Kostol najsvätejšieho mena Ježišovho pri Largo di Torre Argentina

Chiesa del Gesù
Chiesa del Santissimo Nome di Gesù all'Argentina
kostol
Priečelie kostola z námestia Piazza del Gesù
Štát	Taliansko
Región	Lazio
Mesto	Rím
Súradnice	41°53′45″S 12°28′47″V
Dĺžka	75 m
Šírka	25 m v transepte - 35 m
Architekti	Giacomo Barozzi da Vignola Giacomo della Porta
Štýl	barok
Vznik	1568 - 1580
Vysvätenie	25. november 1584
Cirkev	rímskokatolícka
Zasvätenie	Najsvätejšie Meno Ježišovo
Správa	jezuiti
Wikimedia Commons: Chiesa del Gesù (Rome)
Adresa: Piazza del Gesù
Webová stránka: www.chiesadelgesu.org
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:  Geografický portál

Kostol najsvätejšieho mena Ježišovho pri Largo di Torre Argentina (tal. Chiesa del Santissimo Nome di Gesù all'Argentina) alebo skrátene Kostol Ježiša (tal. Chiesa del Gesù) je baroková sakrálna stavba v Ríme. Je materským chrámom jezuitskej rehole.

Kostol je príkladom stavieb, ktorých povesť prekročila nielen hranice mesta, ale aj štátu. Vďaka činnosti jeho zakladateľov sa stal známym takmer na celom svete. Z architektonického hľadiska predstavuje del Gesù vzorový model kostolov postavených v tzv. jezuitskom stavebnom štýle.

Dejiny stavby

Pôvodne na tomto mieste stával malý farský kostol Santa Maria della Strada. V roku 1542, dva roky po vzniku jezuitského rádu, pridelil pápež Pavol III. rehoľným bratom tento malý kostolík a o sedem rokov nato ho povolil zbúrať, aby na jeho mieste mohol vzniknúť väčší chrám, hodný rastúceho významu rehole. Takmer dvadsať rokov však trvalo vyriešenie rôznych majetkových sporov, kým sa v roku 1568, vďaka mecenášstvu kardinála Alessandra Farnese, začalo so stavbou.

Kardinál Farnese poveril vypracovaním projektu nového kostola renomovaného architekta Giacoma Barozziho. Barozzi (známy najmä pod menom mesta, z ktorého pochádzal, Vignola) sa zhostil úlohy so cťou a vytvoril projekt, ktorý sa svojou koncepciou a architektonickým prevedením stal vzorom mnohých barokových sakrálnych stavieb v Európe.

Pôdorys kostola má tvar latinského kríža s ukončením v podobe apsidy podľa vzoru ranokresťanských bazilík. Vignola, ktorý na stavbe pracoval až do konca svojho života, touto koncepciou vyhovel religióznym požiadavkám zadávateľov stavby. Rádoví stavitelia po Vignolovej smrti stavbu i dokončili a v novembri 1584 vysvätili. Dnešný vzhľad priečelia kostola, otvárajúceho sa do rovnomenného námestia, je výsledkom práce významného talianskeho sochára a architekta druhej polovice 16. storočia Giacoma della Portu, ktorý v diele spojil prvky renesančného a barokového stavebného slohu.

Architektúra stavby

Baciccio, Vzývanie baránka, 1682, freska v apside

Kostol má v pôdoryse tvar latinského kríža s centrálnou kupolou nad miestom kríženia pozdĺžneho a priečneho ramena. Architektonicky je kostol jednoloďovou stavbou s priečnym transeptom, pričom loď je po bokoch členená na každej strane štvoricou malých kaplniek.

Priečelie kostola, členené horizontálne i vertikálne, zaujme svojím umeleckým stvárnením a prísnou symetrickosťou. Nápadné je najmä horizontálne členenie na dve poschodia oddelené širokým trámom, nesúcim nápis s menom mecenáša stavby. Druhému, nahor sa zužujúcemu poschodiu, ukončenému trojuholníkovitým štítom, dominujú po stranách umiestnené výrazné volúty. Rovnako ako horné tak i dolné podlažie je vertikálne delené pilastrami a stĺpmi.

