramaturg, neskôr ako režisér a scenárista. Stredobodom záujmu Martina Slivku bola predovšetkým etnografia a ľudová kultúra, čo sa odrazilo nielen v jeho filmovej tvorbe. Aj preto sa rozhodol na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity študovať odbor etnografie a folkloristiky, ktorý úspešne absolvoval v roku 1963.
V roku 1955 absolvoval na pražskej [[FAMU]] štúdium dokumentárnej tvorby u profesora [[Karol Plicka|Karola Plicku]]. Hneď po skončení štúdia začal pôsobiť spočiatku ako dramaturg, neskôr ako režisér a scenárista. Stredobodom jeho záujmu bola predovšetkým etnografia a [[ľudová kultúra]], čo sa odrazilo nielen v jeho filmovej tvorbe. Aj preto sa rozhodol na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity študovať odbor etnografie a [[folkloristika|folkloristiky]], ktorý úspešne absolvoval v roku 1963.


Od roku 1967 pôsobí v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave ako režisér, kde nakrútil množstvo významných dokumentov. Od roku 1977 začal učiť na odbore dokumentaristiky na VŠMU a tu sa v roku 1990 stal aj dekanom Filmovej a televíznej fakulty. Autorsky sa podieľal na vyše 140 filmoch.
Od roku 1967 pôsobil v [[Štúdio krátkych filmov v Bratislave|Štúdiu krátkych filmov v Bratislave]] ako režisér, kde nakrútil množstvo významných dokumentov. Od roku 1977 začal učiť na odbore dokumentaristiky na [[VŠMU]] a tu sa v roku 1990 stal aj [[dekan]]om Filmovej a televíznej fakulty. Autorsky sa podieľal na vyše 140 filmoch. Za svoju filmovú tvorbu získal množstvo ocenení.


==Martin Slivka ako režisér etnografických dokumentov==
=== Režisér etnografických dokumentov ===
Martin Slivka sa stal priekopníkom etnografickej línie slovenského dokumentu. V jeho tvorbe možno cítiť výraznú väzbu s Karolom Plickom, avšak Slivka je tvorcom využívajúcim moderný jazyk. Za svoju filmovú tvorbu získal množstvo ocenení. Po absolvovaní štúdia na FAMU začal pôsobiť v Slovenskej filmovej tvorbe a v Štúdiu krátkych filmov. V roku 1960 nakrútil spolu s Karolom Skřipským dokument Pieseň farieb a tvarov. V tomto diele Slivka nadviazal na tvorbu Karola Plicku. Nasledujúci rok nakrútil Slivka spoločne s Miloslavom Kubíkom dokument Cesta k dnešku, ktorý sa zameriava na dejiny slovenského robotníckeho hnutia.
Martin Slivka sa stal priekopníkom etnografickej línie slovenského dokumentu. V jeho tvorbe možno cítiť výrazné ovplyvnenie Karolom Plickom, avšak Slivka je tvorcom využívajúcim moderný jazyk.
Jeho samostatný debut Voda a práca z roku 1963 slávil úspech na Medzinárodnom krátkometrážnom filmovom festivale v Krakove, kde získal významné ocenenie Zlatý drak. Tento bezkomentárový dokument sa opiera prevažne o hudbu a obraz. Hudbou sú tu ruchy a prirodzené zvuky, ktoré dotvárajú obraz. Témou sa stali technické pamiatky, ktoré na prácu využívajú vodu, napríklad mlyny. O nakrútenie výnimočných obrazov sa postaral kameraman Jozef Grussmann a o hudbu Ilja Zeljenka.
V Bulharsku, v bližšie neurčenom kraji, nakrútil v roku 1968 dokument Odchádza človek. Pre režiséra nebolo dôležité, aké kroje ľudia nosia a akým jazykom rozprávajú, ale ich očakávania od života vnímanie smrti. Film je o jednom pohrebe, o zvykoch sprevádzajúcich pochovávanie v bulharskej dedine a o vzťahu človeka k smrti.
V šesťdesiatych rokoch nakrútil celý rad etnografických dokumentov, napríklad Metamorfóza vlákna (1968), Človek a hra (1968), Deti a hudba (1969), Fašiangy (1969).
V duchu etnografie zostáva ešte rozsiahly televízny projekt Ľudová kultúra na Slovensku (1972).


