Albánske kniežatstvo: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
d preklepy
d preklepy
Riadok 60: Riadok 60:


== Dejiny ==
== Dejiny ==
Na začiatku [[20. storočie|20. storočia]] bolo [[Albánsko]] sa zaostalou krajinou s vysokým podielom negramotnosti a skoro žiadnym priemyslom. Stále bolo v područí [[Osmanská ríša|Osmanskej ríše]]. Proti Osmanskej nadvláde prepukali rôzne povstania. Medzi rokmi [[1756]] a [[1831]] získal na severe krajiny moc rod [[Bušatliovci|Bušatliovcov]], medzi rokmi [[1787]] a [[1822]] potom juh krajiny ovládol [[Ali paša Tepelenský]]. Od 2. polovice [[19. storočie|19. storočia]] existovalo už albánske národné hnutie, na prelome 70. a 80. rokov toho istého storočia tiež pôsobila [[Prizrenská liga]], jedna z národných organizácií, ktorá požadovala na tureckom sultánovi autonómiu krajiny.
Na začiatku [[20. storočie|20. storočia]] bolo [[Albánsko]] zaostalou krajinou s vysokým podielom negramotnosti a skoro žiadnym priemyslom. Stále bolo v područí [[Osmanská ríša|Osmanskej ríše]]. Proti Osmanskej nadvláde prepukali rôzne povstania. Medzi rokmi [[1756]] a [[1831]] získal na severe krajiny moc rod [[Bušatliovci|Bušatliovcov]], medzi rokmi [[1787]] a [[1822]] potom juh krajiny ovládol [[Ali paša Tepelenský]]. Od 2. polovice [[19. storočie|19. storočia]] existovalo už albánske národné hnutie, na prelome 70. a 80. rokov toho istého storočia tiež pôsobila [[Prizrenská liga]], jedna z národných organizácií, ktorá požadovala na tureckom sultánovi autonómiu krajiny.


=== Nezávislosť a Albánskej kniežatstvo ===
=== Nezávislosť a Albánske kniežatstvo ===
Albánsko vyhlásilo [[28. novembra]] [[1912]] nezávislosť. Požiadavka na vytvorenie autonómneho štátu, ktorý predložili predstavitelia krajiny osmanskej vláde, jej ministri prijali. [[17. decembra]] [[1912]] potom európske mocnosti priznali krajine autonómny status pod zvrchovanosťou sultána. V [[Londýn]]e bola [[29. júla]] [[1913]] podpísaná mierová zmluva, ktorá Albánsko už stanovila definitívne ako ''autonómne, suverénne a dedičné kniežatstvo'', ktorého existencia a neutralita bola garantovaná šiestimi veľmocami (Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Veľká Británia a Rusko) a do zvolenia kniežaťa mala najvyššiu moc vykonávať [[Mezinárodná kontrolná komisia|IRP]] (MKK). Ako záujemcovia na albánsky kniežací trón sa našli napr. Taliansky markíz ''Giovanni Kastrioti Skanderberg d'Auletta'' alebo španielsky šľachtic ''Don Juan de Alandro Kastrioti y Perez de Velasco'', ktorí odvodzovali svoj pôvod od hrdinského Skadenberga, avšak nemali podporu veľmocí a tak neprichádzali do úvahy. Rovnako dopadli aj kandidáti z Albánska alebo čiernohorský kráľ Nikola. Neuspeli však tiež kandidáti veľmocí väčšinou katolíci. Úspešne dopadol až [[Wilhelm Wied]] z [[Neuwied]] v Porýní, ktorého matkou bola holandská princezná a jeho vzdialený príbuzný bol cisár [[Viliam II. (Nemecko)|Viliam II.]], Rozhodujúcim faktorom pre neho bolo to, že bol [[Protestantizmus|protestant]] a teda prijateľný pre všetkých. Wilhelm Wied dorazil do Albánska [[7. marca]] [[1914]] a za svoje sídelné mesto si vybral prístav [[Drač (mesto)|Durres]] (Drač), tak začala jeho dvestodenná vláda v Albánsku.
Albánsko vyhlásilo [[28. novembra]] [[1912]] nezávislosť. Požiadavka na vytvorenie autonómneho štátu, ktorý predložili predstavitelia krajiny osmanskej vláde, jej ministri prijali. [[17. decembra]] [[1912]] potom európske mocnosti priznali krajine autonómny status pod zvrchovanosťou sultána. V [[Londýn]]e bola [[29. júl]]a [[1913]] podpísaná mierová zmluva, ktorá Albánsko už stanovila definitívne ako ''autonómne, suverénne a dedičné kniežatstvo'', ktorého existencia a neutralita bola garantovaná šiestimi veľmocami (Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Spojené kráľovstvo a Rusko) a do zvolenia kniežaťa mala najvyššiu moc vykonávať [[Medzinárodná kontrolná komisia|IRP]] (MKK). Ako záujemcovia na albánsky kniežací trón sa našli napr. taliansky markíz ''Giovanni Kastrioti Skanderberg d'Auletta'' alebo španielsky šľachtic ''Don Juan de Alandro Kastrioti y Perez de Velasco'', ktorí odvodzovali svoj pôvod od hrdinského Skadenberga, avšak nemali podporu veľmocí a tak neprichádzali do úvahy. Rovnako dopadli aj kandidáti z Albánska alebo čiernohorský kráľ Nikola. Neuspeli však tiež kandidáti veľmocí väčšinou katolíci. Úspešne dopadol až [[Wilhelm Wied]] z [[Neuwied]] v Porýní, ktorého matkou bola holandská princezná a jeho vzdialený príbuzný bol cisár [[Viliam II. (Nemecko)|Viliam II.]] Rozhodujúcim faktorom pre neho bolo to, že bol [[Protestantizmus|protestant]] a teda prijateľný pre všetkých. Wilhelm Wied dorazil do Albánska [[7. marca]] [[1914]] a za svoje sídelné mesto si vybral prístav [[Drač (mesto)|Durres]] (Drač), tak začala jeho dvestodenná vláda v Albánsku.


