Milan Rastislav Štefánik: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
d Verzia používateľa 87.239.61.203 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od Vasiľ
vsetko
Riadok 42: Riadok 42:
'''Milan Rastislav Štefánik''' (* [[21. júl]] [[1880]], [[Košariská]], [[okres Myjava]] [[Rakúsko-Uhorsko]] – † [[4. máj]] [[1919]], Ivanka pri Dunaji [[ČSR]]) bol [[Slovensko|slovenský]] [[astronóm]], [[politik]], [[generál]] [[Francúzsko|francúzskej]] armády.
'''Milan Rastislav Štefánik''' (* [[21. júl]] [[1880]], [[Košariská]], [[okres Myjava]] [[Rakúsko-Uhorsko]] – † [[4. máj]] [[1919]], Ivanka pri Dunaji [[ČSR]]) bol [[Slovensko|slovenský]] [[astronóm]], [[politik]], [[generál]] [[Francúzsko|francúzskej]] armády.


V rokoch [[1914]]{{--}}[[1918]] organizoval [[Česko-Slovensko|česko-slovenské]] légie v [[Srbsko|Srbsku]], [[Rumunsko|Rumunsku]], [[Rusko|Rusku]], [[Taliansko|Taliansku]] a v roku [[1918]] protisovietsku intervenciu na [[Sibír]]i. Taktiež bol členom Národnej rady v Paríži a prvý česko-slovenský minister vojny. Zahynul pri leteckom návrate na [[Slovensko]].
V rokoch [[1914]]{{--}}[[1918]] organizoval [[Česko-Slovensko|česko-slovenské]] légie v [[Srbsko|Srbsku]], [[Rumunsko|Rumunsku]], [[Rusko|Rusku]], [[Taliansko|Taliansku]] a v roku [[1918]] protisovie
*

== Životopis ==
=== Detstvo a mladosť ===
Milan Rastislav Štefánik sa narodil v [[Košariská]]ch (do roku [[1870]] patrili Košariská ako osada do [[Brezová pod Bradlom|Brezovej pod Bradlom]]) v rodine [[Evanjelická cirkev augsburského vyznania (Slovensko)|evanjelického]] farára Pavla Štefánika<ref>Borislav Petrík, Peter Rybár a kol., 2001, ''[[Evanjelická encyklopédia Slovenska]]''. BoPo, Bratislava, s. 369</ref>. Narodil sa ako šieste dieťa. Po ňom ešte prišli na svet ďalší šiesti súrodenci. V neľahkých podmienkach sa rodičom podarilo vychovať do dospelosti deväť detí. Milan Rastislav síce vyrastal v biednom prostredí, v čom sa život farárovho syna takmer nelíšil od života detí košarištianskych roľníkov, no na rozdiel od nich bol už od detstva obklopený slovenskými knihami a časopismi – oduševnený slovenský národovec a vzdelanec Pavol Štefánik mal totiž doma bohatú knižnicu a aj touto cestou sa snažil vychovávať svoje deti.

Prvé tri triedy ľudovej školy vychodil v rodnej dedine, kde ho učil slovenský národovec, absolvent slovenského ev. gymnázia v [[Revúca (mesto)|Revúcej]], [[Martin Kostelný]]. Podľa svedectva učiteľa bol Milan Rastislav najlepším žiakom na košarištianskej škole. Otec Pavol sa snažil poskytnúť synovi čo najlepšie vzdelanie a preto, aby mohol Milan Rastislav študovať na strednej škole, musel sa dôkladne naučiť po maďarsky. A tak už ako deväťročný odišiel z domu do [[Šamorín]]a, aby sa pripravil na strednú školu. Stredoškolské štúdium začal na evanjelickom lýceu v [[Bratislava|Bratislave]], vtedajšom Prešporku. Tu už študovali jeho dvaja bratia Igor a Pavel. Na pomaďarčenom lýceu už z vlasteneckých profesorov učil iba [[Ján Kvačala]]. Štefánikovými obľúbenými profesormi boli učiteľ matematiky [[Ferdinand Hirschmann]] a triedny profesor [[Samuel Markusovszky]]. Štefánik študoval s výborným prospechom, no po troch rokoch musel odísť so svojím bratom Pavlom do [[Šopron|Šopronu]] a neskôr do [[Sarvaš (mesto)|Sarvaša]], pretože Pavel dosahoval priemerný prospech.

[[Obrázok:Dům.JPG|náhľad|vpravo|Rodný dom v Košariskách]]
[[Obrázok:Masaryk a Štefánik.jpg|náhľad|vpravo|Busty Masaryka a Štefánika v [[Košice|Košiciach]] na spojnici Masarykovej a Štefánikovej ulice]]

Milan Rastislav aj tu dosahoval výborný prospech, za čo dostal jednorazové Telekiho štipendium (sedemdesiat zlatiek) a okrem toho tu spoznal svoju prvú lásku Emíliu Chovanovú. V Sarvaši nakoniec zmaturoval s vyznamenaním a rozhodol sa odísť študovať do [[Praha|Prahy]] na techniku, odbor stavebné inžinierstvo. V Prahe pôsobil [[spolok Detvan]] (hlavným činiteľom bol vtedy medik [[Vavro Šrobár]]) a Štefánik tu získal štipendium od [[Českoslovanská jednota|Českoslovanskej jednoty]]. Hneď na začiatku štúdia začal navštevovať spolu so svojím priateľom Jánom Kraiczom aj spolok ev. akademikov „Jeroným“ a bol tiež členom podporného spolku „Radhošť“.

