Komunizmus

O iných významoch výrazu Komunizmus pozri Komunizmus (rozlišovacia stránka).

Komunizmus môže označovať:

• spoločenský systém založený na spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov, príp. aj požitkov;
• politické hnutia usilujúce sa o presadenie komunistického spoločenského systému v praxi
• (nepresne ale často) štátne zriadenie (režim, politický a spoločenský systém) a/alebo politická ideológia a prax sovietskeho totalitárneho typu s komunistickou stranou ako jedinou vládnucou stranou, ktorý prvýkrát vznikol Októbrovou revolúciou v cárskom Rusku.

Thomas More

Gracchus Babeuf

Politická ideológia

Raný komunizmus

Idea komunizmu vznikla v Európe dávno pred Marxom a Engelsom. Už v starovekom Grécku sa táto myšlienka spájala s mýtom o „zlatom veku“ ľudstva, keď spoločnosť žila v rovnováhe, pred tým ako sa rozšírilo súkromné vlastníctvo. Niektorí poukazujú na Platónovu prácu Republika a na práce iných starovekých politických teoretikov zastávajúcich komunizmus vo forme spolunažívania, a tiež na staršie kresťanské sekty tak ako je to zaznamenané v Skutkoch apoštolov.

V 15. storočí anglický spisovateľ Thomas More vykresľuje vo svojej rozprave Utopia spoločnosť založenú na spoločnom vlastníctve majetku, ktorej vodcovia ju spravujú podľa princípu zdravého rozumu. V 17. storočí sa myšlienka komunizmu objavila znovu v Anglicku. Eduard Bernstein vo svojom diele „Cromwell and communism“ prejednáva niekoľko zoskupení v Anglickej občianskej vojne. Hlavne Diggers zastávali čisté komunistické, roľnícke myšlienky a postoj Olivera Cromwella ku týmto skupinám bol prinajlepšom rozpoltený a často nepriateľský.

V 18. storočí Joseph Fouché hovoril o verejnom vlastníctve, ale svoje plány nikdy nezrealizoval a úplne sa na ne zabudlo.

Kritika myšlienky súkromného vlastníctva pokračovala aj v ére osvietenstva v 18. storočí, prostredníctvom mysliteľov ako bol Jean Jacques Rousseau. Spisovateľia ako Robert Owen sú tiež niekedy považovaní za komunistov. Po prvýkrát použil slovo komunista John Goodwyn Barmby v roku 1840, za francúzskym slovom communisme, počas rozhovoru s Babeufom a Abbé Constant o rovnostárstve. Barmby bol dopisovateľom Friedricha Engelsa.

Karl Marx videl primitívny komunizmus ako pôvodne spoločenské usporiadanie ľudstva v praveku. Keď bola spoločnosť schopná produkovať prebytok, vzniklo súkromné vlastníctvo, spoločnosť sa stala nerovná, vznikli spoločenské triedy a potom feudalizmus až do svojho súčasného stavu kapitalizmu. Následne predpovedal, že ďalší krok vo vývoji ľudstva bude návrat komunizmu, ale na vyššej úrovni než keď ľudstvo praktizovalo primitívny komunizmus. Marx tiež vyjadril myšlienku, že v komunistickej spoločnosti peniaze nie sú potrebné, pretože robotníci jednoducho vyrábajú to čo je potrebne pre nich a aj ostatných.

Vo svojej súčasnej podobe, komunizmus vyústil do hnutia pracujúcich v 19. storočí v Európe. V tom čase, keď zároveň prebiehala priemyselná revolúcia, socialistickí kritici pozorovali kapitalistickú ekonomiku, nevzdelaný pracujúci proletariát, pracovníkov v továrni ktorí pracovali v ťažkých podmienkach a prehlbovanie rozdielov medzi chudobnými a bohatými.

Marxizmus

Karl Marx

Komunistický manifest

Friedrich Engels

Tak isto ako ostatní socialisti aj Marx a Engels usilovali o koniec kapitalizmu, ktorý považovali za zodpovedný z vykorisťovania pracujúcich. Ale zatiaľčo skorší socialisti preferovali dlhodobú sociálnu reformu, Marx a Engels verili, že ľudová revolúcia je nevyhnutná a zároveň jediná cesta ku socializmu.

