FC Barcelona

FC Barcelona
Celý názov	Futbol Club Barcelona
Prezývka	Barcelona Barça Blaugranas (modro-červení) Culés
Založený	29. november 1899
Štadión	Camp Nou Barcelona, Španielsko
Kapacita	99,786
Predseda	Sandro Rosell
Tréner	Gerardo Martino
Liga	La Liga
2012–13	1. miesto
Domáce farby Hosťovské farby
Tretie farby
Futbalový portál

Futbol Club Barcelona, známy tiež ako Barcelona a familiárne ako Barça je profesionálny futbalový klub v Barcelone, Katalánsku v Španielsku.

V tomto klube súčasne pôsobí aj slovenský futbalista Filip Šebo.

Klub bol založený dňa 29. novembra 1899 skupinou švajčiarskych, anglických a katalánskych futbalistov pod vedením Joeana Gampera. Klub sa stal symbolom katalánskej kultúry a katalánskej národnosti, a z toho dôvodu pochádza aj motto "Més que un club" (Slovensky: viac ako klub). Oficiálna hymna FC Barcelony je „Cant del Barça“, ktorú napísali Jaume Picas a Josep Maria Espinàs. Fanúšikovia FC Barcelona sú známi pod prezývkou culés alebo culers. Klub je druhým najbohatším futbalovým klubom na svete z hľadiska príjmov, s ročným obratom 398 miliónov eur. Klub dlhoročne súperí s klubom Real Madrid, a zápasy medzi oboma tímami sú nazývané ako "El Clásico".

Klub je súčasným španielskym a európskym šampiónom, pričom získal najviac domácich trofejí v španielskom futbale, a to 21 v La Lige, 25 v Copa del Rey, 10 v Supercopa de España, 32 v Copa Eva Duarte a 2 v Copa de la Liga, a takisto je držiteľom rekordu v posledných štyroch súťažiach. V medzinárodnom klubovom futbale vyhrala FC Barcelona štyri Ligy Majstrov UEFA, rekordné štyri Poháre víťazov pohárov UEFA, štyri Superpoháre UEFA a jeden Svetový klubový pohár FIFA. Tiež vyhrala rekordné tri Poháre veľtržných miest, ktoré sú považované za predchodcu Pohára UEFA. Podľa historického rebríčka IFFHS je FC Barcelona najlepším klubom na svete od roku 1991, kedy začala agentúra zhromažďovať štatistické údaje.

FC Barcelona je jediným európskym klubom, ktorý od roku 1955 hral každú sezónu kontinentáleho futbalu, a je jediným z troch klubov na svete, ktorý nebol nikdy vyradený zo súťaže La Liga, spolu s klubmi Athletic Bilbao a Real Madrid. V roku 2009 sa stala FC Barcelona prvým španielskym klubom, ktorý vyhral treble, skladajúci sa zo súťaží La Liga, Copa del Rey a the Liga Majstrov. V tom istom roku, sa stala prvým futbalovým klubom, ktorý vyhral šesť zo šiestich súťaží v jednom roku, čím dokončil šesticu, zahŕňajúcu vyššie uvedené treble a Supercopa de España, Superpohár UEFA a Majstrovstvá klubov FIFA.

Okrem futbalu pod FC Barcelona patria aj profesionálne tímy z rôznych ďalších športových odvetví: basketbal, hádzaná, futsal a kolieskový hokej. Okrem piatich profesionálnych tímov má klub aj ďalších jedenásť amatérskych športových sekcií: pozemný hokej, atletika, krasokorčuľovanie, ľadový hokej Klub sa venuje charite a v poslednom období je sponzorskými zmluvami viazaný s detským fondom UNICEF.

História

Začiatky (1899-1908)

Inzerát v novinách Los Deportes

Hráči FC Barcelona v roku 1903

Za založením klubu stál Švajčiar Joan Gamper. 22. októbra 1899 Gamper uverejnil v novinách Los Deportes inzerát, ktorý informoval o jeho snahe vytvoriť futbalový klub v Barcelone. Na gymnáziu Manuela Solého sa 29. novembra 1899, uskutočnilo stretnutie, ktorého sa okrem Joana Gampera zúčastnilo ďalších 11 nadšencov futbalu: Walter Wild, Lluís d’Ossó, Bartomeu Terradas, Otto Kunzle, Otto Maier, Enric Ducal, Pere Cabot, Carles Pujol, Josep Llobet, John Parsons a William Parsons. Na tomto stretnutí bol založený klub Football Club Barcelona.

V tomto období sa aj oficiálne schválili tradičné farby klubu, modrá a granátová (blaugrana). Dodnes však nie je jasné, prečo má FC Barcelona dresy vo svojej modro-granátovej kombinácii.

8. decembra 1899 odohrala Barcelona svoj prvý zápas. Toto stretnutie sa uskutočnilo na prenajatom štadióne Velodromo de la Bonanova a súperom bolo mužstvo, ktoré bolo zložené z Angličanov žijúcich v Barcelone. Barcelona tento zápas prehrala 0:1. Do konca roka 1899 Barcelona na rovnakom štadióne odohrala ešte ďalšie dva zápasy. Mužstvo výberu Katalánska zdolala na Štedrý deň toho istého roku 3:1 a o dva dni neskôr, 26. decembra, v reparáte zdolala výsledkom 2:1 tím zložený z Angličanov žijúcich v Barcelone. Prvý zápas mimo Katalánska hráči FC Barcelona odohrali o pol roka s klubom Madrid FC, ktorému podľahli 1:3.

