Anton Halko: Rozdiel medzi revíziami
Bez shrnutí editace |
Bez shrnutí editace |
||
| Riadok 26: | Riadok 26: | ||
}}</ref> |
}}</ref> |
||
Vyučil sa za frézara a zaujímala ho aj politika, dejiny a umenie. Jeho snom bolo emigrovať do Ameriky, ktorú poznal len z vysielania Hlasu Ameriky či Vatikánskeho rozhlasu. V roku 1972 narukoval na základnú vojenskú službu a rozhodol sa utiecť na západ z posádky, umiestnenej blízko západných hraníc. Jeho útek sa však nepodaril. Podľa trestného zákona mu ako obyčajnému vojakovi základnej vojenskej služby za zbehnutie a pokus o prekročenie hraníc hrozili ako prvotrestanému dva–tri roky trestu. Režim však v tom čase potreboval, v rámci tzv. generálnej prevencie, podľa vzoru stalinského prokurátora [http://cs.wikipedia.org/wiki/Andrej_Vy%C5%A1inskij Andreja |
Vyučil sa za frézara a zaujímala ho aj politika, dejiny a umenie. Jeho snom bolo emigrovať do Ameriky, ktorú poznal len z vysielania Hlasu Ameriky či Vatikánskeho rozhlasu. V roku 1972 narukoval na základnú vojenskú službu a rozhodol sa utiecť na západ z posádky, umiestnenej blízko západných hraníc. Jeho útek sa však nepodaril. Podľa trestného zákona mu ako obyčajnému vojakovi základnej vojenskej služby za zbehnutie a pokus o prekročenie hraníc hrozili ako prvotrestanému dva–tri roky trestu. Režim však v tom čase potreboval, v rámci tzv. generálnej prevencie, podľa vzoru stalinského prokurátora [http://cs.wikipedia.org/wiki/Andrej_Vy%C5%A1inskij Andreja Višinského], exemplárny odstrašujúci príklad, ktorý by zastavil pokusy vojakov o útek na Západ začiatkom 70-tych rokov. Vo vyšetrovacej väzbe mu nasadili do cely konfidenta, ktorému sa zdôveril, že sa chcel najprv dostať do Vatikánu, kde pôsobil jeho vzdialený príbuzný z Rajca, salezián Andrej Paulíni, ktorý pomohol emigrovať do USA niekoľkým Rajčanom. Iniciatívny komunistický prisluhovač-vojenský prokurátor využil pri obžalobe tvrdenia tohto konfidenta, podľa ktorých sa chcel zapojiť do [[Špionáž|špionážnej]] činnosti proti štátu a vstúpiť do americkej armády, ktorá v tom čase bojovala proti komunizmu vo Vietname, za čo pre neho žiadal trest smrti. Obvinili ho zo špionáže a Vyšší vojenský súd v Příbrami ho odsúdil na štrnásť rokov, pričom neovládal ani cudzí jazyk a nemohol ako obyčajný vojak disponovať žiadnymi strategickými informáciami. V roku 1977 sa československá vláda zaviazala rešpektovať ľudské práva a základné slobody podľa Helsinskej konferencii o európskej bezpečnosti a spolupráci. V súvislosti s tým, tajne napísal list v ktorom sa sťažoval na perzekúciu politických väzňov v Leopoldove. Správu chcel doručiť saleziánovi Paulínimu do Vatikánu, aby s ňou prostredníctvom vatikánskeho rozhlasu oboznámil verejnosť. Tento list však nasadený konfident odovzdal vnútornej ochrane väznice. Za poškodzovanie záujmov republiky v zahraničí mu súd pridal mu štyri a pol roka trestu navyše. Na slobodu sa dostal 8. decembra 1989 a v roku 1990 bol rehabilitovaný. Po návrate do Rajca sa zamestnal ako prevádzkový zámočník. Po dvoch rokoch pri hromadnom prepúšťaní prišiel o prácu. Splnil si sen a niekoľkokrát vycestoval do Ameriky. Po sprísnení emigračných zákonov v 1997 sa ocitol v záchytnom stredisku pre imigrantov. Po pol roku vybavovanie povolenia k vstupu na územie USA rezignoval a požiadal o repatriáciu na Slovensko. V roku 1998 sa zoznámil s učiteľkou Helenou, s ktorou sa oženil. Následky ťažkého väzenia sa podpísali pod jeho zdravotný stav až sa postupne dostal do invalidného dôchodku. Svoj príbeh opísal v knihe „Cesta za slobodou“ o ktorú napriek výzve [[Svetové združenie bývalých československých politických väzňov|Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov]] neprejavilo záujem žiadne vydavateľstvo na Slovensku. |
||
== Publikačná činnosť == |
== Publikačná činnosť == |
||
Verzia z 14:57, 4. august 2013
| Anton Halko | |
 bývalý politický väzeň | |
| Narodenie | 14. jún 1952 Rajec |
|---|---|
| Úmrtie | 16. máj 2010 (57 rokov) Banská Bystrica |
Anton Halko (* 14. jún 1952, Rajec – † 16. máj 2010, Banská Bystrica) bol slovenský politický väzeň.
