Redaktor:Peter Zelizňák/pieskovisko

[[]]Saint Nicholas Church (Bodruzal)

Svetové dedičstvo UNESCO

St. Nicholas Church is a wooden Greek Catholic Church of the Eastern Rite situated in a village Bodruzal in Svidnik district in the Presov region. It is registered on the UNESCO's World Heritage List under an identification number 1273-007 since 8th July 2008.

Content

- Characteristics

- Literature

- External links

- Other projects

Characteristics

St. Nicholas Church in Bodruzal - the northern side

The church is part of a unique urban entity situated on an elevated place in the village centre. Apart from the church it is made up of a separate bell tower, an adjacent cemetery and a wooden enclosure with a shingle roof and an entrance gate covered by a conical and an onion shape roof.

The church itself is a prototype church of the so-called Lemko type. It dates back to 1658 and belongs to the oldest wooden sacral buildings of the Eastern Rites in Slovakia.

The church has three towers. The construction is made out of logs, in a shape of three squares arranged on the same axis oriented from east to west. The exterior is decorated with vertically laid planks. The logs were also used on the construction of imitation tiered corbelled arches (of a truncated pyramid) in the sanctum and the nave. The arrangement of individual parts of the church represents the Holy Trinity. The church is situated on the highest hillock of the village. With its location it is higher than the rest of the buildings and houses.

The roof is made out of shingles. The tent roof above the presbytery and the nave is finished with a short square structure, to which conical bodies are attached to. To them baroque onion-like little roofs are fixed, finished with small shingle conical heads set with wrought iron crosses.

The certificate awarded by the UNESCO Committee at the registry into the World Heritage List

The towers increase in size from the small eastern one situated above the presbytery across the middle part, the nave (the largest one that has an open dome made out of logs) to the western pyramid tower (babinec), the tallest one, which is without the conical structures and has the bells placed in here.

The church tower and the presbytery are placed in one direction of longitudinal axis. They are approximately the same size. The church logs are laid on stone foundations (foundation wall), of which the tallest section is below the presbytery and is about 35-40 cm tall. In past sandstone formed the foundation base without any kind of binder (till the end of the 20th century). Today, the gaps between the stones are filled in with a concrete mixture. The floor inside the church has a gravel-sand base on which oak timber is laid and to that worked, planed boards are nailed.

At the beginning of Word War I, the smallest and the largest bells were used for the war purposes. The bells were only replaced in the second half of the 1920s by the residents of the village. Michal Zeliznak, the local forester working in the services of a forest owner, arranged for the largest bell to be made. The making of the smallest one was ensured thanks to the money collection arranged by the citizens of the village. The oldest bell has the year 1759 stated on the external wall of its casting, which is the year when it was made.

The interior Baroque decoration of the nave on the northern compact side is complemented by wooden wall paintings, from the 90s of the 18th century, where scenes from the Bible – Apocalypse (The Last Judgement) and the Crucifixion are depicted. Iconostasis, in Rococo appearance, with three rows of icons comes from the same period.

The exterior of the church was influenced by the Byzantine sacral art. In the interior there is the Iconostasis and an altar characteristic for the Eastern Rite. However, some paintings and icons show the influence of the Western Rite.

Poster commemorating 350th anniversary. The Church Interior.

The church went through an extensive reconstruction in the 1990s when the wall paintings and the individual icons of the Iconostasis had been restored. Today it belongs to the group of 27 East Slovakian Wooden Churches that are listed amongst the National Cultural Monuments.

To save the figurative Baroque wall paintings the restoration survey led by the academic painter Milota Brimichova had been carried out. The restoration works were carried out by a team of female restorers of the Regional restoration studio Bratislava in the years 1990-1995 led by the academic painter Zuzana Chovanova. The paintings fall into the period of the 90s of the 18th century.

The area around the church is surrounded by a log fence with a shingle roof (palanok), which was renovated in 2008. The entrance into the church area is through a wooden bell tower which has a conical roof and originates from the 19th century.

The church was renovated in the years 2003-2004 thanks to the financial help of: the Slovak Republic Government Office, the Pro Slovakia Fund,the United States Committee for the American Heritage abroad,U. S. Steel, Ltd. Kosice and the First Catholic Ladies Association. The Greek Catholic Church together with the residents of the village and the natives also contributed to the renovation of the church.

