Ainur

Ainur (singulár Ainu) sú druhom duchovných bytostí z Tolkienových kníh o Stredozemi. Príbeh hovorí, že ich stvoril Eru Ilúvatar. Tí, ktorí zostúpili do Ardy, sa delia podľa veľkosti moci na Valar a Maiar.

Spev Ainulindalë v knihe Silmarillion rozpráva o Hudbe Ainur pred trónom Eru Ilúvatara, stvoriteľa. Po jej skončení Eru ukázal Ainur ich Hudbu vo viditeľnej podobe - vznik sveta, jeho utváranie a jeho dejiny: zrod elfov (Prvorodených) a ľudí (Druhorozených). Pretože niektorí z Ainur si tento zjavený svet zamilovali, vyslal Eru do prázdnej Nehynúci Plameň a predtým zjavený svet na samom počiatku Hudby sa stal skutočnosťou.

Mnohí z Ainur zostúpili do tohto sveta a začali ho utvárať podľa toho, čo si zapamätali z Hudby az jej zviditeľnenie, ktoré im Eru ukázal, žiadny si však nepamätal celú Hudbu, a tým ani celú podobu sveta od počiatku až do konca. Hovorí sa, že predovšetkým ľudia, ktorí tvorili tretiu tému Hudby, neboli z väčšej časti obsadené vo vízii Ainur, a utvárajú si teda svoj osud nad rámec Hudby.

Medzi tými Ainur, ktorí zostúpili do Ardy a začali uskutočňovať videnie Hudby, boli niektorí z najmocnejších medzi Ainur - tí sú nazývaní Valar - Páni osudy Ardy. Menšie duchovia, ktorí zostúpili do Ardy súčasne s nimi, alebo neskôr, sú nazývaní Maiar.

V Hudbe Ainur je jasne badateľný vplyv kresťanstva: Ilúvatar je Boh stvoriteľ a Ainur zodpovedajú anjelom. Dokonca aj Melkorov pád pripomína pád archanjela Lucifera. [1] [2] Ainur sú čisto duchovné bytosti, len tí, ktorí vstúpili do Ardy a ich moc bola uzavretá do sveta, na seba vzali podobu a farbu. Ainur však majú pohlavia, delí sa na mužov a ženy, a podoba, ktorú na seba berú, to len zvýrazňuje. Pretože boli do sveta pritiahnutí láskou k Ilúvatarovým deťom, väčšinou na seba berú podobu, ktorá je pripomína, až na majestát a nádheru.

Vo zvyšku Tolkienovej mytológie pripomínajú Valar a Maiar skôr bohmi, titánov a démonov polyteistických náboženstvo, pohanská božstvá z Olympu a Asgardu. Pôvodne bola táto povaha ešte zrejmejšie. V Knihe stratených povestí sú Valar nazývaní bohmi a na priamu otázku námorníka Eriola: "Sú to bohovia?" Mu elf Lindo odpovedá, že áno. Sú ovládaní emóciami, ich činy sú niekedy neuvážené a robia bezprostrednej chyby. Keď sa napríklad zástupcovia elfov prídu poradiť o Melkových (v Silmarillione Melkor) klamstvách, Manwë neprešetrí riadne udalosti a potrestá obe strany, neskôr ľud Valar v hneve zabíja Melková posla. V Silmarillione Tolkien tento koncept opustil, tu sa len hovorí, že ľudia ich často nazývali bohmi, a rad príbehov bola zmenená, aby činy Valar lepšie zodpovedali ich vznešenosti. Určitá podobnosť s pohanskými bohmi ale stále zostáva. Valar aj Maiar bojujú nielen kúzlami, ale aj fyzickými zbraňami, a hoci sú nesmrteľní a môžu chodiť "neodetú" telom, zranenie či smrť tela pre nich nie je nič príjemného. Maiar môžu v takomto prípade tak zoslabnúť, že už nie sú schopní vytvoriť si novú podobu (v prípade Saurona aj Sarumana išlo okrem straty tela aj o oslabení iným spôsobom).

Maia Melian má s Elu Thingolom, vodcom Sindar, dcéru Lúthien, čo je úplne výnimočné, v Silmarillione ide o jediný takýto prípad. V jeho raných verziách, Knihe stratených povestí, však mali deti i Ainur medzi sebou. Dievča Nielíqui tam bola dcérou Oromëho a vane, Melko mal s Ulbandi syna Kosomota (neskorší Gothmog, Pán balrogov), [6] Oromë a Nessa boli deťmi Aulëho a Palúrien (Yavanny), potomkov Manwëho a Vardy mali Fionwë-URION (neskorší Eönwë , Manwëho herold) a Erinti (neskorší Ilmari, služobnica Vardy). V ďalších verziách však bola idea "detí Valar" opustená.