Štefánik sa stal [[Hlasisti|hlasistom]] a stúpencom myšlienok učiteľa [[Tomáš Garrigue Masaryk|T. G. Masaryka]]. V marci [[1898]] sa Štefánik stal tajomníkom [[Detvan (spolok)|Detvana]]. Potom v roku [[1900]] nastal v jeho živote zlom. Otec po prudkej roztržke so synom počas prázdnin vyhnal mladého Štefánika z domu. Ten sa uchýlil k priateľovi [[Vavro Šrobár|Vavrovi Šrobárovi]] do [[Ružomberok|Ružomberku]].

Na jeseň sa vrátil späť do [[Praha|Prahy]] a odišiel z techniky. Dal sa zapísať na odbor [[astronómia]], ktorý sa vtedy študoval na Filozofickej fakulte a napriek začínajúcim problémom so žalúdkom sa pustil do štúdia. S otcom sa neskôr uzmieril a medzi slovenskými pražskými študentmi si postupne získaval autoritu. Na jeseň roku [[1901]] sa stal predsedom spolku „Detvan“. Kvôli nezhodám v radoch spolku však neskôr, hoci nerád, spolu s priateľmi Jurajom Nerádom a Zigom Zigmundíkom z Detvana vystúpil. Počas letného semestra roku [[1902]] odišiel študovať do [[Zürich]]u. V novom prostredí získal aj nové kontakty. Keď sa potom na jeseň roku [[1902]] vrátil do Prahy, opäť sa prihlásil za člena Detvana a na valnom zhromaždení ho zvolili za predsedu.

V roku [[1903]] začal Vavro Šrobár opäť vydávať [[Hlas (časopis)|Hlas]] a rozhodol sa, že ako jeho súčasť bude vydávať aj [[Umelecký hlas]], venovaný literatúre a umeniu. Štefánik mu pri redigovaní Umeleckého hlasu pomáhal. Bol činný aj ako publicista. Na požiadanie [[Jan Herben|Jana Herbena]] písal do realistického Času pravidelné pondelkové úvodníky o slovenskej kultúre a politike, ktorých cieľom bolo informovať českú verejnosť o Slovensku. Upozorňoval najmä na postupujúcu [[Maďarizácia|maďarizáciu]] a nabádal českú spoločnosť, aby pomáhala Slovensku konkrétnymi činmi. Ako predseda Detvana odišiel r. 1903 na zjazd medzinárodnej študentskej organizácie [[Corda Fratres]] do [[Palermo|Palerma]]. V lete potom navštívil v [[Luhačovice|Luhačoviciach]] Pavla Blahu a zúčastnil sa aj na otvorení prvej výstavy „Grupy uhorskoslovenských maliarov“, ktorá bola výsledkom česko-slovenskej kultúrnej spolupráce. Navštevoval historika [[Jaroslav Goll|Jaroslava Golla]] a básnika [[Jaroslav Vrchlický|Jaroslava Vrchlického]]. Posledný rok na univerzite plne venoval štúdiu. Výsledkom bola [[dizertačná práca]] nazvaná ''Nové hviezdy z doby predtychonovej a Nová Cassiopea''. Prácu obhájil, urobil predpísané skúšky a [[12. október|12. októbra]] [[1904]] promoval za doktora filozofie.

=== Vedecká kariéra ===
Cieľom Štefánikovho pôsobenia sa stal [[Paríž]]. Sem dorazil 28. novembra [[1904]]. Začiatky však boli ťažké. Na začiatok mu pomohol [[Vavro Šrobár]] získať pôžičku v ružomberskej banke. Štefánikovým cieľom bolo vtedy dostať sa medzi dvoch najslávnejších astronómov v Paríži: ku [[Camille Flammarion|Camillovi Flammarionovi]] a [[Jules Janssen|Julesovi Janssenovi]]. Táto nádej sa mu však hneď nesplnila a musel čakať do jari. Vtedy sa druhmi mladého Štefánika stala skupina českých umelcov v Paríži (sochári [[Bohumil Kafka]] a [[Otakar Španiel]], maliari [[Ludvík Strimpl]], [[Tomáš František Šimon]], [[Hugo Boetinger]] a i.). Spriatelil sa aj s grófom [[Hanuš Kolowrat|Hanušom Kolowratom]], ktorý sa neskôr stal rakúsko-uhorským vojenským atašé. Začiatkom apríla [[1905]] prišiel do Paríža profesor Janssen. Štefánik sa k nemu dostal, aj na jeho hvezdáreň v [[Meudon]]e. Janssena Štefánik upútal. Ako hosť na Meudonskej hvezdárni podnikal Štefánik rôzne výpravy (napr. 20. júna 1905 výstup na observatórium na vrchole [[Mont Blanc]]u, alebo 30. augusta pozoroval v španielskom [[Alcosebre]] úplné [[zatmenie Slnka]]). 30. augusta predniesol Janssen Štefánikovu štúdiu „Spektroskopické skúmanie zatmenia slnka v Alcosebre“ na zasadnutí [[Francúzska akadémia|Francúzskej akadémie]] a publikoval ju aj časopis Akadémie ''Comptes rendus hebdomadaires des séances de l´Académie des sciences''.