Po absolvovaní štúdia na FAMU začal pôsobiť v Slovenskej filmovej tvorbe a v Štúdiu krátkych filmov. V roku 1960 nakrútil spolu s Karolom Skřipským dokument ''[[Pieseň farieb a tvarov]]''. V tomto diele nadviazal na tvorbu Karola Plicku. Nasledujúci rok nakrútil spoločne s Miloslavom Kubíkom dokument ''[[Cesta k dnešku]]'', ktorý sa zameriava na dejiny slovenského robotníckeho hnutia.
==Martin Slivka ako režisér dokumentov o umení==
V sedemdesiatych rokoch v jeho tvorbe etnografická línia ustupuje a sústreďuje sa na dokumenty o umelcoch.
V roku 1967 nakrútil pre televíziu Etudy o človeku zo slovenskej gotiky - tu sa zaoberal históriou stredovekých sôch.
Medzi najvýraznejšie dokumenty o významných slovenských umelcoch patrí Ľudovít Fulla (1972), ku ktorému úvodný komentár napísal básnik Milan Rúfus alebo Spomienka na maliara (1976), ktorý rozpráva o živote a diele maliara Ernesta Špitza. Komentár k nemu opäť napísal Milan Rúfus.


Jeho samostatný debut ''[[Voda a práca]]'' z roku 1963 získal na Medzinárodnom krátkometrážnom filmovom festivale v [[Krakov]]e ocenenie Zlatý drak. Tento bezkomentárový dokument sa opiera prevažne o hudbu a obraz. Hudbou sú tu ruchy a prirodzené zvuky, ktoré dotvárajú obraz. Témou sa stali technické pamiatky, ktoré na prácu využívajú vodu, napríklad mlyny. Kameramanom bol Jozef Grussmann a autorom hudby [[Ilja Zeljenka]].
V roku 1990 realizoval Martin Slivka rozsiahly dokumentárny cyklus Deti vetra. Tento trinásťdielny seriál sa sústreďuje na život, kultúru, zvyky a históriu Rómov v rôznych európskych krajinách.


V [[Bulharsko|Bulharsku]], v bližšie neurčenom kraji, nakrútil v roku 1968 dokument ''[[Odchádza človek]]''. Pre režiséra nebolo dôležité, aké kroje ľudia nosia a akým jazykom rozprávajú, ale ich očakávania od života a vnímanie smrti. Film je o jednom pohrebe, o zvykoch sprevádzajúcich pochovávanie v bulharskej dedine a o vzťahu človeka k smrti.
==Martin Slivka ako vedec==

Popri filmovaní sa Slivka venoval aj výskumu ľudovej kultúry a folklóru. Výrazne prispel aj k histórii ľudového divadla a etnografie, napísal niekoľko diel a štúdií. Svoje vedomosti z oblasti ľudového divadla zhrnul v publikácii Slovenské ľudové divadlo, ktorá vyšla v roku 2002. Napísal aj učebnicu o slovenskom ľudovom divadle. Taktiež je autorom knihy Karol Plicka – Básnik obrazu, ktorá detailne približuje tvorbu tohto významného umelca či diela Pavol Socháň (1985).
V šesťdesiatych rokoch nakrútil celý rad etnografických dokumentov, napríklad ''[[Metamorfóza vlákna]]'' (1968), ''[[Človek a hra]]'' (1968), ''[[Deti a hudba]]'' (1969), ''[[Fašiangy (dokumentárny film)|Fašiangy]]'' (1969).
Bol jedným zo zakladateľov filmového festivalu Etnofilm vo Valašskom múzeu v prírode v Rožnove pod Radhoštěm v Čechách. Taktiež je spoluzakladateľom festivalu Etnofilm Čadca, ktorý funguje od roku 1980.
V duchu etnografie zostáva ešte rozsiahly televízny projekt ''[[Ľudová kultúra na Slovensku]]'' (1972).

=== Režisér dokumentov o umení ===
V sedemdesiatych rokoch v tvorbe Martina Slivku etnografická línia ustupuje a sústreďuje sa na dokumenty o umelcoch.

V roku 1967 nakrútil pre televíziu ''[[Etudy o človeku zo slovenskej gotiky]]'' - tu sa zaoberal históriou stredovekých sôch.

Medzi najvýraznejšie dokumenty o významných slovenských umelcoch patrí ''[[Ľudovít Fulla (dokumentárny film)|Ľudovít Fulla]]'' (1972), ku ktorému úvodný komentár napísal básnik [[Milan Rúfus]], alebo ''[[Spomienka na maliara]]'' (1976), ktorý rozpráva o živote a diele maliara [[Ernest Špitz|Ernesta Špitza]]. Komentár k nemu opäť napísal Milan Rúfus.

V roku 1990 realizoval Martin Slivka rozsiahly dokumentárny cyklus ''[[Deti vetra]]''. Tento 13-dielny seriál sa sústreďuje na život, kultúru, zvyky a históriu [[Róm]]ov v rôznych európskych krajinách.

