Starokatolícka cirkev: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
Značky: odstránenie referencie vizuálny editor
Riadok 81: Riadok 81:
** Apoštolská episkopálna cirkev katolícka, Česká republika
** Apoštolská episkopálna cirkev katolícka, Česká republika
** Apoštolská-episkopálna cirkev katolícka v Portugalsku
** Apoštolská-episkopálna cirkev katolícka v Portugalsku
** Poľská národná katolícka cirkev
**
** Generálny vikariát v Chorvátsku
**
** Generálny vikariát v Rakúsku


== Referencie ==
== Referencie ==

Verzia z 11:37, 9. september 2016

Medzinárodné logo starokatolíckych cirkví.

Starokatolická církev je kresťanská cirkev, ktorá sa v niekoľkých historických etapách s gradáciou v 2. pol. 19. storočia po Prvom vatikánskom koncile oddelila od rímskokatolíckej cirkvi pre nesúhlas v základných otázkach učenia, predovšetkým však v otázke neomylnosti pápeža. Starokatolícke cirkvi v jednotlivých krajinách sú autokefálne cirkevné spoločenstvá. Niektoré z nich sú združené v Utrechtskej únii starokatolíckych cirkví na čele s arcibiskupom v Utrechte, ktorý je predsedom Medzinárodnej biskupskej konferencie Utrechtskej únie starokatolíckych cirkví.

Utrechtská únia starokatolíckych cirkví je od roku 1931 v plnom sviatostnom spoločenstve s Anglikánskym spoločenstvom.

Dejiny

Historicky najstaršia starokatolícka cirkev, ktorá sa pod vplyvom jansenizmu oddelila od rímskokatolíckej cirkvi už v roku 1723, pôsobí v Holandsku (oficiálne aj Rímskokatolícka arcidiecéza starobiskupského duchovenstva v Utrechte).[1] Jej vznik sa viaže so sporom o obsadenie arcibiskupského stolca v Utrechte, od ktorého závisela ďalšia pozícia jezuitského rádu v Holandsku. Voľbu nového arcibiskupa však mala podľa starobylej tradície utrechtská katedrálna kapitula, ktorá zmýšľala silne protijezuitsky. Po tom, ako zostal biskupský stolec po smrti arcibiskupa Pietra Coddeho (1648–1710) niekoľko rokov uprázdnený, sa kapitula naozaj rozhodla zvoliť nového arcibiskupa, ktorým sa stal Cornelius Steenhoven (1661–1725). Toho následne bez povolenia pápeža vysvätil biskup Dominique-Marie Varlet (1678–1742), čím holandskej cirkvi zabezpečil kontinuitu v tzv. historickej apoštolskej postupnosti biskupských svätení.[2] Steenhoven a jeho nástupcovia však boli v pápežom exkomunikovaní a holandská cirkev sa stala katolíckou cirkvou nezávislou od Ríma.

Keď o viac ako storočie neskôr po Prvom vatikánskom koncile (1869–1870) niektoré skupiny katolíkov najmä v Nemeckom cisárstve a Rakúsku odmietli prijať rímskokatolícke učenie o neomylnosti pápeža, usporiadali na jar roku 1871 v Mníchove zhromaždenie nespokojných duchovných, ktoré môžeme považovať za začiatok starokatolíckeho hnutia.[3][4] Vedúcou osobnosťou tohto vznikajúceho hnutia sa stal mníchovský profesor cirkevných dejín Ignaz von Döllinger (1799–1890).

Výsledkom tohto zhromaždenia bolo odporúčanie sformovať „starokatolícku cirkev“, aby sa tak vyčlenili od toho, čo považovali za nové učenie rímskokatolíckej cirkvi - učenia o pápežskej neomylnosti a božskom pôvode jeho moci. Slovo „starý“ v názve tak primárne odkazuje na cirkev pred Prvým vatikánskym koncilom, no sekundárne odkazuje na „nerozdelenú cirkev prvého tisícročia“, ktorá sa stala ideálom vznikajúceho starokatolíckeho hnutia.