Vedecky najúspešnejší bol pre Štefánika rok [[1906]], kedy uverejnil sedem vedeckých prác. Postupne sa zaradil do parížskeho vedeckého sveta a zoznámil sa aj s českou študentkou Mariou Neumanovou, neskoršou dôvernou priateľkou. Po odchode už osemdesiatročného Janssena však musel Štefánik z Meudonskej hvezdárne odísť, lebo nový riaditeľ [[Henri Deslandres]] ho doslova nenávidel a vyhodil ho. Na sklonku r. 1906 dostal Štefánik poverenie od firmy Bureau des Longitudes viesť francúzsku výpravu do Turkestanu na pozorovanie zatmenia Slnka, ktoré malo byť 13. 1. 1907. Cestou do [[Turkestan]]u sa zastavil v Prahe i na Slovensku a navštívil aj Pulkovskú hvezdáreň v [[Petrohrad]]e. Cestu využil aj na poznávanie Ruska a Strednej Ázie. Navštívil v Jasnej Poľane [[Lev Nikolajevič Tolstoj|Leva Nikolajeviča Tolstého]] a jeho lekára [[Dušan Makovický|Dušana Makovického]]. Po návrate do Paríža mu valné zhromaždenie Francúzskej astronomickej spoločnosti udelilo [[Janssenova cena|Janssenovu cenu]]. V júli r. [[1907]] sa však jeho zdravotný stav veľmi zhoršil a previezli ho na liečenie do [[Chamonix]], kúpeľného mesta pod Mont Blancom, kde sa liečil dva mesiace. Počas liečenia sa dozvedel, že profesor Janssen umrel a koncom roku sa opätovne vrátil do Paríža.

=== Svetobežník ===
Po príchode do Paríža bojoval dlho s existenčnými problémami. Okrem toho sa ešte snažil zachrániť Janssenove observatórium na Mont Blancu, čo sa mu však napokon nepodarilo a 21. septembra bolo observatórium rozobraté. Potom sa snažil vybudovať vlastné observatórium, no jeho finančná situácia mu to nedovoľovala. V tejto oblasti mu vtedy najviac pomohol senátor [[Émile Chautemps]], s ktorého pomocou zorganizoval Štefánik výpravu do severnej [[Afrika|Afriky]]. Tam chcel nájsť vhodné miesto pre svoju hvezdáreň. Precestoval [[Alžírsko]], [[Atlas (pohorie)|Atlas]], [[Sahara|Saharu]], [[Tunisko]] aj [[Kartágo]], no cesta nemala úspech.

Začiatkom roka [[1910]] dostal novú šancu. Vedecký ústav „Bureau des Longitudes“ spolu s ústavom „Bureau Central Météorologique“ ho vyslali na [[Tahiti]] pozorovať [[Kométa Halley|Halleyho kométu]]. 27. apríla pristála jeho loď v tahitskom prístave [[Papeete]]. Tu strávil nasledujúcich 10 mesiacov.

[[28. apríl|28. apríla]] [[1911]] na ostrove [[Vava’u|Vavau]] pri pozorovaní úplného zatmenia slnka dosiahla práve Štefánikova výprava najlepšie výsledky a ocenila to aj Francúzska akadémia. V lete roku [[1912]] ho vedecký ústav Bureau de Longitudes vyslal na pozorovanie zatmenia slnka do [[Passa Quatro]] v [[Brazília|Brazílii]]. Neskôr po uskutočnení výprav sa vrátil do Paríža a aj do rodných Košarísk. V apríli r. [[1913]] mu zomiera otec Pavol. Vtedy sa Štefánik plánoval usadiť natrvalo na [[Tahiti]], no dostal poverenie od francúzskej vlády a svoje rozhodnutie zmenil. Francúzi totiž chceli vybudovať vlastnú telegrafickú sieť a sústavu meteorologických staníc v [[Ekvádor]]e a na [[Galapágy|Galapágoch]] a Štefánik (vtedy mal už francúzske občianstvo) mal získať povolenie od ekvádorskej vlády. To sa mu aj podarilo. Francúzska vláda mu potom na návrh ministerstva námorníctva udelila [[Čestná légia|kríž Rytiera Čestnej légie]]. Jeho úspechy však opäť zastavila choroba. V marci [[1914]] sa musel podrobiť operácii žalúdka v sanatóriu profesor. Monprofita v [[Yngers]]e vo Švajčiarsku. Po zotavení ho zastihla správa o vypuknutí [[Prvá svetová vojna|prvej svetovej vojny]] a 9. augusta sa vojenským transportom vrátil do [[Francúzsko|Francúzska]].