V tom čase ešte nebola založená La Liga a tak FC Barcelona hrala katalánsky šampionát a aj Copa del Rey (Španielsky kráľovský pohár). V roku 1902 klub vyhral svoju prvú trofej Copa Macaya a tiež sa dostal do prvého finále Copa del Rey, v ktorom prehral 1:2 s klubom Vizcaya.

Prvý zápas mimo Španielska odohrala Barcelona 1. mája 1904 na „Stade Olympic“ v Toulouse a vyhrala ho v pomere 3:2. S FC Toulouse nadviazal katalánsky klub dobré vzťahy, čo viedlo k dohode o zorganizovaní aj ďalšieho priateľského zápasu, ktorý sa odohral 26. mája 1904 a Barcelona vyhrala 4:0.

Gamperova éra (1908-1925)

V roku 1908 sa po prvýkrát stal prezidentom klubu, jeho zakladateľ Joan Gamper. Gamper sa ujal svojej úlohy v čase, keď klub nebol práve na výslní. Nedosiahol zatiaľ žiadne mimoriadne úspechy s výnimkou víťazstva v Campionat de Catalunya v roku 1905 a aj jeho finančný stav bol neuspokojivý.

Gamper bol za prezidenta klubu zvolený celkovo 5-krát, v období rokov 1908 až 1925. Tiež sa mu podarilo dosiahnuť, aby FC Barcelona získala svoj prvý vlastný štadión. 14. marca 1909 sa klub presťahoval na štadión Carrer Indústria s kapacitou 6 tisíc miest.

Gamper sa tiež snažil zväčšiť členskú základňu klubu. Jeho úsilím mal klub v roku 1922 viac ako 10 000 členov. To prispelo k tomu, že sa klub opäť sťahoval, teraz na štadión Les Corts, ktorý bol otvorený práve v roku 1922. Štadión mal najprv kapacitu 20 000 miest, neskôr bol rozšírený na impozantných 60 000.

Gamperovi sa podarilo priviesť do klubu Paulina Alcántara, ktorý je doteraz historicky najúspešnejším strelcom klubu s 357 gólmi. V roku 1917 bol vymenovaný za trénera Jack Greenwell. Pod vedením trénera Greenwella hrali takí hráči ako Alcántara, Sagi-Barba, Ricardo Zamora, Josep Samitier, Félix Sesúmaga a Franz Platko. V čase, keď bol Gamper prezidentom, vyhrala Barcelona 11-krát Campionat de Catalunya, 6-krát Copa del Rey, 4-krát Coupe de Pyrenées, čo bolo prvé „zlaté obdobie“ klubu.

Obdobie diktátora Riveru a občianskej vojny (1925-1939)

V polovici 20. rokov 20. storočia zažila FC Barcelona konflikt, ktorý síce mal so športom máločo spoločné, ale poznačil ju na nasledujúce obdobie. Počas zápasu hraného 14. júna 1925 diváci spontánne spievali posmešky proti diktátorskému režimu Riveru. Z nariadenia vlády bol pre tento incident na šesť mesiacov zavretý štadión FC Barcelona. Neskôr bol tento trest zmiernený na tri mesiace a prezident klubu Joan Gamper bol donútený k abdikácii. O niečo neskôr v dôsledku osobných a finančných problémov upadol Gamper do depresie, čo ho viedlo 30. júla 1930 k spáchaniu samovraždy.

V Španielsku sa národná liga začala hrať v roku 1929 a hneď prvý titul získala FC Barcelona. Klub bol vďaka veľkému počtu členov vo veľmi dobrej finančnej situácii. Vďaka tomu mohlo vedenie kúpiť Hectora Scaroneho, útočníka klubu Nacional Montevideo a uruguajskej reprezentácie, s ktorou v roku 1930 získal titul majstra sveta.

Hoci sa klub snažil udržať si dobrých hráčov, ako bol napríklad Josep Escolà, nastalo obdobie úpadku. V tomto čase politické boje zatienili šport v celej spoločnosti. Klub sa ocitol vo finančnej, sociálnej a športovej kríze. Opustilo ho veľké množstvo členov. Tím síce vyhral Campionat de Catalunya v rokoch 1930, 1931, 1932, 193, 1936 a 1938, ale úspech na celonárodnej úrovni neprichádzal, okrem roku 1937, keď získala FC Barcelona veľmi sporný a dodnes diskutabilný titul.

Mesiac po začiatku občianskej vojny bol prezident klubu Josep Suñol i Garriga (tiež známy ako Josep Sunyol) zavraždený blízko mesta Guadalajara vojakmi Francisca Franca. V lete 1937 bol tím na zájazde v Mexiku a USA, kde ich prijal veľvyslanec druhej Španielskej republiky. V tomto období sa prehĺbila finančná kríza a preto polovica tímu hľadala exil v Mexiku a Francúzsku. 16. marca 1938 fašisti zhodili bombu na budovy klubu, čo klubu spôsobilo veľké straty. O niekoľko mesiacov neskôr sa FC Barcelona, symbol neposlušného Katalánska, dostala pod fašistickú okupáciu. Klub začal upadať, mal len 3 486 členov a čelil množstvu vážnych problémov.

C. de F. Barcelona (1939-1974)

Po skončení španielskej občianskej vojny boli katalánčina a katalánska zástava zakázané a aj v rámci futbalového klubu bolo zakázané používať nešpanielske názvy. Tieto opatrenia viedli k tomu, že klub bol násilne premenovaný na Club de Fútbol Barcelona a z klubového znaku bola odstránená katalánska vlajka. Počas Frankovej diktatúry bol štadión FC Barcelona jedným z mála miest, kde sa slobodne hovorilo po katalánsky.