Na to, aby si toto hnutie zachovalo katolícky charakter však potrebovalo zachovať jeden z významných znakov katolíckych cirkví - tzv. apoštolskú postupnosť biskupských svätení. A o tú požiadali Utrechtskú cirkev, ktorá sa oddelila od Ríma ešte v prvej polovici 18. storočia. V roku 1889 starokatolícke cirkvi v Holandsku, Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku podpísaním Utrechtskej deklarácie vytvorili Utrechtskú úniu starokatolíckych cirkví.[5] V prvých rokoch pôsobenia zaviedli slávenie bohoslužieb v národných jazykoch (teda takmer 100 rokov pred Druhým vatikánskym koncilom v rímskokatolíckej cirkvi), prijímanie pod oboma spôsobmi a po roku 1880 bol zrušený povinný celibát duchovných.

Po rozpade Habsburskej monarchie v roku 1918 sa pôvodná Rakúska diecéza rozdelila na Rakúsku diecézu s pôvodným biskupstvom vo Viedni a Československú diecézu s biskupstvom v severočeskom Varnsdorfe. Podobne bola v roku 1923 založená aj Starokatolícka cirkev v Chorvátsku, ktorá sa však nikdy nespamätala z ťažkostí počas Druhej svetovej vojny.

Špecifická situácia vznikla v severnej Amerike a Kanade, kde sa miestni poľskí imigranti dostali do konfliktu s miestnymi rímskokatolíckmi biskupmi. Rímskokatolícka cirkev v Spojených štátoch nemala žiadneho poľského biskupa a len niekoľko poľských kňazov a nepovoľovala vyučovanie poľštiny v cirkevných školách. Hoci cirkev založila stovky farností pre veriacich poľskej národnosti, kňazi zvyčajne neovládali poľštinu a v niektorých väčších a majetnejších farnostiach (Buffalo, New York, Scranton, Pennsylvania) si veriaci nárokovali na väčšiu možnosť rozhodovať o cirkevnom majetku. Hoci väčšina poľských veriacich sa podriadila rímskokatolíckemu vedeniu, objavilo sa aj pomerne silné hnutie odporu, na čele ktorého stál Franciszek Hodur (1866–1953), kňaz spomedzi poľských imigrantov. Poľskí imigranti pod jeho vedením v roku 1897 založili samostatnú Poľskú národnú katolícku cirkev s centrom v Scrantone, ktorá vtedy mala približne 20 000 členov. Táto nová cirkev následne požiadala Utrechtskú úniu o vysvätenie Franciszka Hodura za biskupa, čo sa následne stalo v roku 1907 v Utrechte. V roku 1907 sa tak Poľská národná katolícka cirkev členom Utrechtskej únie až do roku 2003, keď vystúpila kvôli tomu, že niektoré zo západoeurópskych starokatolíckych cirkví začali svätiť ženy.

Poľská národná katolícka cirkev v USA a Kanade však založila taktiež misijnú diecézu v Poľsku - Starokatolícku cirkev v Poľsku (tiež Poľskokatolícka cirkev), ktorá sa v 50-tych rokoch 20. storočia osamostatnila a naďalej zostáva členskou cirkvou Utrechtskej únie. Poľskokatolícka cirkev tvoria tri diecézy: Varšava, Krakov a Vroclav.

V roku 1931 uzavreli starokatolíci a anglikáni tzv. Bonnskú dohodu, prostredníctvom ktorej vstúpili do plného sviatostného spoločenstva.[6] Uznávajú si tak svoje sviatosti a biskupi týchto cirkví vzájomne sa zúčastňujú na vysviackach nových biskupov a vkladajú na nich ruky.

Od roku 1996 umožňuje starokatolícka cirkev v Nemecku udeľovať kňazské svätenie ženám a následne začali svätiť ženy aj cirkvi v Rakúsku, Švajčiarsku a Holandsku. Starokatolícka cirkev v Českej republike zatiaľ svätí len diakonky.[7][8]

Starokatolícka cirkev na Slovensku vystúpila z Utrechtskej únie na 1. mimoriadnej synode v roku 2004 na protest proti sväteniu žien a žehnaniu homosexuálnym párom. Prvým biskupom Starokatolíckej cirkvi na Slovensku je Augustín Bačinský, ktorý bol vysvätený v Portugalsku v roku 2004 a vytvorila zväzok autentických Starokatolíckych cirkví pod názvom Svetová rada národných katolíckych cirkví, ktorej súčasťou je i Cirkevná provincia sv. Metoda so sídlom v Nitre.