Tri brány sú od okolitého terénu výškovo oddelené mohutným schodiskom. Nad strednou je reliéfne stvárnený znak jezuitskej rehole. Nad oboma bočnými bránami sú v nikách umiestnené sochy jezuitských svätcov - vľavo sv. Ignáca z Loyoly a vpravo sv. Františka Xaverského.

Interiér kostola

Baciccio, Triumf mena Ježišovho, 1676 - 1679, stropná freska v centrálnej lodi. Umelec poňal strop ako jednoliaty priestor bez okrajového rámca - postavy akoby prečnievali cez obkladanú klenbu chrámu; vzniká tak ilúzia otvorenej oblohy s víziou nebeských zástupov oslavujúcich Ježišovo meno, pričom zatratené duše sa rútia do tmy

Ešte väčší duchovný a umelecký zážitok získa návštevník v interiéri kostola. Monumentálna výzdoba je reprezentovaná predovšetkým impozantnými stropnými freskami, patriacimi k vrcholným prácam neskorobarokovej sakrálnej výmaľby.

Pôvodne bolo interiérové vybavenie ako aj výzdoba kostola strohé a jednoduché. Dnešná, honosnosťou hýriaca baroková výzdoba, tvorená dokonalou súhrou rôznofarebných mramorov, štukatúry, zlatenia, fresiek a sôch, už neposkytuje predstavu a jednoduchej dekorácii interiéru v čase vzniku stavby.

Stropné fresky

V druhej polovici 17. storočia bolo rozhodnuté o novom vybavení interiéru. Zámerom predstaviteľov rehole bolo urobiť na návštevníkov kostola dojem a súčasne virtuóznym spôsobom vzdať hold vykupiteľskému dielu Ježiša Krista. Vďaka doporučeniu slávneho sochára a architekta Gian Lorenza Berniniho fascinujúcu freskovú výzdobu klenieb vytvoril jeho priateľ Giovanni Battista Gaulli, známy i pod menom Baciccio. Fresky - Vzývanie baránka (v apside), Triumf mena Ježišovho (v centrálnej lodi), Anjelský cyklus (v kupole) a Apoteóza svätého Ignáca (nad svätcovým oltárom v ľavom transepte), fascinujúce svojou dynamickosťou a priestorovou iluzívnosťou, priniesli umelcovi nehynúcu slávu.

Baciccio začal na výzdobe pracovať v roku 1672. Ako prvá vznikla freska v kupole zachytávajúca umelcovu predstavu o raji. Nebeská scéna predstavuje postavy ohlasujúce Kristov príchod - starozákonných prorokov, podávajúcich správu o Ježišovom diele a štyroch evanjelistov ako i štyroch učiteľov cirkvi, ktorí Ježišovo dielo vykladali.

Témou fresky na strope hlavnej lode je oslava Ježišovho mena a velebenie jeho spásneho diela: pred jeho slávou padá na kolená celý vesmír - a záleži na každej bytosti, či bude spasená. Všetci, ktorí mu uverili budú zachránení; tí, ktorí sú ovládaní hriechom budú zatratení (ožarujúce Božie svetlo ich oslepuje). Scéna dýcha svojou dramatičnosťou.

Jej protipólom je freska Vzývanie baránka z roku 1682 v apside kostola, kde pohľad na mystického Baránka, sprevádzaného anjelmi, navodzuje atmosféru pokoja a harmónie.

Najmladším dielom je freska nad oltárom sv. Ignáca, ktorá pochádza z roku 1685.

Okrem freskovej výmaľby súčasťou maliarskej výzdoby sú štukatérske práce a alegorické sochy Antonia Raggiho a Leonarda Retiho.

