Redaktor:Tatransky/pieskovisko

}}

Tatranská Javorina (poľ. Jaworzyna Spiska, nem. Urengarten , maď. Jávorkeret) severotatranská podhorská obec neďaleko poľských hraníc. K obci patrí i osada Podspády a Lysá Poľana. Od Ždiaru je Tatranská Javorina vzdialená 11 kilometrov a od hraničného priechodu do Poľska na Lysej Poľane 2,5 kilometra.

Názov obce

Obec vyrastala v lesoch, ktorých významnú zložku tvoril v minulosti javor. Možno predpokladať, že názov dediny nebol vlastne prvý svojho druhu v oblasti Javorovej a Bielovodskej doliny, kde azda niektoré poľany a lesy dostali zásluhou pastierov už skoršie “javorové” mená. Ale aj naopak: názov Tatranskej Javoriny bol neskoršie sekundárne prenášaný na ďalšie objekty pozdĺž pretekajúceho potoka (Javorinky), resp. v okruhu priľahlej doliny (Javorovej doliny). Ba popri vlastníckom termíne “javorinský veľkostatok” zaužíval sa v medzivojnových rokoch aj geografický pojem Javorinské Tatry, ktorý sa bez presnejšieho vymedzenia pripisoval nielen S časti slovenských Vysokých Tatier, ale aj priľahlým oblastiam Belianskych Tatier. Podstatný úbytok javorov zavinilo holorubné hospodárstvo, pálenie drevného uhlia a rozsiahla spotreba dreva v železiarňach, ale menovite ako základnej suroviny v lepenkárňach.[1]

História

Obec sa vyvinula so sezónneho majera lendackého veľkostatku. Poľany a hole okolo majera spásali stáda neďalekých podtatranských obcí. Roku 1759 založili majitelia veľkostatku Horváthovci z Plavča železné huty a hámre v Javorine. Zamestnanci železiarní a uhliari, ktorí podnik zásobovali dreveným uhlím z blízkych lesov, boli prví stáli obyvatelia Javoriny. Nepatrné zásoby železnej rudy sa čoskoro vyčerpali. Preto železiarne prebudovali na lepenkárne a po šesťdesiatročnej prevádzke zrušili. V rokoch 1789-1936 patrila javorinská oblasť aj s dedinou pruskému kniežacemiu rodu Hohenlohe. Christián Hohenlohe pretvoril Javorinu na lesnícku osadu a sídlo tatranských a tokajských častí svojho veľkostatku. Založil tu zverník a nechal si tu vybudovať poľovnícky kaštieľ. V roku 1936 prešlo javorinské panstvo do vlastníctva československého štátu a dnes tvoria značnú časť obyvateľstva zamestnanci Štátnych lesov TANAPu a pracujú v cestovnom ruchu.. V predvečer 2. svetovej vojny, Poľsko v dôsledku Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže obsadilo severné časti Slovenska okolo Suchej Hory, Hladovky a Javoriny, ako aj územie okolo Lesnice v Pieninách a malé územia okolo Skalitého, a tiež malé územia okolo hraníc (oficiálne získali tieto územia 1. novembra 1938). 27. sep­tem­bra 1938 poľ­ské voj­ská vstú­pili do Javo­riny, anek­tu­júc v mene Poľ­skej repub­liky úze­mie o roz­lohe okolo 110 km2 v oblasti sever­ných sva­hov Vyso­kých a Belian­skych Tatier a ich bez­pro­stred­ného okolia.[2] Od 27.11.1938 do 1.9.1939 tvo­rila Javo­rina (od roku 1993 Tatranská Javo­rina) s osa­dami Lysá Poľana, Pods­pády, a Voj­ta­sova s pri­ľah­lou oblas­ťou Vyso­kých a Belian­skych Tatier teri­to­riálnu súčasť Poľ­skej republiky.[3].Po vypuknutí 2. svetovej vojny, Slovensko spolu s Nemeckom a Sovietskym zväzom napadlo Poľsko, hoci úloha Slovenskej armády bola len symbolická. Výmenou za to získalo späť územia stratené roku 1938 a tiež územia stratené roku 1920. K opätovnému pripojeniu územia oficiálne došlo 24. novembra 1939.podpísaním dohody Ribbentropp-Černák.

