Turecko: Rozdiel medzi revíziami
d Revízia 6185017 používateľa 85.237.234.119 (diskusia) bola vrátená |
Bez shrnutí editace Značky: úprava z mobilu úprava z mobilného webu |
||
Riadok 59: | Riadok 59: | ||
'''Turecko''', dlhý tvar '''Turecká republika''', je euroázijská krajina, ktorá sa rozprestiera v [[Malá Ázia|Malej Ázii]] a na časti [[Balkánsky polostrov|Balkánskeho polostrova]]. |
'''Turecko''', dlhý tvar '''Turecká republika''', je euroázijská krajina, ktorá sa rozprestiera v [[Malá Ázia|Malej Ázii]] a na časti [[Balkánsky polostrov|Balkánskeho polostrova]]. |
||
Prevažná časť krajiny patrí k [[Ázia|Ázii]]. Turecko obmývajú štyri moria a susedí s |
Prevažná časť krajiny patrí k [[Ázia|Ázii]]. Turecko obmývajú štyri moria a susedí s via PONÚKAM SEX ZADARMO VOLAJTE TELEFÓNNE ČÍSLO 0907 378 807 SOM MUŽ. PRÍDEM K TEBE... UŽ SA TEŠÍM. cerými krajinami. V európskej časti sú to [[Bulharsko]] a [[Grécko]] a v ázijskej časti má spoločné hranice s [[Gruzínsko]]m, [[Arménsko]]m, [[Azerbajdžan]]om, [[Irán]]om, [[Irak]]om a [[Sýria|Sýriou]]. |
||
Turecko je prevažne hornatá krajina. Nížiny sa nachádzajú len v európskej časti. Príjemné pláže sú na pobreží [[Egejské more|Egejského mora]] a v južnom Turecku pri [[Stredozemné more|Stredozemnom mori]]. |
Turecko je prevažne hornatá krajina. Nížiny sa nachádzajú len v európskej časti. Príjemné pláže sú na pobreží [[Egejské more|Egejského mora]] a v južnom Turecku pri [[Stredozemné more|Stredozemnom mori]]. |
Verzia z 15:30, 19. apríl 2016
- Slovo Turecko môže (z dnešného pohľadu menej vhodne) označovať aj Osmanskú ríšu, pozri Osmanská ríša.
Turecká republika | |||||
| |||||
Národné motto: Yurtta Sulh, Cihanda Sulh (Mier vo vlasti, mier vo svete) | |||||
Štátna hymna: İstiklâl Marşı | |||||
Miestny názov | |||||
• dlhý | Türkiye Cumhuriyeti | ||||
• krátky | Türkiye | ||||
Hlavné mesto | Ankara °′ .š. °′ .d. | ||||
Najväčšie mesto | Istanbul | ||||
Úradné jazyky | turečtina
| ||||
Štátne zriadenie zakladateľ prezident predseda vlády |
parlamentná republika Mustafa Kemal Atatürk Recep Tayyip Erdoğan Ahmet Davutoğlu | ||||
Vznik | 1923 | ||||
Susedia | Bulharsko, Grécko, Irak, Sýria, Irán, Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko | ||||
Rozloha • celková • voda (%) |
783 562 km² (36.) 9 820 km² (1,26 %) | ||||
Počet obyvateľov • odhad (2009) • sčítanie (2008) • hustota (2009) |
74 816 000 (17.) 71 517 100 95.5/km² (102.) | ||||
HDP • celkový • na hlavu (PKS) |
2008 915 212 000 000 $ (15.) 13 138 $ (16.) | ||||
Mena | Turecká líra (TRY) | ||||
Časové pásmo • Letný čas |
(UTC+2) (UTC+3) | ||||
Medzinárodný kód | TUR / TR | ||||
Medzinárodná poznávacia značka | TR | ||||
Internetová doména | .tr | ||||
Smerové telefónne číslo | +90 | ||||
Gramotnosť: 100% |
Súradnice: 39°S 36°V / 39°S 36°V
Turecko, dlhý tvar Turecká republika, je euroázijská krajina, ktorá sa rozprestiera v Malej Ázii a na časti Balkánskeho polostrova.
