Henri d'Orléans: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
dBez shrnutí editace
d preklepy, wikilinky
Riadok 8: Riadok 8:
| Popis portrétu =
| Popis portrétu =
| Dátum narodenia = <!-- {{dnv|1933|7|14}} -->
| Dátum narodenia = <!-- {{dnv|1933|7|14}} -->
| Miesto narodenia = Woluwe-Saint-Pierre, Belgicko
| Miesto narodenia = [[Woluwe-Saint-Pierre]], [[Belgicko]]
| Dátum úmrtia = <!-- {{duv|rok úmrtia|MM|DD|rok narodenia|MM|DD}} -->
| Dátum úmrtia = <!-- {{duv|rok úmrtia|MM|DD|rok narodenia|MM|DD}} -->
| Miesto úmrtia =
| Miesto úmrtia =
Riadok 28: Riadok 28:
| Portál2 =
| Portál2 =
| Portál3 =
| Portál3 =
}}'''Henri d´Orleáns''' – Henrich Orleánsky, alebo '''Henrich VII.''', gróf parížsky, francúzsky ''Henri d'Orléans'', (celým titulom princ Henri, gróf parížsky, vojvoda Francúzska, pre francúzskych monarchistov ''Henry VII.'') je francúzsky šľachtic z rodu [[Bourbon-Orléans|Bourbon-Orléans]], pretendent (teda Hlava nevládnucej kráľovskej rodiny) francúzskeho trónu z rodu Orléans.
}}'''Henri d´Orleáns''' – Henrich Orleánsky, alebo '''Henrich VII.''' (* [[14. jún]] [[1933]], [[Woluwe-Saint-Pierre]], [[Belgicko]]), gróf parížsky, francúzsky ''Henri d'Orléans'', (celým titulom princ Henri, gróf parížsky, vojvoda Francúzska, pre francúzskych monarchistov ''Henry VII.'') je francúzsky šľachtic z rodu [[Bourbon-Orléans|Bourbon-Orléans]], pretendent (teda Hlava nevládnucej kráľovskej rodiny) francúzskeho trónu z rodu Orléans.


== Život ==
== Životopis ==
Narodil sa 14. júna 1933 vo [[Woluwe-Saint-Pierre]] v [[Belgicko|Belgicku]], ako najstarší syn Henricha VI., grófa parížskeho a Izabely Orléans-Braganza. Narodil sa v Belgicku, pretože francúzske zákony do roku 1950 zakazovali členom kráľovskej dynastie vstup na územie Francúzska. Po smrti svojho dedka princa Jána, vojvodu z Guise, sa stal ''dauphinom'' Francúzska. Vyštudoval elitný ''Institut d'études politiques de Paris'' a potom slúžil ako radový vojak v Alžírskej vojne.
Narodil sa ako najstarší syn Henricha VI., grófa parížskeho a Izabely Orléans-Braganza. Narodil sa v Belgicku, pretože francúzske zákony do roku [[1950]] zakazovali členom kráľovskej dynastie vstup na územie Francúzska. Po smrti svojho starého otca princa Jána, vojvodu z Guise, sa stal ''dauphinom'' Francúzska. Vyštudoval elitný ''Institut d'études politiques de Paris'' a potom slúžil ako radový vojak v Alžírskej vojne.