V roku 1943 na štadióne Les Corts Barcelona vyhrala v prvom zápase semifinále Copa del Generalísimo nad Realom Madrid 3:0. Pred odvetou navštívil v šatni hráčov Barcelony riaditeľ štátnej bezpečnosti. Pripomenul im, že hrajú len z „veľkodušnosti režimu“. Madrid vyhral potom odvetný zápas 11:1.

Navzdory zložitej politickej situácii nastali pre klub, v priebehu 40. rokov a začiatkom 50. rokov 20. storočia, lepšie časy. V roku 1945 na trénerskej lavičke s Josepom Samitierom a hráčmi ako César, Ramallets a Velasco vyhrala Barcelona, po dlhom období čakania od roku 1929, svoj ďalší španielsky titul. Neskôr pridala tituly v rokoch 1948 a 1949. V roku 1949 zvíťazila v prvom ročníku Copa Latina. V roku 1952 sa slovenský tréner Fernando Daucik a hráč so slovenským pôvodom Ladislav Kubala, mnohými považovaní za najlepšieho hráča v histórii klubu, stali hlavnými postavami pri zisku piatich rôznych trofejí. Vyhrali La Ligu, Copa del Generalísimo, Copa Latina, Copa Eva Duarte a Copa Martini Rossi. V nasledujúcom roku 1953 veľkou mierou prispeli k víťazstvu v La Lige a Copa del Generalísimo. FC Barcelona zvíťazila tiež v Copa del Generalísimo v roku 1957 a vo Fairs Cup v roku 1958.

V tomto období vedenie katalánskeho klubu pochopilo, že štadión Les Corts už pre potreby klubu nestačí. Kapacita tohto štadióna bola po viacerých rekonštrukciách 60 000 ľudí. Záujem o futbal v Barcelone však prevyšoval toto číslo a začala sa príprava na výstavbe nového štadióna. Výstavba po dlhých prípravách úspešne prebehla v období rokov 1954 až 1957. Pôvodné plány hovorili o potrebe investovania 66 miliónov pesiet, no konečné číslo bolo 288 miliónov.

Slávnostné otvorenie nového štadióna nazývaného Nou Camp sa konalo 24. septembra 1957. Súperom Barcelony bola Legia Varšava a v zápase, ktorý sledovalo 90 000 divákov vyhrala 4:2, historicky prvý gól na Nou Campe strelil Eulógio Martinez, ďalšie pridali Tejada, Sampedra a Evarista. Prvá zostava Barcelony na Camp Nou: Ramallets, Olivella, Brugué, Segarra, Vergés, Gensana, Basora, Villaverde, Martínez, Kubala a Tejada. Odlišná jedenástka vybehla na trávnik v druhom polčase: Ramallets, Segarra, Brugué, Gràcia, Flotados, Bosch, Hermes, Ribelles, Tejada, Sampedro a Evaristo.

Tréner Helenio Herrera, mladý Luis Suárez (európsky futbalista roku 1960) a dvaja maďarskí hráči odporučení Kubalom, Sándor Kocsis a Zoltán Czibor priviedli tím k národnému double v roku 1959 a La Liga/Fairs Cup double v roku 1960. V roku 1961 sa Barcelona stala prvým klubom, ktorý vyradil Real Madrid v Európskom pohári majstrov a tak ukončil hegemóniu tohto klubu v Európe. No ani to tímu nestačilo na to, aby vyhrali európsku pohárovú súťaž č. 1, keď vo finále prehral s Benficou Lisabon v pomere 2:3.

Šesťdesiate roky boli pre klub menej úspešné, ale spolu s Realom a Atléticom Madrid stále dominovali v La Lige. Nevýrazné výsledky úzko súviseli s dokončenou výstavbou Camp Nou, keďže sa na ňu minulo veľa peňazí, menej už ostávalo na nákup nových hráčov. V tomto období sa však objavili nové futbalové osobnosti, Josep Fusté a Carles Rexach. Klub vyhral Copa del Generalísimo v roku 1963 a Fairs Cup v roku 1966. Podarilo sa mu tiež poraziť Real Madrid 1:0 vo finále Copa del Generalísimo v roku 1968 na štadióne San Bernabéu, domovskom stánku madridského Realu.

V sezóne 1968/1969 došlo k zaujímavej konfrontácii španielskeho veľkoklubu so slovenským Slovanom Bratislava. 21. mája 1969 sa na St. Jacobs štadióne vo švajčiarskom Bazileji stretol Slovan s FC Barcelona vo finále Pohára víťazov pohárov. Výsledok tohto zápasu bol pre vtedajší československý futbal veľmi pozitívny, keďže Slovan zvíťazil v pomere 3:2.

V roku 1974 klub zmenil svoj oficiálny názov späť na Futbol Club Barcelona.

Prvá zastávka Johana Cruyffa (1974-1978)

V sezóne 1973/74 prišla do Barcelony futbalová legenda – Johan Cruyff. Už v Ajaxe sa stal hráčom svetového kalibru. Po svojom príchode si veľmi rýchlo získal fanúšikov, keď pre európske médiá vyhlásil, že si vybral Barcelonu pred Realom Madrid, preto že by nemohol hrať za klub spájaný s Frankom. K jeho popularite prispel aj fakt, že pre svojho syna vybral katalánske meno Jordi. Spolu so svojím krajanom, trénerom Rinusom Michelsom, pomohol klubu vrátiť sa po dlhých štrnástich rokoch na španielsky futbalový trón. V tejto sezóne zároveň nemalou mierou prispel k veľkolepému víťazstvu 5:0 nad Realom Madrid na štadióne San Bernabéu. Hneď v prvej sezóne, ktorú strávil v klube bol vyhlásený za európskeho futbalistu roka.