Literatúra

Súbor:10 euro Slovensko minca Drevene chramy Bodruzal.jpg

10 Euro

• Kronika obce Bodružal, a z rozprávania najstarších obyvateľov obce spracovaný záznam

• "BODRUŽAL, Gréckokatolícky chrám sv. biskupa Mikuláša z roku 1658, NKP." In: Drevené gréckokatolícke chrámy na východnom Slovensku : Svidník a okolie. Prešov : PETRA n.o., 2007, s. 8-19. ISBN 978-80-8099-010-7

• Syrový, B.: Architektura, Oborové endyklopedie SNTL., SNTL, Praha 1973

• Mencl, V.: Lidová architektura v Československu, Praha 1980

• Pamiatky a múzea, Revue pre kultúrne dedičstvo, Slovenské národné múzeum a Pamiatkový ústav v Bratislave, 3/1999

• Dudáš M. a kol.: Drevené kostoly. Edícia Kultúrne Krásy Slovenska. Vyd. Dajama, Bratislava, 2007 (ISBN 80-89226-14-0)

• Dejiny ruského umenia, Bratislava, Pallas 1977, str. 83.

Externé odkazy

• Bodružal, Gréckokatolícky drevený chrám svätého Mikuláša, 1658, NKP

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Peter Zelizňák/pieskovisko

sk:Chrám svätého Mikuláša (Bodružal)

Antonín Smažil

Antonín Smažil, akademický maliar, zaslúžili umelec, docent a PhDr. (* 22. 11. 1923 v Bobrovej na Českomoravskej Vysočine neďaleko Nového Města na Moravě † 5. októbra 2011 v Bratislave).

SMAŽIL, Antonín
slovenský maliar, pedagóg a docent
Narodenie	22. novembra 1923 Bobrová, Česko-Slovensko
Úmrtie	5. októbra 2011 (88 rokov) Bratislava
Biografický portál

Život a tvorba

Štúdium

Reálku absolvoval v roku 1944. V rokoch 1945-49 študoval na pražskej UMPRUM-ke (Vysokej škole umelecko-priemyslovej) u prof. Karla Svolinského. Ako výtvarný pedagóg dozrieval štúdiom na Karlovej univerzite u prof. Cyrila Boudu, Martina Salcmana a Karla Lidického. V rokoch 1951-53 bol členom Armádneho výtvarného štúdia v Prahe.

Pedagogické pôsobenie

Od roku 1953 pôsobil na Slovensku – vo Vojenskom gymnáziu Jána Žižku v Bratislave ako pedagóg – učiteľ deskriptívnej geometrie.

Od roku 1969 na katedre teórie kultúry umenia a kultúrno-výchovnej činnosti na Vojenskej politickej akadémii v Bratislave. V roku 1986 bol menovaný do pedagogickej hodnosti docenta.

Spoločenské ocenenie

V roku 1983 získal výročnú cenu Víta Nejedlého, r. 1975 mu vláda ČSSR udelila čestný titul „Zaslúžilý učiteľ“ a r. 1983 čestný titul „Zaslúžilý umelec“.

Slovenský zväz protifašistických bojovníkov mu udelil najvyššie vyznamenanie – Za vernosť. Minister obrany "Pamätnú medailu ministra obrany Slovenskej republiky" 2. stupňa.

Prospektíva - pohľad do budúcnosti

Doménou Smažilových záujmov je krajinomaľba. Do povedomia publika sa zapísal Smažil ako akvarelista. Od roku 1965 pribudla k akvarelu a olejom aj kombinovaná technika. Pre Smažila nie je krajina iba výsekom prírody, nie je iba námetom pre lyricko-náladové, epické alebo dramaticko-heroizujúce stvárnenie. V jeho umeleckých dielach sa prejavujú prvky impresívne i expresívne, realistické i romantické, komorné i monumentalizujúce.

Krajinársku tvorbu rozvinul na Vysočine. Jeho obrazy umožňujú priamu konfrontáciu s krajinou, ktorú stretávame pri Veľkom i Malom Dářku, pilskej vodnej nádrži (Žďár nad Sázavou), v Bobrovej, Mirošova, Bohdalova. Poznávame rudolecké rybníky, rybníky na Tisoch, pri Křižanove a inde. Výtvarné diela z Vysočiny, najmä cykly „Návsí“, „Polní cesty“, „Mlýny“ a „Vody Vysočiny“ reprezentujú vyzretý kumšt maliara.

