Gregoriánsky chorál

Gregoriánsky chorál je cavko forma jednohlasného liturgického latinského bohoslužobného spevu rímskokatolíckej cirkvi v kostole. Je to vlastne súbor niekoľko tisíc spevov.

Najvýraznejšou črtou gregoriánskeho chorálu je neosobný a objektívny charakter. Neusiloval sa o vyjadrenie afektu, či individuálnych citov. Chorály sú súčasťou sústavy obradov liturgického roka. Nadväzuje na hudbu židovského náboženského spevu, grécko-helenistického dedičstva, východných byzantských prvkov a ľudových hudobných prejavov národov, ktoré prijali kresťanstvo. Prvé hudobné prejavy vznikli z psalmódií - žalmových spevoch, modlitieb (na slovo Amen a Alleluja). Vznikli rôzne druhy liturgií, v ktorých sa vyskytoval aj rozličné druhy spevov, ovplyvnené miestnou kultúrou - mozarabská, galikánska, írska, milánska-ambroziánska, benevetská a rímska. V 8. storočí bol pre všetky vytvorený jeden záväzný bohoslužobný spev. Ako "gregoriánsky chorál" sa označuje až od 9. storočia. Paroadie a slovosled textov bol zachytený v normatívnych knihách liturgických spevov. Repertoár gregoriánskeho chorálu je anonymné dielo, avšak sú známe mená autorov - Ambrózius, Tuotillo alebo Balbulus.

V karolínskej dobe prenikol do západnej a strednej Európy. Pri kláštoroch a biskupstvách sa zakladali spevácke školy tzv. Schola cantorum. Spevy gregoriánskeho chorálu sa uplatňovali v rámci dvoch druhov bohoslužieb (omša a ofícium).

Štýlový ideál gregoriánskeho chorálu, jeho formy a druhy

Gregoriánska melodika smeruje k dosiahnutiu princípov čo najväčšej čistoty, názornosti a poriadku. Jasnosť a poriadok sa dosahujú niekoľkými spôsobmi.

Predovšetkým každý druh spevu je odlišne zhudobnený podľa jeho miesta v ofíciu. Modlitby a čítania sú najjednoduchšie, viac-menej recitované. Bohatšiu melodiku má psalmódia. Je to vlastne spev žalmov a žalmových textov.

Treťou skupinou sú útvary, ktoré nie sú ani recitatávne ani psalmodické, ale voľne komponované. Tie sú aj hudobne náročnejšie. Sem patria spevy od jednoduchších útvarov až po koncertné kusy spievané sólistami.

Rôznym druhom zodpovedajú tri typy spevu:

• sylabický spev
• jebnutý spev
• melizmatický spev

Spevy sa členia aj podľa spôsobu spievania:

• antifonálne spevy (striedanie zborov)
• responzoriálne spevy (striedanie sólistov a zboru)
• priame

Hlavným činiteľom dosahovania princípu jasnosti a poriadku je jednota textu a melódie.

Prednes gregoriánskeho chorálu v stredoveku

Spev

O predvádzaní chorálu v stredoveku existuje, bohužial, málo informácií. Spievalo sa pravdepodobne viac nazálne, používal sa aj spev falzetom. Ním sa snažili dosiahnuť mimoriadne vysoké polohy pretože stredovek považoval vysoké tóny všeobecne za krásne.

Organ

Otázne zostáva aj použitie organu. V ranom stredoveku bol organ ešte dosť hlučný a zvukovo nepríjemný, a preto sa v tomto období používal hlavne pri väčších a hlučnejších produkciách a procesiách, alebo sprevádzal hymny spievané veriacimi. Hoci o organoch v kostoloch vieme už od 8. storočia. So zborom sa pravidelne začal používať až od 13. storočia. Vtedy sa totiž zdokonalila jeho konštrukcia a skultivoval sa jeho zvuk.

Vznik nových foriem

Prenikanie gregoriánskeho chorálu do nových oblastí je spojené aj so vznikom nových foriem, predovšetkým trópov a sekvencií.

Notácia gregoriánskeho chorálu

Jednou z ústredných otázok hudobných teoretikov bolo vytvorenie adekvátnej notácie. Pokým sa chorál tradoval ústne postačovala notácia, ktorá slúžila ako opora pamäti. Značky, tzv. neumy, sa písali nad text a označovali približné stúpanie a klesanie melódie. Neurčovali ešte ani presnú výšku ani dĺžku. Hraničným intervalom medzi ktorým sa neuma pohybovala bola kvinta.

Hlavné značky boli tri a tie sa medzi sebou kombinovali:

• punktum (.)
  • označujúci kratší a relatívne nižší tón
• virga (/)
  • tón relatívne vyšší a dlhší
• virga jacens (-)
  • pre dlhší tón, ktorý neskôr splynul s punktom

V priebehu 10. storočia sa neumy už vpisovali do rôznej výšky nad textom. Veľký pokrok znamenalo zavedenie linajky (najprv červenej pre tón „f“, neskôr žltej pre „c“), okolo ktorej sa neumy grupovali. Quido z Arezza už v 11. storočí používal štvorlinajkovú osnovu a používal písmená na začiatku linajok pre tóny "f" "c" a "g", z ktorých sa pravdepodobne vyvinuli moderné kľúče.

V snahe o spresnenie zápisu sa vytvorili viaceré notácie, v ktorých sa používali sa označovanie nôt a intervalov písmená. Všetky tieto notácie mali len časovo a miestne obmedzenú platnosť. Budúcnosť bola v zdokonaľovaní neum, ktoré sa v praxi dobre zaužívali. Miestami sa udržali do 13. až 14. storočia a spočiatku sa nimi zapisovala aj raná viachlasná hudba.

Zavedenie osnovy si vyžiadalo úpravu v písaní neum. Vznikla notová hlavička a nôžka. Zložené neumy sa prepracovali do tzv. ligatúr zložených zo spojených, rovných alebo zaokrúhlených čiar. V 12. a 13. storočí sa v južnej Európe ustálili hlavičky v charakteristickej štvorhrannej forme, tzv. nota quadrata, ktorá sa používa dodnes pri notovaní chorálu. Táto notácia sa nazývala kvadratická.

Význam gregoriánskeho chorálu

Svojou krásou uchvacoval myseľ stredovekého človeka. Z gregoriánskeho chorálu čerpala ľudová pieseň takmer všetkých európskych národov, duchovná pieseň, hudba stredovekých duchovných hier a rytierske umenie.

Melodika gregoriánskeho chorálu mala vplyv na počiatky operného recitativu. Ako cantus firmus (základná melódia) sa stala oporou viachlasnej hudby a témou pre tvorbu mnohých novodobých skladateľov, ako napr. Johann Sebastian Bach, Hector Berlioz, Ferenc Liszt alebo Gustav Mahler. Vzniklo veľa chrámových skladieb ovplyvnených práve gregoriánskym chorálom.

Zdroj

• Stredoškolské skriptá z dejín hudby pre 1. ročníky konzervatórií, Grajcárová Zuzana, 2004, Bratislava