=== Vojenská kariéra ===
[[Obrázok:MilanRastislavStefanikStatue.jpg|náhľad|vpravo|Štefánikova socha na [[Praha|pražskom]] [[Petřín|Petříne]] pri [[Štefánikova hvezdáreň|Štefánikovej hvezdárně]]]]
[[Obrázok:75 Štefánik vo skupine našich politických spolupravoníkov vo Washingtone 1917.jpg|náhľad|vpravo|Washington, 1917]]

Začiatok [[Prvá svetová vojna|vojny]] Štefánika neprekvapil, lebo ho predvídal už niekoľko rokov predtým. Vo vojne však videl hlavne možnosť osamostatnenia [[Slováci|Slovákov]] a tento čin spájal od začiatku s [[Česi|Čechmi]]. Vzhľadom na jeho zlý zdravotný stav však nemohol hneď odísť na front a dostal sa tam až začiatkom roka [[1915]]. Nastúpil do vojenskej leteckej školy v [[Chartres]] a dňa [[11. apríla]] získal diplom [[pilot]]a a hodnosť [[desiatnik]]a. V hodnosti podporučíka potom nastúpil na [[Západný front|západný front]]. Slúžil v prieskumnej peruti MF 54. Uskutočnil množstvo prieskumných letov, pri ktorých sledoval pohyby nepriateľských vojsk, navádzal delostreleckú paľbu. Ako prvý v danom úseku frontu začal zavádzať meteorologickú službu. Aj ako letec však mal stále na vedomí osamostatnenie Čechov a Slovákov a snažil sa o vytvorenie samostatnej česko-slovenskej dobrovoľníckej jednotky. V auguste 1915 vďaka svojim bojovým úspechom a priekopníckej práci v oblasti vojenskej meteorológie mu bolo ponúknuté miesto veliteľa meteorologickej služby francúzskej armády. Štefánik to však odmietol, a namiesto toho opäť požiadal o preloženie do [[Srbsko|Srbska]]<ref>Meško, M., 2009, [http://www.vhu.sk/data/att/1200_subor.pdf ''Bojová a politicko-diplomatická činnosť M. R. Štéfánika v Srbsku.''] Vojenská história, 13, 1, s. 25{{--}}43</ref>.

Začiatkom septembra [[1915]] ho poslali na srbský front, kde toto svoje snaženie ešte viac rozvíjal. Pri evakuácii z letiska v [[Niš]]i však na lietadle havaroval a na úteku potom Štefánika opäť prepadla žalúdočná choroba. Život mu vtedy zachránili priatelia [[Raoul Labry]] a [[Michael Bourdon]] a dopravili ho do [[Rím]]a, do tamojšej Nemocnice kráľovnej matky. Tam spoznal aj pani [[Claire de Jouvenel]], ktorá mu horlivo pomáhala aj v jeho boji za osamostatnenie Slovenska. V jej parížskom salóne, ktorý navštevoval, sa stretol v roku [[1915]] s ďalšou svojou obdivovateľkou [[Louise Weissová|Louise Weissovou]], neskôr novinárkou a členkou [[Francúzska akadémia|Francúzskej akadémie]] (1975), ktorá mu tiež pomáhala šíriť myšlienku vzniku československého štátu<ref>[http://www.dejiny.sk/mikro/Eurode/Ferenc/weiss.htm B. Ferenčuhová]</ref>.

=== Organizátor Československej národnej rady ===
Štefánik sa vrátil do Paríža, kde ho de Jouvenel zoznámila s najvyššími politikmi: ministerským predsedom [[Aristide Briand|Aristidom Briandom]] a najvplyvnejším mužom francúzskeho ministerstva zahraničia [[Philippe Berthelot|Philippom Berthelotom]]. Štefánik tu naďalej presadzoval plán vytvorenia česko-slovenského štátu. Dňa [[13. decembra]] [[1915]] sa stretol s [[Eduard Beneš|E. Benešom]] a spoločne sa stotožnili so Štefánikovými i Masarykovými koncepciami o vytvorení spoločného štátu. Štefánik si vytýčil novú úlohu vytvoriť riadiace centrum pre spoločný odboj Slovákov a Čechov, ako aj zriadiť samostatné česko-slovenské vojsko a presadiť ho medzi politikmi. O týchto plánoch informoval ministerského predsedu Aristida Brianda a dohodol stretnutie medzi ním a Masarykom. V tom čase Štefánika opäť začala trápiť choroba a musel byť hospitalizovaný. Masarykovi sa počas stretnutia podarilo získať Brianda pre svoju koncepciu riešenia stredoeurópskej otázky. Štefánik medzitým neustále presadzoval vytvorenie ústredného reprezentatívneho orgánu zahraničného odboja. Tak vznikla vo februári [[1916]] „Národná rada krajín českých“ (Conseil national des Pays Tchèques), ktorá sa neskôr premenovala na [[Československá národná rada|Československú národnú radu]]. Jej predsedom sa stal [[T. G. Masaryk]], podpredsedami J. Durich a M. R. Štefánik a generálnym tajomníkom E. Beneš. Sídlila na Rue Bonaparte 18 a jej hlavnými tlačovými orgánmi sa stali časopisy [[La Nation Tchèque]] (Český národ) a [[Československá samostatnosť]]. Súčasne začala rada organizovať česko-slovenské vojsko v zahraničí.