V súlade s Marxistickým argumentom pre komunizmus, hlavnou charakteristikou života ľudí v triednej spoločnosti je vykorisťovanie; a komunizmus je potrebný, pretože má za následok plnú realizáciu slobody ľudstva. Marx nasledoval Georga Wilhelma Friedricha Hegela v pochopení slobody nielen ako neprítomnosť nátlaku, ale ako prítomnosť morálneho uspokojenia. Verili, že komunizmus umožní ľuďom robiť to čo chcú, ale tiež dosiahnuť také medziľudské vzťahy, že ľudia nebudú potrebovať vykorisťovanie. Narozdiel od Hegela, existencia tohto mravného žitia v histórii je riadená oblasťou ideí, ale pre Marxa komunizmus vyšiel z materiálu, predovšetkým rozvojom výroby.

Marx zastával názor, že proces triedneho konfliktu a revolučného boja vedie ku víťazstvu proletariátu a založením komunistickej spoločnosti, v ktorej sa súkromné vlastníctvo časom zruší, čo znamená, že výrobky a životné prostriedky patria spoločnosti. Marx napísal niekoľko diel o živote v komunizme, čím načrtol len najzákladnejšie znaky komunistickej spoločnosti. V populárnom slogane, ktorý si osvojilo komunistické hnutie, bol komunizmus svet, v ktorom každý dáva podľa svojich možností a dostáva podľa svojich potrieb. The German Ideology bola jedna z mnohých Marxových prác, pojednávajúcich o komunistickej budúcnosti.

„

V komunistickej spoločnosti, kde nikto nemá výhradné pole pôsobnosti, ale každý sa môže stať vynikajúcim v hociktorom odbore, v ktorom si želá, spoločnosť reguluje všeobecnú produkciu a toto mi robí príležitosť robiť jednu vec dnes a inú vec zajtra, poľovať ráno, rybárčiť popoludní, večer pásť dobytok, kritizovať po obede tak ako chcem, bez toho aby som sa stal poľovníkom, rybárom, pastierom alebo kritikom.

“

Marxovou trvalou víziou bolo pridať túto víziu do pozitívnej vedeckej teórie ako spoločnosť prešla cestou zákona ku komunizmu a politickej teórie, ktorá vysvetľuje, prečo revolučná aktivita bola potrebná.

Na konci 19. storočia sa pojmy socializmus a komunizmus často zamieňali. Ale Marx a Engels zastávali názor, že komunizmus nevyšiel z kapitalizmu v rozvinutom štáte, ale vyšiel z tzv. „prvej fázy“, v ktorej boli triedne rozdiely eliminované, ale s pozostávajúcimi niektorými triednymi rozdielmi. Prvá fáza nakoniec určila cestu „vyššej fáze“, v ktorej boli rozdiely zrušené a štát už viac nie je potrebný. Lenin často používal výraz socializmus vo vzťahu ku Marxom a Engelsom predpokladanej prvej fáze komunizmu a výraz komunizmus používal na označenie Marxovho a Engelsovho výrazu pre vyššiu fázu komunizmu.

Neskoršia orientácia, čiastočne rozšírená Leninom poskytla podporu pre mobilizačné znaky Komunistických strán v 20. storočí. Neskorší spisovatelia modifikovali Marxovu víziu pridelením ústrednej pozície štátu vo vývoji spoločnosti a dlhotrvajúcom období prechodu z prvotného socializmu na dosiahnutie plnohodnotného komunizmu.

Niektorí Marxovi vrstovníci, ako napr. anarchista Michail Bakunin obhajovali podobné idey, ale s rozličným názorom na to, ako dosiahnuť beztriednu spoločnosť. Anarchisti sa totiž snažia o zrušenie akejkoľvek štátnej organizácie.

Kritika komunizmu

Množstvo spisovateľov a politických aktivistov publikovalo kritiku komunizmu. Boli nimi predovšetkým disidenti z krajín Sovietskeho bloku Alexander Solženicyn a Václav Havel; sociálni teoretici Hannah Arendtová, Raymond Aron, Ralf Dahrendorf, Seymour Martin Lipset, a Karl August Wittfogel; ekonomici Friedrich Hayek, Ludwig von Mises, a Milton Friedman; historici a ďalší sociálni vedci Robert Conquest, Richard Pipes, a R. J. Rummel, antikomunistickí ľavičiari Ignazio Silone, Saul Alinsky, Richard Wright, Arthur Koestler a Bernard-Henri Lévy; novelistka Ayn Randová; a filozofovia Leszek Kołakowski a Karl Popper sú medzi kritikmi.

