Július I.: Rozdiel medzi revíziami

	Július I.
	rímsky biskup
Funkcie a tituly
Pontifikát
	6. február 337 – 12. apríl 352
Biografické údaje
Narodenie	?; Rím, Západorímska ríša
Úmrtie	12. apríl 352; Rím, Západorímska ríša
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Pápež
Voľba	6. február 337
Odkazy
	Július I. na catholic-hierarchy.org angl. ; Július I.
	Kompletný zoznam pápežov
	Vatikánsky portál; Historický portál; Biografický portál

Interaktívne prechádzať históriu

← Predchádzajúca úprava Ďalšia úprava →

Smazaný obsah Přidaný obsah

VizuálneWikitext

V textu

Verzia z 23:20, 14. január 2013

Svätý Július I. (lat. Iulius Primus) (* ?, Rím - † 12. apríl 352, Rím) bol 35. rímskym pápežom (medzi rokmi 337 - 352).

Život a vláda

O jeho živote pred zvolením pápežom takmer niet poznatkov. Vie sa o ňom, že sa narodil v Ríme a jeho otec sa volal Rusticus.

Než sa stal hlavou kresťanskej cirkvi bol pápežský stolec (po 9-mesačnej vláde pápeža Markusa) neobsadený štyri mesiace. Július sa stal známym podporovateľom nicejskej ortodoxnej cirkvi a jej predstaviteľov. Ešte pred svojím zvolením bol v roku 341 iniciátorom zvolania synody do Ríma.

Ako svoju hlavné poslanie si vytýčil potlačenie vplyvu heretickej skupiny - ariáncov.

Nasledovníci ariánca Eusébia z Nikomédie, ktorý bol v tom čase patriarchom v Konštantínopole, obnovili svoje snahy o zosadenie alexandrijského biskupa Athanasia. Na synode v Antiochii v roku 341 sa preto rozhodli vyslať delegátov k cisárovi Konštantínovi a pápežovi Júliusovi. Július, ktorý bol odporcom arianizmu a podporoval Athanasia, pozval obe znepriatelené strany na synodu, ktorá by za pápežovho predsedníctva o veci rozhodla. Na túto ponuku však východní biskupi nepristúpili.

Po už druhom vyhnaní z Alexandrie sa Athanasius uchýlil do Ríma a následnou synodou, zvolanou pápežom v roku 341, bol potvrdený vo funkcii biskupa. Na synode zvolanej do Sardície v Illyrií (dnešnej Sofii) v roku 343 bol tento verdikt potvrdený. Tejto synody sa pôvodne zúčastnilo aj sedemdesiatšesť východných biskupov, ktorí ju však opustili a obratom sa zišli vo Philippopolise a uzniesli sa na zosadení pápeža Júliusa, biskupa Athanasia a ďalších cirkevných predstaviteľov. Západní biskupi odpovedali rovnakou kliatbou, čo v praxi znamenalo zrod prvej schizmy v cirkevných dejinách. Tristo zvyšných západných biskupov pokračovalo v zasadnutí koncilu v Sardicií. Potvrdili výsledky rímskej synody a uznali oficiálne rímsky biskupský stolec za odvolací orgán v sporoch medzi jednotlivými biskupmi. Bol to jeden z prvých úradných aktov, ktorým sa uznáva primát rímskeho biskupa nad ostatnými kresťanskými obcami. Východ však toto rozhodnutie neprijal a až v roku 347 niektorí z ariánskych biskupov požiadali o opätovné prijatie do jednoty s rímskou cirkvou.

Po týchto skúsenostiach vydal pápež nariadenie, aby kňazi svoje spory predkladali len cirkevnému súdu. Pripisuje sa mu tiež nariadenie, aby všetky cirkevné udalosti boli zaznamenávané osobitnými notármi a uchovávali sa s príslušnou dokumentáciou. Založil tak de facto Archív svätej stolice. Podľa Liber Pontificalis vykonal správnu reorganizáciu pápežskej kúrie podľa vzoru cisárskeho dvora.

Známe sú i Júliusove stavebné aktivity; s jeho menom sa spája prestavba baziliky Santa Maria in Trastevere a kostola Santi Apostoli.

Od jeho doby sa Vianoce slávia 25. decembra a za jeho vlády vznikol v Ríme pri bazilike San Lorenzo prvý ženský kláštor.

Pápež Július I. zomrel 12. apríla 352. Okolnosti jeho úmrtia nie sú známe, ale čoskoro ho kresťania začali uznávať ako svätého. Pochovaný bol na Kalepodiovom cintoríne na Via Aurelia a už roku 354 bol ako svätec zaradený do rímskeho kalendára.

Katolícka cirkev uctieva jeho pamiatku v deň jeho smrti.

Pozri aj

Ďalší pápeži s menom Július

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Július I.

