Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa (Bratislava)

Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa
kostol
Štát	Slovensko
Kraj	Bratislavský kraj
Okres	Bratislava I
Mesto	Bratislava
Súradnice	48°08′38″S 17°06′31″V
Architekti	Hans Stoss
Štýl	renesancia, barok
Výstavba	1636 - 1638
Cirkev	rímskokatolícka
Zasvätenie	Najsvätejší Spasiteľ
Správa	Spoločnosť Ježišova
Poloha v rámci Bratislavy
Adresa: Františkánske námestie 4, Bratislava
Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa
Freemap Slovakia: mapa
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Znak SR

Národná kultúrna pamiatka SR č. v Ústrednom zozname pamiatkového fondu: 101-23/0

Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa (ľudovo Kostol jezuitov) je neskororenesančná, neskôr barokovo upravovaná sakrálna stavba v centrálnej mestskej zóne Bratislavy v okrese Bratislava I.

História vzniku

Kostol v tesnom susedstve Starej radnice patriaci dnes reholi jezuitov postavili v prvej polovici 17. storočia pôvodne ako protestantskú modlitebňu.

Okolnosti súvisiace s narastajúcim počtom evanjelikov nemeckej národnosti v Bratislave, si v rokoch 1636 - 1638 vynútili postavenie svätostánku pre potreby veriacich. Stavbu v štýle doznievajúcej renesancie, postavenú na mieste niekdajšieho tzv. Armbrusterovho domu, viedol nemecký staviteľ Hans Stoss z Augsburgu.

Podľa vtedajších nariadení evanjelický kostol musel spĺňať isté kritériá: svojím vzhľadom nesmel pripomínať sakrálnu stavbu a musel byť bez veže, presbytérium muselo tvoriť súčasť pôdorysu hlavnej stavby. Kostol, ktorý sa svojou veľkosťou nápadne odlišoval od okolitých budov, po dokončení zasvätili svätej Trojici. Pôvodné zariadenie kostola nie je známe.

Kostol však evanjelici používali iba do sedemdesiatych rokov 17. storočia. V roku 1672 im ho po potlačení protestantského sprisahania odňali a 1. januára nasledujúceho roku ho odovzdali jezuitom.

Noví užívatelia ho pôvodne zasvätili svätej Margite, neskôr naň preniesli patrocínium Najsvätejšieho Spasiteľa (Salvatora) z Dómu. Chrám vnútri prestavali, zvonku nad portál umiestnili štukový reliéf znaku rehole (predpokladá sa, že autorom štukovej výzdoby priečelia bol Johann Wüngler).

Inak sa vzhľad exteriéru kostola nezmenil. Na streche nad presbytériom pribudol sanktusník, do ktorého umiestnili tri zvony (ani jeden z nich sa dodnes nezachoval; dnes tu visí iba jeden, vážiaci 135 kilogramov, ktorý v roku 1846 ulial bratislavský majster Anton Belloni).

Najväčšie zmeny sa udiali v interiéri kostola: boli odstránené bočné empory a pôvodná kazateľnica; v roku 1722 pribudol nový hlavný oltár, ktorý tu existoval až do 19. storočia. V priebehu 18. storočia postupne dochádzalo k nahrádzaniu pôvodného mobiliáru novým, barokovým.

Kostol sa po zrušení jezuitskej rehole Jozefom II. v roku 1773 dostal do mestskej správy a stal sa dvorným chrámom uhorského miestodržiteľa Alberta Saského.

Jezuitom bol chrám vrátený v roku 1855. V päťdesiatych rokoch 20. storočia bol im štátnou mocou opäť odňatý a prešiel pod správu diecéznych kňazov. Stal sa filiálnym kostolom Farnosti svätého Martina. Na definitívny návrat si jezuiti museli počkať až do roku 1989.

Prehliadka kostola

Jezuitský Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa je svojou dispozíciou typickým predstaviteľom protestantskej sakrálnej architektúry.