Niektorí spisovatelia predkladajú ako argument proti samotnému marxizmu nielen potlačovanie ľudských práv komunistickými režimami, ale poukazujú aj na udalosti v týchto krajinách, hlavne na Stalina, ktorý praktizoval nespravodlivé zaobchádzanie s ľuďmi. Niektorí z kritikov boli formálni marxisti, ako napr. Wittfogel, Silone, Wright, Koestler (a ďalší), ktorí prispeli esejami do knihy The God that Failed (názov nepoukazuje na kresťanského boha, ale na samotný marxizmus).

Komunistické strany mimo Varšavského paktu v krajinách Západnej Európy, Ázie, Latinskej Ameriky a Afriky sa veľmi odlišovali, takže kritika aplikovateľná na jednu stranu nie je bezpodmienečne aplikovateľná aj na inú.

Spoločenský systém

Komunistické štáty v 20. storočí

Ak odhliadneme od výnimiek ako:

• pravekej prvotno-pospolnej spoločnosti, v ktorej bol primitívny komunizmus
• od prvých kresťanských komunít, v ktorých bolo spoločné vlastníctvo
• a od kibucov, ktoré majú ku komunizmu veľmi blízko,

sa zdá, že buržoázni ideológovia pokladajú komunistický spoločenský systém za utópiu.

Už Platón spomína myšlienku zrušenia súkromného vlastníctva. Idea sa znovu vynorila až v 16. storočí u Thomas Moreho (utopický socializmus), na začiatku 17. stor. u Campanella (utopická teokracia – Slnečný štát), v 18. storočí u Mesliera a Gracchusa Babeufa. Išlo o utópie v pravom zmysle slova, pretože autori opisujú ideálnu spoločnosť, bez toho aby opísali spôsob ako k nej dospieť. Vzťahovali sa na poľnohospodársku spoločnosť, ktorá vtedy bola štandardom.

Na začiatku 19. storočia už navrhli Saint-Simon, Étienne Cabet, Fourier a Robert Owen konkrétne usporiadať spoločnosť do komunít (komún) ako protiklad rodiacej sa priemyslovej trhovej ekonomiky.

Moderný komunizmus založil Karl Marx spolu s F. Engelsom. Marx mal na celú vec iný názor, podľa neho sa má:

• zrušiť vlastnícky princíp (súkromné vlastníctvo), čím sa odstráni samoodcudzenie človeka
• vytvoriť voľné spojenie výrobcov (pracujúcich)
• výrobu zmeniť na spoločenskú činnosť, pri ktorej sa zruší rozdiel medzi duševnou a fyzickou činnosťou a potom aj deľba práce

Marxov súčasník P. Kropotkin nesúhlasil s Marxovou predstavou centralizovanej spoločnosti, pretože podľa neho obmedzuje individuálnu slobodu. Vnútorným protirečením komunistických teórií bola skutočnosť, že ľudia mali mať aj právo na rozdeľovanie pôžitkov rovným dielom, čo však predpokladá existenciu kritizovaného vlastníckeho princípu. Pokiaľ ide o praktickú realizáciu, Marx predpokladal, že v dôsledku „rastúcich rozporov v kapitalizme“ podmienky na realizáciu komunizmu časom vzniknú samé od seba.

Politické hnutie

Komunistické hnutie bolo spočiatku súčasťou socialistického hnutia. Až po roku 1917 sa stúpenci boľševickej revolúcie rozišli s ostatnými socialistami a založili si vlastnú III. (komunistickú) internacionálu, čím sa komunistické (marxisticko-leninské) hnutie jasne odlíšilo od tzv. socialistov. Základným rozdielom medzi socialistami a komunistami bolo, že socialisti chceli zmeniť kapitalizmus v komunizmus evolučne a komunisti revolučne. Boľševické komunistické hnutie neraz v mene svetlých zajtrajškov, páchalo zločiny, porovnateľné s nacistickými zverstvami, násilným šírením kresťanské viery v stredoveku alebo islamu prostredníctvom terorizmu v súčasnosti.

Štátne zriadenie

V tomto prípade (čiastočne aj pri ostatných bodoch) sa pojem z veľkej časti kryje s pojmami socializmus, príp. reálny socializmus a často je ťažko ich odlíšiť. V samotných štátoch komunistického bloku sa však (aspoň v užšom zmysle) teoreticky rozlišovali pojmy:

• socializmus: spoločensko-ekonomický systém v podstate sovietskeho typu
• ľudová demokracia: akýsi predstupeň socializmu vo východnej Európe po druhej svetovej vojne, charakterizovaný (čisto) formálnymi črtami západných demokracií (zdanlivo viacero strán atď.)
• komunizmus: „projekt“ spoločnosti založený na spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov; toto „štádium“ žiaden štát v praxi nedosiahol

Systém dodnes existuje v Kórejskej ľudovodemokratickej republike, do značnej miery na Kube a čiastočne v Číne, Vietname, Laose a Zimbabwe.