Keď sa Štefánikov stav zlepšil, odišiel do [[Taliansko|Talianska]]. Ako letec zhadzoval na talianskom fronte letáky určené najmä Čechom a Slovákom a okrem toho chcel získať talianske vojenské a politické kruhy pre česko-slovenskú koncepciu strednej Európy, v ktorej sa o. i. počítalo s vytvorením juhoslovanského štátu. Postoj Talianska k juhoslovanskej otázke bol však odmietavý.

Po návrate do [[Paríž]]a sa Štefánik intenzívne venoval otázke ustanovenia samostatného česko-slovenského vojska. Za týmto účelom odcestoval do [[Ruská ríša|Ruska]]. Dňa 25. augusta [[1916]] sa dostal v [[Mogiľov|Mogiľove]] ku [[Maurice Janin|Mauriceovi Janinovi]], veliteľovi francúzskej vojenskej misie v Rusku. Janin zaviedol Štefánika k náčelníkovi generálneho štábu Alexejevovi a k [[Mikuláš II. (Rusko)|cárovi Mikulášovi]] a podarilo sa mu posilniť postavenie ČSNR vo vojenských kruhoch.

Dňa 29. augusta podpísali Durich a Štefánik spolu s predstaviteľom amerických Slovákov G. Košíkom tzv. [[Kyjevská dohoda|Kyjevskú dohodu]], ktorou spoločne uznali ČSNR za vedúci orgán českého a slovenského hnutia v zahraničí. Francúzske velenie potom poslalo Štefánika do [[Rumunsko|Rumunska]], kde sa mu zakrátko podarilo získať 1 500 dobrovoľníkov.

Začiatkom roka [[1917]] sa vrátil do Ruska. Po počiatočných komplikáciách s procársky orientovaným Durichom, ktorý nerešpektoval dohody, napokon Štefánikova misia v Rusku slávila úspech. Napomohla tomu svojou podporou aj nová [[Dočasná vláda Ruska|dočasná vláda]], ktorá vznikla po páde cárizmu a postavenie ČSNR sa upevnilo. Dňa [[2. júna]] [[1917]] odplával Štefánik do [[Spojené štáty|USA]]. Prvou úlohou bol nábor dobrovoľníkov, ktorých sa mu napokon podarilo získať 3 000. Druhou mala byť konsolidácia krajanov v USA a získanie ich podpory pre ČSNR. Jeho činnosť bola úspešná a politickú aktivitu medzi osobnosťami v Amerike ocenili aj francúzske kruhy a 20. októbra bol Štefánik vyznamenaný krížom dôstojníka [[Čestná légia|Čestnej légie]].

Po návrate do [[Paríž]]a sa Štefánik zapojil do diplomatických rokovaní o ustanovení samostatnej česko-slovenskej armády. Výsledkom bol „Dekrét o vytvorení Česko-slovenskej armády vo Francúzsku“, ktorý vydala francúzska vláda [[16. decembra]] [[1917]]. Podľa tohto dekrétu a neskôr vydaného štatútu sa vytvorila samostatná [[Česko-slovenská armáda]], ktorá politicky podliehala [[Česko-slovenská národná rada|ČSNR]] v [[Paríž]]i. V Paríži sa Štefánik opäť stretol s Janinom. Ten potom so súhlasom francúzskeho velenia prijal funkciu veliteľa vytvárajúceho sa česko-slovenského vojska (10 000 vojakov).

=== Diplomatické cesty ===
[[Obrázok:Caproni Ca-33 VHM Piestany.jpg|náhľad|vpravo|Replika Caproni Ca-33, ktoré sa so Štefánikom zrútilo pri Bratislave]]
[[Obrázok:Mohyla Milana Rastislava Stefanika.jpg|náhľad|vpravo|[[Mohyla Milana Rastislava Štefánika (Bradlo)|Mohyla na Bradle]] nad [[Košariská|Košariskami]], vrcholné dielo architekta [[Dušan Jurkovič|Dušana Jurkoviča.]]]]
[[Image:Mohyla MRŠ.JPG|right|thumb|Mohyla na mieste pádu lietadla M. R. Štefánika pri [[Ivanka pri Dunaji|Ivanke pri Dunaji]], dielo architekta [[Dušan Jurkovič|Dušana Jurkoviča.]]]]
[[Obrázok:Nápis na Mohyle.JPG|náhľad|vpravo|Nápis na Mohyle v kat.území [[Most pri Bratislave|Mostu pri Bratislave]] na mieste pádu lietadla.]]