== Rodina ==
== Rodina ==
Jeho prvou ženou bola Mária Terézia z Württembergu, s ktorou sa oženil 5. júla 1957. Pár má päť detí, a to Máriu Isabelu, Františka, Blanku Alžbetu, Jána a Euda. Manželstvo však nebolo šťastné a roku 1984 bolo občiansky rozvedené. Ešte v ten istý rok sa Henrich oženil s Micaelou Annou Maríou Cousin y Quiñones de León. Rozvod rozhneval jeho otca, ktorý Henricha vydedil, zbavil ho titulu grófa z Clermonte a udelil mu miesto neho titul grófa z Mortain. Kým grófstvo Clermont kedysi patrilo synovi [[Ľudovít IX. (Francúzsko)|Ľudovíta IX.]], ktorý sa stal predkom Bourbonovcov, grófstvo Mortain patrilo [[Ján I. (Anglicko)|Jánovi Bezzemkovi]]. Avšak, po niekoľkých rokoch sa otec a syn uzmierili, jeho rozvod bol cirkevne usporiadaný a Henrich sa opäť stal dedičom trónu. V júli 1999, po smrti svojho otca, sa stal Henrich novým grófom parížskym, vojvodom Francúzska a hlavou Francúzskeho kráľovského domu. Titul grófa parížskeho užíva na pamäť svojho prapredka Oda Parížskeho, rovnako ako titul vojvodu Francúzska, pretože oba tituly užívali Kapetovci pred nástupom na kráľovský trón.
Jeho prvou manželkou bola Mária Terézia z Württembergu, s ktorou sa oženil 5. júla [[1957]]. Pár má päť detí, a to Máriu Isabelu, Františka, Blanku Alžbetu, Jána a Euda. Manželstvo však nebolo šťastné a roku [[1984]] bolo občiansky rozvedené. Ešte v ten istý rok sa Henrich oženil s Micaelou Annou Maríou Cousin y Quiñones de León. Rozvod rozhneval jeho otca, ktorý Henricha vydedil, zbavil ho titulu grófa z Clermonte a udelil mu miesto neho titul grófa z Mortain. Kým grófstvo Clermont kedysi patrilo synovi [[Ľudovít IX. (Francúzsko)|Ľudovíta IX.]], ktorý sa stal predkom Bourbonovcov, grófstvo Mortain patrilo [[Ján I. (Anglicko)|Jánovi Bezzemkovi]]. Avšak po niekoľkých rokoch sa otec a syn uzmierili, jeho rozvod bol cirkevne potvrdený a Henrich sa opäť stal dedičom trónu. V júli [[1999]], po smrti svojho otca, sa stal novým grófom parížskym, vojvodom Francúzska a hlavou Francúzskeho kráľovského domu. Titul grófa parížskeho užíva na pamäť svojho prapredka Oda Parížskeho, rovnako ako vojvodom Francúzska, pretože oba tituly užívali Kapetovci pred nástupom na kráľovský trón.
[[Súbor:Armoiries Maison de France.jpg|náhľad|Erb, ktorý používa Henrich v súčasnosti]]
[[Súbor:Armoiries Maison de France.jpg|náhľad|Erb, ktorý používa Henrich v súčasnosti]]
[[Súbor:Grand Royal Coat of Arms of France.svg|náhľad|Erb francúzskej kráľovskej rodiny]]
[[Súbor:Grand Royal Coat of Arms of France.svg|náhľad|Erb francúzskej kráľovskej rodiny]]
Riadok 64: Riadok 64:
* Ľudovít Bourbonský, vojvoda z Anjou (* 25. apríla 1974, Madrid), francúzsky ''Louis Alphonse Gonzalvo Victor Emmanuel Marc de Bourbon, duc d'Anjou'', španielsky ''Luís Alfonso Gonzalo Víctor Manuel Marco de Borbón y Martínez-Bordiú, Duque de Anjou''. Podľa jeho stúpencov, tzv. legitimistov, je od 30. januára 1989 Hlavou kráľovskej dynastie francúzskych Bourbonovcov.<ref>Olga S. Opfell''Royalty who wait: the 21 heads of formerly regnant houses of Europe'' (2001), p. 11.</ref>
* Ľudovít Bourbonský, vojvoda z Anjou (* 25. apríla 1974, Madrid), francúzsky ''Louis Alphonse Gonzalvo Victor Emmanuel Marc de Bourbon, duc d'Anjou'', španielsky ''Luís Alfonso Gonzalo Víctor Manuel Marco de Borbón y Martínez-Bordiú, Duque de Anjou''. Podľa jeho stúpencov, tzv. legitimistov, je od 30. januára 1989 Hlavou kráľovskej dynastie francúzskych Bourbonovcov.<ref>Olga S. Opfell''Royalty who wait: the 21 heads of formerly regnant houses of Europe'' (2001), p. 11.</ref>
* Jean-Christophe, princ Napoléon (*11. júla 1986), francúzsky ''Jean Christophe Louis Ferdinand Albéric Napoléon'', je podľa názorov niektorých Bonapartistov, Hlavou bývalého cisárskeho domu Francúzska a dedič [[Napoleon Bonaparte|Napoleona Bonaparta]].<ref>de Badts de Cugnac, Chantal. Coutant de Saisseval, Guy. ''Le Petit Gotha''. Nouvelle Imprimerie Laballery, Paris 2002, pp. 437, 442 (French) ISBN 2-9507974-3-1</ref>
* Jean-Christophe, princ Napoléon (*11. júla 1986), francúzsky ''Jean Christophe Louis Ferdinand Albéric Napoléon'', je podľa názorov niektorých Bonapartistov, Hlavou bývalého cisárskeho domu Francúzska a dedič [[Napoleon Bonaparte|Napoleona Bonaparta]].<ref>de Badts de Cugnac, Chantal. Coutant de Saisseval, Guy. ''Le Petit Gotha''. Nouvelle Imprimerie Laballery, Paris 2002, pp. 437, 442 (French) ISBN 2-9507974-3-1</ref>