Prevažná časť krajiny patrí k Ázii. Turecko obmývajú štyri moria a susedí s via PONÚKAM SEX ZADARMO VOLAJTE TELEFÓNNE ČÍSLO 0907 378 807 SOM MUŽ. PRÍDEM K TEBE... UŽ SA TEŠÍM. cerými krajinami. V európskej časti sú to Bulharsko a Grécko a v ázijskej časti má spoločné hranice s Gruzínskom, Arménskom, Azerbajdžanom, Iránom, Irakom a Sýriou.
Turecko je prevažne hornatá krajina. Nížiny sa nachádzajú len v európskej časti. Príjemné pláže sú na pobreží Egejského mora a v južnom Turecku pri Stredozemnom mori.
Obyvateľstvo sa skladá prevažne z Turkov a národnostných menších, z ktorých najväčšie zastúpenie majú Kurdi. Turci vyznávajú islamské náboženstvo.
Dejiny
Starovek
Turecké územie patrí k najstarším trvalo osídleným regiónom na svete. Najstaršie obydlia vznikajú ešte v neolite (Çatalhöyük). Prvou ríšou, ktorá na území dnešného Turecka existovala v staroveku bola Chetitská ríša, približne v dobe od 18. do 13. stor. pred Kristom. Po rozpade ríše Chetitov sa najdôležitejším štátom stala Frýgia, až pokiaľ ju v 7. stor. pred Kr. nerozvrátili kmene Cimmerčanov. Medzi najvýznamnejšie nástupnícke štáty Frýgie patrili Lýdia, Caria a Lýcia. Lýďania a Lýcania hovorili indoeurópskym jazykom, no tento mal aj mimo-indoeurópske prvky, charakteristické pre Chetitov.
Už od 12. stor. pred Kr. bolo západné pobrežie Anatólie kolonizované aiolskými, dórskymi a iónskymi Grékmi. V 8 stor. Gréci kolonizovali celé severné (Pontos) a južné pobrežia. V 6.-5. storočí bola Anatólia dobytá Peržanmi, s ktorými viedli Gréci vojny. Nakoniec Anatóliu dobyl Alexander Macedónsky. Po jeho smrti sa rozpadla na niekoľko helenistických štátov (Bitýnia, Kapadócia, Pergamon a Pontos). Mnoho gréckych obyvatelov sa usadilo v rôznych častiach Anatólie, čo viedlo k hellenizovaniu celej oblasti. Tieto štáty nemali dlhé trvanie a do konca 1. stor. pred Kr. všetky ovládla Rímska ríša. Po jej rozdelení, v roku 395 územie dnešného Turecka pripadlo Byzantskej ríše.
Osmanská ríša
Už 11. storočia dochádzalo k osídľovaniu tureckým obyvateľstvom. V roku 1299 sa Osman I. stal prvým sultánom Osmanskej ríše, ktorá ako moslimský štát začala ťaženia do Európy, Ázie i Afriky. Sultán ako hlava Osmanskej ríše mal neobmedzenú (absolútnu) moc. Počas tohto obdobia väčšina obyvateľov Anatólie, ktorí boli gréckeho pôvodu sa islamizuje a poturčuje. Gréci sa udržali iba na pobrežiach, v Kappadócií a vo veľkých mestách, kde žili aj Židia a Arméni.
Osmanská ríša zanikla v roku 1923, kedy Mustafa Kemal Atatürk založil republiku. Ten sekularizoval štát a zaviedol mnohé iné reformy s ďalekosiahlymi dôsledkami. V tomto roku bola podpísaná Grécko-turecká výmena obyvateľov, potom, čo boli grécke vojská porazené. 2 000 000 Grékov opustilo Turecko, naopak do Turecka prišlo približne 500 000 gréckych moslimov, pričom mnohí rozprávali grécky, albánsky či bulharsky, ale v očiach Grékov boli označovaní ako Turci.
Turecko sa i napriek tomu potýkalo s ekonomickými a politickými problémami, najmä v druhej polovici 20. storočia. V Turecku žije vyše okolo dvadsať miliónov Kurdov a vzťah tureckej vlády k tejto národnostnej menšine dosiaľ nie je úplne doriešený.
