Obdobie Azuči-Momojama

Významná postava obdobia Azuchi - Momojama, zjednotiteľ Japonska Tojotomi Hidejoši

Charakteristika

Obdobie Azuči-Momojama je obdobie japonských dejín medzi rokmi 1568 až 1600, ktorému predchádzalo obdobie bojujúcich kniežatstiev Sengoku. Obdobie Azuchi - Momojama skončilo v roku 1600, kedy bolo Japonsko opätovne zjednotené pod vládou šógunou a zaviedol sa prísny centralizovaný vládny režim známy v japonskej historiografii ako šógunát Tokugawa.

História

Obdobie Azuči - Monojama je nazvané podľa opevnených miest - hradov Azuči a Momojama, ktoré slúžili pre Nobunagu a Hidejošiho ako centrá vlastnej moci, predtým než dosiahli na najvyššie posty v krajine. Obdobie Azuči-Momojama začalo vojenskou výpravou vojenského veliteľa Ody Nobunagy do hlavného mesta krajiny Kjóta s úmyslom stať sa novým vládcom krajiny. Nobunaga na čele svojich armád čoskoro porazil vojská šogúna, šikovnou diplomatickou politikou umlčal cisárove námietky voči svojmu uchopeniu moci a izoloval a podmanil si najdôležitejšie nepriateľské kniežatá, okrem toho skonfiškoval zbrane obyvateľstvu, dal vykonať katastrálny súpis všetkej pôdy v krajine. Ďalším prostriedkom na upevnenie moci pre Nobunagu predstavovalo presídlenie vzpurných kniežat do ďalekých severných provincií.

Nobunaga nemal rád budhistické kňažstvo a s podozrením sa pozeral na moc budhistických chrámov, pretože počas obdobia Sengoku vytvorili kláštory vlastné súkromné armády, ktoré sa počas nepokojov v období Sengoku výrazne angažovali vo vojnách na strane Nobunagových protivníkov, čo čiastočne vysvetľuje jeho mimoriadne kladný vzťah ku kresťanským misionárom, ktorí v Japonsku začali pôsobiť v polovici 16. storočia, čoskoro potom, čo portugalskí obchodníci roku 1543 pristáli pri Japonských brehoch. V roku 1582 bol Nobunaga zavraždený jedným zo svojich generálov a v jeho odkaze zjednotiť Japonsko pokračoval jeho najbližší spolupracovník Hidejoši.

Jeho nástupca, Tojotomi Hidejoši, pokračoval v zjednotení krajiny a pod svoju kontrolu dostal aj dovtedy vládnemu vplyvu odolávajúce západné provincie. Hidejoši po získaní rozhodujúcej moci odmietol prijať všeobecne zdiskreditovaný titul šogúna a namiesto neho vládol ako titulárny regent Kampaku. Roku 1587 vydal edikt, ktorým sa zakazovalo na území Japonska vyznávať kresťanstvo a kresťanským misionárom bolo nariadené, aby do dvadsiatich dní opustili krajinu. Toto nariadenie, ale nebolo nijako prísne presadzované, zrejme z obavy, aby nebol ohrozený výhodný zahraničný obchod s Portugalcami.

V roku 1591 Hidejoši zlikvidoval posledné centrum odporu na severe ostrova Honšú, čím dokončil zjednotenie krajiny do jedného štátneho celku, zároveň s tým obnovil pevný vládny režim, založený na prísnej feudálnej disciplíne a vzťahu podriadenosti a nadradenosti medzi členmi spoločnosti. Nechal vykonať všeobecný súpis pôdy, ktorého zmyslom bolo, aby sa aj obyčajný roľník stal súkromným vlastníkom vlastného kúska pozemku a bol tak zodpovedný za platenie dávok z jej výnosu, čím mali narásť daňové príjmy štátu a oslabiť hospodárska moc miestnych zemepánov.

Ku koncu svojho života ustanovil Hidejoši regentskú radu piatich starších, ktorá sa skladala z najmocnejší kniežat a všetkých jej členov pred smrťou zaviazal prísahou, že budú verní jeho synovi Hidejorimu, budú dodržiavať Hidejošiho zákony a nebudú sebecky sledovať svoje vlastné ciele. Hidejoši zomrel roku 1598.

Po smrti jedného z regentov, ktorý bol najvplyvnejším ochrancom Hidejoriho, porušil okamžite prísahu vernosti slúbenú Hidejorimu Ijeasu Tokugawa, jeden z piatich regentov, ktorý tak nerešpektoval Hidejošiho posledné priania týkajúce sa následníctva jeho syna. Tokugawa prostredníctvom niekoľkých strategických sobášov svojich potomkov s čelnými predstaviteľmi vojenskej šlachty vytvoril spojenectvo so štyrmi najmocnejšími vojenskými rodmi v krajine a pripravoval sa na úplné prevzatie moci do svojich rúk. Ijeasove konanie vyvolalo odpor zvyšných predstaviteľov rodu Tojotomi a im verných kniežať. Roku 1600 došlo k bitke pri Sekigahare medzi nimi a Ijeasuovým spojeneckým vojskom, v ktorej Ijeasu vyhral. Ihneď po víťaznej bitke začal prenasledovať svojich protivníkov, zhabal léna nepriateľských feudálov a zároveň odmenil tých, ktorí mu pomohli, čím zlomil akýkoľvek odpov voči svojej vláde. Aby legalizoval svoju moc, obnovil vojenskú vládu bakufu a dal sa v roku 1603 menovať Šógunom.

Bibliografia

• Winkelhöferová, V., Boháčková, L.: Vějíř a meč, Panorama, 1987
• Vasiljevová Zdenka, Dějiny Japonska, Praha : Nakladatelství Svoboda, 1986