== Externé odkazy ==
[http://leblogducomtedeparis.fr/ Oficiálna stránka Henricha Orleánskeho]

[http://ordredeletoileetdumontcarmel.fr/ Oficiálna stránka Rádu Hviezdy a Panny Márie Karmelskej]


== Referencie ==
== Referencie ==
{{Referencie}}
{{Referencie}}

== Externé odkazy ==
* [http://leblogducomtedeparis.fr/ Oficiálna stránka Henricha Orleánskeho]
* [http://ordredeletoileetdumontcarmel.fr/ Oficiálna stránka Rádu Hviezdy a Panny Márie Karmelskej]



[[Kategória:Francúzski šľachtici]]
[[Kategória:Francúzski šľachtici]]

Verzia z 12:02, 7. január 2017

Henri d'Orléans
Monseigneur le comte de Paris de jure Henri VII.jpg
NarodenieWoluwe-Saint-Pierre, Belgicko
Známy vďakašľachtic, pretendent francúzskeho trónu
PodpisHenri d'Orléans, podpis (z wikidata)
Odkazy
Webstránkaleblogducomtedeparis.fr
CommonsSpolupracuj na Commons Henri d'Orléans

Henri d´Orleáns – Henrich Orleánsky, alebo Henrich VII. (* 14. jún 1933, Woluwe-Saint-Pierre, Belgicko), gróf parížsky, francúzsky Henri d'Orléans, (celým titulom princ Henri, gróf parížsky, vojvoda Francúzska, pre francúzskych monarchistov Henry VII.) je francúzsky šľachtic z rodu Bourbon-Orléans, pretendent (teda Hlava nevládnucej kráľovskej rodiny) francúzskeho trónu z rodu Orléans.

Životopis

Narodil sa ako najstarší syn Henricha VI., grófa parížskeho a Izabely Orléans-Braganza. Narodil sa v Belgicku, pretože francúzske zákony do roku 1950 zakazovali členom kráľovskej dynastie vstup na územie Francúzska. Po smrti svojho starého otca princa Jána, vojvodu z Guise, sa stal dauphinom Francúzska. Vyštudoval elitný Institut d'études politiques de Paris a potom slúžil ako radový vojak v Alžírskej vojne.