=== Albánsko počas prvej svetovej vojny ===
=== Albánsko počas prvej svetovej vojny ===
[[Súbor:Prince_Wilhelm_of_Albania.jpg|náhľad|Knieža Viliam Wied a jeho žena Sofia prichádzajú do Albánska]]
[[Súbor:Prince_Wilhelm_of_Albania.jpg|náhľad|Knieža Viliam Wied a jeho žena Sofia prichádzajú do Albánska]]


Onedlho po vyhlásení nezávislosti Albánska však vypukla [[prvá svetová vojna]] a členovia [[MKK]] jeden po druhom začali aj s vojenskými jednotkami opúšťať Albánsko. Kniežaťu napokon došli financie a pri moslimskej vzbure, ktorá dorazila do Durrës hľadal úkryt na palube talianskej lode Misurata, čo v očiach Albáncov veľmi znížilo jeho prestíž. Po definitívnom odchode členov MKK a ich jednotiek nenachádza východisko predtým než sa opäť nalodiť na loď Misurata. Vydal vyhlásenie, v ktorom Albáncom oznámil, že neabdikuje, ale opúšťa krajinu, pretože mu pomery v nej neumožňujú riadnu správu krajiny. Knieža vyjadril presvedčenie, že počas jeho dočasnej neprítomnosti "si bude môcť ľud v pokoji rozmyslieť a nájsť pre seba správnu cestu". Najprv odcestoval do [[Rumunské kráľovstvo|Rumunska]] a potom bol ako major nemeckej armády poslaný na front do Flámska, čo zdiskreditovalo Weida ako neutrálnu osobu schopnú vykonávať funkciu vladára Albánska predovšetkým v očiach dohody. Od roku [[1916]] sa z Albánska stalo jedno z bojísk konfliktu. Počas vojny bolo obsadené ako Rakúsko-Uhorskou, tak francúzskou a talianskou armádou. Počas vojny uzavreli albánski predstavitelia spojeneckú zmluvu so [[Srbské kráľovstvo|Srbskom]].
Onedlho po vyhlásení nezávislosti Albánska však vypukla [[prvá svetová vojna]] a členovia [[MKK]] jeden po druhom začali aj s vojenskými jednotkami opúšťať Albánsko. Kniežaťu napokon došli financie a pri moslimskej vzbure, ktorá dorazila do Durrës hľadal úkryt na palube talianskej lode Misurata, čo v očiach Albáncov veľmi znížilo jeho prestíž. Po definitívnom odchode členov MKK a ich jednotiek nenachádza východisko predtým než sa opäť nalodiť na loď Misurata. Vydal vyhlásenie, v ktorom Albáncom oznámil, že neabdikuje, ale opúšťa krajinu, pretože mu pomery v nej neumožňujú riadnu správu krajiny. Knieža vyjadril presvedčenie, že počas jeho dočasnej neprítomnosti „si bude môcť ľud v pokoji rozmyslieť a nájsť pre seba správnu cestu“. Najprv odcestoval do [[Rumunské kráľovstvo|Rumunska]] a potom bol ako major nemeckej armády poslaný na front do Flámska, čo zdiskreditovalo Weida ako neutrálnu osobu schopnú vykonávať funkciu vladára Albánska predovšetkým v očiach dohody. Od roku [[1916]] sa z Albánska stalo jedno z bojísk konfliktu. Počas vojny bolo obsadené ako Rakúsko-Uhorskou, tak francúzskou a talianskou armádou. Počas vojny uzavreli albánski predstavitelia spojeneckú zmluvu so [[Srbské kráľovstvo|Srbskom]].