Životopis
Za zbehnutie zo základnej vojenskej služby ho ako 19 ročného odsúdili k 14 rokom a počas väzenie ešte navyše za pokus o odoslanie listu do Vatikánu k ďalšiemu 4 a pol ročnému trestu. Vo väzení v Leopoldove prežil 17 a pol roka života. Ani v čase najbrutálnejších represií 50-tých rokov, nebol nikto bez prerušenia vo väzení 17 a pol roka, pretože vysoké tresty pre politických väzňov skrátila amnestia prezidenta Zápotockého. Na Antona Halka sa však nevzťahovala žiadna amnestia. Amnestia Václava Havla, na základe ktorej bolo prepustených 24 000 odsúdených, paradoxne len skracovala o 24 mesiacov tresty odsúdeným podľa Hlavy I. za tzv. politicky motivované protištátne trestné činy.[1]
Vyučil sa za frézara a zaujímala ho aj politika, dejiny a umenie. Jeho snom bolo emigrovať do Ameriky, ktorú poznal len z vysielania Hlasu Ameriky či Vatikánskeho rozhlasu. V roku 1972 narukoval na základnú vojenskú službu a rozhodol sa utiecť na západ z posádky, umiestnenej blízko západných hraníc. Jeho útek sa však nepodaril. Podľa trestného zákona mu ako obyčajnému vojakovi základnej vojenskej služby za zbehnutie a pokus o prekročenie hraníc hrozili ako prvotrestanému dva–tri roky trestu. Režim však v tom čase potreboval, v rámci tzv. generálnej prevencie, podľa vzoru stalinského prokurátora Andreja Višinského, exemplárny odstrašujúci príklad, ktorý by zastavil pokusy vojakov o útek na Západ začiatkom 70-tych rokov. Vo vyšetrovacej väzbe mu nasadili do cely konfidenta, ktorému sa zdôveril, že sa chcel najprv dostať do Vatikánu, kde pôsobil jeho vzdialený príbuzný z Rajca, salezián Andrej Paulíni, ktorý pomohol emigrovať do USA niekoľkým Rajčanom. Iniciatívny komunistický prisluhovač-vojenský prokurátor využil pri obžalobe tvrdenia tohto konfidenta, podľa ktorých sa chcel zapojiť do špionážnej činnosti proti štátu a vstúpiť do americkej armády, ktorá v tom čase bojovala proti komunizmu vo Vietname, za čo pre neho žiadal trest smrti. Obvinili ho zo špionáže a Vyšší vojenský súd v Příbrami ho odsúdil na štrnásť rokov, pričom neovládal ani cudzí jazyk a nemohol ako obyčajný vojak disponovať žiadnymi strategickými informáciami. V roku 1977 sa československá vláda zaviazala rešpektovať ľudské práva a základné slobody podľa Helsinskej konferencii o európskej bezpečnosti a spolupráci. V súvislosti s tým, tajne napísal list v ktorom sa sťažoval na perzekúciu politických väzňov v Leopoldove. Správu chcel doručiť saleziánovi Paulínimu do Vatikánu, aby s ňou prostredníctvom vatikánskeho rozhlasu oboznámil verejnosť. Tento list však nasadený konfident odovzdal vnútornej ochrane väznice. Za poškodzovanie záujmov republiky v zahraničí mu súd pridal mu štyri a pol roka trestu navyše. Na slobodu sa dostal 8. decembra 1989 a v roku 1990 bol rehabilitovaný. Po návrate do Rajca sa zamestnal ako prevádzkový zámočník. Po dvoch rokoch pri hromadnom prepúšťaní prišiel o prácu. Splnil si sen a niekoľkokrát vycestoval do Ameriky. Po sprísnení emigračných zákonov v 1997 sa ocitol v záchytnom stredisku pre imigrantov. Po pol roku vybavovanie povolenia k vstupu na územie USA rezignoval a požiadal o repatriáciu na Slovensko. V roku 1998 sa zoznámil s učiteľkou Helenou, s ktorou sa oženil. Následky ťažkého väzenia sa podpísali pod jeho zdravotný stav až sa postupne dostal do invalidného dôchodku. Svoj príbeh opísal v knihe „Cesta za slobodou“ o ktorú napriek výzve Svetového združenia bývalých čsl. politických väzňov neprejavilo záujem žiadne vydavateľstvo na Slovensku.
Publikačná činnosť
- Anton Halko: CESTA ZA SLOBODOU[2]
Referencie
- ↑ Aká je skutočná pravda o Havlovej amnestii? [online]. www.szcpv.org. Dostupné online.
- ↑ Ukážky z knihy "CESTA ZA SLOBODOU" [online]. www.szcpv.org. Dostupné online.