=== Vedecká práca ===
Popri filmovaní sa Slivka venoval aj výskumu ľudovej kultúry a folklóru. Výrazne prispel aj k histórii ľudového divadla a etnografie, napísal niekoľko diel a štúdií. Svoje vedomosti z oblasti ľudového divadla zhrnul v publikácii ''[[Slovenské ľudové divadlo]]'', ktorá vyšla v roku 2002. Napísal aj učebnicu o slovenskom ľudovom divadle. Taktiež je autorom knihy ''[[Karol Plicka – Básnik obrazu]]'', ktorá detailne približuje tvorbu tohto významného umelca, a diela ''[[Pavol Socháň (kniha)|Pavol Socháň]]'' (1985).

Bol jedným zo zakladateľov filmového festivalu [[Etnofilm]] vo Valašskom múzeu v prírode v [[Rožnov pod Radhoštěm|Rožnove pod Radhoštěm]] v Čechách. Taktiež je spoluzakladateľom festivalu [[Etnofilm Čadca]], ktorý funguje od roku 1980.


==Tvorba o Martinovi Slivkovi==
==Tvorba o Martinovi Slivkovi==
Život a dielo Martina Slivku zachytil Martin Šulík vo svojom dokumente z roku 2007 Martin Slivka – „...muž, ktorý sadil stromy“. Film obsahuje okrem iného aj výpovede Slivkovej rodiny, priateľov a kolegov. Šulík sa snažil poukázať nielen na jeho bohatú tvorbu a jej prínos, ale aj na osobnosť Martina Slivku.
Život a dielo Martina Slivku zachytil [[Martin Šulík]] vo svojom dokumente z roku 2007 ''Martin Slivka – „...muž, ktorý sadil stromy“''. Film obsahuje okrem iného aj výpovede Slivkovej rodiny, priateľov a kolegov. Šulík sa snažil poukázať nielen na jeho bohatú tvorbu a jej prínos, ale aj na osobnosť Martina Slivku.


V roku 2009 vyšla o Martinovi Slivkovi kniha Ostáva človek – Martin Slivka, ktorej autormi sú Rudolf Urc, Ingrid Mayerová a René Lužica.
V roku 2009 vyšla o Martinovi Slivkovi kniha ''[[Ostáva človek – Martin Slivka]]'', ktorej autormi sú Rudolf Urc, Ingrid Mayerová a René Lužica.


==Zdroje==
==Zdroje==
# Macek, V. Paštéková, J. Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Osveta, 1997. ISBN 80-217-0400-4.
* Macek V., Paštéková, J.: ''Dejiny slovenskej kinematografie'', Martin: Osveta, 1997. ISBN 80-217-0400-4.
*{{Citácia elektronického dokumentu
# http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=58856
| priezvisko = Remiášová
| meno = M.
| odkaz na autora =
| titul = Martin Slivka
| url = http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=58856
| dátum vydania =
| dátum aktualizácie =
| dátum prístupu = 27.3.2012
| vydavateľ = Občianske združenie Osobnosti.sk
| miesto =
| jazyk =
}}


[[Kategória:Narodenia v 1929]]
[[Kategória:Narodenia v 1929]]

Verzia z 14:49, 27. marec 2012

Martin Slivka
Narodenie1. november 1929
Spišský Štiavnik
Úmrtie23. semptember 2002
Bratislava

Prof. PhDr. Martin Slivka, CSc. (* 1. november 1929, Spišský Štiavnik – † 23. september 2002, Bratislava) bol významný slovenský dokumentarista, režisér, scenárista a etnograf.

Život

V roku 1955 absolvoval na pražskej FAMU štúdium dokumentárnej tvorby u profesora Karola Plicku. Hneď po skončení štúdia začal pôsobiť spočiatku ako dramaturg, neskôr ako režisér a scenárista. Stredobodom jeho záujmu bola predovšetkým etnografia a ľudová kultúra, čo sa odrazilo nielen v jeho filmovej tvorbe. Aj preto sa rozhodol na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity študovať odbor etnografie a folkloristiky, ktorý úspešne absolvoval v roku 1963.

Od roku 1967 pôsobil v Štúdiu krátkych filmov v Bratislave ako režisér, kde nakrútil množstvo významných dokumentov. Od roku 1977 začal učiť na odbore dokumentaristiky na VŠMU a tu sa v roku 1990 stal aj dekanom Filmovej a televíznej fakulty. Autorsky sa podieľal na vyše 140 filmoch. Za svoju filmovú tvorbu získal množstvo ocenení.

Režisér etnografických dokumentov

Martin Slivka sa stal priekopníkom etnografickej línie slovenského dokumentu. V jeho tvorbe možno cítiť výrazné ovplyvnenie Karolom Plickom, avšak Slivka je tvorcom využívajúcim moderný jazyk.