Ďalším problémom súčasného Turecka je neschopnosť vyrovnať sa s vlastnou minulosťou (napríklad turecká vláda donedávna odmietala pripustiť turecký podiel na genocíde Arménov v priebehu 1. svetovej vojny), s náboženskou neznášanlivosťou (namierenou hlavne proti kresťanom žijúcim na území Turecka – Grékom, Arménom…) a nacionalizmom (opäť namiereným proti netureckým národnostiam žijúcim v Turecku – Kurdom a ďalším). Stále nevyriešená zostáva aj otázka severnej časti Cypru, ktorú Turecko de facto okupuje.
Geografia
Územie Turecka má zhruba obdĺžnikový tvar, je cez 1 600 km dlhé a 800 km široké. Pokrýva plochu 779 452 km² (vrátane jazier), z toho leží v Európe na Balkánskom polostrove 23 764 km² (3 % územia)[1] a ostatných 755 688 km² (97 % územia) leží v juhozápadnej Ázii na polostrove Malá Ázia (nazývanom tiež Anatólia). Anatólsku časť od Európy oddeľuje úžina Bospor, Marmarské more a Dardanely – toto je aj jediná morská spojnica medzi Čiernym morom a Stredozemným morom. Najvyšší vrch európskej časti je Mahya Dağı (1 031 m).
Európsku časť Turecka tvorí Východná Trácia alebo Rumélia, hraničiaca s Bulharskom a Gréckom. Ázijská časť, Anatólia, je značne hornatá. Uprostred sa rozkladá náhorná plošina. Pobrežné roviny sú úzke, medzi nimi a centrálnou plošinou leží pohorie Taurus (pozdĺž pobrežia Stredozemného mora) a pohoria Pontus a Köroğlu pozdĺž pobrežia Čierneho mora. Východné Turecko je najmohutnejšou časťou krajiny. Pramenia tu rieky Eufrat, Tigris a Aras, leží tu jazero Van a najvyššia turecká hora Ararat (5 137 m).
Politika
Turecko je parlamentná zastupiteľská demokracia. Od založenia v roku 1923 sa v Turecku vyvinula silná tradícia sekularizmu. [2] Legálny rámec krajiny spravuje turecká ústava. Stanovuje hlavné princípy vládnutia a ustanovuje Turecko ako unitárny a centralizovaný štát. Prezident republiky je hlava štátu a má zväčša iba ceremoniálnu rolu. Prezident je volený na päťročné obdobie v priamych voľbách, pričom prvým priamo zvoleným prezidentom je ten súčasný, Recep Tayyip Erdoğan.
Exekutívna moc je vykonávaná premiérom a Radou ministrov, ktorú spoločne tvoria vládu, zatiaľ čo legislatívna moc je zaopatrená v jednokomorovom parlamente, vo Veľkom národnom zhromaždení Turecka. Súdnictvo je nezávislé od exekutívy a legislatívy, a Ústavnému súdu je daná právomoc rozhodnúť ohľadne súladu veci s právnym rámcom a ústavou krajiny. Rada štátu slúži ako posledná inštancia na odvolanie v administratívnych prípadoch, kým Apelačný odvolací súd slúži pre všetky ostatné prípady.[3]
Premiér je volený parlamentom počas hlasovania o dôvere vláde a je zvyčajne hlavou politickej strany, ktorá má najviac kresiel v parlamente. Súčasný premiér je Ahmet Davutoğlu, ktorý je zároveň od 27. augusta 2014 aj lídrom Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP). Po všeobecných voľbách v roku 2015 ohlásil Davutoğlu rezignáciu, keďže AKP stratila väčšinu, ostane však dočasným premiérom, pokiaľ nebude sformovaná nová vláda.