V polovici februára [[1918]] odišiel Štefánik do [[Taliansko|Talianska]]. Aj tu bolo jeho hlavnou úlohou vybudovanie Česko-slovenskej armády. Talianske vojenské ani politické kruhy mu však neboli naklonené. Vplyvom svojej diplomacie sa mu však nakoniec podarilo prelomiť ľady. Podarilo sa mu pre svoj plán získať jedného z najväčších odporcov: ministra zahraničia S. Sonnina. Aby Štefánik, vtedy už ako plukovník francúzskej armády, zvýšil svoju osobnú agitáciu, vypracoval [[memorandum]], v ktorom zhrnul všetky svoje argumenty a predložil ho Sonninovi a šéfovi gen. štábu generálovi Diazovi v [[Rím]]e. Výsledkom bolo, že dňa [[21. apríla]] [[1918]] Štefánik podpísal s ministerským predsedom Orlandom dvojstrannú zmluvu o vytvorení samostatnej česko-slovenskej armády, ktorá úplne podliehala ČSNR. Vojsko vyzbrojovalo [[Taliansko]], čo bolo v zmluve dané ako pôžička. Nábor dobrovoľníkov pokračoval a [[24. mája]] [[1918]] sa pred pomníkom Viktora Emanuela v [[Rím]]e konala veľkolepá slávnosť: odovzdávanie plukových vlajok česko-slovenským jednotkám.

V júli roku [[1917]] preletela svetom správa o vystúpení [[Česko-slovenské légie|Česko-slovenských légií]] v [[Rusko|Rusku]]. Mali už 50 000 príslušníkov a čoskoro sa zapojili do bojov proti [[Nemecké cisárstvo (1871 – 1918)|Nemecku]] a [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorsku]]. Podpísanie mieru medzi sovietskou vládou a [[Ústredné mocnosti|Ústrednými mocnosťami]] v marci [[1918]] však spôsobilo, že česko-slovenské vojsko v Rusku stratilo spojenca. To viedlo k demoralizácii vojska a bolo potrebné, aby Štefánik odišiel do Ruska k ohrozeným légiám. Štefánik, ktorý mal už od 20. júna 1917 hodnosť generála, sa teda vybral z Paríža na cestu.

Najprv však navštívil [[USA]], kde spolu s Masarykom a generálom Janinom preberali ďalšie plány. Dňa 24. septembra potom odcestoval do [[Tokio|Tokia]], kde ale pre opätovné problémy so žalúdkom pobudol až mesiac a cesta na [[Sibír]] sa predlžovala. Medzitým už nič nebránilo tomu, aby sa po medzinárodnom uznaní ČSNR mohol tento orgán premeniť de facto na vládu. Stalo sa tak [[14. október|14. októbra]] [[1918]]. Vláda bola trojčlenná: [[Masaryk]] bol ministerským predsedom, [[Eduard Beneš|Beneš]] ministrom vnútra a Štefánik ministrom vojny. Krátko nato uverejnil Masaryk aj „Vyhlásenie nezávislosti Česko-Slovenska“, tzv. [[Washingtonská deklarácia|Washingtonskú deklaráciu]]. Tá zapôsobila na americkú verejnosť i na prezidenta [[Woodrow Wilson|Wilsona]]. Wilson reagoval na návrh prímeria zo strany [[Rakúsko-Uhorsko|Rakúsko-Uhorska]] tak, že po jeho uzavretí majú o budúcnosti monarchie rozhodnúť jej národy samy. A tie sa už rozhodli. Došlo k vystúpeniu domáceho odboja a [[28. október|28. októbra]] k vyhláseniu [[Československá republika|Československej republiky]].

V [[Ženeva|Ženeve]] sa uskutočnilo zjednotenie domáceho odboja na čele s [[Karel Kramář|Karolom Kramářom]] a zahraničnej delegácie vedenej E. Benešom. Dohodli sa na osobe prezidenta: T. G. Masarykovi i novej česko-slovenskej vláde, ktorej predsedom sa stal [[Karel Kramář]], ministrom zahraničia [[Eduard Beneš|Eduard Beneš,]] minister vojny M. R. Štefánik a rezort obrany prevzal [[V. Klofáč]]. Zakrátko Nemecko kapitulovalo a vojna sa skončila. Štefánik sa o všetkom dozvedel v [[Japonsko|Japonsku]]. Chcel sa hneď vrátiť do [[Paríž]]a, no najprv chcel splniť svoju úlohu na [[Sibír]]i.