=== Povojnové (medzivojnové) Albánsko ===
=== Povojnové (medzivojnové) Albánsko ===
Po ukončení vojny zostával osud nezávislého Albánska neistý. Podľa [[Londýnská dohoda (1915)|Londýnskej dohody]] by veľkú časť Albánsko dostalo [[Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)|Taliansko]] a zvyšok [[Grécke kráľovstvo|Grécko]], popr. [[Srbské kráľovstvo|Srbsko]], ale vďaka pričineniu amerického prezidenta [[Woodrow Wilson|Woodrowa Wilsona]] zostalo Albánsko nezávislým štátom a monarchiou. Krátko po ukončení vojny v roku [[1920]] došlo k jednej významnej zmene. Hlavné mesto bolo presunuté z [[Drač (mesto)|Draču]] do [[Tirana|Tirany]], vtedy malého dvadsaťtisícového mesta.
Po ukončení vojny zostával osud nezávislého Albánska neistý. Podľa [[Londýnska dohoda (1915)|Londýnskej dohody]] by veľkú časť Albánska dostalo [[Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)|Taliansko]] a zvyšok [[Grécke kráľovstvo|Grécko]], popr. [[Srbské kráľovstvo|Srbsko]], ale vďaka pričineniu amerického prezidenta [[Woodrow Wilson|Woodrowa Wilsona]] zostalo Albánsko nezávislým štátom a monarchiou. Krátko po ukončení vojny v roku [[1920]] došlo k jednej významnej zmene. Hlavné mesto bolo presunuté z [[Drač (mesto)|Draču]] do [[Tirana|Tirany]], vtedy malého dvadsaťtisícového mesta.


V roku [[1924]] vypukla v meste revolúcia, ktorá však vyústila v zrušenie monarchie a vytvorenie republiky. Vodcovskou albánskou postavou už od roku [[1922]] bol [[Ahmet Zogu]], ktorý bol najskôr premiérom [[1922]] – [[1924]], neskôr prvým prezidentom Albánska [[1925]] – [[1928]] a konečne v rokoch [[1928]] až [[1939]] vládol ako kráľ Albáncov Zog I.
V roku [[1924]] vypukla v meste revolúcia, ktorá však vyústila v zrušenie monarchie a vytvorenie republiky. Vodcovskou albánskou postavou už od roku [[1922]] bol [[Ahmet Zogu]], ktorý bol najskôr premiérom [[1922]] – [[1924]], neskôr prvým prezidentom Albánska [[1925]] – [[1928]] a konečne v rokoch [[1928]] až [[1939]] vládol ako kráľ Albáncov Zog I.


Keď v roku [[1928]] prezident Ahmet Zogu obnovil monarchiu a vyhlásil sa kráľom, knieža Wilhelm znovu potvrdil svoj legitímny nárok na trón pre seba a svoje dediča.
Keď v roku [[1928]] prezident Ahmet Zogu obnovil monarchiu a vyhlásil sa kráľom, knieža Wilhelm znovu potvrdil svoj legitímny nárok na trón pre seba a svojich dedičov.


== Knieža ==
== Knieža ==
Hlavou štátu bol dedičný knieža, suverénny panovník z dynastie [[Wiedovci|Wiedovcov]]. O moc sa delil s vládou. V zahraničnej a diplomatickej korešpondencii bol uvádzaný ako ''Suverénne knieža'', ale v Albánsku bol označovaný ako ''mbret'' (čiže kráľ).
Hlavou štátu bol dedičný knieža, suverénny panovník z dynastie [[Wiedovci|Wiedovcov]]. O moc sa delil s vládou. V zahraničnej a diplomatickej korešpondencii bol uvádzaný ako ''Suverénne knieža'', ale v Albánsku bol označovaný ako ''mbret'' (čiže kráľ).