Všeobecné volebné právo pre obe pohlavia platí v Turecku od roku 1933, pričom právo hlasovať má každý turecký občan, ktorý dovŕšil 18 rokov. Do parlamentu sa volí 550 poslancov na štvorročné obdobie v proporčnom systéme v rámci 85 volebných okrskov. Ústavný súd má možnosť zastaviť verejné financovanie pre politické strany, ktoré popierajú sekularizmus, či sú naopak separatistické, môže aj úplne zakázať ich existenciu.[4][5] Prah zvoliteľnosti je nastavený na vysokých 10% hlasov.[6]
Podporovatelia Atatürkových reforiem sú nazývaní kemalisti, ich protipól tvoria islamisti, a oba tábory sa líšia v názore na úlohu náboženstva vo verejnom živote.[7] Kemalistická pozícia spája prvky demokracie s laickou ústavou a pozápadneným sekularizovaným životným štýlom , kým podporuje štátne zásahy v ekonomike, školstve a inej verejnej sfére.[7] Od osemdesiatych rokov 20.storočia spolu so vzrastom príjmovej nerovnosti a vzdialením sociálnych tried narástol vplyv islamského populizmu, hnutia podporujúceho podriadenosť autorite, komunálnu solidaritu a sociálnu spravodlivosť, hoci to, čo presadzuje, je v praxi často sporné.[7]
Ľudské práva v Turecku boli subjektom kontroverzie a medzinárodného odsúdenia. Medzi rokmi 1998 a 2008 Európsky súd pre ľudské práva vykonal viac ako 1600 rozsudkov proti Turecku pre porušenia ľudských práv, obzvlášť ohľadne práva na život a zákazu mučenia. Iné oblasti, ako práva Kurdov, žien a slobody tlače, tiež priťahujú kontroverziu. Súčasný stav ľudských práv v Turecku sa javí ako značná prekážka vstupu krajiny do EÚ.[8] Podľa Výboru na ochranu novinárov (VON) zaviedla vláda AKP jedny z najväčších zásahov proti slobode médií na svete.[9] Veľké množstvo novinárov bolo zatknutých kvôli obvineniam z „terorizmu“ a „protištátnych aktivít“ (prípady Ergenekon a Balyoz), zatiaľ čo tisíce ďalších boli vyšetrovaných kvôli „pošpiňovaniu tureckosti“ či „urážaní islamu“ v snahe zasiať samokorektúru.[9] V roku 2012 identifikoval VON 76 uväznených novinárov, z čoho 61 priamo za ich prácu, čím Turecko predčilo aj krajiny ako Irán, Eritrea či Čína, [9] taktiež 9 uväznených hudobníkov za ich tvorbu znamená pre Turecko 3. Miesto na svete po Rusku a Číne.[10] Bývalý hovorca Ministerstva vnútra USA, Philip J. Crowley, vyhlásil, že USA majú „široké obavy ohľadne trendov zahŕňajúcich zastrašovanie novinárov v Turecku.“[11] Krajina má podľa organizácie Freedom House hodnotenie ‘čiastočne slobodná’.[12]
Právo
Turecký právny systém je plne integrovaný s právnym systémom kontinentálnej Európy. Napríklad turecké občianske právo do seba inkorporovalo prevažne prvky švajčiarskeho občianskeho zákonníka a nemeckého obchodného zákonníka. Administratívne právo sa ponáša na francúzskeho náprotivka, trestný zákonník zase na ten taliansky.[13]
Turecko prevzalo princíp deľby moci. V súlade s týmto princípom je súdna moc vykonávaná nezávislými súdmi konajúcimi pre turecký národ. Nezávislosť a organizácia súdov, bezpečnosť funkčeného obdobia sudcov a verejných žalobcov, profesia sudcov a prokurátorov, kontrola sudcov a prokurátorov, vojenských súdov a ich organizácia, a práva a povinnosti najvyšších súdov sú všetky regulované v tureckej ústave.[14]
Podľa Článku 142 Tureckej ústavy sú organizácia, povinnosti a jurisdikcia súdov, ich fungovanie a súdne procedúry regulované právom. V súlade s vyššie zmieneným článkom tureckej ústavy a ďalších týkajúcich sa zákonov sa dá turecký súdny systém klasifikovať do troch hlavných kategórií, ktorými sú Súdne dvory, Správne súdy a Vojenské súdy. Každá kategória zahŕňa súdy prvej inštancie a najvyššie súdy. Navyše tu funguje aj Súd jurisdikčných sporov, ktorý zasadá v prípadoch, ktoré nie sú jasne zaraditeľné do jednej z troch kategórií.[14]
Vymáhateľnosť práva v Turecku je vykonávaná rôznymi odbormi (ako Generálne riaditeľstvo bezpečnosti a Generálne veliteľstvo žandárstva) a agentúrami, pričom všetky konajú pod vedením premiéra a najmä ministra vnútra. Podľa údajov z tureckého Ministerstva spravodlivosti bolo v novembri 2008 v tureckých väzniciach asi 100 000 ľudí, čo predstavuje dvojnásobný nárast oproti roku 2000.[15]
Diplomatické vzťahy
Turecko je zakladajúcim členom Organizácie spojených národov (1945),[17] OECD (1961),[18] OIC (1969),[19] OBSE (1973),[20] ECO (1985),[21] BSEC (1992),[22] D-8 (1997)[23] a G-20 (1999).[24] Turecko bolo členom Bezpečnostnej rady OSN v rokoch 1951-1952, 1954-1955, 1961 a 2009.2010.[25] V septembri 2013 sa krajina stala členom Ázijského kooperačného dialógu (ACD).
