Sokrates

Sokrates
Západná filozofia Staroveká filozofia
Biografické údaje
Meno	Sokrates (Σωκράτης)
Narodenie	469 pred Kr./470 pred Kr.
Úmrtie	399 pred Kr.
Dielo
Oblasť záujmu	teória poznania, etika
Význačné myšlienky	Sokratova metóda
Ovplyvnil Platón, Aristoteles, Aristippos z Kyrény, Antisténes z Atén, vplyv na celú Západnú filozofiu
Odkazy
	Sokrates (multimediálne súbory na commons)
Biografický portál

Sokrates alebo Sókrates alebo Sókratés (starogr. Σωκράτης – Sókrates/iný prepis: Sókratés, * asi 469 pred Kr., Atény – † 399 pred Kr., Atény) bol starogrécky filozof, tvorca osobitného štýlu/typu filozofovania, ktoré sa opiera o dialóg.

Bol synom sochára Sofroniska a babice Fainarety. Sokrates sa spočiatku zaoberal filozofiou prírody a matematikou, ktorú zanechal pravdepodobne pod vplyvom Anaxagora. Sokrates si v Aténach získal značnú autoritu; jej posilnením bola aj odpoveď delfskej veštkyne, ktorá ho uznala prinajmenej za veľmi múdreho. To ho ešte viac pripútalo k Aténam, k aténskej kultúre a k duchovnému životu, ktorého prejavom bola v tých časoch činnosť sofistov. A oni boli – i keď nepriamo – aj jeho prvými učiteľmi dialektiky a metódy filozofovania. Tu v Aténach Sokrates pôsobil ako moralista a politik, pokúšal sa o reformu demokratického zriadenia, ktoré odsudzoval, a tomuto cieľu mala slúžiť aj jeho metóda a filozofia. Opozícia proti vtedajšej aténskej demokracii bola príčinou procesu proti Sokratovi, ba aj rozsudku smrti nad ním. Zmyslom Sokratovho obvinenia bolo, aby zanechal svoje provokatívne verejné prejavy, a súčasne presvedčil aténskych občanov, že nová vláda má pevnú ruku v otázkach zákona a poriadku. Keby Sokrates uznal vinu, mohol žiť ďalej ako radový občan bez trestu. Sokrates sa však rázne hájil, karhal svojich žalobcov a prehlásil, že samotný boh ho zoslal aby sa venoval filozofii a aby ju učil. Následne sa ho sudca opýtal aký trest by mal dostať, Sokrates zosmiešnil sudcu s návrhom smiešne nízkej pokuty vo výške 30 nim. Pobúrený sudca však potom rozhodol, že jeho trest bude smrť vypitím čaše bolehlavu. Za tento trest hlasovalo dokonca viac osôb ako sa ich predtým vyjadrilo pre vinu Sokrata. Sokratov sud, smrť a aj posledná reč sú zachytené v Platónových dialógoch APOLOGIE (OBRANA SOKRATOVA), KRITON a FAIDON.

Sokrates nezanechal písané dielo, jeho filozofia je známa z Platónových dialógov, zo Spomienok Xenofonta a z krátkych zmienok u Aristotela. Jeho najznámejší výrok bol οἶδα ουδὲν εἰδώς ([oida ūden eidōs] – „viem, že nič neviem“). Tento výrok sa dá vyjadriť tak, že človek nikdy nie je taký múdry, aby sa nemohol dozvedieť niečo viac.

Sokrates sa odvrátil od príbehov mýtu, ktoré sa mu zdali prázdne a nezmyselné, ak neposkytujú to najdôležitejšie: naplnenie výroku delfskej veštiarne „poznaj sám seba“. Namiesto viery v to, čo rozpráva mýtus, musí mudrc odhaliť pravdu v sebe samom.

Sokrates však túto pravdu nehľadá v osamotenom hĺbaní, ponorení do seba, ale v rozhovore. Lebo pravda nie je niečo, po čom by sme mohli bezprostredne siahnuť. Pravda sa nám nezjavuje, môžeme sa len usilovať k nej priblížiť tým, že objasníme predstavy a myšlienky, ktoré o nej máme. To sa však môže podariť iba v rozhovore, v ktorom sme postavení pred výzvu povedať, čo si myslíme a našu mienku zdôvodniť. Sokratovi partneri v rozhovore musia takmer vždy zakúsiť, že to, čo hovoria, vedie k hlúpostiam a protirečeniam. Ustavičným pýtaním ich Sokrates núti objasniť predpoklady, z ktorých skryte vychádzajú. Nič sa nesmie len tak jednoducho tvrdiť, nič sa nesmie vyhýbať požiadavke zdôvodnenia. Sokrates je prvý, ktorý zastáva princíp rozumovej argumentácie.

