Prirodzené právo: Rozdiel medzi revíziami
pravopis, preklepy |
d r2.7.2+) (Robot: Zmena ku:Qanûna xweriskî na ku:Qanûna siruştî |
||
Riadok 34: | Riadok 34: | ||
[[ja:自然法]] |
[[ja:自然法]] |
||
[[ko:자연법]] |
[[ko:자연법]] |
||
[[ku:Qanûna |
[[ku:Qanûna siruştî]] |
||
[[la:Ius naturale]] |
[[la:Ius naturale]] |
||
[[lb:Naturrecht]] |
[[lb:Naturrecht]] |
Verzia z 05:46, 12. november 2012
Prirodzené právo je právo, ktoré vyplýva z ľudskej prirodzenosti a zo vzťahov medzi ľuďmi, nezávisle od akéhokoľvek zákonodarstva.
Prirodzené právo je právo, ktoré nezávisí od štátu a pramení z rozumu alebo prirodzenosti človeka. Prirodzené právo sa zakladá na myšlienke, že právo sa dá odvodiť z prírodného poriadku. S tým súvisí presvedčenie, že príroda (resp. jej stvoriteľ) zariadila všetko takým múdrym spôsobom, že treba len poznať podstatu človeka, jeho miesto a určenie v kozme, aby sme ho dostali na správnu cestu. Podla toho je potrebné vysvetliť a pochopiť vnútornú ľudskú prirodzenosť a vonkajšiu prírodu, odhaliť vo vonkajších formách ich prejavu podstatné jadro, aby sme našli kritériá pre to, čo zodpovedá a prislúcha človeku a prírode.
Za ťažisko prirodzenoprávneho myslenia sa pokladá rovnosť a slobodné sebaurčenie ľudí. Vlastná funkcia a sila prirodzenoprávneho myslenia spočíva v jeho diskrepancii s jestvujúcimi pomermi a s pozitívnym právom. Prirodzené právo sa orientuje podľa toho, čo je možné, a nie podľa toho, čo je faktické. Presahuje to, čo je dané, a meria to podľa toho, čo by mohla byť prirodzenosť a čo by mohol byť človek.
Podľa Cicera je prirodzené právo najvyšší etický princíp spoločný všetkým ľuďom.
Externé odkazy
- FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.