V súlade s tradičnou prozápadnou orientáciou boli na dôležitom mieste tureckej zahraničnej politiky vždy vzťahy s Európou. Turecko sa stalo jedným z prvých členov Rady Európy v roku 1949, podalo prihlášku na pridružené členstvo v EHS (predchodcovi EÚ) v roku 1959, aby sa stalo pridruženým členom Ankarskou dohodou v roku 1963. Po dekádach politických vyjednávaní podala krajina prihlášku na plné členstvo v EHS v roku 1987, stala sa pridruženým členom ZEÚ v roku 1992, v roku 1995 vstúpilo do colnej únie s EÚ a boli s nim začaté formálne vyjednávania o prístupe do EÚ v roku 2005.[16] Dnes je členstvo v EÚ považované za štátnu politiku a strategický cieľ krajiny.[26] Turecká podpora Severného Cypru naďalej komplikuje vzťahy s EÚ a ostáva významnou prekážkou vstupu krajiny do únie. [27]
Ďalšia charakteristická črta tureckej zahraničnej politiky je dlhoročná orientácia štátu na strategickú alianciu s USA.[28][29] Spoločná hrozba, stelesnená počas Studenej vojny Sovietskym zväzom, viedla ku členstvu Turecka v NATO roku 1952, čím sa zaistili blízke bilaterálne vzťahy s Washingtonom. Následne Turecko profitovalo z americkej politickej, ekonomickej a diplomatickej podporty, vrátane v kľúčovom aspekte ako prihláška krajiny do EÚ.[30] V prostredí po konci Studenej vojny sa geostrategická poloha Turecka zmenila na jeho blízkosť ku Blízkemu a Strednému východu, Kaukazu a Balkánu.[31]
Nezávislosť turkických štátov od ZSSR v roku 1991, s ktorými Turecko zdieľa spoločné kultúrne a jazykové dedičstvo, umožnila Turecku rozšíriť jeho ekonomické a politické vzťahy hlboko do Strednej Ázie,[32] a tak umožnila dokončenie finančne náročného projektu ropovodu a plynovodu z azerbajdžanského Baku do tureckého prístavu Ceyhan. Ropovod Baku–Tbilisi–Ceyhan je súčasťou tureckej zahraničnopolitickej stratégie, stať sa energetickým privádzačom pre Západ. Turecká hranica s Arménskom však ostáva stále zatvorená za tureckú podporu Azerbajdžanu počas vojny v Náhornom Karabachu.[33]
Počas vlády AKP vzrástol vplyv krajiny v bývalých oblastiach Osmanskej ríše na Blízkom východe a Balkáne, na základe doktríny „strategickej hĺbky“ (termín zaviedol Ahmet Davutoğlu) ako definíciu pre vzrastajúce turecké angažovanie sa v regionálnej zahraničnej politike, nazývané aj neo-osmanizmus.[34][35] Po Arabskej jari v decembri 2010 a rozhodnutiach AKP smerom k podpore istých opozičných skupín v zasiahnutých krajinách sa zhoršili vzťahy s viacerými arabskými štátmi – od začiatku občianskej vojny so susednou Sýriou a po zvrhnutí prezidenta Muhammada Mursího v roku 2013 s Egyptom.[36][37] V roku 2014 Turecko nemalo diplomatické zastúpenie na úrovni veľvyslanca v Sýrii, Egypte a Izraeli. Diplomatické vzťahy s posledne menovanou krajinou sa zhoršili po izraelskom bombardovaní Pásma Gazy.[38][39] Tým pádom ostalo Turecku v Levante (s nedávnymi bohatými nálezmi zemného plynu) iba málo spojencov,[40][41] čo je v priamom rozpore s pôvodnými plánmi vtedajšieho ministra zahraničných vecí a terajšieho premiéra Davutoğlua na zahranično-politickú doktrínu „žiadnych problémov so susedmi“.[42][43] [44]
