Obdobie Azuči-Momojama: Rozdiel medzi revíziami
formulácia |
externé odkazy |
||
Riadok 19: | Riadok 19: | ||
Po smrti jedného z regentov, ktorý bol najvplyvnejším ochrancom Hidejoriho, porušil okamžite prísahu vernosti slúbenú Hidejorimu Ijeasu Tokugawa, jeden z piatich regentov, ktorý tak nerešpektoval Hidejošiho posledné priania týkajúce sa následníctva jeho syna. Tokugawa prostredníctvom niekoľkých strategických sobášov svojich potomkov s čelnými predstaviteľmi vojenskej šlachty vytvoril spojenectvo so štyrmi najmocnejšími vojenskými rodmi v krajine a pripravoval sa na úplné prevzatie moci do svojich rúk. Ijeasove konanie vyvolalo odpor zvyšných predstaviteľov rodu Tojotomi a im verných kniežať. Roku 1600 došlo k bitke pri Sekigahare medzi nimi a Ijeasuovým spojeneckým vojskom, v ktorej Ijeasu vyhral. Ihneď po víťaznej bitke začal prenasledovať svojich protivníkov, zhabal léna nepriateľských feudálov a zároveň odmenil tých, ktorí mu pomohli, čím zlomil akýkoľvek odpov voči svojej vláde. Aby legalizoval svoju moc, obnovil vojenskú vládu bakufu a dal sa v roku 1603 menovať Šógunom. |
Po smrti jedného z regentov, ktorý bol najvplyvnejším ochrancom Hidejoriho, porušil okamžite prísahu vernosti slúbenú Hidejorimu Ijeasu Tokugawa, jeden z piatich regentov, ktorý tak nerešpektoval Hidejošiho posledné priania týkajúce sa následníctva jeho syna. Tokugawa prostredníctvom niekoľkých strategických sobášov svojich potomkov s čelnými predstaviteľmi vojenskej šlachty vytvoril spojenectvo so štyrmi najmocnejšími vojenskými rodmi v krajine a pripravoval sa na úplné prevzatie moci do svojich rúk. Ijeasove konanie vyvolalo odpor zvyšných predstaviteľov rodu Tojotomi a im verných kniežať. Roku 1600 došlo k bitke pri Sekigahare medzi nimi a Ijeasuovým spojeneckým vojskom, v ktorej Ijeasu vyhral. Ihneď po víťaznej bitke začal prenasledovať svojich protivníkov, zhabal léna nepriateľských feudálov a zároveň odmenil tých, ktorí mu pomohli, čím zlomil akýkoľvek odpov voči svojej vláde. Aby legalizoval svoju moc, obnovil vojenskú vládu bakufu a dal sa v roku 1603 menovať Šógunom. |
||
== Bibliografia == |
|||
Winkelhöferová, V., Boháčková, L.: Vějíř a meč, Panorama, 1987 |
|||
[[Kategória:Dejiny Japonska]] |
[[Kategória:Dejiny Japonska]] |
Verzia z 08:09, 18. august 2013
Na tomto článku sa práve pracuje. Prosím, nezasahujte. Kým je tu zobrazená táto správa, prosím, neupravujte túto stránku. Vyhnete sa tak prípadným konfliktom pri ukladaní. Redaktor, ktorý sem pridal tento oznam, je uvedený v histórii, ak by ste ho chceli kontaktovať. |
Charakteristika
Obdobie Azuči-Momojama je obdobie japonských dejín medzi rokmi 1568 až 1600, ktorému predchádzalo obdobie bojujúcich kniežatstiev Sengoku. Obdobie Azuchi - Momojama skončilo v roku 1600, kedy bolo Japonsko opätovne zjednotené pod vládou šógunou a zaviedol sa prísny centralizovaný vládny režim známy v japonskej historiografii ako šógunát Tokugawa.
História
Obdobie Azuči - Monojama je nazvané podľa opevnených miest, ktoré slúžili pre Nobunagu a Hidejošiho ako centrá moci, predtým než dosiahli najvyššiu moc v krajine. Obdobie Azuči-Momojama začína vojenskou výpravou veliteľa Ody Nobunagy do hlavného mesta Kjóta s úmyslom stať sa novým vládcom krajiny. Nobunaga na čele svojich armád čoskoro porazil vládnucého šogúna,umlčal cisárove námietky voči svojmu uchopeniu moci a izoloval a podmanil si najdôležitejšie nepriateľské kniežatá, ďalej skonfiškoval zbrane obyvateľstvu, dal vykonať katastrálny súpis všetkej pôdy v krajine. Ďalším prostriedkom na upevnenie moci pre Nobunagu predstavovalo presídlenie vzpurných kniežat do ďalekých severných provincií.