Život a osobnosť

Napriek tomu, že sa Sokrates zaraďuje medzi najväčších starogréckych filozofov, je pravda, že s určitosťou môžeme o ňom povedať len to, kedy zomrel. V roku 399 pred Kr. bol odsúdený aténskym súdom na smrť pre bezbožnosť a marenie výchovy aténskej mládeže. Jeho obžaloba bola založená na obvinení z pohoršovania mladých najmä svojou neverou v aténskych bohov. Platón, jeho žiak, sa však vo svojom diele Obrana Sokratova snažil ukázať, že na pozadí Sokratovho odsúdenia stojí nenávisť voči jeho politickým prejavom. Sokrates bol totiž proti aténskej demokracii, a práve demokrati po uchopení moci vykonštruovali spomínané obvinenie. Určiť čas narodenia Sokrata je možné opäť len vďaka Platónovi, ktorý píše, že Sokrates mal vo chvíli vykonania trestu smrti asi 70 rokov. Preto rok narodenia kladieme do obdobia rokov 470–469 pred Kr.

Sokratovými rodičmi bol otec sochár a matka pôrodná babica alebo práčka šiat. Pravdepodobne bol dvakrát ženatý; jeho prvou manželkou bola Mirta a druhou Xantipa, pričom mal tri deti. Svoj život prežil v Aténach, z ktorých odchádzal len pri účasti na vojenskom ťažení. Takto sa zapojil do troch známych bitiek pri mestách Potideya, Anfipoly a Delio. Neúspešných bojovníkov neodsudzoval, ba naopak – vyjadroval nesúhlas s trestom smrti pre týchto porazených, ktorí boli obvinení, že po námornej bitke nepochovali svojich mŕtvych. Sokrates však k neúspešným určite nepatril, bol odvážny a silný, ktorý dokázal vydržať aj zimu naľahko oblečený. Podľa Platóna bol svojím spôsobom príťažlivý a výnimočný, takže v ňom vo svojich dielach koncentroval najlepšie a najmúdrejšie myšlienky. Tiež však popisuje, že bol fyzicky nepekný, pričom jeho opis umožnil neskorším autorom vytvoriť známe Sokratove umelecké zobrazenia.

Jacques-Louis David: Smrť Sokrata

Sokratova účasť na ťaženiach nebola náhodná – po dosiahnutí základného vzdelania bol vychovávaný k fyzickej zdatnosti. Zaoberal sa však aj hudbou, gramatikou, geometriou a aritmetikou. Mal silné morálne kvality – bol známy svojou čestnosťou, nepodplatiteľnosťou v spoločenských funkciách a dôsledným dodržiavaním svojich povinností.

Sokratovo učenie sa začína významným procesom premeny obrazu filozofie ako univerzálneho syntetického celku a predstava filozofa ako univerzálneho vedca. Podľa Sokrata filozof nemá dokonca ani nesmie byť vševediaci. To čo má filozofa predovšetkým zaujímať, to je človek a jeho svet ľudských vecí.

Základným problémom u Sokrata nie je pralátka (voda, oheň, vzduch, zem). Sokrates je opakom prírodných filozofov, pretože filozof musí, podľa neho skúmať človeka (a zvlášť seba samého), jeho život, mravné hodnoty a konanie založené na tomto poznaní. Sokrates chápe filozofa ako milovníka pravdy, pravdy o človeku a pre človeka ako morálnu bytosť.

Dosiahnutie pravého jednania- EUPRAXIÁ však predpokladá špecifický metodicko-obsahový postup spôsobov filozofovania t.j. dialóg, rozhovor, kde ide o spor, v ktorom sa stretávajú protichodné názory.

Zrod dialektiky ako vedomej filozofickej metódy sa začína až od Sokratovho učenia dialógu. Tento dialóg je založený na tom, že každý názor sa môže prijať, ale predtým sa musí podrobiť rozboru s odkrytím jeho hraníc i nevedomosti toho, kto vypovedal, a to všetko je súborne konfrontované nielen s osobnou skúsenosťou ale i s hľadaním jeho objektívneho obsahu. tak sa ukazuje problém v pohybe, neustále sa vynárajú nové a nové názory pre a proti, čím si filozofiu človek stále uvedomuje hlbšie sám seba a naráža na svedomie, ako zosobnenie vnútorného mravného princípu. Hlas svedomia môžeme chápať ako nejaký maják ľudskosti.

Sokratova metóda má prioritný teoreticko-praktický význam so zameraním na rozvinutie osobného vedomia a zodpovednosti.