Po Vysočine jeho záujem sa sústreďuje na – „okolie Tábora“ s juhočeskými rybníkmi. Stredobodom jeho umeleckej interpretácie sú pokojné hladiny rybníkov. Smažilova juhočeská krajina je rovina s nízkym horizontom a vysokými nebesami.

Krajinomaľba na Slovensku

Smažil už ako uspôsobený Bratislavčan spoznáva Slovensko. Svojimi akvarelmi a krajinomaľbami stvárnil stredné Slovensko, Dukliansky kraj i ďalšie regióny kopaníc na Záhorí a v Turci.

Smažil už ako vyprofilovaný umelec spoznáva Duklu, ktorú pomenoval „Heroická krajina“ a do tohto výtvarného cyklu zaradil nielen miesta pod Duklou: Hyrovu Góru, Krvavú kótu, Barwinek, Obšár - Nižný Komárnik, Údolie smrti, ale aj miesta ďalších SK oblastí: Liptovské hory, Prašivá, Čierny Balog, Šumiac, Telgártsku dolinu, Donovaly, Strečno (Pamätník francúzskych partizánov) Bobrovec, Turiec a iné. Tvorí aj figurálne kompozície: Partizánsku poému, Vpred za slobodu, Víťazstvo bude naše! (fatranská vojnová sekvencia). vytvoril symbolický portrét (Strážca kotliny).

Do centra jeho záujmu spadá aj Dunaj so svojimi zakutiami. Tak vznikli cykly „Dunajské motívy“ a „Nová Bratislava“.

Zahraničné cesty

Akýmsi náprotivkom k domácej krajinárskej tvorbe je súborné dielo z jeho zahraničných študijných ciest. Navštívil Egypt, Kubu, Taliansko, Mongolsko, Španielsko a Japonsko. Akvarely z týchto krajín nazval „etudami“. Námetom z týchto ciest sú krajinné celky a prírodné zákutia a taktiež i architektúra. Z Egypta fascinuje ho moslimská architektúra mešít a minaretov, taktiež maľuje nílskych rybárov.

Z Mongolska realizoval výstavy „Mongolskej poézie“, „Mongolskej rapsódie“, i „Mongolských panorám“. Maľuje pamätníky, paláce, jurty a pastierov.

Epilógom – zo študijných ciest sú Smažilove „Japonské etudy“, približne 30 obrazov s akvarelmi. Obrazy „Japonská poézia“, „Japonské predpeklia“, „Japonské more“, „Východ slnka“ a ďalšie.

Tvorivé návraty - retrospektíva

Jeho výstavy “Večné návraty“ zahrňovali tvorbu Vysočiny, juhočeských rybníkov, Pálavy, zákutí Oravy, Turca a záhorských kopaníc a krajiny mladíckych snov. Zobrazované motívy boli svedectvom jeho vlastného života.

Farebná rapsódia Slnka v tŕstí je unášaná zrkadlením oblakov na pokojnej hladine vôd. Aby zvýraznil trblietanie farieb, často používal kombinovanú techniku a spolu s ňou menil aj formát svojich obrazov, ktoré nazýval „miniatúrami“.

Obrazy spod Kráľovej hole a Oravských dreveníc vystriedala Panoráma Veľkej Fatry, Turčianskej Blatnice i Mošoviec, ktoré boli späté s národným obrodením. Cieľavedomý výber Valašské samoty a Záhorské etudy, podobne ako obrazy heroickej krajiny, Vysočiny, juhočeských rybníkov, Pálavy a Bratislavy nie sú náhodne a neboli iba vizuálnym vnemom.

Smažil je aj grafikom a kresliarom, odchovancom Karla Svolinského, ktorý premenil dokument na umelecké ciele. Smažil si pamätal Svolinského a zdokonaľoval si vlastnú metódu syntetického videnia i vnútornej výstavy obrazov. A to, čo sa naučil v kresbe a grafike, úspešne uplatnil v akvareloch a ostaných druhoch maľby.

Výtvarné diela jeho námetov „Návsi“, „poľné cesty“, „Mlynu“, „Vody“, „Oravské drevenice“, Záhorské kopanice“ atď. sú motivované cieľavedomé volenými symbolmi, v ktorých vyjadril zložitosť života dedinčanov aj s ich vzťahom k prírodnému prostrediu.

