Rehoľa kazateľov: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
Riadok 33: Riadok 33:
* FISCHER-WOLLPERT Rudolf. ''Malý teologický slovník: přehled papežů''. Praha: Zvon, 1995. ISBN 8071131245
* FISCHER-WOLLPERT Rudolf. ''Malý teologický slovník: přehled papežů''. Praha: Zvon, 1995. ISBN 8071131245
* DIAN Daniel; JUDÁK Viliam. ''Každý deň so svätými '' Spolok svätého Vojtecha: Trnava 2007 ISBN 978-80-7162-679-4
* DIAN Daniel; JUDÁK Viliam. ''Každý deň so svätými '' Spolok svätého Vojtecha: Trnava 2007 ISBN 978-80-7162-679-4
* KOUDELKA Vladimír J. ''Dominik: zvěstování Božího slova''. Sursum: Tišnov, 1992, ISBN 80-901038-4-7.
* HINNEBUSCH William A. ''Dějiny Řádu kazatelů''. Praha: Krystal OP, 2002, ISBN 80-85929-54-6
* HINNEBUSCH William A. ''Dějiny Řádu kazatelů''. Praha: Krystal OP, 2002, ISBN 80-85929-54-6


Verzia z 11:52, 29. január 2013

Svätý Dominik. Neznámy autor zo 14. storočia.

Rehoľa (bratov) kazateľov (lat. Ordo Praedicatorum, skratka OP), hovorovo rehoľa dominikánov alebo dominikáni, je katolícky žobravý rehoľný rád, ktorý založil v 13. storočí svätý Dominik Guzmán a jeho vznik potvrdil v roku 1216 pápež Honorius III. a dal mu meno „Bratia kazateľov“.[1] Riadi sa regulou sv. Augustína, doplnenou vlastnými ustanoveniami. Po prvýkrát v dejinách cirkvi sa z poverenia pápeža stala integrálnou súčasťou života nejakého rádu služba vyhradená biskupom – kázanie Božieho slova. Rád mal biskupom pomáhať tým, že im poskytoval spoločenstvo vzdelaných a pripravených kazateľov.

Heslami dominikánov sú: "Veritas" (Pravda) a "Contemplata aliis tradere" (Rozjímané odovzdať iným).

Sv. Dominik

Pochádzal zo Španielska, narodil sa okolo r. 1170 v Kastilii, v dedine Caleruega. V mladosti najskôr študoval u svojho strýka arcikňaza, potom navštevoval katedrálnu školu v Palencii, kde sa učil slobodné umenia a teológiu. V r. 1215 založil spoločenstvo kazateľov, ktorí mali vyučovať ľud vo viere a obracať bludárov. [2]

Dominikáni podnietili rozvoj náboženského života v Európe vo vrcholnom stredoveku. V prvom rade sa zameriavali na boj s v tom čase rozšírenou sektou katarov, prostredníctvom kázní v ľudovom jazyku. Povedľa boja proti zmieneným bludným náukám boli tiež dominikáni neskôr zapojení pápežom Gregorom IX. (1227 - 1241) do služieb inkvizície, ktorej zriadeniu predchádzali horlivé vystúpenia práve v radoch dominikánov, požadujúce očistenie cirkvi od všetkých bludárov. Obeťami ich praktík sa okrem iných stali aj Jana z Arku, Giordano Bruno či Jan Hus.[3]

Predpoklad pre ich činnosť videl Dominik v dôkladnom štúdiu teológie. Rád sa sústredil na kázanie právd viery podporovaných modlitbou a štúdiom, dôveryhodnosť života v chudobe, vytváranie spoločenstva a na misijné poslanie. Vzhľadom na to, že hlavným zameraním rádu je kazateľstvo, pozostáva hlavne z kňazov.[4]

V Anglicku a v niektorých iných krajinách sa im hovorí aj Black Friars (čierni bratia) kvôli čiernemu „cappa“ alebo plášťu, ktorý nosia cez biele habity. Odev dominikánov okrem toho pozostáva zo škapuliara a kapucne a z koženého opaska na ktorom je vľavo zavesený pätnásťdesiatkový ruženec. [5]

Mníšky

Misionári mali ako svoj oporný bod kláštor v Prouille, ktorý bol Dominikom založený pre ženy v r. 1216, aby tu mohli slúžiť „svätému kázaniu“ modlitbou a pokáním. Riadia sa regulou sv. Augustína a vlastnými konštitúciami. Dominikánky sú zamerané iba na kontemplatívny život. Mnoho bratov bolo viazaných starostlivosťou o potreby ženských kláštorov, ale keďže na jej vykonávanie bolo neustále vyžadovaných viac bratov, Svätý stolec ich zbavil tejto funkcie. Len dva kláštory – v Prouille a sv. Sixta v Ríme mali mať právo na starostlivosť, zo strany bratov. Členky ostatných konventov mohli nosiť habit a riadiť sa rehoľou, ale nemali vyžadovať pomoc od dominikánov. V Ríme sa Dominik venoval reforme tamojších ženských kláštorov, ale popritom nezabúdal ani na kazateľské pôsobenie, predovšetkým v severnom Taliansku. [6]

Už po štyroch rokoch pôsobenia rádu kapitula zastupovala 25 kláštorov asi s troma stovkami rehoľníkov. Prenikali už aj k národom, ktorým kresťanstvo ešte nebolo hlásané. Dominik ešte nejakú dobu pokračoval v kazateľskej službe, ale vyčerpanie a choroba ho zbavili síl. Koncom júna sa vrátil do bolonského kláštora, kde 6. augusta 1221 zomrel. Pohrebné obrady viedol kardinál Hugolín, jeho priateľ a podporovateľ, ktorý ho neskôr, už ako pápež Gregor IX., v r. 1234 kanonizoval.

Referencie

  1. ↑ FISCHER-WOLLPERT Rudolf. Malý teologický slovník: přehled papežů. Praha: Zvon, 1995, str.36
  2. ↑ FISCHER-WOLLPERT, str.36
  3. ↑ HINNEBUSCH William A. Dějiny Řádu kazatelů. Praha: Krystal OP, 2002,str.16.
  4. ↑ HINNEBUSCH, str.12.
  5. ↑ HINNEBUSCH, str.13.
  6. ↑ ČERNUŠÁK Tomáš; PROKOP Augustin; NĚMEC Damián. Historie Dominikánů v českých zemích. Krystal OP: Praha, 2001,str.23

Litaratúra

  • ČERNUŠÁK Tomáš; PROKOP Augustin; NĚMEC Damián. Historie Dominikánů v českých zemích. Krystal OP: Praha, 2001. ISBN 80-85929-50-3
  • FISCHER-WOLLPERT Rudolf. Malý teologický slovník: přehled papežů. Praha: Zvon, 1995. ISBN 8071131245
  • DIAN Daniel; JUDÁK Viliam. Každý deň so svätými Spolok svätého Vojtecha: Trnava 2007 ISBN 978-80-7162-679-4
  • HINNEBUSCH William A. Dějiny Řádu kazatelů. Praha: Krystal OP, 2002, ISBN 80-85929-54-6

Pozri aj

Iné projekty

Externé odkazy


Tento článok týkajúci sa kresťanstva je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Rehoľa_kazateľov&oldid=5132151“