Turecko už od päťdesiatych rokov 20.storočia udržiava jednotky v medzinárodných misiách v rámci OSN a NATO, vrátane peacekeepingových misií v Somálsku a bývalej Juhoslávii a podpory koaličných vojsk v Druhej vojne v Perzskom zálive. Turecko má taktiež 36 000 vojakov na Severnom Cypre, hoci ich prítomnosť je kontroverzná,[45] a asistuje Irackému Kurdistanu s bezpečnosťou.[46] Turecko má v rámci americkej stabilizačnej misie v Afganistane a pod NATO patriaceho ISAFu vojakov od roku 2001.[47] Od roku 2003 dodáva Turecko vojenský personál pre Eurocorps a zúčastňuje sa na iniciatíve EU Battlegroups.[48]
Ozbrojené sily
Turecké ozbrojené sily pozostávajú z pozemných síl, námorníctva a vzdušných síl. Turecké žandárstvo a Turecká pobrežná stráž operujú pod Ministerstvom vnútra v čase mieru, hoci sú v čase vojny podriadené veliteľstvám pozemných, resp. námorných síl.[50]
Náčelník Generálneho štábu je menovaný prezidentom a je zodpovedný premiérovi. Rada ministrov je zodpovedná parlamenu za záležitosti národnej bezpečnosti a adekvátnu prípravu ozdbrojených síl na obranu krajiny. Možnosť vyhlásiť vojnu a nasadiť turecké vojská v zahraničí či umožniť pobyt cudzích vojsk na území Turecka je plne v rukách parlamentu. [50]
Turecko má po armáde USA druhé najväčšie vojsko v rámci NATO, s odhadom 495 000 nasaditeľných vojakov podľa údajov NATO z roku 2011.[51] Turecko je jedným z piatich štátov NATO, ktoré sú súčasťou politiky zdieľania jadrových zbraní spolu s Belgickom, Holandskom, Nemeckom a Talianskom.[52] Na leteckej základni Incirlik je umiestnených celkovo 90 jadrových zbraní B61, 40 z nich je určených pre potreby Tureckých vzdušných síl, ich použitie však podlieha súhlasu NATO.[53]
Každý zdravý mužský občan Turecka, je povinný slúžiť v armáde v čase medzi troma týždňami a rokom, v závislosti na vzdelaní a lokalite pracoviska.[54] Turecko neuznáva výnimky na základe svedomia a neponúka civilnú alternatívu vojenskej službe.[55]
Turecko a Európska únia
Cesta Turecka do Európy – a tým i do Európskej únie – začína už vznikom Tureckej republiky 29. októbra 1923, odkedy sa Turecko pokladá za súčasť Európy. Významnejšie pokusy o priblíženie sa však datujú až od doby po skončení 2. svetovej vojny.
- 1948 patrí Turecko k zakladajúcim členským krajinám OECD
- 1952 pristupuje Turecko k NATO
- 1959 podáva žiadosť o členstvo v EHS
- 1964 vstupuje do platnosti asociačná zmluva s EHS, kde sa hovorí o možnosti neskoršieho vstupu Turecka od EHS
- 1987 podáva Turecko žiadosť o plné členstvo v ES
- 1989 je táto žiadosť zamietnutá (nestabilné politické a hospodárske pomery)
- 1996 colná únia s EÚ vstupuje do platnosti
- 1997 sa na samite v Luxembursku EÚ vyslovuje za možné členstvo Turecka v EÚ, ale odmieta udeliť status kandidátskej krajiny
- 1999 na samite v Helsinkách dostáva Turecko status kandidáta na prístup
- 2002 posledná časť veľkej ústavnej reformy požadovanej od EÚ vstupuje to platnosti (zrušenie trestu smrti atď.)
- 2004 nové trestné právo vstupuje do platnosti, v októbri odporúča Európska komisia rokovanie o vstupe, v decembri je oznámený termín rokovania (november 2005) s možným vstupom Turecka do EÚ najskôr v roku 2014.
Doprava
TCDD – Železnice Tureckej republiky
Referencie
Turistický sprievodca Tureckom (slovensky)
- ↑ Turkish Odyssey: Turkey
- ↑ ÇARKOĞLU, Ali. Religion and Politics in Turkey. [s.l.] : Routledge, UK, 2004. ISBN 0-415-34831-5.