Poznanie

Na ceste k poznaniu pravdy používa Sokrates induktívne argumenty a univerzálne definície. Na rozdiel od subjektívno-relativistického učenia sofistov bol Sokrates presvedčený o tom, že človek sa môže silou svojho rozumu dopracovať k všeobecným, pevným, univerzálne platným pojmom. Tieto univerzálne pojmy (definície) nie sú čisto subjektívne, pretože majú svoj základ v objektívne existujúcich faktoch skutočnosti. Univerzáliá nám poskytujú, na rozdiel od meniacich sa a zanikajúcich jednotlivých objektov našej každodennej skúsenosti, niečo stáleho a istého. V Sokratovom učení univerzálnych definícií pokračoval Platón, ktorý pravdepodobne objavil v týchto definíciách absolútne idey. Akademici im dodali rafinovanú matematickú formu, ktorú definície dosiaľ postrádali. Za priznanie oddelenej existencie ideám robí Aristoteles zodpovedným Platóna.

K univerzálnym definíciám nedochádza Sokrates formou poúčavých prednášok, ale dialógom (dialektický proces). V rozhovore začínajúcom kladením jednoduchých a krátkych, ale dobre premyslených a sformulovaných otázok, ktorými sa snaží vymámiť a preveriť latentné vedomosti od spoludiskutéra, postupujúc od jednotlivin k univerzálnym definíciám a k sebapoznaniu, sa Sokrates riadi heslom „Viem, že nič neviem". Tento jeho preverovací metodický postup „testovania náhľadov", ktorého cieľom je dospieť k istému poznaniu, sa nazýva elenchos. Úlohou prvej časti vedenia debaty zvanej Sokratovská irónia je doviesť diskutéra k uvedomeniu si svojej nevedomosti. Sokratovým cieľom však nebolo ponížiť s ním diskutujúceho partnera, ale spoznať pravdu, aby mohol správne konať. Úloha poznania je teda praktická. Spôsob svojho filozofovania, ktorý pomáha ľuďom pri zrode myšlienok v procese poznávania a najmä sebaspoznávania, chápe Sokrates ako maieutiku (pôrodné babstvo).

Poznanie má slúžiť ako prostriedok k dobrému a správnemu etickému konaniu a správaniu, zušľachťovaniu duše a cnostnému životu. V tomto zmysle chápe i nápis na chráme v Delfách „Gnóthi seautón" (Poznaj sám seba). Hlboko nábožensky založený Sokrates uznával existenciu svedomia (daimonion), ktorý tajomný, vnútorný hlas nazýval božským prvkom v človeku. Hlásaním, že keď niečo poznáme, nemôžeme to tak nekonať, zastáva Sokrates identitu poznania (vedenia) a čnosti. Aristoteles kritizoval jeho prehnaný etický itelektualizmus poukázaním na fakt morálnej slabostí (gr. akrasia), ktorá môže spôsobiť, že človek často koná i to, o čom vie, že je zlé. Všetky cnosti sú navzájom spojené v nerozbornej jednote. I keď eudemonický (gr. eudaimonia šťastie) charakter Sokratovej etiky nie je z teistického hľadiska úplný, treba vysoko oceniť jeho snahu o založenie etiky na poznaní ľudskej prirodzenosti. Na rozdiel od relativistickej etiky uznáva Sokrates stálosť ľudskej prirodzenosti, etických hodnôt a mravných noriem. Snažil sa položiť racionálne základy nielen etike, ale hľadal i rozumové zdôvodnenie náboženských úkonov. Jeho výrok: „Skôr poslúchnem Boha ako vás" (zaznamenaný v Platónovej Obrane Sokrata), ktorý vyslovil pred súdnym tribunálom, obviňujúcim ho z bezbožnosti a kazenia mládeže, vyznieva tak jednoznačne, ako odpoveď Petra a apoštolov pred židovskou veľradou: „Boha treba viac poslúchať ako ľudí" (p. Skutky apoštolov 5, 29).

Názory na Sokrata

Ernst Cassirer: Nikdy neútočí na teórie svojich predchodcov, ani ich nekritizuje; jeho zámerom nie je vypracovať nové filozofické učenie. Všetky predchádzajúce problémy uňho nadobúdajú nový význam, lebo ich zasadzuje do nového myšlienkového rámca. Jeho pozornosť plne absorboval teoretický záujem o človeka. Jeho filozofia, ak vôbec dajakú filozofiu má, je filozofia dôsledne antropologická.

Sokrates a kresťanstvo

Sokratova smrť je považovaná za mučenícku. Ranokresťanskí myslitelia sa snažili prijať Sokrata ako kresťana za svojho. Jednak preto, že kresťanstvo si prialo získať na vážnosti pred starovekým svetom nájdením súladu s gréckym myslením, a taktiež preto, že Sokrates bol mimoriadna osobnosť. Sokrates však žil niekoľko storočí pred Kristom. Vo svojej druhej Obrane z rokov okolo 150 – 160 po Kr. písal Justin Mučeník o Sokratovi ako o kresťanovi pred Kristom.

Pozri aj

• Sokratovský dialóg
• Sokratova metóda
• Obrana Sokratova

Iné projekty

Wikicitáty

Commons

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Sokrates
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sokrates

Externé odkazy

• FILIT Zdroj z ktorého (pôvodne) čerpal tento článok