Analýza tvorby očiami osobnosti

Básnik Ladislav Stehlík napísal: „Pre Smažilove prírodné impresie najviac vyhovuje technika akvarelu, ktorú ovláda virtuózne. Vie, kde má farby nechať splynúť a kde nasadiť čistú farebnú škvrnu, kde pritlmiť odtieň a zasa rozjasniť svetlo.

Smažil nie je experimentátor. Vie, že vystihnutie podstatných vlastností jednotlivých krajín nie je vecou rukopisu a štýlu, ale predovšetkým poznávacieho intelektu, ktorý umožňuje prenik do centra videného - uzrieť dynamiku prírody, ale aj ľudové tradície.

Výtvarný odkaz

Jeho maľba bola prostriedkom pre meditatívno-poetické skúmanie vzťahov človeka a prostredia, pre vyjadrenie ich nerozlučiteľnej a vzájomne sa podmieňujúcej spätosti. Bol majstrom aj ďalšieho žánru – zátišia.

To sú teda istoty, ku ktorým sa Smažil vo svojej tvorbe neustále vracal a ktoré nám predkladal s jemu vlastnou jednoduchoťou, ale aj lyrickosť a dramatickým napätím. Patrí mu za to úprimná vďaka a úcta.

Výberová bibliografia

• Belohradská Ľuba: Vody a ľudia. Kultúrny život, apríl 1965
• Berka Čestmír: Krajina vítězných bojů. (Úvodní stať ku katalogu). Tábor 1972.
• Berka Čestmír: A. Smažil. Malba- kresba-grafika. (Úvodní stať pre katalog). Jihlava 1972.
• Dekan Ján: Antonín Smažil. Moje krajiny. Bratislava 1983.
• Dekan Ján: Antonín Smažil. Krajina a ľudia, GHM Bratislava 1988
• Garažia Milan: Farebné návrhy. Československý vojak 16, 1983.
• Chalupa Josef: Moje krajiny. Úvodní stať ku katalogu. Nové Město na Moravě, 1983.
• Kálmán Július: Výstava Antonína Smažila. Výtvarný život X. 1962.
• Kolaja Jan: Antonín Smažil – Jubilejní výstava. (Úvodní stať ke katalogu Galerie Žďárská) 1973.
• Kolaja Jan: Antonín Smažil, umelec a pedagóg. Výtvarný život 1975.
• Kolaja Jan: Antonín Smažil – Moje krajiny. (Úvodní stať ke katalogu). Nové Město na Moravě, 1976.
• Kolaja Jan: Heroická krajina. (Úvodní stať ke katalogu k 60. výročí VŘSR). Praha – Bratislava 1977.
• Kolaja Jan: Maliarske etudy z ciest. (Úvod ku katalógu.) Bratislava 1982.
• Kolaja Jan: Cestou bojovej slávy. K 40. výročiu oslobodenia ČSSR. Bratislava 1985.
• Kolektív: Antonín Smažil - Heroická Krajina (retrospektíva), Kultúrne a metodické centrum OS SR, Oddelenie umeleckých činnosti Bratislava 2008, ISBN 978-80-969658-7-0
• Křížek Josef: Z díla akademického malíře Antonína Smažila. (Úvodní text pro katalog). Polička 1967.
• Křížek Josef: Antonín Smažil. Malba - grafika – kresba. Úvodní text katalogu). Nové Město na Moravě 1969.
• Petránsky Ľudo: Smažilova cesta. Výtvarný život 4, 1982.
• Stehlík Ladislav: Antonín Smažil – Akvarely. (Úvodní stať pro katalog). Bratislava 1970.
• Stehlík Ladislav: Antonín Smažil – Jihočeská krajina. (Úvodní text pro katalog), Soběslav – Tábor 1973.
• Stehlíková Blanka: A. Smažil – laureát Výroční ceny Víta Nejedlého. Československý vojak 1973.
• Stehlíková Blanka: Jižní Čechy v grafické tvorbě. Jihočeské nakladatelství 1982.
• Tomeček Jaromír: Pálavské metamorfózy. (Úvodní text pro katalog). Mikulov – Kroměříž- Bratislava 1979.
• Tomeček Jaromír: Malířské etudy ze čtyř kontinentu. (Úvodní text pro katalog). Mikulov- Nové Město na Moravě – Bratislava 1983.
• Tomeček Jaromír: Jak jsi krásná, moje domovino. (Úvodní text pro katalog). Nové Město na Moravě – Praha – Brno- Bratislava 1986.
• Učníková Danuta: Antonín Smažil – Z tvorby 1952-62. (Úvod ku katalógu). Bratislava 1965

