*[[Súbor:L´ordre de l’Étoile et de Notre-Dame du Mont-Carmel.jpg|náhľad|Erb tzv. rádu Hviezdy a Panny Márie Karmelskej]]'''Rád Hviezdy a Panny Márie Karmelskej''' (''Ancien ordre royal et souverain de l’Étoile et de Notre-Dame du Mont-Carmel''). Henrich 8. apríla 2013 obnovil bývalé kráľovské rády Hviezdy a Panny Márie Karmelskej a to tak, že ich spojil do jedného rádu. Tento novovzniknutý rád je prezentovaný ako oživenie a zlúčenie dvoch dávnych francúzskych kráľovských rádov. Pôvodný Rád Hviezdy založil 16. novembra 1351 francúzsky kráľ [[Ján II. (Francúzsko)|Ján II.]] zvaný Dobrý.Rád bol zrušený v roku 1487 kráľom [[Karol VII. (Francúzsko)|Karlom VII.]] Rád Panny Márie Karmelskej bol francúzsky rytiersky rád, založený 12. apríla 1606 francúzskym kráľom [[Henrich IV. (Francúzsko)|Henrichom IV.]], ktorý sa v októbri 1608 rozhodol spojiť tento rád s rádom sv. Lazára. Personálna únia (spojený rád) bola však až v roku 1668 uznaná pápežským legátom pre Francúzsko. Spojený rád bol pádom monarchie vo francúzsku zrušený v roku 1830. Rád Hviezdy a rád Panny Márie Karmelskej nemali nikdy spoločnú históriu počas vlády francúzskych kráľov. U pretendentov je podľa medzinárodného práva možné, aby boli patrónmi, resp. [[Veľmajster (rytierske rády)|veľmajstrami]] už existujúcich rytierskych či dynastických rádov. Zakladanie ''nových'' rádov je však sporné. Tentorád nie je v zozname rytierskych rádov Medzinárodnej komisie pre rytierske rády<ref>http://www.icocregister.org/2016.ICOCRegister.pdf</ref> a nie je ako rád rozpoznaný Veľkou kanceláriou Čestnej légie – ''Grande Chancellerie de la Légion d'Honneur'', ktorá je vládou [[Francúzsko|Francúzskej republiky]] poverená evidenciou a správou čestných titulov a hodností''.'' Veľmajstrom rádu je operetný spevák Richard Finell, uvedený do funkcie 17. januára 2015.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=ordredeletoileetdumontcarmel.fr|url=http://ordredeletoileetdumontcarmel.fr/?page_id=44|dátum prístupu=2017-01-07|vydavateľ=ordredeletoileetdumontcarmel.fr}}</ref> Vo Francúzsku je rád registrovanou asociáciou podľa zákona z 1. júla 1901 o spolkoch a občianskych združeniach.
*[[Súbor:L´ordre de l’Étoile et de Notre-Dame du Mont-Carmel.jpg|náhľad|Erb tzv. rádu Hviezdy a Panny Márie Karmelskej]]'''Rád Hviezdy a Panny Márie Karmelskej''' (''Ancien ordre royal et souverain de l’Étoile et de Notre-Dame du Mont-Carmel''). Henrich d´Orleáns 8. apríla 2013 obnovil dva bývalé kráľovské rády Hviezdy a Panny Márie Karmelskej a to tak, že ich spojil do jedného rádu. Tento novovzniknutý rád je prezentovaný ako oživenie a zlúčenie dvoch dávnych francúzskych kráľovských rádov. Pôvodný Rád Hviezdy založil 16. novembra 1351 francúzsky kráľ [[Ján II. (Francúzsko)|Ján II.]] zvaný ''Dobrý'' a v roku 1487 ho zrušil kráľ [[Karol VII. (Francúzsko)|Karol VII.]] Rád Panny Márie Karmelskej bol založený 12. apríla 1606 francúzskym kráľom [[Henrich IV. (Francúzsko)|Henrichom IV.]], ktorý sa ho v októbri 1608 rozhodol spojiť s rádom sv. Lazára. Personálna únia (spojený rád) bola však až v roku 1668 uznaná pápežským legátom pre Francúzsko. Spojený rád bol zrušený pádom monarchie vo francúzsku v roku 1830. Rád Hviezdy a rád Panny Márie Karmelskej nemali nikdy spoločnú históriu počas vlády francúzskych kráľov, ako napríklad už spomínaný Rád svätého Lazára a Panny Márie Karmelskej. U pretendentov je podľa medzinárodného práva možné, aby boli patrónmi, resp. [[Veľmajster (rytierske rády)|veľmajstrami]] už existujúcich rytierskych a vlastných dynastických rádov. Zakladanie ''nových'' rádov (podobne ich spájanie) je však z pohľadu medzinárodného práva sporné. Rád Hviezdy a Panny Márie Karmelskej nie je v zozname rytierskych rádov Medzinárodnej komisie pre rytierske rády<ref>http://www.icocregister.org/2016.ICOCRegister.pdf</ref> a nie je ako rád rozpoznaný Veľkou kanceláriou Čestnej légie – ''Grande Chancellerie de la Légion d'Honneur'', ktorá je vládou [[Francúzsko|Francúzskej republiky]] poverená evidenciou a správou čestných titulov a hodností''.'' Veľmajstrom rádu je operetný spevák Richard Finell, uvedený do funkcie 17. januára 2015.<ref>{{Citácia elektronického dokumentu|titul=ordredeletoileetdumontcarmel.fr|url=http://ordredeletoileetdumontcarmel.fr/?page_id=44|dátum prístupu=2017-01-07|vydavateľ=ordredeletoileetdumontcarmel.fr}}</ref> Vo Francúzsku je rád registrovanou asociáciou podľa zákona z 1. júla 1901 o spolkoch a občianskych združeniach.