Dňa 13. novembra 1918 nastúpil na loď do [[Vladivostok]]u. Po príchode chcel dohodnúť s vojenským velením podrobnosti presunu legionárov do vlasti. Okrem toho, vzhľadom na vznik [[Československá republika|Československej republiky]], zrušil Odbočku ČSNR v Rusku a vymenoval [[Bohdan Pavlů|Bohdana Pavlů]] za splnomocnenca česko-slovenskej vlády v Rusku. Z rúk generála Janina prevzal [[Rad veliteľa Čestnej légie]] a 25. januára [[1919]] opustil Rusko a odišiel do Paríža.

Po príchode bolo jeho hlavnou starosťou stiahnutie sibírskych légií a ich odsun do vlasti. Stretol sa preto aj s [[Georges Clemenceau|Georgesom Clemenceaum]] i maršalom Fochom. V Paríži sa Štefánik zúčastnil aj na práci mierovej konferencie, zaoberal sa budovaním česko-slovenského letectva, mal plány pre zriadenie štátnej správy a podpory vedy v novom štáte.

V máji [[1919]] odišiel do Talianska. Navštívil tam svoju poslednú lásku markízu [[Giuliana Benzoniová|Giulianu Benzoniovú]], s ktorou si plánoval budúcnosť. Okrem toho urovnával aj spor medzi francúzskou a talianskou vojenskou misiou a ten sa mal definitívne doriešiť po jeho príchode do [[Bratislava|Bratislavy]].<ref>{{citácia knihy
|priezvisko = Juríček
|meno = Ján
|titul = M.R. Štefánik
|vydanie = 3
|typ vydania =
|vydavateľ = Mladé letá
|miesto = Bratislava
|rok = 1990
|počet strán = 174
|edícia =
|zväzok edície =
|kapitola =
|typ kapitoly =
|strany =
|url =
|isbn = 80-06-00276-2
}}</ref>

=== Tragická nehoda ===
Na rodnú vlasť sa Štefánik veľmi tešil, lebo ju nenavštívil od smrti svojho otca ([[1913]]). Dňa [[4. máj]]a [[1919]] nastúpil Štefánik na letisku [[Campoformido]] pri [[Udine]] do lietadla typu Caproni 450 (č. 11 495), sprevádzaný dvoma talianskymi letcami, poručíkom Giottom Mancinelliom Scottim a seržantom Umbertom Merlinom, a mechanikom-rádiotelegrafistom Gabrielom Aggiustom. Cieľom jeho cesty bolo letisko vo Vajnoroch pri Bratislave. Lietadlo však nepristálo, pretože keď sa už blížilo k miestu pristátia, náhle sa zrútilo neďaleko [[Ivanka pri Dunaji|Ivanky pri Dunaji]] v kat.území obce [[Most pri Bratislave]]. M. R. Štefánik a všetci členovia posádky boli na mieste mŕtvi.

Milan Rastislav Štefánik je pochovaný v [[Mohyla Milana Rastislava Štefánika (Bradlo)|mohyle na Bradle]], vrcholnom diele architekta [[Dušan Jurkovič|Dušana Jurkoviča]].

====Oficiálna teória====
Havária lietadla sa precízne nevyšetrila a úplne nevysvetlila. Podľa oficiálnych správ bolo príčinou zlé počasie (čo však svedecké výpovede vyvrátili – v ten deň bolo slnečno a slabý vietor), technická porucha lietadla (avšak škody spôsobené na stroji, veľké možnosti na núdzové pristátie a svedkami opisovaný výbuch viditeľný zo vzdialenosti vyše 10 km tomu nenasvedčuje) a streľba Maďarov (táto teória je však veľmi nepravdepodobná).

====Teória o atentáte====
Podľa [[Emil Karol Kautský|Emila Karola Kautského]], zaoberajúceho sa analýzou historických okolností Štefánikovej smrti, majú nepriame dôkazy a štúdium povojnového vývoja v Česko-Slovensku naznačovať, že sa stal obeťou stretu francúzskeho a talianskeho geopolitického záujmu v strednej Európe či mocenských ambícií [[Edvard Beneš|Edvarda Beneša]] a [[Tomáš Garrigue Masaryk|Tomáša G. Masaryka]].<ref>{{Citácia knihy | priezvisko = Kautský | meno = Emil Karol | titul = Kauza Štefánik (Legendy, fakty a otázniky okolo vzniku Česko-Slovenskej republiky) | redaktori = Vlasta De Riggová | ďalší = Lektorácia Ladislav Deák, Príprava vydania Igor Sokolík, Obálka a grafická úprava Ivan Bílý | vydanie = 2 | typ vydania = doplnené | vydavateľ = Vydavateľstvo Matice slovenskej | miesto = Martin | rok = 2007 | počet strán = 312 | isbn = 978-80-89208-68-5 }}</ref> Tomuto faktu nasvedčuje prudké nepriateľstvo medzi Štefánikom a Benešom po odhalení Benešovej tajne podpísanej zmluvy s Francúzskom (v neprospech Talianska) a po zistení spreneverenia darov zahraničných Slovákov na chod česko-slovenských légií.