Zahraničné študijné cesty

• Bulharsko: 1966, 1976, 1986
• Egypt: 1969, 1976
• Francúzsko: 1969
• Japonsko: 1983.
• Kuba: 1979
• Maďarsko: 1955, 1961, 1975, 1986, 1986
• NDR: 1956, 1961,1978, 1983
• NSR: 1969
• Poľsko: 1963, 1977, 1981, 1986
• Rakúsko: 1969, 1985
• Rumunsko: 1982
• Taliansko, Mongolsko: 1980
• Španielsko: 1981
• ZSSR: 1971, 1974, 1978

Samostatné výstavy doma a v zahraničí

• 1961: Závodný klub Juraja Dimitrova Bratislava, VŠJŽ Bratislava,

• 1963: Závodní klub Žďár nad Sázavou Galerie jednotného klubu pracujících – Velké Meziříčí, Závodný klub Partizánske, Piešťany

• 1965: „Vody a ľudia“ – Galéria C. Majerníka Bratislava, Muzeum historického hnutí v Táboře, Muzeum v Soběslavi

• 1967: Malba, kresba, grafika“ – XXXII. Východočeský umělecký salón v Poličce, Závodní klub Svitavy

• 1969: Galerie Horácka v Novém Městě na Moravě, Klub pracujících Velké Meziříčí, Galerie Díla v Gottwaldově

• 1970: Galéria C: Majerníka v Bratislave, Městská osvětová beseda Bystřice n. Pernštejnem, Černobílá galerie v Uherském Brodě

• 1971-3: „Krajina vítězných bojů“ – akademický klub Bratislava, Posádkový klub Písek, Muzeum Soběslav, Muzeum husitského revolučního hnutí v Tábor, Posádkový klub Nové Mesto nad Váhom

• 1972-3:“Jihočeská krajina“ – Oblastní galerie Vysočiny v Jihlavě, Galerie Žďárská Žďár nad Sázavou, Muzeum Soběslav, Muzeum husitského hnutí Tábor

• 1973-4: „Krajina a ľudia“ (jubilejná výstava). Bratislavský hrad, Krajská galéria Nitra, Podunajské múzeum Komárno, Mestské múzeum Nové Zámky

• 1975: „Krajina víťazných bojov“ Vojenské gymnázium SNP Banská Bystrica, akademický klub Bratislava

• 1975-6: „Moje krajiny“, Horácká galerie výtvarného umění v Novém Mestě na Moravě, Muzeum husitského revolučního hnutí Tábor, Dum umění Hodonín

• 1977: „Premeny krajiny“, Výstavná sieň GMB Slovnaft, VAAZ Brno, Městské kulturní středisko Mikulov

• 1977-8: „Heroická krajina“, Klub akadémie Bratislava, Posádkový dum armády Kroměříž,

• 1979: "Československá krajina“ Havana – Kuba

• 1979 „Pálavské metamorfózy“, Muzeum Mikulov, Arsfilm Kroměříž

• 1988-9: „Mlyny a vody Vysočiny“ – Městská osvětová beseda Bystřice nad Pernštejnem, Městské kulturní středisko Žďár nad Sázavou, Jednotný klub pracujících Velké Meziříčí

• 1979: „Krajina mezi hladinami“, Městská osvětová beseda Třeboň, Městské kulturní středisko Bechyně, Závodní klub pracujících Uherský Brod

• 1980: „ Moje krajiny“ – Výstavná sieň ZSVU Bratislava, Krajská galéria Nitra, Oblastná galéria Petra Bohúňa Liptovský Mikuláš, Mestská osvetová beseda Šaľa

• 1980: „Maliarske motívy z Kuby“ – klub akadémie Bratislava

• 1981: „Maliarske etudy z ciest“ – (Kuba, Taliansko, Mongolsko), malá galéria Slovnaft Bratislava, Výstavná sieň L. Novomestského Bratislava, Jednotný klub pracujících Velké Meziříčí, Městské osvětové středisko Bystřice n. Pernštejnem

• 1981: „Československá krajina“ – Československé kultúrne stredisko Štetín-Poľsko, Dom armády polského námorníctva Gdyňa – Poľsko; „Mongolské etudy“ – Matica Slovenska Martin