Éra Josepa Lluísa Núñeza

Roky stability (1978-1988)

V roku 1978 bol za prezidenta klubu zvolený Josep Lluís Núñez. Jeho hlavným cieľom bolo pomôcť Barcelone stať sa klubom svetového mena a vniesť do klubu finančnú stabilitu. Okrem toho počas prezidentovania Núñeza klub vyhral dve zo štyroch trofejí Pohára víťazov pohárov. V júni 1982 podpísal s klubom zmluvu Diego Maradona z Boca Juniors za do tej doby rekordnú sumu. V nasledujúcej sezóne pod vedením trénera Césara Luis Menottiho, Barcelona s Maradonom, v nezabudnuteľnom finále Copa del Rey, porazila Real Madrid. Diegov pobyt v Barcelone bol však veľmi krátky, čoskoro opustil klub smerom do SSC Neapol. Na začiatku sezóny 1984/85 bol trénerom Terry Venables a tím pod jeho vedením vyhral titul v La Lige, v zostave s prvotriednym nemeckým záložníkom Berndom Schusterom. V nasledujúcej sezóne sa FC Barcelona po druhýkrát dostala do finále Európskeho pohára majstrov. No prehrala na strely zo značky pokutového kopu v dramatickom finále v Seville so Steauou Bucureşti.

Po majstrovstvách sveta 1986 sa anglický kanonier Gary Lineker spolu s brankárom Andonim Zubizarretom upísali klubu, ale tím v tomto období nedosiahol žiaden úspech. Trénerovi Venablesovi sa nepodarilo priviesť klub k úspechom a preto ho na začiatku sezóny 1987/88 nahradil Luisom Aragonésom. Táto sezóna bola ukončená vzburou hráčov proti prezidentovi Núñezovi, známou ako Motín del Hesperia a víťazstvom 1:0 vo finále Copa del Rey proti Realu Sociedad San Sebastian.

Tím snov: Vzostup a pád (1988-1996)

V roku 1988 sa vrátil do klubu Johan Cruyff, ale už ako tréner. Poskladal tzv. tím snov, pomenovaný po basketbalovom tíme USA, ktorý hral na letných olympijských hrách v Barcelone v roku 1992. V tíme boli hráči ako Josep Guardiola, José Mari Bakero, Txiki Beguiristáin, Jon Andoni Goikoetxea, Gheorghe Hagi, Ronald Koeman, Michael Laudrup, Romário a Christo Stoičkov.

Pod Cruyffovým vedením Barcelona vyhrala 4 po sebe idúce tituly v La Lige v období rokov 1991 až 1994. Porazila tím UC Sampdoria vo finále Pohára víťazov pohárov v roku 1989 a tiež vo finále Pohára európskych majstrov v roku 1992 na štadióne vo Wembley, gólom holandského internacionála Ronalda Koemana z priameho kopu. Vyhrala tiež Copa del Rey v roku 1990, Európsky superpohár v roku 1992 a trikrát Supercopa de España. S jedenástimi rôznymi trofejami sa Cruyff stal najúspešnejším trénerom v histórii klubu a zároveň bol najdlhšie slúžiacim trénerom.

Vo svojich dvoch posledných sezónach, však Cruyff nevyhral žiadnu trofej. Vo finále Ligy majstrov UEFA v roku 1994 zažil katastrofálnu prehru 4:0 s AC Miláno, čo viedlo k jeho odchodu z klubu.

Smerom k 100. výročiu (1996-2000)

Finále Pohára víťazov pohárov v roku 1997, Ronaldo strieľa gól z penalty

Cruyff bol na krátke obdobie nahradený Bobbym Robsonom, ktorý viedol klub v jedinej sezóne 1996/97. Práve Robson vyhlásil: „Katalánsko je krajina a FC Barcelona je jeho armáda“. Podarilo sa mu dotiahnuť prestup Ronalda z jeho predchádzajúceho klubu PSV Eindhoven a získať tri trofeje v jednej sezóne, „treble“, keď vyhral Copa del Rey, Pohár víťazov pohárov a Supercopa de España. Robson sa napriek svojím úspechom zdržal v klube veľmi krátko a to len počas obdobia, kým klub čakal na uvoľnenie Louisa van Gaala z jeho predchádzajúceho pôsobiska.

Podobne ako Maradona aj Ronaldo ostal v klube iba krátko a potom išiel do Interu Miláno. Objavili sa však nové osobnosti, ako Luís Figo, Giovanni Silva De Oliveira, Luis Enrique Martínez a Rivaldo. S nimi v zostave vyhrala FC Barcelona Copa del Rey a titul v La Lige v roku 1998. V roku 1999 oslávil klub 100 rokov svojej existencie víťazstvom v Primera División a Rivaldo sa stal štvrtým hráčom Barcelony, ktorý bol ocenený ako európsky futbalista roka. Napriek tomuto domácemu úspechu, zlyhanie v napodobnení Realu Madrid v zisku titulu v Lige majstrov viedlo k rezignácii van Gaala, ako aj prezidenta Núñeza.

Obdobie poklesu za Gasparta (2000-2003)

Odchod Núñeza a van Gaala nebol nič v porovnaní s odchodom Luísa Figa. Luis Figo sa stal hrdinom klubu a bol Kataláncami považovaný za jedného z nich. Fanúšikovia Barcelony však so zdesením sledovali Figovo rozhodnutie prestúpiť k odvekému rivalovi Realu Madrid. Počas jeho nasledujúcich návštev na štadióne Camp Nou bol Figo vždy veľmi nepriateľsky prijatý. Pri jednej príležitosti bola dokonca smerom k nemu od davu hodená hlava prasaťa. Nasledujúce tri roky zažíval klub pokles, tréneri prichádzali a odchádzali, vrátane opätovnej krátkej zastávky Louisa van Gaala. Prezident Gaspart nedokázal svojimi rozhodnutiami vliať fanúšikom dôveru na lepšie časy, čo viedlo k tomu, že v roku 2003 spolu s trénerom van Gaalom rezignoval.