Podľa zástancov tejto teórie sú dôkazmi o atentáte pitevná správa, priebeh nehody ako aj fakt, že svedecké výpovede obsahujúce zmienku o streľbe boli vyšetrujúcimi orgánmi ignorované.

Niektorí svedkovia tvrdili, že počuli streľbu alebo videli vojakov z kasární páliť na lietadlo. Podľa svedeckej výpovede pplk. Rudolfa Fabiána, sa na lietadlo strieľalo aj napriek tomu, že letci leteli nízko, kričali a mávali bielymi vreckovkami. Taktiež sa domnieval, že ''„možné by bolo, že vlastné hliadky rozostavené u Ivanky na lietadlo strieľali.“''

Za ďalší dôkaz je považovaný príbeh rádiotelegrafistu Jiřího Formana, uverejnený [[26. máj]]a [[1996]] v českých novinách Nedělní hlasatel vydávaných v [[Kanada|Kanade]]. Podľa neho dostali prvé hlásenie o Štefánikovom prílete, no v druhom hlásení bolo lietadlo označené za nepriateľské a vydaný rozkaz na jeho zostrelenie. Z obavy o stíhanie spolu so svojim kolegom, taktiež svedkom incidentu, emigrovali do Francúzska. Po návrate do vlasti sa nedokázali skontaktovať s priateľmi z jednotky, pretože už nežili (podľa príbuzných sa stali obeťami havárie, našli ich obesených a pod.). Táto teória preto predpokladá, že nepohodlní svedkovia boli postupne odstránení tajnou políciou.

== Pocty ==
* Na počesť Milana Rastislava Štefánika je pomenovaná planétka [[3571 Milanštefánik|(3571)&nbsp;Milanštefánik]].
* Treba pripomenúť aj to, že spolu s [[Vojtěch_Preissig|Vojtěchom Preissigom]] vytvorili prvý návrh Československej vlajky<ref> VÝVOJ ČESKÉ VLAJKY http://vlast.cz/vyvoj-ceske-vlajky/ </ref>, ktorý bol prvýkrát publikovaný v roku 1915 na známkach U.S. Post a taktiež na pohľadniciach a plagátoch vyzývajúcich krajanov k naverbovaniu do ČS Armády. {{chýba citácia}}
* Podľa Milana Rastislava Štefánika bolo pomenovaných mnoho slovenských ulíc, námestí, inštitúcií ([[Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika]], [[Letisko M. R. Štefánika]]) a pod.

==Vyznamenania==
* [[Čestná légia|Rad Čestnej légie]] (Francúzsko) - dôstojník
* Vojnový kríž 1914-1918 (Francúzsko)
* rytier Rádu sv. Maurica a Lazara (Francúzsko)
* Čestný vojnový kríž (Taliansko)
<gallery>
<gallery>

Verzia z 12:07, 27. november 2014

Milan Rastislav Štefánik
Milan Rastislav Štefánik
1. Minister vojny ČSR
Biografické údaje
Narodenie21. júl 1880
Košariská, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie4. máj 1919 (38 rokov)
Ivanka pri Dunaji, Česko-Slovensko
Alma materČeské vysoké učení technické
Karolova univerzita
Profesiaastronóm, politik, vojak, letec, cestovateľ
Národnosťslovenská
Vierovyznanieevanjelická cirkev a. v.
Rodina
Partnerka
Odkazy
Spolupracuj na CommonsMilan Rastislav Štefánik
(multimediálne súbory)
slovenská výslovnosť mena

Milan Rastislav Štefánik (* 21. júl 1880, Košariská, okres Myjava Rakúsko-Uhorsko – † 4. máj 1919, Ivanka pri Dunaji ČSR) bol slovenský astronóm, politik, generál francúzskej armády.

V rokoch 1914 – 1918 organizoval česko-slovenské légie v Srbsku, Rumunsku, Rusku, Taliansku a v roku 1918 protisovie

  • Výzva pre dobrovoľníkov
    Výzva pre dobrovoľníkov
  • "Dobrovolníci! Hlaste se k Československé armádě..."
    "Dobrovolníci! Hlaste se k Československé armádě..."
  • Camille Flammarion:"Bol nadaný neúnavnou činorodosťou, energický, schopný zotrvať na vrchole Mont Blancu niekoľko dní a aj niekoľko týždňov, živiac sa čímkoľvek, dokázal nespať a splniť všetky úlohy, nepochybovať o ničom, hoci sa mi jeho zdravie zdalo príliš krehké; generál minister Štefánik ostane v našich spomienkach typom muža celkom výnimočného."[1]

Referencie

  1. ↑ M. R. Štefánik, autor Ján Juríček, Mladé letá, Bratislava, 1990, ISBN 80-06-00276-2

Zdroje

Iné projekty

Externé odkazy

Portal Slovenský portál
Politický portál
Letecký portál
Francúzsky portál
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Milan_Rastislav_Štefánik&oldid=5905632“