- ↑ Turkish Directorate General of Press and Information. Turkish Constitution [online]. Turkish Prime Minister's Office, 17 October 2001, [cit. 2006-12-16]. Dostupné online. Archivované 2007-02-03 z originálu.
- ↑ Euro court backs Turkey Islamist ban [online]. BBC, 31 July 2001, [cit. 2006-12-14]. Dostupné online.
- ↑ Turkey's Kurd party ban criticised [online]. BBC, 14 March 2003, [cit. 2006-12-14]. Dostupné online.
- ↑ Turkish Directorate General of Press and Information. Political Structure of Turkey [online]. Turkish Prime Minister's Office, 24 August 2004, [cit. 2006-12-14]. Dostupné online. Archivované 2007-02-03 z originálu.
- ↑ a b c Kate Fleet; Suraiya Faroqhi; Reşat Kasaba. The Cambridge History of Turkey. [s.l.] : Cambridge University Press, 17 April 2008. ISBN 978-0-521-62096-3. S. 357–358.
- ↑ Human rights in Turkey: still a long way to go to meet accession criteria [online]. European Parliament Human Rights committee, 26 October 2010, [cit. 2013-02-09]. Dostupné online.
- ↑ a b c Turkey's Press Freedom Crisis. Turkey's Press Freedom Crisis [online]. Committee to Protect Journalists, [cit. 2013-02-09]. Dostupné online.
- ↑ Russia, China and Turkey top yearly list of music freedom violations [online]. [Cit. 2015-02-19]. Dostupné online.
- ↑ Seven journalists arrested in Turkey [online]. 4 March 2011, [cit. 2013-06-11]. Dostupné online.
- ↑ Turkey [online]. [Cit. 2015-01-29]. Dostupné online.
- ↑ Turkish Legal System [online]. [Cit. 2014-08-14]. Dostupné online.
- ↑ a b THE JUDICIAL SYSTEM OF TURKEY [online]. Ministry of Justice, [cit. 2014-08-14]. Dostupné online.
- ↑ Turkish prisons house more than 100,000. Today's Zaman, 2008-12-15. Dostupné online [cit. 2008-12-15].
- ↑ a b Chronology of Turkey-EU relations [online]. Turkish Secretariat of European Union Affairs, [cit. 2006-10-30]. Dostupné online. Archivované 2007-05-15 z originálu.
- ↑ The United Nations Organization and Turkey [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
- ↑ Turkey's Relations with the Organization for Economic Co-operation and Development (OECD) [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
- ↑ The Republic of Turkey and The Organization of The Islamic Conference [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
- ↑ The Organization for Security and Co-operation in Europe (OSCE) [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
- ↑ Turkey's relations with the Economic Cooperation Organization (ECO) [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
- ↑ The Black Sea Economic Cooperation Organization (BSEC) [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
- ↑ D8 [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
- ↑ G-20 [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
- ↑ Türkiye'nin üyeliği kabul edildi [online]. 17 October 2008, [cit. 2010-11-01]. Dostupné online.
- ↑ Erdoğan: AB'ye tam üyelik, Türkiye'nin stratejik hedefidir (Turkish)/Erdogan:EU membership, Turkey's strategic target [online]. Zaman, 2010-08-12, [cit. 2013-12-19]. Dostupné online.
- ↑ MARDELL, Mark. Turkey's EU membership bid stalls [online]. BBC, 11 December 2006, [cit. 2006-12-17]. Dostupné online.
- ↑ False Friends. Why the United States Is Getting Tough With Turkey [online]. [Cit. 2015-04-06]. Dostupné online.
- ↑ Turkey: Background and U.S. Relations [online]. [Cit. 2015-04-06]. Dostupné online.
- ↑ Turkey-EU-US Triangle in Perspective: Transformation or Continuity? [online]. [Cit. 2014-08-04]. Dostupné online.
- ↑ Turkish Foreign Policy towards the Balkans [online]. [Cit. 2014-08-09]. Dostupné online.
- ↑ İdris Bal. Turkish Foreign Policy in Post Cold War Era. [s.l.] : Universal-Publishers. ISBN 978-1-58112-423-1. S. 269.
