Karen Horneyová: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
EmausBot (diskusia | príspevky)
d r2.7.3) (robot Pridal: sr:Карен Хорнај
Addbot (diskusia | príspevky)
d Bot: Odstránenie 23 odkazov interwiki, ktoré sú teraz dostupné na Wikiúdajoch (d:q71020)
Riadok 33: Riadok 33:
[[Kategória:Psychoanalytici USA]]
[[Kategória:Psychoanalytici USA]]
[[Kategória:Nemeckí psychoanalytici]]
[[Kategória:Nemeckí psychoanalytici]]

[[bg:Карен Хорни]]
[[cs:Karen Horneyová]]
[[de:Karen Horney]]
[[en:Karen Horney]]
[[es:Karen Horney]]
[[et:Karen Horney]]
[[fa:کارن هورنای]]
[[fr:Karen Horney]]
[[he:קארן הורני]]
[[hr:Karen Horney]]
[[hu:Karen Horney]]
[[id:Karen Horney]]
[[it:Karen Horney]]
[[ja:カレン・ホーナイ]]
[[ka:კარენ ჰორნი]]
[[ku:Karen Horney]]
[[mk:Карен Хорнај]]
[[pl:Karen Horney]]
[[ru:Хорни, Карен]]
[[simple:Karen Horney]]
[[sr:Карен Хорнај]]
[[uk:Карен Хорні]]
[[zh:卡伦·霍妮]]

Verzia z 14:19, 8. marec 2013

Karen Horneyová
nemecko-americká psychiatrička a psychoanalytička
nemecko-americká psychiatrička a psychoanalytička
Narodenie16. september 1885
Eilbek, Nemecko
Úmrtie4. december 1952 (67 rokov)
New York, USA
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Karen Horneyová

Karen Horneyová (* 16. september, 1885, Eilbek, Nemecko – † 4. december, 1952, New York, USA) bola nemecko-americká psychiatrička a psychoanalytička.

Jej otec Berndt Henrik Wackels Danielsen, pôvodom Nór, bol uznávaný námornícky kapitán a o devätnásť rokov mladšia matka Sonni bola dcérou architekta z Amsterdamu. Karen mala o tri roky staršieho brata Berndta. V období dospievania stranila hlavne matke proti otcovi. Matka Karen je často popisovaná ako „zbožňovaná“. Už v trinástich rokoch bola pevne rozhodnutá, že sa stane lekárkou, i keď jej otec vzdelanie žien neschvaľoval. Nedalo sa teda očakávať, že by jej štúdium podporil. Otca však napriek tomu obdivovala a ako dieťa ho sprevádzala na niekoľkých dlhých cestách. Za veľkej podpory matky sa Karen podarilo nastúpiť na gymnázium v Hamburgu.

Manželstvo Kareniných rodičov sa po pretrvávajúcich nezhodách definitívne rozpadlo v roku 1904. Po gymnáziu Karen nastúpila v roku 1907 vo Freiburgu na lekársku fakultu. Karen často utekala k večnému „zamilovávaniu sa“. Po niekoľkých nevydarených vzťahoch na strednej škole nadviazala nový vzťah so spolužiakom medicíny Louisom Grotom. Medzitým si Karen začala aj s Grotovým priateľom Oskarom Horneyom, ktorý študoval politickú ekonómiu. V roku 1909 sa zosobášili.

Karen zároveň študovala na berlínskej neuropsychiatrickej klinke. Tu sa zoznámila s Karlom Abrahamom, ktorý bol prvý uznávaný berlínsky psychonalytik a k nemu nastúpila kvôli pretrvávajúcim depresiám a sexuálnym problémom. V roku 1910 zomrel Karenin otec. I keď sa po smrti otca Karenine depresie ešte viac prehĺbili, psychoanalýzu u Abrahama ukončila. Karen sa nepovažovala za krásnu (i keď bola považovaná za veľmi peknú ženu) a snažila sa, ako hovorievala, „upútať svojou inteligenciou“. V roku 1911 zomrela jej matka Sonni a mesiac nato sa jej narodila prvá dcéra Brigitte. V roku 1913 sa jej narodila druhá dcéra Marianne a v roku 1916 dcéra Renate.

V roku 1920 vznikla v Berlíne 1. psychoanalytická klinika a v tom istom roku 1. psychoanalytický inštitút, kde sa Karen stala prvou členkou - ženou. Horneyová napísala 5 kníh. Medzi jej navýznamnejšie prínosy do oblasti psychoanalýzy patrí polemika s Freudovým pojmom „závisť penisu“, prirodzená identifikácia dcéry s matkou, odmietanie biologicky determinovaného ženského masochizmu, autoanalýza, psychologické dôsledky nerovnoprávnosti pohlavia. Medzi ďalšie názory patrí i to, že muži ženám závidia materstvo. Vo svojich neskorších publikáciách stále viac zdôrazňuje veľký spoločenský tlak, ktorý je vyvíjaný na rodičov a ako negatívne ovplyvňuje individualitu detí. Na základe toho potom vypracovala tzv. model interpersonálnych štýlov a zaviedla pojem bazálna úzkosť. Ovplyvnila mnoho psychoanalytikov a psychiatrov i mnohé feministické hnutia.

Karen Horneyová zomrela 4. decembra 1952 v New Yorku na rakovinu.

Externé odkazy

  • Janet Sayersová. Matky psychoanalýzy. Praha: Triton, 1999