Exteriér

Bohato profilované dvojkrídlové dvere hlavného portálu

Svojím mohutným hlavným priečelím, členeným štvoricou vysokých polkruhovo zakončených okien a trojicou portálov, sa stavba obracia do rozhrania Hlavného a Františkánskeho námestia. Pomerne jednoduchú fasádu ozdobujú dvere dvoch bočných portálov a hlavného portálu s nad jeho hornou rímsou reliéfne stvárneným erbom jezuitskej rehole umiestneným v štylizovanom akantovom venci, po stranách podopieranom plastickými štukovými volútami. Erb tvoria v hornej časti písmená IHS (skratka latinského Iesus Hominum Salvator t.j. Ježiš Najsvätejší Spasiteľ), pod nimi blčiace srdce a v kartušiach umiestnený nápis SIX DEVS DILEXIT MVNDVM (citát z Jánovho evanjelia Lebo Boh tak miloval svet (Jn 3,16)). (Pôvodne boli v kartušiach miesto nápisu reliéfne erby Uhorska a kardinála Leopolda Koloniča).

Do chrámu sa vstupuje cez pilastrový hlavný portál. Nádherné bohato vyprofilované dvojkrídlové dvere s ústredným motívom maskarónov sú unikátnym príkladom rezbárskeho umenia prvej polovice 17. storočia.

Interiér

Striedmosť na vonkajšom vzhľade kostola je v ostrom protiklade s jeho bohatým interiérom. Návštevníka zaujme množstvo a historická i umelecká kvalita jeho vybavenia, ktorému dominuje hlavný oltár, šesť bočných oltárov, tri barokové spovedeľnice a najvzácnejší artefakt - bohato zdobená rokoková kazateľnica.

Priestor trojloďového kostola halového typu presvetľujú vysoké okná v bočných lodiach. Presbytérium včlenené do pôdorysu kostola je od hlavnej lode výškovo oddelené tromi stupňami, mramorovou balustrádou a víťazným oblúkom. Vstupnej časti chrámu dominuje organová empora, pozostatok pôvodnej interiérovej architektúry z tridsiatych rokov 17. storočia. Na začiatku severnej steny vo vstupnej časti je osadená sadrová socha svätého Antona Padovského z roku 1912 od známeho bratislavského sochára a maliara Alojza Rigeleho.

Presbytérium

Hlavný oltár kostola s oltárnym obrazom Premenenie Pána na vrchu Tábor

Pôvodný barokový stĺpový hlavný oltár v presbytériu bol postavený v rokoch 1721 - 1722 viedenským stolárom Johannom Jakubom Müllerom. Oltárny obraz namaľoval viedenský maliar Anton Wellser. Sochy svätého Jána Krstiteľa, svätého Jána Evanjelistu, Michala archanjela a anjela strážcu, ako aj ďalšie plastiky v nadstavci oltára vyhotovil ďalší Viedenčan Johann Andreas Englauer.

Oltár koncom 19. storočia odstránili (pôvodné sochy sa dostali do Galérie mesta Bratislavy) a nahradili dnešným, veľkým neobarokovým oltárom s monumentálnym obrazom Premenenie Pána na vrchu Tábor od bratislavského umelca Sebastiána Majscha (1807 - 1859). V nadstavci oltára je v najvrchnejšej časti umiestnený kríž a emblém jezuitov, pod ktorým sa nachádza obraz Boha Otca od Jozefa Henricha Kriklera z roku 1884. Oltár dopĺňajú sochy svätých Petra a Pavla (s tradičnými atribútmi) a v nadstavci archanjela Michala a anjela strážneho. Spodná časť hlavného oltára a menza sú zdobené nádhernými rezbárskymi reliéfmi s kresťanskými symbolmi.