Reálny komunistický systém sa v mnohom odlišuje od svojho vzoru – marxistického modelu. Ide predovšetkým o charakteristiky ako totalita (vláda jednej – komunistickej – strany, prehnaná štátna byrokracia, odbory ako pomocný nástroj vlády), zachovanie triednych rozdielov (prinajmenšom na úrovni vládnuca vrstva verzus ostatní), zachovanie deľby práce, povýšenie marxizmu na akési náboženstvo (štátnu ideológiu) a pod..

Napriek určitému pozitívnemu vplyvu na prerozdeľovanie prostriedkov do sociálnej, kultúrnej a vzdelávacej oblasti, má systém v praxi ten vážny nedostatok, že výrazne spomaľuje ekonomický rast a modernizáciu, a tým dlhodobo ani tá najlepšia sociálna, kultúrna a pod.. politika nemôže efektívne fungovať. Je to spôsobené okrem nedostatku motivačných faktorov pre obyvateľstvo aj tým, že aj tento systém, bez prirodzenej obmeny vládcov a bez princípu konkurencie často umožňoval, že sa k moci dostali neschopní a nevzdelaní ľudia. Okrem toho totalitný systém režimu v komunistických krajinách podporoval rôzne nekontrolované prenasledovanie a vraždenie obyvateľstva, takže mocenské zložky, najmä v Sovietskom zväze, zabili počas 20. storočia desiatky miliónov ľudí. Tento režim zaviedol do politiky 20. storočia aj také praktiky ako kult osobnosti, ktorým vynikal napríklad sovietsky diktátor Josif Stalin alebo kórejský diktátor Kim Ir-Sen.

Názory na komunizmus

Gregor V.

Komunizmus podľa Gregora V. je karikatúra ľavice.

Marxizmus-leninizmus

Komunizmus v marxizme-leninizme je spoločensko-ekonomická formácia, ktorej osobitosti určuje spoločenské vlastníctvo výrobných prostriedkov, zodpovedajúce vysoko rozvinutým výrobným silám; najvyššia fáza komunistickej formácie (úplný komunizmus), konečný cieľ komunistického hnutia.

Minařík

Komunizmus je podľa Minaříka náuka tendujúca ku kolektivizácii výrobných prostriedkov, spoločnému vlastníctvu, odstráneniu spoločenských tried a rozdeľovaniu spotrebných statkov podla potrieb. Z hľadiska múdrosti je komunizmus zvrátený. Pre realizáciu komunizmu neexistujú totiž mravné predpoklady. Trpia tí, ktorým sa berie majetok, pretože s tým súvisí aj ich útlak a záporné zmeny sociálne a spoločenské. Naproti tomu tí, ktorí komunizmus chcú vytvoriť, nie sú zbavení žiadosti po majetku a moci. Okrem toho komunizmus nie je vytváraný biedou, ale skôr veľkými ambíciami podpriemerne schopných ľudí. Pre nich je bieda záležitosťou propagandy; ľudia skutočne trpiaci biedou zostávajú v biednych podmienkach aj za komunizmu, pretože starosti vedúcich komunistov sú úplne iné ako sa o nich starať.

Samuelson, Nordhaus

Komunizmus podľa Samuelsa a Nordhausa je zároveň ideológia, politický a ekonomický systém. V komunistickom ekonomickom systéme je súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov a najmä priemyslového kapitálu zakázané (lebo sa má za to, že vlastníctvo kapitálových statkov vedie k vykorisťovaniu robotníkov). Podľa komunistických názorov by sa navyše dôchodky mali rozdeľovať rovnomerne alebo ešte lepšie – podľa potrieb. V dnešných komunistických krajinách (Čína) väčšinu pôdy a kapitálu vlastní štát. Tieto krajiny sa tiež vyznačujú rozsiahlym centrálnym plánovaním, v ktorého rámci štát stanovuje mnohé ceny, úroveň produkcie a ďalšie dôležité ekonomické premenné.

Pozri aj

• socializmus
• kapitalizmus
• marxizmus

Iné projekty

Commons

Wikicitáty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Komunizmus
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Komunizmus

Externé odkazy

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.