Rodina

Jeho prvou manželkou bola Mária Terézia z Württembergu, s ktorou sa oženil 5. júla 1957. Pár má päť detí, a to Máriu Isabelu, Františka, Blanku Alžbetu, Jána a Euda. Manželstvo však nebolo šťastné a roku 1984 bolo občiansky rozvedené. Ešte v ten istý rok sa Henrich oženil s Micaelou Annou Maríou Cousin y Quiñones de León. Rozvod rozhneval jeho otca, ktorý Henricha vydedil, zbavil ho titulu grófa z Clermonte a udelil mu miesto neho titul grófa z Mortain. Kým grófstvo Clermont kedysi patrilo synovi Ľudovíta IX., ktorý sa stal predkom Bourbonovcov, grófstvo Mortain patrilo Jánovi Bezzemkovi. Avšak po niekoľkých rokoch sa otec a syn uzmierili, jeho rozvod bol cirkevne potvrdený a Henrich sa opäť stal dedičom trónu. V júli 1999, po smrti svojho otca, sa stal novým grófom parížskym, vojvodom Francúzska a hlavou Francúzskeho kráľovského domu. Titul grófa parížskeho užíva na pamäť svojho prapredka Oda Parížskeho, rovnako ako vojvodom Francúzska, pretože oba tituly užívali Kapetovci pred nástupom na kráľovský trón.

Súbor:Armoiries Maison de France.jpg
Erb, ktorý používa Henrich v súčasnosti
Erb francúzskej kráľovskej rodiny

Rády a vyznamenania

Dynastické rády

Henrich Orleánsky je ako Hlava Francúzskeho kráľovského domu a uchádzač o trón Francúzska, tiež veľmajstrom tradičných dynastických rádov.[1] Táto pozícia je sporná z pohľadu zástancov Ľudovíta Bourbonského, Hlavy rodu Bourbonovcov, ktorý je taktiež uchádzačom o francúzsky trón.[2] Dňa 24. decembra 2016 oproti Ľudovítovým nárokom ostro vystúpil Henrich na svojom oficiálnom webe.[3] Hernrich je od roku 1999 veľmajster týchto francúzskych dynastických rádov:

  • Rád svätého Ducha (L'ordre du Saint-Esprit), sporné.
  • Rád svätého Michala (L'ordre de Saint-Michel), sporné.
  • Rád svätého Ľudovíta (L'ordre royal et militaire de Saint-Louis), sporné.

Rytierske rády

  • Rád Hviezdy a Panny Márie Karmelskej (Ancien ordre royal et souverain de l’Étoile et de Notre-Dame du Mont-Carmel). Henrich 8. apríla 2013 obnovil bývalé kráľovské rády Hviezdy a Panny Márie Karmelskej a to tak, že ich spojil do jedného rádu. Tento novovzniknutý rád je prezentovaný ako oživenie a zlúčenie dvoch dávnych francúzskych kráľovských rádov. U pretendentov je podľa medzinárodného práva možné, aby boli patrónmi, resp. veľmajstrami už existujúcich rytierskych či dynastických rádov. Zakladanie nových rádov je však sporné. Tento rád nie je v zozname rytierskych rádov Medzinárodnej komisie pre rytierske rády[4] a nie je ako rád rozpoznaný Veľkou kanceláriou Čestnej légie – Grande Chancellerie de la Légion d'Honneur, ktorá je vládou Francúzskej republiky poverená evidenciou a správou čestných titulov a hodností. Veľmajstrom rádu je operetný spevák Richard Finell, uvedený do funkcie 17. januára 2015.[5] Vo Francúzsku je rád registrovanou asociáciou podľa zákona z 1. júla 1901 o spolkoch a občianskych združeniach.
  • Vojenský a špitálsky rád svätého Lazára Jeruzalemského. Tento rád bol od roku 1308 pod ochranou francúzskych kráľov, kedy ho pod svoju ochranu prijal francúzsky kráľ Filip IV. Od tohto roku obsahuje kompletná francúzska kráľovská titulatúra aj titul Ochranca Rádu svätého Lazára. Neskôr v roku 1517 rozhodnutím Pápeža Leva X. sa úrad veľmajstra stal francúzskou prelatúrou s právom kráľa menovať prelátov, čím sa väzba rádu na francúzsku korunu a postavenie kráľa ako Fons Honorum ešte umocnila. Henrich, zo svojej pozície pretendenta trónu, obnovil túto ochranu v roku 2004, avšak v roku 2012 ju odobral.[6]
Ján II. zvaný Dobrý zakladá Rád hviezdy, miniatúra zo 14. storočia (Francúzska národná knižnica)