- ↑ ELANCHENNY, Susae. Breaking the Ice The Role of Civil Society and Media in Turkey-Armenia Relations An Evaluation of the 'Dialogue-Building between Turkey and Armenia' Project. Istanbul : Istanbul Kültür University, 2010. ISBN 605-4233-80-7. S. 9.
- ↑ TAŞPINAR, Ömer. Turkey's Middle East Policies: Between Neo-Ottomanism and Kemalism [online]. Carnegie Endowment for International Peace, September 2008, [cit. 2010-06-05]. Dostupné online.
- ↑ MURINSON, Alexander. Turkey's Entente with Israel and Azerbaijan: State Identity and Security in the Middle East and Caucasus (Routledge Studies in Middle Eastern Politics). [s.l.] : Routledge, December 2009. ISBN 0-415-77892-1. S. 119.
- ↑ Syria ratchets up tension with Turkey – warning it of dangers of rebel support [online]. Euronews, 4 October 2013. Dostupné online.
- ↑ Turkey, Egypt recall envoys in wake of violence [online]. Bloomberg, 16 August 2013. Dostupné online.
- ↑ Amanda Paul. Turkey-Egypt Relations: at Rock-Bottom [online]. Today's Zaman, 2014-10-04, [cit. 2014-11-19]. Dostupné online.
- ↑ Yaşar Yakış. On Relations between Turkey and Egypt [online]. Turkish Weekly, 2014-09-29, [cit. 2014-11-19]. Dostupné online.
- ↑ Greece, Egypt, Cyprus urge Turkey to quit gas search off island [online]. Reuters, 2014-10-29, [cit. 2014-11-19]. Dostupné online.
- ↑ Egypt, Greece, Cyprus pledge to boost energy cooperation [online]. Reuters, 2014-11-08, [cit. 2014-11-19]. Dostupné online.
- ↑ Policy of Zero Problems with our Neighbors [online]. Turkish Ministry of Foreign Affairs, [cit. 2014-11-19]. Dostupné online.
- ↑ Piotr Zalewsky. How Turkey Went From 'Zero Problems' to Zero Friends [online]. Foreign Policy, 2013-08-22, [cit. 2014-11-19]. Dostupné online.
- ↑ Mark Lowen. Erdogan's 'New Turkey' drifts towards isolation [online]. BBC, 2014-11-20, [cit. 2014-11-22]. Dostupné online.
- ↑ RICHMOND, Oliver P.. Mediating in Cyprus: The Cypriot Communities and the United Nations. [s.l.] : Psychology Press, 1998. ISBN 978-0-7146-4877-4. S. 260.
- ↑ Turkey vows to provide all kinds of support for KRG's security [online]. Today's Zaman, 21 November 2014, [cit. 2014-11-22]. Dostupné online.
- ↑ Contribution of Turkish Armed Forces to Peace Support Operations [online]. Turkish Armed Forces, [cit. 2014-08-03]. Dostupné online.
- ↑ Enter the EU Battle Groups [online]. European Union Institute for Security Studies, February 2007. S. 88. Dostupné online.
- ↑ Turkey's Relations with NATO [online]. [Cit. 2014-06-12]. Dostupné online.
- ↑ a b Turkish General Staff. Turkish Armed Forces Defense Organization [online]. Turkish Armed Forces, 2006, [cit. 2006-12-15]. Dostupné online. Archivované 2009-02-18 z originálu.
- ↑ Financial and Economic Data Relating to NATO Defence [online]. NATO, 13 April 2012, [cit. 2013-06-16]. Dostupné online.
- ↑ Der Spiegel: Foreign Minister Wants US Nukes out of Germany (10 April 2009) [online]. 30 March 2009, [cit. 2010-11-01]. Dostupné online.
- ↑ Hans M. Kristensen. NRDC: U.S. Nuclear Weapons in Europe [online]. Natural Resources Defense Council, 2005, [cit. 2010-11-01]. Dostupné online.
- ↑ Vysoký komisár OSN pre utečencov (UNHCR), Directorate for Movements of Persons, Migration and Consular Affairs – Asylum and Migration Division. Turkey/Military service [online]. UNHCR, July 2001, [cit. 2006-12-27]. Dostupné online. Archivované 2006-11-22 z originálu.
- ↑ EBCO: European Bureau for Conscientious Objection [online]. Ebco-beoc.eu, [cit. 2010-09-04]. Dostupné online.