Éra Joana Laportu

Pod Rijkaardovým vedením (2003-2008)

Po sklamaní, ktoré klub zažil za prezidenta Gasparta, sa vrátil späť na výslnie už pod vedením mladého prezidenta Joana Laportu, ako aj mladého trénera Franka Rijkaarda, bývalej hviezdy holandskej reprezentácie a AC Miláno. Na ihrisku sa objavili talentovaní internacionáli, Ronaldinho, Deco, Lionel Messi, Ludovic Giuly, Samuel Eto’o, Rafael Márquez, skombinovaní s vynikajúcimi španielskymi hráčmi ako Carles Puyol, Andrés Iniesta, Xavi a Víctor Valdés.

V sezóne 2004/05 FC Barcelona získala titul v La Lige a jej futbalisti Ronaldinho a Eto'o boli FIFA ocenení, ako 1. a 3. najlepší hráč na svete. Klub tiež vyhral Supercopa de España víťazstvom nad Betisom Sevilla. V UEFA Lige majstrov bol klub vyradený už v osemfinále Chelsea FC.

Ronaldinho

V sezóne 2005/06 sa klubu podarilo dosiahnuť výrazné úspechy. V novembri 2005 na štadióne Santiago Bernabéu FC Barcelona porazila Real Madrid v pomere 3:0, v zápase, v ktorom Ronaldinho podal strhujúci výkon a po jeho druhom góle, treťom barcelonskom v zápase mu fanúšikovia Realu Madrid spontánne zatlieskali. Bolo to druhé víťazstvo Franka Rijkaarda na Bernabéu, čím sa stal prvým trénerom Barcelony, ktorý tu vyhral dvakrát. Barcelona dosiahla titul v La Lige a zároveň vyhrala Supercopa de España po finálovom víťazstve nad mestským rivalom Espanyolom.

V tejto sezóne vyhrala FC Barcelona aj Ligu majstrov, keď vo finále 17. mája 2006 porazila Arsenal FC. Síce naháňala náskok Angličanov 1:0, ale 15 minút pred koncom švédsky náhradník Henrik Larsson, ktorý hral proti Barcelone za Celtic v pohári UEFA v roku 2004, keď Celtic zvíťazil, pomohol tímu k obratu na 2:1. V štrnásťročnej histórii tejto súťaže sa klubu podarilo ju po prvýkrát vyhrať a tak pridať druhý titul v európskom pohári č. 1, keď v roku 1992 vyhrala predchodcu Ligy majstrov UEFA, Európsky pohár majstrov.

Vo finále majstrovstiev sveta klubov v roku 2006 v Tokiu už FC Barcelona nedominovala a prehrala s Internacionalom Porto Alegre a nezavŕšila veľmi úspešnú sezónu ziskom tohto triumfu.

Napriek tomu, že klub bol v sezóne 2006/07, vzhľadom na predchádzajúcu sezónu, považovaný za najväčšieho favorita v domácej lige a začal sezónu veľmi dobre, nakoniec skončil iba na druhom mieste.

V sezóne 2007/08 sa Barcelona opäť snažila získať španielsky ligový titul. Nakoniec sa jej nepodarilo sezónu zakončiť ani druhým miestom v Primera División, keď ju v tabuľke preskočil nielen odveký rival Real Madrid, ale aj Villarreal CF. V Lige majstrov UEFA postupovala Barcelona nad očakávania dobre a vypadla až v semifinále po prehre s neskorším víťazom Manchestrom United (prvý zápas na Camp Nou 0:0, odveta na Old Trafford 0:1). Deň po prehre 1:4 v La Lige s Realom Madrid, prezident klubu Joan Laporta oznámil, že po 30. júni 2008 sa tréner B-tímu Barcelony, bývalý jej hráč Josep Guardiola ujme trénerskej úlohy po Frankovi Rijkardovi. Najlepším strelcom Barcelony v tejto sezóne vo všetkých oficiálnych súťažiach sa stal vo svojej prvej za klub Thierry Henry s 19 gólmi pred Samuelom Eto'om (18 gólov) a Lionelom Messim (16 gólov).

Pod vedením Josepa Guardiolu (2008-2012)

Lionel Messi, štvornásobný víťaz Zlatej lopty, v rokoch 2009, 2010, 2011 a 2012 a najlepší gólový strelec FC Barcelony v oficiálnych súťažiach s 240 gólmi na konte.