Po absolvovaní štúdia na FAMU začal pôsobiť v Slovenskej filmovej tvorbe a v Štúdiu krátkych filmov. V roku 1960 nakrútil spolu s Karolom Skřipským dokument Pieseň farieb a tvarov. V tomto diele nadviazal na tvorbu Karola Plicku. Nasledujúci rok nakrútil spoločne s Miloslavom Kubíkom dokument Cesta k dnešku, ktorý sa zameriava na dejiny slovenského robotníckeho hnutia.

Jeho samostatný debut Voda a práca z roku 1963 získal na Medzinárodnom krátkometrážnom filmovom festivale v Krakove ocenenie Zlatý drak. Tento bezkomentárový dokument sa opiera prevažne o hudbu a obraz. Hudbou sú tu ruchy a prirodzené zvuky, ktoré dotvárajú obraz. Témou sa stali technické pamiatky, ktoré na prácu využívajú vodu, napríklad mlyny. Kameramanom bol Jozef Grussmann a autorom hudby Ilja Zeljenka.

V Bulharsku, v bližšie neurčenom kraji, nakrútil v roku 1968 dokument Odchádza človek. Pre režiséra nebolo dôležité, aké kroje ľudia nosia a akým jazykom rozprávajú, ale ich očakávania od života a vnímanie smrti. Film je o jednom pohrebe, o zvykoch sprevádzajúcich pochovávanie v bulharskej dedine a o vzťahu človeka k smrti.

V šesťdesiatych rokoch nakrútil celý rad etnografických dokumentov, napríklad Metamorfóza vlákna (1968), Človek a hra (1968), Deti a hudba (1969), Fašiangy (1969).

V duchu etnografie zostáva ešte rozsiahly televízny projekt Ľudová kultúra na Slovensku (1972).

Režisér dokumentov o umení

V sedemdesiatych rokoch v tvorbe Martina Slivku etnografická línia ustupuje a sústreďuje sa na dokumenty o umelcoch.

V roku 1967 nakrútil pre televíziu Etudy o človeku zo slovenskej gotiky - tu sa zaoberal históriou stredovekých sôch.

Medzi najvýraznejšie dokumenty o významných slovenských umelcoch patrí Ľudovít Fulla (1972), ku ktorému úvodný komentár napísal básnik Milan Rúfus, alebo Spomienka na maliara (1976), ktorý rozpráva o živote a diele maliara Ernesta Špitza. Komentár k nemu opäť napísal Milan Rúfus.

V roku 1990 realizoval Martin Slivka rozsiahly dokumentárny cyklus Deti vetra. Tento 13-dielny seriál sa sústreďuje na život, kultúru, zvyky a históriu Rómov v rôznych európskych krajinách.

Vedecká práca

Popri filmovaní sa Slivka venoval aj výskumu ľudovej kultúry a folklóru. Výrazne prispel aj k histórii ľudového divadla a etnografie, napísal niekoľko diel a štúdií. Svoje vedomosti z oblasti ľudového divadla zhrnul v publikácii Slovenské ľudové divadlo, ktorá vyšla v roku 2002. Napísal aj učebnicu o slovenskom ľudovom divadle. Taktiež je autorom knihy Karol Plicka – Básnik obrazu, ktorá detailne približuje tvorbu tohto významného umelca, a diela Pavol Socháň (1985).

Bol jedným zo zakladateľov filmového festivalu Etnofilm vo Valašskom múzeu v prírode v Rožnove pod Radhoštěm v Čechách. Taktiež je spoluzakladateľom festivalu Etnofilm Čadca, ktorý funguje od roku 1980.

Tvorba o Martinovi Slivkovi

Život a dielo Martina Slivku zachytil Martin Šulík vo svojom dokumente z roku 2007 Martin Slivka – „...muž, ktorý sadil stromy“. Film obsahuje okrem iného aj výpovede Slivkovej rodiny, priateľov a kolegov. Šulík sa snažil poukázať nielen na jeho bohatú tvorbu a jej prínos, ale aj na osobnosť Martina Slivku.

V roku 2009 vyšla o Martinovi Slivkovi kniha Ostáva človek – Martin Slivka, ktorej autormi sú Rudolf Urc, Ingrid Mayerová a René Lužica.

Zdroje

  • Macek V., Paštéková, J.: Dejiny slovenskej kinematografie, Martin: Osveta, 1997. ISBN 80-217-0400-4.
  • REMIÁŠOVÁ, M.. Martin Slivka [online]. Občianske združenie Osobnosti.sk, [cit. 2012-03-27]. Dostupné online.