Francesco Petrarca: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
JAnDbot (diskusia | príspevky)
d commons:Category -> commonscat
Bez shrnutí editace
Riadok 14: Riadok 14:
'''Francesco Petrarca''' (tiež ''Petrarca'' alebo ''Petrarch'', * [[20. júl]] [[1304]], [[Arezzo]] – † [[19. júl]] [[1374]], [[Arquà]] pri [[Padova|Padove]]) bol [[Taliansko|taliansky]] [[básnik]], predstaviteľ [[renesančný humanizmus|renesančného humanizmu]]. Do roku [[1353]] žil poväčšine utiahnuto pri [[Avignon]]e.
'''Francesco Petrarca''' (tiež ''Petrarca'' alebo ''Petrarch'', * [[20. júl]] [[1304]], [[Arezzo]] – † [[19. júl]] [[1374]], [[Arquà]] pri [[Padova|Padove]]) bol [[Taliansko|taliansky]] [[básnik]], predstaviteľ [[renesančný humanizmus|renesančného humanizmu]]. Do roku [[1353]] žil poväčšine utiahnuto pri [[Avignon]]e.


Jeho humanistické pôsobenie začalo objavením [[Augustín z Hippa|Augustína]] a [[Marcus Tullius Cicero|Cicera]], ktorí sa preň stali živými nositeľmi novej duchovnej epochy.
Jeho humanistické pôsobenie začalo objavením [[Augustín z Hippa|Augustína]] a [[Marcus Tullius Cicero|Cicerona]], ktorí sa preň stali živými nositeľmi novej duchovnej epochy.


== Život ==
== Život ==

Verzia z 05:59, 7. jún 2014

Francesco Petrarca
taliansky učenec, básnik a humanista
taliansky učenec, básnik a humanista
Narodenie20. júl 1304
Úmrtie19. júl 1374 (69 rokov)
Odkazy
Projekt
Guttenberg
Francesco Petrarca
(plné texty diel autora)
CommonsSpolupracuj na Commons Francesco Petrarca
Socha v Uffizi, Florencia

Francesco Petrarca (tiež Petrarca alebo Petrarch, * 20. júl 1304, Arezzo – † 19. júl 1374, Arquà pri Padove) bol taliansky básnik, predstaviteľ renesančného humanizmu. Do roku 1353 žil poväčšine utiahnuto pri Avignone.

Jeho humanistické pôsobenie začalo objavením Augustína a Cicerona, ktorí sa preň stali živými nositeľmi novej duchovnej epochy.

Život

F. Petrarca sa narodil v Arezze, odkiaľ sa v roku 1313 presťahoval do Avignonu, kde začal svoje štúdium, od roku 1318 študoval práva v Montpellier a potom (od roku 1322) v Bologni, štúdium ukončil z finančných dôvodov krátko po smrti svojho otca (1326). Ešte v roku 1326 sa stal kňazom. Jeho kariéra v cirkevných službách bola pomerne úspešná, niekoľkokrát vyzýval pápeža k návratu do Ríma. Roku 1343 bol poverený pápežom na diplomatickú cestu do Neapola, po návrate neprijal biskupstvo.

Roku 1347 vyzýval pri vzbure v Ríme k obnove antického Ríma, čo viedlo k ochladeniu vzťahov medzi ním a rodinou Colonnov, s ktorou sa veľmi priatelil, a pápežovým okolím. V tom istom roku bol nútený prijať kanonikát v Parme.

Roku 1353 sa presťahoval do Milána, kde až do roku 1362 pôsobil v diplomatických službách arcibiskupa G. Viscontiho.

Roku 1362 sa presťahoval do Benátok, odkiaľ bol roku 1370 pápežom Urbanom pozvaný späť do Ríma. Cestou sa prejavil jeho vek a v Padove ochorel natoľko, že už nemohol pokračovať v ceste. Po svojom uzdravení sa stiahol do ústrania a až do smrti žil u svojej dcéry v dedinke Arquà.

Tvorba

Vo svojich morálnofilozofických spisoch Petrarca podáva syntézu grécko-rímskych mravných ideálov a humanistických cieľov. Vrcholom jeho tvorby je básnická zbierka Spevník(Canzionere). U nás vyšla pod názvom Sonety pre Lauru. Zbierka obsahuje takmer 400 ľúbostných básní – najmä sonetov – v ktorých básnik ospevuje svoju milú Lauru. Petrarcova ľúbostná lyrika sa neusiluje iba o vykreslenie idealizovaného portrétu milovanej ženy, ale obdarúva Lauru aj vlastnosťami reálnej bytosti.

Zbierka sonetov v ich klasickej forme (4,4,3,3) pozostáva z dvoch častí:

  1. "Za Laurinho života", ktorá obsahuje 207 sonetov v origináli
  2. "Po Laurinej smrti", obsahuje 86 sonetov v origináli
  3. "Trionfi", ktoré sú menej významné (menej kvalitné) a v slovenskom vydaní neboli zahrnuté.

Básnik spieva o svojej platonickej láske, ktorú uvidel prvýkrát 6.4.1327 v Avignone na pápežskom dvore. Zostala nedosiahnuteľným ideálom až do konca života. Presne o dvadsaťjeden rokov 6.4. 1348 umrela. Celý tento čas písal Petrarca ľúbostné sonety.[1]

V roku 1341 bol korunovaný v Ríme na Veľkonočnú nedeľu za kráľa básnikov vavrínovým vencom.

Referencie

  1. Sonety pre Lauru, vydal Slovenský spisovateľ, v r. 1968, 1.vydanie, slovenský preklad a poznámka: Vojtech Mihálik, doslov Ľ.Peterajová

Pozri aj

Iné projekty

Externé odkazy

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.