'''Jeho celý titul bol:'''
Jeho celý titul bol:


''Z milosti veľmocí a vôle ľudu Albánsky knieža.''
''Z milosti veľmocí a vôle ľudu Albánsky knieža.''


== Iné projekty ==
== Iné projekty ==
{{projekt}}
{{Projekt|commons= Principality of Albania}}

== Externé odkazy ==
* [http://www.fotw.net/flags/al_k1914.html Stránky o Albánskom kniežatstve] {{en}}
* [http://www.zuwied.de Stránky rodu Wied]


== Zdroj ==
== Zdroj ==
{{Preklad|cs|Albánské knížectví|13545835}}
{{Preklad|cs|Albánské knížectví|13545835}}

== Externé odkazy ==
* {{en}} [http://www.fotw.net/flags/al_k1914.html Stránky o albánskej kniežatstva]
* [http://www.zuwied.de Stránky rodu wied]



[[Kategória:Dejiny Albánska]]
[[Kategória:Dejiny Albánska]]

Verzia z 16:28, 20. máj 2016

Albánske kniežatstvo
Princíp e Shqipnis
 Nezávislé Albánsko
 Republika Centrálneho Albánska
1914 – 1917
1920 – 1925
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Hymna: Himni i Flamurit
Motto: Atdheu mbi te gjitha
Geografia
Mapa štátu
Rozloha
28 748 km² (1923)
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
803 959
Štátny útvar
Vznik
21. február 1914
Zánik
31. január 1925
Predchádzajúce štáty:
Nezávislé Albánsko Nezávislé Albánsko
Republika Centrálneho Albánska Republika Centrálneho Albánska
Nástupnícke štáty:
Albánska republika (1925 – 1928) Albánska republika (1925 – 1928)
Mirditská republika Mirditská republika
Taliansky protektorát nad Albánskom Taliansky protektorát nad Albánskom
Autonómna albánska republika Korçë Autonómna albánska republika Korçë
Autonómna republika Severného Epira Autonómna republika Severného Epira

Albánske kniežatstvo (albán. Princíp e Shqipnis`) bol štátny útvar resp. kniežatstvo na území dnešného Albánska existujúci od roku 1914 do roku 1925. Vládnuce knieža nikdy neabdikoval, ale už v roku 1914 po 200 dňoch vlády opustil krajinu kvôli zlým podmienkam. Monarchia však vydržala až do roku 1925, aj keď od roku 1920 to bola skôr formálna monarchia. Kniežatstvo zaniklo prevratom v roku 1925, ktorého hlavnou postavou bol diktátor Ahmet Zogu. Nástupcom albánskeho kniežatstva sa stala Albánska republika a do istej miery aj Albánske kráľovstvo vyhlásené Ahmetom Zoguom v roku 1928.

Dejiny

Na začiatku 20. storočia bolo Albánsko zaostalou krajinou s vysokým podielom negramotnosti a skoro žiadnym priemyslom. Stále bolo v područí Osmanskej ríše. Proti Osmanskej nadvláde prepukali rôzne povstania. Medzi rokmi 1756 a 1831 získal na severe krajiny moc rod Bušatliovcov, medzi rokmi 1787 a 1822 potom juh krajiny ovládol Ali paša Tepelenský. Od 2. polovice 19. storočia existovalo už albánske národné hnutie, na prelome 70. a 80. rokov toho istého storočia tiež pôsobila Prizrenská liga, jedna z národných organizácií, ktorá požadovala na tureckom sultánovi autonómiu krajiny.