Presbytérium okrem hlavného oltára zaujme i rozmernou nástennou maľbou Eucharistický Ježiš (880 x 600 cm) z roku 1926 na pravej stene nad vchodom do sakristie od Alojza Rigeleho. Zaujímavosťou je, že fresku namaľoval umelec bez akejkoľvek prípravy priamo v konečnej podobe. Z toho istého roku a od rovnakého autora pochádza aj olejomaľba na strope presbytéria - drevený puk s priemerom jeden meter s tvárou Krista ako Najsvätejšieho Spasiteľa v orámovaní tŕňovou korunou. Rigele bol aj spoluautorom fresiek s motívom eucharistie na klenbe hlavnej lode kostola. Tieto fresky však boli pri oprave kostola v roku 2004 odstránené.

Po pravej strane presbytéria sa nachádza najcennejšie umelecké dielo v chráme – rokoková kazateľnica. Na základe objednávky bratislavského komorníka Antona Jägera jednu z najkrajších kazateľníc tohto umeleckého slohu na našom území vyhotovil majster Ľudovít Gode (? - 1759), žiak sochára G. R. Donnera, v roku 1753. Mimoriadne pôsobivé dielo zaujme sochársky modelovaným tvarom, pozoruhodnou kombináciou materiálov, bohatstvom umeleckých slohových prvkov i nádhernými plastikami. Dominuje jej na vrchole baldachýnu socha sediaceho Krista – Spasiteľa a nižšie umiestnených plastík dvoch anjelov držiacich v rukách symboly Svätého písma – vpravo anjel s krížom a s kamennými tabuľami Desatora, symbolizujúcimi Starý zákon, a vľavo anjel s otvorenou knihou a kalichom (symbol Nového zákona). Na čele baldachýnovej zvukovej striešky je v kartuši umiestnený nápis QUI EX DEO EST VERBADEI AUDIT (citát z Jánovho evanjelia Kto je z Boha, počúva Božie slovo (Jn 8,47))

Sochársku výzdobu kazateľnice dotvárajú štyri olovené reliéfy na schodisku a ústredný reliéf na parapete kazateľnice s výjavmi kristologického cyklu (Ježiš na návšteve v Betánii u Márie a Marty, Reč na vrchu, Nechajte maličkých prísť ku mne, Nanebovstúpenie Pána a Dvanásťročný Ježiš v jeruzalemskom chráme).

Ľavá bočná loď

Neobarokový oltár svätého Júdu Tadeáša z r. 1895

Obe z bočných lodí obsahujú po tri oltáre. Architektúra všetkých je podobná: ide o stĺpové oltáre s dominantným oltárnym obrazom a bohatou sochárskou výzdobou. V ľavej lodi sa v smere k presbytériu nachádzajú oltár svätého Júdu Tadeáša, oltár svätého Ignáca z Loyoly a oltár Kalvárie.

Prvý oltár v ľavej bočnej lodi je zasvätený jednému z Kristových apoštolov Júdovi Tadeášovi, ktorého obraz, dielo Jozefa Henricha Kriklera z roku 1886, je jediným obrazom venovaným tomuto svätcovi v celej Bratislave. Pod oltárnym obrazom je v oválnom ráme umiestnený obraz svätého Jána Nepomuckého od neznámeho umelca. V nadstavci sa nachádza reliéfne stvárnenie Božej Trojice. Samotný oltár, vyhotovený v neobarokovom slohu, pochádza z roku 1895.