Jedno z prvých rozhodnutí, ktoré oznámil nový tréner Barcelony Josep Guardiola je, že pre novú sezónu nepočíta s doterajšími kľúčovými hráčmi Samuelom Eto'om, Decom a Ronaldinhom. Počas prípravy klubu na sezónu 2008/09 čiastočne korigoval toto vyhlásenie a umožnil Samuelovi Eto'ovi ostať v tíme. V prvom oficiálnom zápase, ktorý Barcelona odohrala pod vedením Josepa Guardiolu porazila v treťom predkole Ligy majstrov poľský klub Wislu Krakow 4:0. V histórii Barcelony sa žiadnemu trénerovi nepodarilo dosiahnuť lepší výsledok pri oficiálnom debute na Camp Nou. V sezóne 2008/09 vyhrala Barcelona pod Guardiolovým vedím historické "Treble" – španielsku La ligu, španielsky kráľovský pohár Copa del Rey a tiež Ligu majstrov, kde sa vo finále stretla s minuloročným obhajcom titulu Manchestrom United, ktorý porazila po góloch Samuela Eto´a a Lionela Messiho 2:0. V sezóne 2009/2010 priviedol do klubu tri nové posily: Maxwella Andradeho, Zlatana Ibrahimovića a ukrajinského obrancu Dmitra Čigrinského. Zlatan Ibrahimović sa stal najdrahšou posilou Barcelony v histórií, bol náhradou za Samuela Eto´a. V sezóne 2009/10 sa Ibrahimovičovi veľmi nedarilo a tak sa špekulovalo o jeho hodnote. V júni 2010 sa v Barcelonskom FC konali prezidnetské voľby. Novým prezidentom Katalánskeho veľkoklubu sa stal Sandro Rosell. Ale ešte pred nástupom Rosella na prezidentský post sa chcel bývalí prezident Joan Laporta poďakovať a odvďačiť fanúšikom. Ešte pred MS vo futbale sa mu podarilo priviesť do Barcelony Davida Villu z Valencie CF za 40 miliónov eur. Villa sa stal ôsmym hráčom Barcelonského FC, ktorý reprezentujú Španielsko na MS 2010 v Južnej Afrike.

Úspechy FC Barcelona

Súbor:Barcelona Nou Camp Museum.jpg

Trofeje v múzeu FC Barcelona na Camp Nou

• Liga majstrov: 4

1991/92, 2005/06, 2008/09, 2010/11

• Pohár víťazov pohárov: 4

1978/79, 1981/82, 1988/89, 1996/97

• Európsky superpohár: 4

1992/93, 1997/98, 2008/09, 2010/11

• Súbor:FIFA Club World Cup.svg Majstrovstvá klubov FIFA: 2

2009, :2011

• Španielska liga: 22

1928/29, 1944/45, 1947/48, 1948/49, 1951/52, 1952/53, 1958/59, 1959/60, 1973/74, 1984/85, 1990/91, 1991/92, 1992/93, 1993/94,1997/98, 1998/99, 2004/05, 2005/06, 2008/09, 2009/10, 2010/11, 2012/2013

• Španielsky pohár: 26

1909/10, 1911/12, 1912/13, 1919/20, 1921/22, 1924/25, 1925/26, 1927/28, 1941/42, 1950/51, 1951/52, 1952/53, 1956/57, 1958/59, 1962/63, 1967/68, 1970/71, 1977/78, 1980/81, 1982/83, 1987/88, 1989/90, 1996/97, 1997/98, 2008/09, 2011/2012

• Španielsky superpohár: 11

1983, 1991, 1992, 1994, 1996, 2005, 2006, 2009, 2010, 2011, 2013

Historické rekordy a štatistiky

Barcelona ako aj jej hráči držia viacero historických rekordov na domácej ako v európskych súťažiach. Je jediným tímom, ktorý sa od roku 1955, čiže od samotného začiatku európskych pohárových súťaží, každý rok zúčastnil v niektorej z nich. Počas 78 sezón v La Lige odohrali 2443 zápasov, z ktorých 1338 vyhralo a titul získali celkovo 18-krát.

Hráčom, ktorý odohral najviac zápasov v drese klubu je Migueli, ktorý hrával v rokoch 1973 až 1989. Odohral spolu 548 zápasov v La Lige ako aj v európskych súťažiach, tento rekord sa snaží prekonať súčasný vicekapitán a tiež veľká opora klubu a Španielskej reprezentácie Xavi Hernandes, ktorý má na konte 320 odohratých zápasov za A mužstvo a tým sa posunul na druhú pričku v tomto rekorde, pred Carlesa Rexacha, ktorý v klube pôsobil v sezónach 1967 – 1981. Najlepším strelcom klubu je César Rodríguez, ktorý strelil v oficiálnych súťažiach za Barcelonu 235 gólov. Počas jedinej sezóny bol najlepším strelcom Ronaldo, ktorý v sezóne 1996 – 97 strelil 47 gólov. Ronaldov rekord v sezóne 2009 – 2010 vyrovnal Lionel Messi, ktorý taktiež nastrieľal súperom 47 gólov.

Barcelona drží rekord v počte víťazstiev v Španielskom kráľovskom pohári (25), v Pohári víťazov pohárov (4) a vo Fair Cupe (3).

Štadión

Camp Nou, rok 2005

Domovským štadiónom Futbol Club Barcelona je Camp Nou. Bol vybudovaný klubom, slávnostne otvorený dňa 24. septembra 1957 a má kapacitu 99,786 miest, všetkých na sedenie. Rozloha hracej plochy je 105x68 metrov a patri medzi najväčšie v európe. Európskou futbalovou asociáciou (UEFA) je zaradený do kategórie päťhviezdičkových štadiónov, čo umožňuje, aby sa na ňom organizovali zápasy finále Ligy majstrov UEFA, Superpohára UEFA a finále Pohára UEFA. Súčasťou štadióna Camp Nou je aj múzeum FC Barcelona. Rezervné tímy FC Barcelona hrajú svoje zápasy na Miniestadi, ktorý bol otvorený 23. septembra 1982. Miniestadi je tiež zvyčajné miesto pre klubové prezidentské voľby.