Základné vieroučné body

  • starokatolíci odmietajú dogmy I. vatikánskeho koncilu o neomylnosti pápeža a jeho primáte nad celou cirkvou;
  • cirkev je riadená zdola (má demokratické zriadenie) – kňazi sú volení farnosťou a biskupi volení synodou, najvyšším orgánom cirkvi, ktorá je tvorená laikmi i duchovnými;
  • celibát kňazov aj biskupov je dobrovoľný;
  • dôležitou súčasťou starokatolíckej vierouky je učenie o apoštolskej postupnosti – duchovní starokatolíckej cirkvi sú vysvätení v platnej apoštolskej sukcesii, ktorá je uznaná aj rímskokatolíckou cirkvou;
  • starokatolíci veria v 7 sviatostí (krst, eucharistia, spoveď, birmovanie, manželstvo, kňazstvo, pomazanie chorých) – počas každej svätej omše je vysluhovaná spoločná sviatosť zmierenia (jednotliví veriaci nemusí vyznávať svoje hriechy nahlas kňazovi, ale v srdci ich vyzná Bohu a oľutuje ich – kňaz následne každému veriacemu udeľuje osobné rozhrešenie); "ušná" spoveď je napriek tomu odporúčaná, no nie povinná; Eucharistia sa vždy podáva pod oboma spôsobmi – telo aj krv;
  • úcta k Márii a svätým je zachovaná, ale forma sa v rôznych starokatolíckych cirkvách líši;
  • nové dogmy rímskokatolíckej cirkvi o Márii neboli v starokatolicizme prijaté – nepoškvrnené počatie Panny Márie a nanebovzatie Panny Márie;
  • k rozvodu sa v starokatolicizme pristupuje individuálne – cirkev nemá podľa starokatolíckeho učenia právo trestať nevinnú, poškodenú stranu a preto po čase pokánia starokatolíci akceptujú nové sviatostné manželstvo, ako aj prijímanie ostatných sviatostí (podobne ako v pravosláví);

Eucharistická ekleziológia

Výrazným teologickým prvkom starokatolíckeho hnutia (najmä Utrechtskej únie starokatolíckych cirkví) je tzv. eucharistická ekleziológia. Slávenie eucharistie je základom každého starokatolíckeho spoločenstva a cirkev má zabezpečiť podľa svojich možností všetkým veriacim pravidelné slávenie eucharistie. Tak ako podľa učenia cirkevných otcov nie je možná existencia cirkvi bez biskupa, tak podľa starokatolíckeho učenia nie je možné pôsobenie biskupa bez spoločenstva okolo neho. Práve cirkev je tá, ktora spomedzi radov svojich duchovných volí svojho biskupa. Pohľad na apoštolskú sukcesiu sa tak nachádza uprostred medzi východnou a západnou teológiou – nejde tu len o personálnu sukcesiu, ale o sukcesiu učenia celej cirkevnej obce. Historická apoštolská postupnosť takto naberá dvojaký rozmer.

Starokatolícka cirkev na Slovensku

Oficiálny názov Starokatolícka cirkev na Slovensku poukazuje i na jej charakter. Je to cirkev, ktorá sa hlási k pôvodnému starému katolíckemu učeniu nerozdelenej cirkvi. Preto na Slovensku cirkev nadväzuje na cyrilometodský odkaz, v ktorom vidí symbol jednoty východnej a západnej cirkvi. Keďže slovenské kresťanské korene sú v tejto spomínanej dobe, oprávnene sa nazýva i Slovenská katolícka cirkev. Prvým biskupom Starokatolíckej cirkvi na Slovensku je Augustín Bačinský, ktorý bol vysvätený v Portugalsku v roku 2004, čím sa slovenská cirkev rozišla s Utrechtskou Úniou starokatolíckych cirkví.

Od marca 2016 v Bratislave pod zastrešením Starokatolíckej cirkvi v ČR[9] opäť pôsobí aj starokatolícka komunita, ktorá sa hlási k spoločenstvu cirkví združených v Utrechtskej únii. Podľa oficiálnych webových stránok sa táto komunita usiluje žiť otvorené a autentické kresťanstvo, hľadať „katolicizmus s ľudskou tvárou“ ako aj tvoriť inkluzívne spoločenstvo „pre všetkých – bez ohľadu na ich vek, pohlavie, rodinný stav, národnosť, farbu pleti, sociálne postavenie, či sexuálnu orientáciu.“[10]

Štruktúra

Štruktúra starokatolíckej cirkvi je taká istá aká bola v prvotnej cirkvi za čias apoštolov. Preto napríklad kňazi a biskupi môžu byť i ženatí.