Kaplnky

Súčasťou centrálnej lode je osem postranných kaplniek (po štyroch na každej strane). Vľavo sú to kaplnky (smerom k hlavnému oltáru): Kaplnka svätého Františka Borgiu (Capella di S. Francesco Borgia) so stropnými freskami zachytávajúcimi výjavy martýria apoštolov svätého Petra a svätého Pavla (autor Niccolò Circignani), Kaplnka Svätej rodiny (Capella della Sacra Famiglia) s freskovou výzdobou zachytávajúcou udalosti pred Kristovým narodením a z jeho najranejšieho detstva (Nebeské slávnosti narodenia Krista, Zvestovanie pastierom, Vraždenie neviniatok, Predstavenie Krista v chráme a Klaňanie troch kráľov), Kaplnka Najsvätejšej Trojice (Cappella della Santissima Trinità); tesne pred presbytériom je Kaplnka Panny Márie na ceste (Capella di S. Maria della Strada), ktorá nesie názov kostolíka pôvodne stojaceho na mieste dnešnej stavby.

Sochárske diela

Jean-Baptiste Théodon, Viera víťaziaca nad modloslužobníctvom, mramor

Pierre Legros, Náboženstvo porážajúce herézu, mramor

Prvou kaplnkou na pravej strane je Kaplnka svätého Ondreja (Capella di S. Andrea) s freskami s výjavmi zo života niektorých svätcov, druhou kaplnkou je kaplnka zvaná Capella della Passione s lunetovými freskami, ktorých dominantným námetom je utrpenie Krista (Ježiš v Getsemanskej záhrade, Judášov bozk, Ecce homo a i.), nasleduje tzv. Anjelská kaplnka (Capella degli Angeli) so stropnou freskou Korunovácia Panny Márie; pred apsidou sa vpravo nachádza Kaplnka Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (Capella del Sacro Cuore).

Oltáre

Pohľad do presbytéria kostola s hlavným oltárom od Antonia Sartiho z rokov 1834 - 1843. Oltárny obraz Obrezanie Krista namaľoval Alessandro Capalti

Okrem hlavného oltára, pochádzajúceho až z 19. storočia, umelecky i historicky hodnotnejšie sú oltáre v transepte kostola. Oba patria prvým svätcom jezuitského rádu - vľavo svätému Ignácovi z Loyoly a vpravo svätému Františkovi Xaverskému. Oltár svätého Ignáca z Loyoly nad hrobom tohto svätca vytvoril v rokoch 1696 - 1700 jezuitský mních Andrea Pozzo. Pôvodná monumentálna socha tohto svätca zo striebra bola dielom francúzskeho umelca Pierra Le Grosa. V roku 1798 však bola socha roztavená; dnešná pochádza z rokov 1803 - 1804 z dielne Antonia Canovu. Pod oltárnou menzou sú v bohato zdobenej bronzovej schránke uchovávané svätcove ostatky. Oltár svätého Ignáca pôsobivo dopĺňajú dve monumentálne alegorické súsošia: po pravej strane Náboženstvo porážajúce herézu od Pierra Legrosa a po ľavej Viera víťaziaca nad modloslužobníctvom od Jeana-Baptistu Théodona.

Oltár je pozoruhodný i tým, že počas dňa je socha svätého Ignáca ukrytá za oltárnym obrazom, kým podvečer sa obraz pomocou zvláštneho zariadenia odsunie a svätcovu sochu odhalí.

Pravej časti transeptu dominuje oltár sv. Františka Xaverského, vytvorený architektom Pietrom da Cortonom v rokoch 1674 - 1678, s oltárnym obrazom z roku 1679 (dielo Carla Marattu) s námetom svätcovej smrti.

V presbytériu sa okrem hlavného oltára (dielo Antonia Sartiho z rokov 1834 - 1843) s oltárnym obrazom s námetom Kristovej obriezky (autor Alessandro Capalti) nachádza i pomník kardinála a neskoršieho svätca Roberta Bellarmina z roku 1622 od Gian Lorenza Berniniho.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kostol najsvätejšieho mena Ježišovho pri Largo di Torre Argentina

Zdroje

• Ch. Stukenbrock, B. Topper, 1000 mistrovských děl evropského malířství 1300 - 1850, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-129-4
• B. Hitzen-Bohlen, Řím - umění a architektura, Slovart, Praha, 2008, ISBN 978-80-7391-061-7
• J. Pijoan, Dejiny umenia 7, Tatran, Bratislava, 1990, ISBN 80-222-0122-7
• M. Kitson, Barok a rokoko, Pallas, Bratislava, 1972

Externé odkazy

• Oficiálna stránka kostola
• Turistický portál Ríma