Pred Camp Nou klub používal päť rôznych štadiónov. V roku 1899 to bol štadión Velódromo de la Bonanova, v rokoch 1899 a 1900 štadión Casanova, neskôr v období rokov 1901 až 1905 klub hrával svoje zápasy na štadióne Horta a od roku 1905 do roku 1909 na štadióne Muntaner, v rokoch 1909 až 1922 to bol štadión Carrer Indústria, nazývaný tiež La Escopidora a v rokoch 1922 až 1957 štadión Les Corts, ktorý bol pôvodne postavený s kapacitou 25 000 miest a v priebehu rokov rozšírený na 60 000. S týmto štadiónom je spojená etymológia slova culés, čo znamená zadky, ako sú nazývaný fanúšikovia Barcelony. Na štadióne totiž chýbali sedadlá, tak diváci sedeli na betónovom plote a ľudia prechádzajúci okolo štadióna potom videli namiesto ľudí iba zadky, culés.

Symboly klubu

Klubové typické farby sú modrá a granátová (blaugrana). Je otázne, prečo má klub práve túto kombináciu, medzi klubovými historikmi existuje množstvo teórií, nikto z nich nedokázal, že tieto farby boli vybrané z nejakého symbolického dôvodu. Prirodzene najviac týchto teórií sa spája zo založením klubu. Napríklad, niektorí tvrdili, že klub svoje farby prebral od svojho zakladateľa Švajčiara J. Gampera, ktorého prvým klubom bol švajčiarsky L´Excelsior, práve s týmito klubovými farbami. Ďalší sa vyjadrovali, že tieto farby boli farbami švajčiarskeho kantónu odkiaľ pochádzal jej zakladateľ. A niektorí, že to boli farby švajčiarskeho mesta Ticino, kde Gamper dlho žil.

Ďalšou rozšírenou, ale nepotvrdenou teóriou je, že zakladatelia svoj výber klubových farieb odvodili od farieb pera, ktoré bolo napoly modré a napoly granátové a ktoré bolo veľmi populárne v tom čase. Sú tiež ďalšie veľmi prozaické domnienky, ako že matka Comamalovcov (bratov, ktorý hrali za klub) pracovala v textilnej fabrike a pre hráčov pripravila prvú sériu dresov. Rozhodla sa, že pekné budú modro-granátové a také i ušila. Dnes vieme, že tieto rôzne teórie nie sú pravdivé, ale či už to bolo tak alebo onak, čím si môžeme byť istí je, že dresy týchto farieb patria medzi najrýchlejšie identifikovateľné v celom futbalovom svete.

Znak klubu

Znak klubu má formu štítu (troj-štvrtinového „hrnca“), na dve horizontálne časti, medzi ktorými je nadpis FCB. Na spodnej časi je vlajka klubu (s klubovými farbami), v strede ktorej sa nachádza futbalová lopta, vrchná časť je rozdelená na dve polovice. V ľavej časti je kríž svätého Juraja, v pravej časti Señera – vlajka Katalánska.

Vývoj dresov

1899

1910

1913

1920

1992

1995

1998

1999

2004-05

2005-06

2006-07

2007-08

2008-09

2009-10

2010-11

2011-12

2012-13

2013-14

Oficiálna hymna

Od vybudovania Camp Nou sa stalo zaužívanou klubovou tradíciou, že z reproduktorov na štadióne pred začiatkom zápasu znie klubová hymna a fanúšikovia ju spievajú.

Súčasná hymna Cant del Barça sa po prvýkrát hrala 27.novembra 1974, pred zápasom, ktorý ukončil oslavy 75. výročia založenia klubu. Zaspieval ju zbor 3 600 spevákov pod dirigentskou taktovkou Oriola Martorella. Slová k nej napísal Josep Maria Espinàs spolu s Jaume Picasom a hudbu skomponoval Manuel Valls.

Počas histórie klub používal aj iné hymny, prvá je z roku 1923, ďalšie z 1949, 1957 a naposledy v rámci storočnice klubu v 1998.

Rivalita

El Clásico

Najväčším a odvekým rivalom FC Barcelona je Real Madrid. Derby zápasy medzi týmito dvoma klubmi sa nazývajú El Clásico (slovensky: klasické). Tieto dva kluby reprezentujú dva odlišné historické regióny, ktoré sú súčasťou dnešného Španielska, Katalánsko a Kastíliu, ako aj samotné mestá, Barcelonu a Madrid. A tak ich rivalita je dôsledkom politického, kultúrneho a sociálneho napätia medzi Kataláncami a Kastílčanmi.

Počas diktátorského režimu Riveru a obzvlášť počas obdobia vlády Francisca Franca (1939 – 1974) bola centrálnou vládou sídliacou v Madride potlačovaná identita historických regiónov Španielska a bolo zakázané hovoriť, akýmikoľvek regionálnymi jazykmi okrem španielčiny. Klub FC Barcelona bol pre Kataláncov symbolom ich túžby po slobode a jedným z ich najväčších politických, kultúrnych a sociálnych zástupcov, s veľavravným heslom "Més que un club" (slovensky: Viac ako klub). Na druhej strane Real Madrid bol všeobecne vnímaný ako stelesnenie španielskeho centralizmu a fašistického režimu.

V 50. rokoch sa napätie medzi klubmi vyostrilo v spore o to, ktorý klub získa Alfreda di Stéfana. Alfredo Di Stéfano nakoniec hrával za Real Madrid a stal sa kľúčovým hráčom pri zisku mnohých úspechov madridského klubu. V 60. rokoch sa rivalita preniesla na európske fórum, keď sa kluby dvakrát stretli vo vyraďovacej fáze Európskeho pohára majstrov.

FC Barcelona a Real Madrid sú do dnes najväčšími a najúspešnejšími klubmi v Španielsku a ich rivalita je opätovne každoročne oživovaná, keď hrávajú vzájomné ligové zápasy.