Francúzske štátne vyznamenania

  • Rád čestnej légie (Légion d’honneur), vojenská skupina, rytier (2009)[7] – dekrét z 30. apríla 2008.[8]
  • Kríž za vojenské zásluhy (Croix de la Valeur militaire), za aktívnu bojovú účasť v Alžírskej vojne (1959).
  • Bojový kríž (Croix du combattant).
  • Pamätná medaila pre bezpečnostné operácie a udržiavanie poriadku v Severnej Afrike (Médaille commémorative des opérations de sécurité et de maintien de l'ordre en Afrique du Nord).

Ostatné dynastické rády

  • Rád kniežaťa Danila I., veľkokríž. Ide o kráľovský dynastický rád Čiernej Hory. Henrichovi rád v roku 2005 udelil Nikola II. Petrović-Njegoš, čiernohorský korunný princ, pretendent trónu Čiernej Hory a Hlava dynastie Petrović-Njegoš, žijúci vo francúzskom exile.
  • Rád württemberskej koruny, veľkokríž, tento rád získal v roku 1957 pri svadbe s prvou manželkou Máriou Teréziou z Württembergu. Ide o dynastický rád kráľovského rodu Württemberg.

Ďalší uchádzači o Francúzsky trón

Okrem Henricha Orleánskeho sú za pretendentov francúzskeho trónu považovaní ešte:

  • Ľudovít Bourbonský, vojvoda z Anjou (* 25. apríla 1974, Madrid), francúzsky Louis Alphonse Gonzalvo Victor Emmanuel Marc de Bourbon, duc d'Anjou, španielsky Luís Alfonso Gonzalo Víctor Manuel Marco de Borbón y Martínez-Bordiú, Duque de Anjou. Podľa jeho stúpencov, tzv. legitimistov, je od 30. januára 1989 Hlavou kráľovskej dynastie francúzskych Bourbonovcov.[9]
  • Jean-Christophe, princ Napoléon (*11. júla 1986), francúzsky Jean Christophe Louis Ferdinand Albéric Napoléon, je podľa názorov niektorých Bonapartistov, Hlavou bývalého cisárskeho domu Francúzska a dedič Napoleona Bonaparta.[10]

Referencie

  1. Ordres royaux [archive]
  2. [La légitimité des lys et le duc d'Anjou de Jean Silve de Ventavon]
  3. leblogducomtedeparis.fr [online]. leblogducomtedeparis.fr, [cit. 2017-01-06]. Dostupné online.
  4. http://www.icocregister.org/2016.ICOCRegister.pdf
  5. ordredeletoileetdumontcarmel.fr [online]. ordredeletoileetdumontcarmel.fr, [cit. 2017-01-07]. Dostupné online.
  6. Communiqué de Monseigneur le Comte de Paris. archive.is, 2014-02-02. Dostupné online [cit. 2017-01-06].
  7. Le comte de Paris décoré de la Légion d'honneur à l'Elysée - Noblesse & Royautés. Noblesse & Royautés, 2009-05-18. Dostupné online [cit. 2017-01-06]. (po francúzsky)
  8. Décret du 30 avril 2008 portant promotion et nomination [online]. [Cit. 2017-01-06]. Dostupné online.
  9. Olga S. OpfellRoyalty who wait: the 21 heads of formerly regnant houses of Europe (2001), p. 11.
  10. de Badts de Cugnac, Chantal. Coutant de Saisseval, Guy. Le Petit Gotha. Nouvelle Imprimerie Laballery, Paris 2002, pp. 437, 442 (French) ISBN 2-9507974-3-1

Externé odkazy