V strede ľavej lode kostola stojí oltár od dolnorakúskeho architekta Johanna Fiedlera zasvätený zakladateľovi jezuitskej rehole Ignácovi z Loyoly, pochádzajúci z rokov 1759 – 1761. Je jedným z dvoch, tzv. jezuitských oltárov v kostole. Na rozdiel od predchádzajúceho oltára vyniká bohatšou výzdobou. Ústredným obrazom je Videnie svätého Ignáca z Loyoly od Franza Antona Palka z roku 1757. Po stranách sú plastiky svätcov uctievaných v jezuitskej reholi, vľavo svätého Františka Borgiu (v rehoľnom rúchu držiaceho lebku s korunkou) a vpravo svätého Františka Xaverského (s pútnickou palicou a knižkou v ruke a dieťaťom, ktoré mu stojí pri nohách) z roku 1761. Autorom sôch je Anton Štefan Steinmassler (1721 - 1773), Godeho žiak, ktorý okrem sochárskej výzdoby na oltári Panny Márie je autorom všetkých oltárnych plastík vrátane reliéfnej výzdoby na dekoratívnych vázach a sochárskej výzdoby v nadstavcoch oltárov. Na všetkých sochách sa spoluautorsky podieľal mramorár Václav Pfeifer, ktorý Steinmaslerove sochy nabielo politúroval a polychrómoval, čím im dodal lesk a farebnosť. Na oltárnej menze oltára svätého Ignáca z Loyoly je umiestnený kruhový obraz Srdce Ježišovo od Franza Rulza z roku 1865.

V závere ľavej lode sa nachádza oltár Kalvárie z rokov 1760 – 1770. Dominuje mu sochárska skupina Kalvárie z roku 1760 na maľovanom pozadí od rovnakého autora ako pri predchádzajúcom oltári. Nadstavec oltára obsahuje obraz Kristus na Olivovej hore z roku 1758 od Franza Antona Palka. Námetovo sa k obrazu viažu skulptúry plačúcich anjelov po jeho stranách.

V blízkosti tohto oltára je umiestnený historicky významný mramorový epitaf z roku 1737. Ide o ďakovný nápis venovaný kardinálovi Leopoldovi Koloničovi, ktorého zásluhou kostol v roku 1673 odovzdali jezuitom.

Nemenej historicky cenným doplnkom v ľavej lodi je baroková vyrezávaná spovedeľnica z roku 1761, dielo Antona Štefana Steinmaslera (ten istý umelec je autorom aj ďalších dvoch spovedelníc v pravej lodi). Trojdielna otvorená spovedeľnica je v nadstavci doplnená obrazom kajúcej sa svätej Márie Magdalény.

Pravá bočná loď

Najvzácnejší artefakt kostola - rokoková kazateľnica z r. 1753

Rovnako ako ľavá loď i táto obsahuje tri oltáre – v smere od presbytéria je to oltár Panny Márie, oltár svätého Františka Xaverského a oltár svätého Jozefa. Mobiliár lode tvoria dve barokové spovedeľnice štylisticky zhodné so spovedeľnicou v ľavej lodi (tieto v nadstavcoch obsahujú obrazy Kristus ustanovujúci sviatosť zmierenia a Svätý Peter).

Z rokov 1759 – 1761 pochádza oltár Panny Márie v závere pravej lode. Dominuje mu v retabule umiestnená socha Panny Márie Immaculaty na pozadí pozlátených slnečných lúčov z konca 19. storočia. Jej autorom je taliansky sochár Ferdinand Stuffaser. Pôvodne tu visel obraz Svätý Anton pred Madonou od Fra Antonia z roku 1773. V nadstavci oltára nad rozoklaným tympanónom sa nachádza obraz znázorňujúci Pannu Máriu a svätú Annu.

Spolu s protiľahlým oltárom svätého Ignáca z Loyoly, umelecky najhodnotnejším oltárom chrámu je oltár svätého Františka Xaverského z rokov 1759 – 1761. Podobne ako ostatné oltáre v kostole ide o stĺpovú architektúru, tvorenú korintskými stĺpmi pokrytými štukolustrom. Ústredným obrazom je Smrť svätého Františka Xaverského od Franza Antona Palka z päťdesiatych rokov 18. storočia. Sochársku výzdobu oltára tvoria po stranách stojace sochy jezuitských svätcov – vľavo svätého Alojza Gonzagu a vpravo Stanisława Kostku. Objednávateľom tohto, ako aj protiľahlého oltára, bol rektor Jozef Koller. Na základe istých indícií sa predpokladá, že pôvodne bolo vyhotovenie sôch svätcov na oboch oltároch zadané sochárovi Ľudovítovi Godemu. Tento významný umelec, známy svojou spoluprácou s jezuitmi, však v roku 1759 zomrel, a tak zákazkou poverili jeho bývalého žiaka Štefana Steinmasslera.