Delenie starokatolíckych cirkví (výber)

  • Členské cirkvi Utrechtskej únie:
    • Kresťanskokatolícka (Kristokatolícka) cirkev vo Švajčiarsku
    • Poľskokatolícka cirkev
    • Starokatolícka cirkev v Rakúsku
    • Starokatolícka cirkev v Holandsku
    • Starokatolícka cirkev v Nemecku
    • Starokatolícka cirkev v Českej republike
  • Cirkvi spolupracujúce s Utrechtskou úniou:
    • Starokatolícka cirkev v Chorvátsku
    • Starokatolícka cirkev vo Švédsku a Dánsku
    • Starokatolícka cirkev Utrechtskej únie v Taliansku (v roku 2011 boli všetkým duchovným odobrané jurisdikcie kvôli klesajúcemu počtu členov farností, udeľovaniu sviatosti manželstva homosexuálnym párom či obdržanie nižších svätení od vagantných štruktúr)[11][12]
    • Starokatolícka misia vo Francúzsku
  • Mariavitské cirkvi:
    • Mariavitská cirkev v Poľsku
    • Mariavitská cirkev v Argentíne
    • Mariavitská cirkev vo Francúzsku
    • Mariavitská cirkev v Kamerune
  • Cirkvi združené vo Svetovej rade národných katolíckych cirkví:
    • Starokatolícka cirkev na Slovensku
    • Apoštolská episkopálna cirkev katolícka, Česká republika
    • Apoštolská-episkopálna cirkev katolícka v Portugalsku
    • Poľská národná katolícka cirkev
    • Generálny vikariát v Chorvátsku
    • Generálny vikariát v Rakúsku

Referencie

  1. NEALE, J. M. 1858. History of the so-called Jansenist church of Holland; with a sketch of its earlier annals, and some account of the Brothers of the common life. Oxford : John Henry and James Parker. Dostupné online.
  2. Biskup Dominique Marie Varlet † 14.5.1742 [online]. Getsemany, máj 2004 (Podľa Der Katholik, Bern 30. 5. 1942), [cit 2014-09-07] Dostupné online. (čeština)
  3. Mníchovské vyhlásenie k svätodušným sviatkom (1871) [online]. Starokatolíci v Bratislave | Starokatolícka cirkev v ČR, 30.12.2015, [cit 2016-09-07]. Dostupné online.
  4. Programové vyhlásenie starokatolíckeho kongresu v Mníchove (1871) [online]. Starokatolíci v Bratislave | Starokatolícka cirkev v ČR, 30.12.2015, [cit 2016-09-07]. Dostupné online.
  5. Utrechtská deklarácia starokatolíckych biskupov (1889) [online]. Starokatolíci v Bratislave | Starokatolícka cirkev v ČR, 29.12.2015, [cit 2016-09-07]. Dostupné online.
  6. The Bonn Agreement (Bonnská dohoda) [online]. Starokatolická církev v ČR, [cit. 2009-09-07]. Dostupné online.
  7. Starokatolická církev v ČR vysvětí první jáhenku [online]. Christnet.cz, 14.10.2003 [cit 2016-09-07]. Dostupné online.
  8. Starokatolíci vysvětili dvě nové jáhenky a jednoho jáhna [online]. Christnet.cz, 1.12.2013 [cit 2016-09-07]. Dostupné online.
  9. [1]
  10. Vitajte! [online]. Starokalolícka komunita v Bratislave, [cit. 2016-03-27]. Dostupné online.
  11. Konec starokatolické církve v Itálii - Utrechtská unie odebrala duchovním jurisdikce [online]. ČR: ChristNet.cz, 14.6.2011, [cit. 2011-10-31]. Dostupné online. (čeština)
  12. History [online]. Union of Utrecht of the Old Catholic Churches, [cit. 2016-09-07]. Dostupné online. (angličtina)

Externé odkazy