Barcelonské derby

Barcelonské derby (španielsky: El derbi barceloní) je súbojom medzi klubmi založenými v tomto meste. Na jednej strane FC Barcelona, založená nadšencami futbalu viacerých národností a na strane druhej Reial Club Deportiu Espanyol, ktorý bol založený výhradne španielskymi fanúšikmi futbalu.

Espanyol (slovensky: španielsky) je vzhľadom na svoje meno niektorými fanúšikmi FC Barcelona vnímaný, ako klub, ktorý nevhodne rozvíja svoje vzťahy s centrálnou španielskou vládou. Napriek pozadiu tohto derby, sú to zvyčajne fanúšikovia Espanyolu, ktorí vnímajú vzájomné zápasy oboch klubov, ako veľmi dôležité. Hoci bolo odohraných mnoho vzájomných zápasov v histórii La Ligy, málo z nich bolo vyrovnaných. FC Barcelona vo väčšine zápasov výrazne dominovala.

Funkcionári klubu

Súčasným prezidentom klubu je Sandro Rosell i Feliu, ktorý je vo funkcii od roku 2010. Trénerom FC Barcelona je Josep Guardiola, bývalý hráč tohto klubu, ktorý pred svojím súčasným angažmánom trénoval B-tím Barcelony.

Vedenie klubu:

• Prezident: Sandro Rosell i Feliu
• Športový riaditeľ: Andoni Zubizarreta
• Prvý viceprezident: Josep Maria Bartomeu i Floreta

Realizačný tím:

• Hlavný tréner: Tito Vilanova
• Prvý asistent trénera: Jordi Roura
• Druhý asistent trénera:
• Tréner brankárov: Carles Busquets

Hráči klubu

Súčasná zostava:

Aktuálne k dátumu: 11. júl 2013

# Pozícia Hráč 1 B Víctor Valdés Arribas (druhý zástupca kapitána) 2 O Martín Montoya 3 O Gerard Piqué 4 Z Cesc Fàbregas 5 O Carles Puyol 6 Z Xavi (zástupca kapitána) 7 Ú Pedro Rodriguez 8 Z Andrés Iniesta (tretí zástupca kapitána) 9 Ú Alexis Sánchez 11 Ú Neymar 12 Z Jonathan dos Santos 13 B José Manuel Pinto

# Pozícia Hráč 14 Z Javier Mascherano 15 O Marc Bartra 16 Z Sergio Busquets 17 Z Alexandre Song 18 O Jordi Alba 19 Z Ibrahim Afellay 20 Ú Cristian Tello 21 O Adriano Correia 22 O Daniel Alves da Silva 23 Ú Isaac Cuenca 24 Z Sergi Roberto 25 B Oier Olazábal

Legenda: B - Brankár, O - Obranca, Z - Záložník, Ú - Útočník

Bibliografia

• FC Barcelona, cien años de historia, Jaume Sobrequés Callicó. 1998, Edi-Liber Editorial. ISBN 84-7589-040-7.
• Historia crítica del Futbol Club Barcelona: 1899-1999, Ramon Barnils y otros autores. 1999, Editorial Empuries. ISBN 84-7596-618-7.
• Historia del Fútbol Club Barcelona, Rossend Calvet Mata. 1978, Editorial Hispano Europea. ISBN 84-255-0496-1.
• El Barça en Europa, 50 años: 1955-2005, David Salinas. 2005, Editorial Meteora. ISBN 84-95623-40-4.
• Barça, la pasión de un pueblo, Jimmy Burns. 1999, Anagrama-Empuries. ISBN 84-7596-669-1.
• Cien años azulgrana, Pere Ferreres. 1998, El País-Aguilar. ISBN 84-03-59499-2.
• Mitos del Barça, Jordi Finestres. 2005, Angle Editorial. ISBN 84-96521-03-6.
• El Barça y el franquismo, Carles Santacana i Torres. 2005, Editorial Mina. ISBN 84-96499-29-4.
• Crònica del nuñisme, Jordi Badia. 2003, Editorial Portic. ISBN 84-7306-833-5.
• El Barça vist per dins, Josep Mussons. 2003, Pagès Editors. ISBN 84-9779-095-2.
• A un pam de la glòria, Antoni Bassas. 1994, Edicions de La Magrana. ISBN 84-7410-774-1.
• Parlem del Barça, Manuel Ibáñez Escofet. 1991, Edicions La Campana. ISBN 84-86491-53-3.
• Los secretos del Barça, Jaume Miserachs y Joan Domènech. 1996, El Mundo Deportivo.
• La balada de Wembley, Josep Abril y Pere Cullell. 1994, Edicions La Campana. ISBN 84-88791-05-4.
• Barça campeón, Josep María Casanovas y otros autores. 1985, Diario Sport. ISBN 84-398-3622-8.
• Sunyol, l'altre president afusellat, Josep M Solé i Sabaté, Carles Llorenç Vila y Antoni Strubell i Trueta, 1996, Pages editors. ISBN 84-7935-345-7.
• Fábrica de campeones, Josep María Casanovas y otros autores. 1996, Diario Sport.
• El Barça a la postguerra, de Josep Mª Solé i Sabaté . 1998, Barcanova Esports. ISBN 84-95184-06-0.
• El Barça en guerra (1936-1939), Josep Mª Solé i Sabaté y Jordi Finestres. 2006, Angle Editorial. ISBN 84-96521-18-4.
• Els presidents del Barça, Santiago Codina. 1998, Editorial Barcanova, La Col·lecció del Centenari. ISBN 84-95184-60-5.

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov FC Barcelona na anglickej Wikipédii a Fútbol Club Barcelona na španielskej Wikipédii.

Externé odkazy

• Oficiálna webstránka
• Web pre slovenských a českých fanúšikov katalánskeho klubu
• Videá FC Barcelona na YouTube