V nadstavci oltára zaujme nádherná reliéfna výzdoba – anjel držiaci kríž s ukrižovaným Kristom, ktorému sa klaňajú ďalší anjeli. Na rozoklanom tympanóne sa nachádzajú dekoratívne vázy s reliéfnymi výjavmi zo svätcovho života. Na oltárnej menze stojí na osobitnom podstavci obraz Milostivej Panny Márie s Ježiškom v náručí.

Oltár svätého Jozefa z roku 1895 obsahuje v nike svätcovu sochu. Jednoduchý nadstavec nesie kartušový nápis ITE AD JOSEPH (citát z Prvej knihy Mojžišovej Choďte k Jozefovi (Gn 41,55)).

Organová empora

Organová empora nad hlavným vchodom je pozostatkom pôvodnej interiérovej architektúry. Je na nej umiestnený dvojmanuálový organ, pochádzajúci z 18. storočia. Jeho zhotoviteľom je neznámy majster. Vzhľadom k vynikajúcej akustike chrámu sa organ využíva nielen na liturgické účely ale aj na koncertnú interpretáciu organových skladieb. V kostole sa tiež príležitostne usporadúvajú vokálne koncerty sakrálnej hudby.

Podzemie kostola

Z hlavnej lode sa vstupuje do krypty, ktorá sa rozprestiera pod celou severnou (ľavou) bočnou loďou. Nachádzajú sa tu telesné ostatky významných jezuitov, ktorí pôsobili v bratislavskej komunite a tu aj zomreli. Jedným z nich bol aj kardinál Leopold Kolonič, ktorého zásluhou kostol pridelili do správy jezuitskej rehole (zomrel v roku 1707 vo Viedni, no podľa jeho želania ho pochovali „...podľa zvykov mníchov Spoločnosti Ježišovej bez pohrebnej nádhery.“ v krypte jezuitského kostola).

Okolie kostola

Z historického hľadiska nemenej zaujímavým je priestranstvo pred kostolom. Dominuje mu mariánsky stĺp ako pamätník víťazstva cisára a uhorského kráľa Leopolda I. nad vzburou protestantských rebelov.

Zo severnej strany sa k stavbe kostola primkýna budova domova mladých jezuitov.

Južný múr kostola tvorí severné ohraničenie Kostolnej ulice, spájajúcej Františkánske námestie s Primaciálnym námestím.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kostol Najsvätejšieho Spasiteľa (Bratislava)

Zdroje

• A. Filipek SJ, Jezuitský kostol v Bratislave, Dobrá kniha, Trnava, 2010, ISBN 978-80-7141-678-4
• A. Bagin, Kostoly a kaplnky hlavného mesta SSR Bratislavy, Spolok sv. Vojtecha, Trnava, 1988
• J. Oršulová, Heraldické pamiatky Bratislavy, Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2007, ISBN 978-80-89218-64-6
• I. Rusina, Renesančná a baroková plastika v Bratislave, Tatran, Bratislava, 1983
• Zs. Lehel, Alojz Rigele, Albert Marenčin, Vydavateľstvo PT, Bratislava, 2008, ISBN 978-80-89218-56-1
• I. Rusina a kol., Renesancia - dejiny slovenského výtvarného umenia, Slovenská národná galéria, Bratislava, 2009, ISBN 978-80-8085-940-4
• I. Rusina a kol., Barok - Dejiny slovenského výtvarného umenia, SNG, Bratislava, 1998, ISBN 80-8059-014-1

Externé odkazy

• Dom na Kostolnej ulici
• Poriadok bohoslužieb v kostole