• 1982: „Maliarske motívy z Kuby“ – ÚDA Praha; Maliarske etudy z Mongolska“ – Klub akadémie Bratislava Klub ZVO Tábor; „Expozitia de acuarella – Antonín Smažil – Československé kultúrne stredisko Bukurešť – Rumunsko

• 1983: Antonín Smažil – Gemälde – Bauhaus Dessau, NDR „Pálavské metamorfózy II.“ Zámok Mikulov

• 1983: Maliarske etudy zo štyroch kontinentov – Zámok Gottwaldov; „Moje krajiny“ (jubilejní výstava) – Výstava obrazov „Mému rodišti“ Bobrová; Horácká galerie Nové Město na Moravě; Výstavná sieň ZSVU Bratislava

• 1984: „Moje krajiny“ Galérie Vysočina Jihlava, Dum umění Brno; Maliarske etudy zo štyroch kontinentov – Panský dum Uherský brod, Klub VAAZ Brno; „Moje krajiny“ – výstava na počesť 40. výročia SNP – Dum umění Gottwaldov; „Krajiny mezi hladinami“ – Muzeum husitského revolučního hnutí Tábor;

• 1985: Antonín Smažil – vyber z tvorby, Československé kultúrne stredisko Budapešť, Maďarsko; Múzeum ukrajinskej kultúry Svidník; Tatranská geléria Horný Smokovec; Okruhový dom armády Trenčín; Kysucká galéria Čadca „Maliarske etudy zo štyroch kontinentov“ Štukový sál Mikulov

• 1986: Výber z tvorby – Klub vojenskej akadémie Bratislava; „Aká si krásna, moja domovina“ Kulturní dum Moravec Nové Město na Moravě; Smrčkův dum Soběslav, Klub VAAZ Brno

• 1986: „Poezja czechoslowackiego pejzažu v malarstwie A. Smažila“ Galéria v Kalisze, Poľsko, Galéria v Leszne; Československé kultúrne stredisko Sofia, Bulharsko Galéria Pleven, Bulharsko;

• 1987: „Aká si krásna, moja domovina“ Klub ZVO Tábor ÚDA Praha; Kulturní dum ROH Břeclav; Kulturní dum ROH Bystřice nad Pernštejnem.

• 1988: "AKÁ SI KRÁSNA, MOJA DOMOVINA" - DK ROH Velké Meziříčí, Stará radnica Žďár nad Sázavou;
• 1989: "PÁLAVSKÉ METAMORFÓZY III" - Pavlov;
• 1990 - 91: "MORSKÉ PLÁŽE ZO ŠTYROCH KONTINENTOV" - Klub MO SR Bratislava, ODA Trenčín, Liptovský Mikuláš, Galéria Brno, Múzeum Tábor; "AKÁ SI KRÁSNA, MOJA DOMOVINA" - DK Bystrica nad Pernštejnom, Velké Meziříčí, DK Tišňov, PDA Praha;
• 1992: "AKÁ SI KRÁSNÁ, MOJA VYSOČINO" - Bobrová, DK Svratouch, Herálec;
• 1993: "VÝBER Z TVORBY" (jubilejná výstava) - Klub MO SR Bratislava, HG Nové Město na Morave, Bobrová, ÚDA Praha;
• 1996: "OBRAZY - VÝBER Z TVORBY" - Bystřice nad Perštejnom, JK Velké Meziříčí;
• 1998: "POÉZIA ZÁHORIA" - Klub MO SR Bratislava, Záhorská galéria Senica;
• 2001 - 02: "VÝBER Z TVORBY:" - Galéria Brno - Řečkovice, DA Tábor, Bobrova, Galéria Heffnera Bratislava Petržalka.
• 2003 Výber z tvorby maľba - grafika, jubilejná výstava; Klub ministerstva obrany Slovenskej republiky; Kultúrno - metodické centrum Trenčín; Posádkový klub Liptovský Mikuláš a Výtvarné štúdio Bratislava.
• 2008 "Heroická krajina" Retrospektíva, Výstavná sieň OS SR Bratislava, ODA Trenčín, PDA Prešov a PDA Liptovský Mikuláš

Filmové medailóny

• Slovenský krátky film: Antonín Smažil – maliar juhočeskej krajiny – 1971;
• Slovenská televízia: Metamorfózy na palete (farebný dokumentárny film o živote a tvorbe akad. Mal. Antonína Smažila) Scenár J. Kmeť – 1978;
• Československý armádní film: Paleta myšlenek a barev (barevný film o živote a tvorbě akad. Mal. A. Smažila) Scénář František Říčka 1982.