Zdroje

SCHAUBER, Vera; SCHINDLER, Hanns Michael. Rok se svatými. 2. vyd. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 1997. 702 s. ISBN 80-7192-304-4.
Isidor Vodruška: Životopisy svatých v pořadí dějin církevních. Ladislav Kuncíř, Praha 1930
J. N. D. Kelly, Pápeži dvoch tisícročí, Roal, Bratislava, 1994, ISBN 80-88706-00-9
S. G. Lozinskij, Dějiny papežství, Horizont, Praha, 1989
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Julius I. na českej Wikipédii.

Externé odkazy

Katolická encyklopédia (po anglicky)

Predchodca:
Markus

Pápež
Július I.
(zoznam)

Nástupca:
Libérius

@@ Riadok 127: / Riadok 127: @@
 [[ta:முதலாம் ஜூலியுஸ் (திருத்தந்தை)]]
 [[th:สมเด็จพระสันตะปาปาจูเลียสที่ 1]]
-[[tl:Julio I]]
+[[tl:Papa Julio I]]
 [[uk:Юлій I]]
 [[vi:Giáo hoàng Giuliô I]]

z d u Rímski pápeži
1. – 4. storočie	Peter Linus Kletus Kliment I. Evarist Alexander I. Sixtus I. Telesfor Hyginus Pius I. Anicet Soter Eleutér Viktor I. Zeferinus Kalixt I. Urban I. Poncián Anter Fabián Kornel Lucius I. Štefan I. Sixtus II. Dionýz Félix I. Eutychián Kajus Marcelín Marcel I. Eusébius Melchiades Silvester I. Markus Július I. Libérius Damazus I. Siricius Anastáz I.
5. – 8. storočie	Inocent I. Zosimus Bonifác I. Celestín I. Sixtus III. Lev I. Hilarius Simplicius Félix III. Geláz I. Anastáz II. Symachus Hormizdas Ján I. Félix IV. Bonifác II. Ján II. Agapet I. Silverius Vigilius Pelagius I. Ján III. Benedikt I. Pelagius II. Gregor I. Sabinián Bonifác III. Bonifác IV. Adeodat I. Bonifác V. Honorius I. Severín Ján IV. Teodor I. Martin I. Eugen I. Vitalian Adeodat II. Donus Agato Lev II. Benedikt II. Ján V. Konon Sergius I. Ján VI. Ján VII. Sisin Konštantín I. Gregor II. Gregor III. Zachariáš Štefan II. Pavol I. Štefan III. Hadrián I. Lev III.
9. – 12. storočie	Štefan IV. Paschal I. Eugen II. Valentín Gregor IV. Sergius II. Lev IV. Benedikt III. Mikuláš Hadrián II. Ján VIII. Marinus I. Hadrián III. Štefan V. Formozus Bonifác IV. Štefan VI. Roman Teodor II. Ján IX. Benedikt IV. Lev V. Sergius III. Anastáz III. Lando Ján X. Lev VI. Štefan VII. Ján XI. Lev VII. Štefan VIII. Marinus II. Agapet II. Ján XII. Benedikt V. Lev VIII. Ján XIII. Benedikt VI. Benedikt VII. Ján XIV. Ján XV. Gregor V. Silvester II. Ján XVII. Ján XVIII. Sergius IV. Benedikt VIII. Ján XIX. Benedikt IX. Silvester III. Gregor VI. Klement II. Damazus II. Lev IX. Viktor II. Štefan IX. Mikuláš II. Alexander II. Gregor VII. Viktor III. Urban II. Paschal II. Gelasius II. Kalixt II. Honorius II. Inocent II. Celestín II. Lucius II. Eugen III. Anastáz IV. Hadrián IV. Alexander III. Lucius III. Urban III. Gregor VIII. Klement III. Celestín III. Inocent III.
13. – 16. storočie	Honorius III. Gregor IX. Celestín IV. Inocent IV. Alexander IV. Urban IV. Klement IV. Gregor X. Inocent V. Hadrián V. Ján XXI. Mikuláš III. Martin IV. Honorius IV. Mikuláš IV. Celestín V. Bonifác VIII. Benedikt XI. Klement V. Ján XXII. Benedikt XII. Klement VI. Inocent VI. Urban V. Gregor XI. Urban VI. Bonifác IX. Inocent VII. Gregor XII. Martin V. Eugen IV. Mikuláš V. Kalixt III. Pius II. Pavol II. Sixtus IV. Inocent VIII. Alexander VI. Pius III. Július II. Lev X. Hadrián VI. Klement VII. Pavol III. Július III. Marcel II. Pavol IV. Pius IV. Pius V. Gregor XIII. Sixtus V. Urban VII. Gregor XIV. Inocent IX. Klement VIII.
17. – 21. storočie	Lev XI. Pavol V. Gregor XV. Urban VIII. Inocent X. Alexander VII. Klement IX. Klement X. Inocent XI. Alexander VIII. Inocent XII. Klement XI. Inocent XIII. Benedikt XIII. Klement XII. Benedikt XIV. Klement XIII. Klement XIV. Pius VI. Pius VII. Lev XII. Pius VIII. Gregor XVI. Pius IX. Lev XIII. Pius X. Benedikt XV. Pius XI. Pius XII. Ján XXIII. Pavol VI. Ján Pavol I. Ján Pavol II. Benedikt XVI. František