V januári 1945 bolo toto územie oslobodené Červenou armádou

Nad obcou bol v roku 1977 postavený hotel Poľana, účelové zariadenie Ústredného výboru Komunististickej strany Československa Dnes účinkuje pod menom Kolowrat pre voľný cestovný ruch.

Christian Hohenlohe a jeho rod

Erb rodu Hohenlohe

Nemecký kniežací rod, ktorého korene siahajú do 12. stor. V priebehu storočí sa rozdelil na viaceré vetvy. Z hlavnej je odvinutá vetva H. - Ingelfingen a z nej vetva Oehringen. Knieža Christian Hohenlohe celým menom Christian Kraft von Hohenlohe - Oehringen (1848 - 1926) absolvent rytierskej školy v Legnici (vtedy Liegnitz) neďaleko Wróclawi (vtedy Breslau) v Sliezsku, absolvent právnickej fakulty univerzity v Bonne, generál major prusskej armády a najlepší podnikateľ svojho rodu, odkúpil v roku 1879 od Salomonovcov časť Dunajeckého panstva - Nedeca a to oblasť Javoriny a Lendaku za pol milióna korún. V roku 1895 - 98 k tomu prikúpil od Mariássyovcov Vyšné Hágy s priľahlou Batizovskou, Štôlskou a Mengusovskou dolinou. Jeho majetok tu dosiahol 15 tis. ha prevažne lesnej pôdy, na ktorej choval poľovnú zver. V roku 1889 až 1902 sa snažil o odkúpenie a obhájenie nároku na dolinu Rybieho potoka s Rybím plesom, dnes Morským okom, avšak neuspel. Okrem iných mal majetky i v Nemecku (Hohenlohe Werke A.G. ), v Sliezsku v baniach a hutách okolo 10 000 pracovníkov, v Uhorsku vinice v Bodrogkeresztre , lesy a polia v Somogyszobe , vinice v Zemplíne, lesy v Malých Karpatoch, polia a liehovar v Krížovej Vsi a odkúpené majetky Salomonovské. V Javorine zriadil pekáreň v ktorej sa piekol "chlieb" pre zver z rôznych dovážaných komponentov. Po desiatich rokoch chovu a hájenia zveri začal poľovať. Na poľovačkách sa zúčastňovala aristokracia z celej Európy. V Javorine zriadil riaditeľstvo svojich európskych revírov a 20.júla 1885 dostaval a otvoril svoj javorinský, poľovnícky zámoček .