Iné projekty

[1] [[Kategória:]] [[Kategória:]]

Olena Mandičová
Rusínska sochárka.
Narodenie	26.9.190226. september 1902 (121 rokov) Džulešti
Úmrtie	12.3.197512. marec 1975 (49 rokov) Košice
Biografický portál

Alexander Duchnovič v Prešove

Mandičová Olena (Ilona Šinali) (*26. september 1902 Džulešti Uhorsko ((Rumunsko) – †12. marca 1975 v Košiciach). Je prvou rusínkou, ktorá sa stala profesionálnou akademickou sochárkou v Československu.

Život

Po skončení gymnázia v Košiciach a v Budapešti Olena Mandičová odcestovala do Prahy, kde v rokoch 1922 – 1922 navštevovala UMPRUM (Vysoká škola umelecko-priemyslová) a v rokoch 1922 až 1925 absolvovala Akadémiu výtvarných umení, pod vedením uznávaného českého sochára Jana Štursu.

V roku 1926 sa zúčastnila na tvorivých pracovných pobytoch v Mníchove, v Paríži a v Taliansku. V tom istom roku uzavrela manželstvo s Rusínom Ivanom Mandičom. Bola očarená scenériou Podkarpatskej Rusi a prejavila sa ako úprimná patriotka a rodoľubka domoviny jej manžela.

O. Mandičová ešte ako vysokoškolská študentka pracovala nad portrétmi a sochami rusínskych kultúrnych dejateľov. V roku 1926 vytvorila mramorovú bustu Jevgenija Fencíka, ktorú slávnostne inštalovali v Užhorode. V tom istom čase vytvorila sochu „Ovčiar“, ktorá bola prvou sochárskou prácou venovanou tradičným životným činnostiam Rusínov. Medzi jej ďalšie známe diela s touto tematikou patria „Drevorubač“, „Alegorická kompozícia“ a „Karpatskorusínska pieseň“. Taktiež realizovala bustu Adolfa Dobrianskeho, inštalovanú v Užhorode a v Michalovciach v roku 1928. Busty Alexandra Duchnoviča boli slávnostne odhalené v Koločave v roku 1930 a v Chuste 1932.

Najviac ju preslávila bronzová socha Tomáša Gariquea Masaryka, prezidenta a zakladateľa Československa. Touto sochou, ktorá bola slávnostne odhalená v roku 1928 na hlavnom námestí Užhorode, Mandičová získala uznanie aj v odborných kruhoch.

Po rozpade Českoslovenka a po maďarskej anexií Užhorodu a Podkarpatskej Rusi koncom roku 1938 bola uvedená bronzová plastika vyvezená do Česka. Po februárových udalostiach v ČSR v roku 1948 bola zničená.

Dielo

V roku 1930 Československé ministerstvo osvety poskytlo Olene Mandičovej tvorivé štipendium na umelecko-pracovný pobyt vo Francúzsku. Po návrate z Francúzska vytvorila plastiky gubernátorov Podkarpatskej Rusi – Gregora Žatkoviča (1931) a Antona Beskyda (1931). Vrcholom sochárskej tvorivosti Mandičovej bola skulptúra Alexandra Mutraka v Mukačeve a bronzová plastika Alexandra Duchnoviča v Prešove (1933). Národného buditeľa Rusínov – Duchnoviča zobrazila so svojím žiakom v uvoľnenom postoji v pozícií vnímavého, oceňujúceho a povzbudzujúceho učiteľa.

Rozpadom Česko-Slovenska na začiatku 2. svetovej vojny ukončila svoju umeleckú činnosť. Vojnové roky s rodinou prežila v Mukačeve a v Budapešti. Ťažká choroba (radiculitis- radikulitída, zápal miechového koreňa) jej znemožnila pokračovať vo svojej umeleckej tvorbe. Posledných 30 rokov svojho života bola v Česko-Slovensku zabudnutou umelkyňou.

Živobytie si zabezpečovala prácou pokladínčky v jednom z košických obchodov.

Encyklopédia histórie a kultúry karpatských Rusínov, Užhorod 2010, s. 442-443

Literatúra:

Енциклопедія історії та культури Карпатських Русинів, Ужгород 2010, c. 442-443

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Peter Zelizňák/pieskovisko