Nobunaga nemal rád budhistické kňažstvo a s podozrením sa pozeral na moc budhistických chrámov, pretože počas obdobia Sengoku vytvorili kláštory vlastné súkromné armády, ktoré sa počas nepokojov v období Sengoku výrazne angažovali vo vojnách na strane Nobunagových protivníkov, čo čiastočne vysvetľuje jeho mimoriadne kladný vzťah ku kresťanským misionárom, ktorí v Japonsku začali pôsobiť v polovici 16. storočia, čoskoro potom, čo portugalskí obchodníci roku 1543 pristáli pri Japonských brehoch. V roku 1582 bol Nobunaga zavraždený jedným zo svojich generálov a v jeho odkaze zjednotiť Japonsko pokračoval jeho najbližší spolupracovník Hidejoši.
Jeho nástupca, Tojotomi Hidejoši, pokračoval v zjednotení krajiny a pod svoju kontrolu dostal aj dovtedy vládnemu vplyvu odolávajúce západné provincie. Hidejoši po získaní rozhodujúcej moci odmietol prijať všeobecne zdiskreditovaný titul šogúna a namiesto neho vládol ako titulárny regent Kampaku. Roku 1587 vydal edikt, ktorým sa zakazovalo na území Japonska vyznávať kresťanstvo a kresťanským misionárom bolo nariadené, aby do dvadsiatich dní opustili krajinu. Toto nariadenie, ale nebolo nijako prísne presadzované, zrejme z obavy, aby nebol ohrozený výhodný zahraničný obchod s Portugalcami.
V roku 1591 Hidejoši zlikvidoval posledné centrum odporu na severe ostrova Honšú, čím dokončil zjednotenie krajiny do jedného štátneho celku, zároveň s tým obnovil pevný vládny režim, založený na prísnej feudálnej disciplíne a vzťahu podriadenosti a nadradenosti medzi členmi spoločnosti. Nechal vykonať všeobecný súpis pôdy, ktorého zmyslom bolo, aby sa aj obyčajný roľník stal súkromným vlastníkom vlastného kúska pozemku a bol tak zodpovedný za platenie dávok z jej výnosu, čím mali narásť daňové príjmy štátu a oslabiť hospodárska moc miestnych zemepánov.
Ku koncu svojho života ustanovil Hidejoši regentskú radu piatich starších, ktorá sa skladala z najmocnejší kniežat a všetkých jej členov pred smrťou zaviazal prísahou, že budú verní jeho synovi Hidejorimu, budú dodržiavať Hidejošiho zákony a nebudú sebecky sledovať svoje vlastné ciele. Hidejoši zomrel roku 1598.
Po smrti jedného z regentov, ktorý bol najvplyvnejším ochrancom Hidejoriho, porušil okamžite prísahu vernosti slúbenú Hidejorimu Ijeasu Tokugawa, jeden z piatich regentov, ktorý tak nerešpektoval Hidejošiho posledné priania týkajúce sa následníctva jeho syna. Tokugawa prostredníctvom niekoľkých strategických sobášov svojich potomkov s čelnými predstaviteľmi vojenskej šlachty vytvoril spojenectvo so štyrmi najmocnejšími vojenskými rodmi v krajine a pripravoval sa na úplné prevzatie moci do svojich rúk. Ijeasove konanie vyvolalo odpor zvyšných predstaviteľov rodu Tojotomi a im verných kniežať. Roku 1600 došlo k bitke pri Sekigahare medzi nimi a Ijeasuovým spojeneckým vojskom, v ktorej Ijeasu vyhral. Ihneď po víťaznej bitke začal prenasledovať svojich protivníkov, zhabal léna nepriateľských feudálov a zároveň odmenil tých, ktorí mu pomohli, čím zlomil akýkoľvek odpov voči svojej vláde. Aby legalizoval svoju moc, obnovil vojenskú vládu bakufu a dal sa v roku 1603 menovať Šógunom.
Bibliografia
Winkelhöferová, V., Boháčková, L.: Vějíř a meč, Panorama, 1987