Poľovnícky zámoček kniežaťa Hohenlohe

Zriadil tu aj oboru s chovom cudzokrajnej zveri. Na svojom území najprv v roku 1887 celkom zakázal vstup turistom a neskôr, po spore s UKS, do ktorého sa angažovala aj uhorská vláda, stanovil turistické trasy a termíny návštevnosti. Vylúčil však možnosť budovať chaty . Zato na okrajoch jeho revírov vyrástla turistická útulňa Pod Spádami a 30 lôžkový hotelík na [Nižné Hágy|[Nižných Hágoch.]] V roku 1898 dal postaviť chatu pri Popradskom plese. Knieža bol tiež podporovateľom UKS a v roku 1902 sa stal jeho čestným členom. V roku 1891 knieža na radu svojho správcu, lesného inžiniera Eduarda Kégela, ktorý bol správcom majetku už u Salomonovcov a na vlastné náklady zprevádzkoval v Javorine lepenkáreň na výrobu preglejky v nerentabilnej hornej železiarni, rozšíril výrobu preglejky i v dolnej železiarni , ktorú tak ako hornú už Salomonovci, tiež z hľadiska ekonomického zrušil. Dňa 24. 08. l903 dal knieža, síce evanjelik ale patrón, vysvätiť novopostavený katolícky drevený kostol sv.Anny v Javorine, patriacej cirkevne k Dunajeckému(nedeckému) dištriktu, kapitulským vikárom Spišskej kapituly Ferdinandom Ferčekom. Evanielik Kristián Kraft bol rovnako patrónom i ždiarskeho katolíckeho kostola. Socialistická historiografia Kristiána Krafta vykresľovala ako krvilačného lovca a spupného magnáta, pripisujúc mu často i niektoré nelichotivé činy predstaviteľov jeho personálu, najmä voči miestnym ľuďom. Pamätníci ho však vykresľovali síce ako človeka vedomého si svojho postavenia , ale v podstate prístupného, a spravodlivého. Veľmi negatívne sa posudzovala i jeho snaha o presídlenie obyvateľov Ždiaru do klimaticky i bonitne príhodnejších oblastí Slovenska na jeho náklady v záujme premeny oblasti Ždiaru na vyľudnený, poľovný revír. Nakoľko nemal k dispozícii komunistické mocenské prostriedky a pochopiteľne nedokázal presvedčiť všetkých Ždiaranov, tento zámer sa mu celkom nepodaril. Napriek tomu, že jeho dobové poznatky o ochrane prírody neboli na dnešnej úrovni a jeho hlavným záujmom bolo poľovníctvo, , napriek tomu územie ním a jeho personálom spravované, predstavovalo pri vzniku TANAPu a dodnes predstavuje prírodne najzachovalejšie a najhodnotnejšie časti TANAPu. Navyše, mnohé "jeho" prírodoochranné opatrenia plynule prešli i do prírodoochranných zásad nielen samotného TANAPu, ale ako funkčné sú dnes známe z Národných parkov v celom svete. O osobných vlastnostiach kniežaťa svedčí i jeho rodinný život. On s modrou krvou, navyše evanjelik o mnoho rokov starší dokázal bez potomstva prežiť celý život so svojou mladou družkou, neurodzenou katolíčkou, poľskou umelkyňu Otíliu Lubraniec - Dambskou. Ako bolo v tých dobách obvyklé, najprv ju vydal za grófa Dambského a v zápätí zobral k sebe do Javoriny. Od tej doby prežila s ním, v ústraní pred jeho urodzenými príbuzdnými, možno z lásky, možno zo súcitu, zato však v žiari jeho priazne. Bola dobrodinkou pre miestnych ľudí a veľa pre nich u svojho manžela dokázala vybaviť. Keď v roku 1922 zomrela, dal ju pochovať na javorinskom cintoríne. Ďalšie štyri roky prežil väčšinou v klimaticky príhodnejšom Szomogyszobe a jeho posledné želanie bolo, aby ho pochovali spolu s Otíliou. Keď v Szomogyszobe dňa 14. 05. 1926 vo veku 78 rokov knieža Kristián zomrel , previezli jeho telo do Javoriny a pochovali vedľa Otílie. Na jeho pohrebe sa nezúčastnilo len viac ako desať európskych kniežat a ďalších aristokratov, či zástupcov Československej štátnej moci a rôznych spolkov, ale aj krojované delegácie miestnych obyvateľov z Jurgova, Podspádov, Javoriny, Ždiaru, Lendaku, Rakús, Batizoviec , Mengusoviec a Štôly. Dedičom jeho majetku sa stal Kristiánov bratranec, knieža August Kraft von Hohenlohe. Ten však bez patričného vzťahu k tomuto majetku, navyše trvalo žijúci v Maďarsku ho v dobách neľahkých pre aristokratov akosi ignoroval. Nestaral sa o jeho riadanie, čoraz viac ho zadlžoval najmä neplatením daní, až ho nakoniec predal Československému štátu. V roku 1928 najprv majetok so sídlom vo Vyšných Hágoch a v roku 1935 aj javorinsko- lendackú časť za 25 miliónov korún.[4]

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tatransky/pieskovisko

Externé odkazy

• Tatranská Javorina
• Názov obce
• Kristian Hohenlohe
• Obsadenie Javoriny Poliakmi
• Poľská menšina na Slovensku

Galéria

• 
  Kostol, ktorý dal postaviť knieža Hohenlohe
• 
  Prevládajúca architektúra obydlí v T.Javorine
• 
  Javorinská príroda
• 
  Bývlé rekreačné zariadenie pre najvyšších predstaviteľov Československej komunistickej strany
• 
  Bývalý bungalov generálneho tajomníka ÚV KSČ.
• 
  Cintorín, kde je pochovaný kniežací pár Hohenlohe
• 
  Javorinský zrubový dom