Nezávislosť a Albánske kniežatstvo

Albánsko vyhlásilo 28. novembra 1912 nezávislosť. Požiadavka na vytvorenie autonómneho štátu, ktorý predložili predstavitelia krajiny osmanskej vláde, jej ministri prijali. 17. decembra 1912 potom európske mocnosti priznali krajine autonómny status pod zvrchovanosťou sultána. V Londýne bola 29. júla 1913 podpísaná mierová zmluva, ktorá Albánsko už stanovila definitívne ako autonómne, suverénne a dedičné kniežatstvo, ktorého existencia a neutralita bola garantovaná šiestimi veľmocami (Rakúsko-Uhorsko, Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Spojené kráľovstvo a Rusko) a do zvolenia kniežaťa mala najvyššiu moc vykonávať IRP (MKK). Ako záujemcovia na albánsky kniežací trón sa našli napr. taliansky markíz Giovanni Kastrioti Skanderberg d'Auletta alebo španielsky šľachtic Don Juan de Alandro Kastrioti y Perez de Velasco, ktorí odvodzovali svoj pôvod od hrdinského Skadenberga, avšak nemali podporu veľmocí a tak neprichádzali do úvahy. Rovnako dopadli aj kandidáti z Albánska alebo čiernohorský kráľ Nikola. Neuspeli však tiež kandidáti veľmocí väčšinou katolíci. Úspešne dopadol až Wilhelm Wied z Neuwied v Porýní, ktorého matkou bola holandská princezná a jeho vzdialený príbuzný bol cisár Viliam II. Rozhodujúcim faktorom pre neho bolo to, že bol protestant a teda prijateľný pre všetkých. Wilhelm Wied dorazil do Albánska 7. marca 1914 a za svoje sídelné mesto si vybral prístav Durres (Drač), tak začala jeho dvestodenná vláda v Albánsku.

Albánsko počas prvej svetovej vojny

Knieža Viliam Wied a jeho žena Sofia prichádzajú do Albánska

Onedlho po vyhlásení nezávislosti Albánska však vypukla prvá svetová vojna a členovia MKK jeden po druhom začali aj s vojenskými jednotkami opúšťať Albánsko. Kniežaťu napokon došli financie a pri moslimskej vzbure, ktorá dorazila do Durrës hľadal úkryt na palube talianskej lode Misurata, čo v očiach Albáncov veľmi znížilo jeho prestíž. Po definitívnom odchode členov MKK a ich jednotiek nenachádza východisko predtým než sa opäť nalodiť na loď Misurata. Vydal vyhlásenie, v ktorom Albáncom oznámil, že neabdikuje, ale opúšťa krajinu, pretože mu pomery v nej neumožňujú riadnu správu krajiny. Knieža vyjadril presvedčenie, že počas jeho dočasnej neprítomnosti „si bude môcť ľud v pokoji rozmyslieť a nájsť pre seba správnu cestu“. Najprv odcestoval do Rumunska a potom bol ako major nemeckej armády poslaný na front do Flámska, čo zdiskreditovalo Weida ako neutrálnu osobu schopnú vykonávať funkciu vladára Albánska predovšetkým v očiach dohody. Od roku 1916 sa z Albánska stalo jedno z bojísk konfliktu. Počas vojny bolo obsadené ako Rakúsko-Uhorskou, tak francúzskou a talianskou armádou. Počas vojny uzavreli albánski predstavitelia spojeneckú zmluvu so Srbskom.

Povojnové (medzivojnové) Albánsko

Po ukončení vojny zostával osud nezávislého Albánska neistý. Podľa Londýnskej dohody by veľkú časť Albánska dostalo Taliansko a zvyšok Grécko, popr. Srbsko, ale vďaka pričineniu amerického prezidenta Woodrowa Wilsona zostalo Albánsko nezávislým štátom a monarchiou. Krátko po ukončení vojny v roku 1920 došlo k jednej významnej zmene. Hlavné mesto bolo presunuté z Draču do Tirany, vtedy malého dvadsaťtisícového mesta.

V roku 1924 vypukla v meste revolúcia, ktorá však vyústila v zrušenie monarchie a vytvorenie republiky. Vodcovskou albánskou postavou už od roku 1922 bol Ahmet Zogu, ktorý bol najskôr premiérom 19221924, neskôr prvým prezidentom Albánska 19251928 a konečne v rokoch 19281939 vládol ako kráľ Albáncov Zog I.

Keď v roku 1928 prezident Ahmet Zogu obnovil monarchiu a vyhlásil sa kráľom, knieža Wilhelm znovu potvrdil svoj legitímny nárok na trón pre seba a svojich dedičov.

Knieža

Hlavou štátu bol dedičný knieža, suverénny panovník z dynastie Wiedovcov. O moc sa delil s vládou. V zahraničnej a diplomatickej korešpondencii bol uvádzaný ako Suverénne knieža, ale v Albánsku bol označovaný ako mbret (čiže kráľ).

Jeho celý titul bol:

Z milosti veľmocí a vôle ľudu Albánsky knieža.

Iné projekty

Externé odkazy

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Albánské knížectví na českej Wikipédii.