*[[Súbor:L’ordre de Saint-Lazare de Jérusalem.jpg|náhľad|Erb rádu svätého Lazára]]'''[[Vojenský a špitálsky rád svätého Lazara Jeruzalemského|Vojenský a špitálsky rád svätého Lazára Jeruzalemského]]'''. Tento rád bol od roku 1308 pod ochranou francúzskych kráľov, kedy ho pod svoju ochranu prijal francúzsky kráľ [[Filip IV. (Francúzsko)|Filip IV.]] Od tohto roku obsahuje kompletná francúzska kráľovská titulatúra aj titul ''Ochranca Rádu svätého Lazára''. Neskôr v roku 1517 rozhodnutím Pápeža [[Lev X.|Leva X.]] sa úrad veľmajstra stal francúzskou prelatúrou s právom kráľa menovať prelátov, čím sa väzba rádu na francúzsku korunu a postavenie kráľa ako ''Fons Honorum'' ešte umocnila. Henrich, zo svojej pozície pretendenta trónu, obnovil túto ochranu v roku 2004, avšak v roku 2012 ju odobral.<ref>{{Citácia periodika|titul=Communiqué de Monseigneur le Comte de Paris|periodikum=archive.is|dátum=2014-02-02|url=http://archive.is/LWS1X|dátum prístupu=2017-01-06}}</ref>
*[[Súbor:L’ordre de Saint-Lazare de Jérusalem.jpg|náhľad|Erb rádu svätého Lazára]]'''[[Vojenský a špitálsky rád svätého Lazara Jeruzalemského|Vojenský a špitálsky rád svätého Lazára Jeruzalemského]]'''. Tento rád bol od roku 1308 pod ochranou francúzskych kráľov, kedy ho pod svoju ochranu prijal francúzsky kráľ [[Filip IV. (Francúzsko)|Filip IV.]] Od tohto roku obsahuje kompletná francúzska kráľovská titulatúra aj titul ''Ochranca Rádu svätého Lazára''. Neskôr v roku 1517 rozhodnutím Pápeža [[Lev X.|Leva X.]] sa úrad veľmajstra stal francúzskou prelatúrou s právom kráľa menovať prelátov, čím sa väzba rádu na francúzsku korunu a postavenie kráľa ako ''Fons Honorum'' ešte umocnila. Henrich, zo svojej pozície pretendenta trónu, obnovil túto ochranu v roku 2004, avšak v roku 2012 ju odobral.<ref>{{Citácia periodika|titul=Communiqué de Monseigneur le Comte de Paris|periodikum=archive.is|dátum=2014-02-02|url=http://archive.is/LWS1X|dátum prístupu=2017-01-06}}</ref>
[[Súbor:Orde van de Ster.jpg|náhľad|[[Ján II. (Francúzsko)|Ján II.]] zvaný ''Dobrý'' zakladá Rád hviezdy, miniatúra zo 14. storočia (Francúzska národná knižnica)]]
[[Súbor:Orde van de Ster.jpg|náhľad|[[Ján II. (Francúzsko)|Ján II.]] zvaný ''Dobrý'' zakladá Rád hviezdy, miniatúra zo 14. storočia (Francúzska národná knižnica)]]
Riadok 63:
Riadok 63:
== Ďalší uchádzači o Francúzsky trón ==
== Ďalší uchádzači o Francúzsky trón ==
Okrem Henricha Orleánskeho sú za pretendentov francúzskeho trónu považovaní ešte:
Okrem Henricha Orleánskeho sú za pretendentov francúzskeho trónu považovaní ešte:
* Ľudovít Bourbonský, vojvoda z Anjou (* 25. apríla 1974, Madrid), francúzsky ''Louis Alphonse Gonzalvo Victor Emmanuel Marc de Bourbon, duc d'Anjou'', španielsky ''Luís Alfonso Gonzalo Víctor Manuel Marco de Borbón y Martínez-Bordiú, Duque de Anjou''. Podľa jeho stúpencov, tzv. legitimistov, je od 30. januára 1989 Hlavou kráľovskej dynastie francúzskych Bourbonovcov.<ref>Olga S. Opfell''Royalty who wait: the 21 heads of formerly regnant houses of Europe'' (2001), p. 11.</ref>
* Ľudovít Bourbonský, vojvoda z Anjou (* 25. apríla 1974, Madrid), francúzsky ''Louis Alphonse Gonzalvo Victor Emmanuel Marc de Bourbon, duc d'Anjou'', španielsky ''Luís Alfonso Gonzalo Víctor Manuel Marco de Borbón y Martínez-Bordiú, Duque de Anjou''. Podľa jeho stúpencov, tzv. legitimistov, je od 30. januára 1989 Hlavou kráľovskej dynastie francúzskych [[Bourbonovci|Bourbonovcov]].<ref>Olga S. Opfell''Royalty who wait: the 21 heads of formerly regnant houses of Europe'' (2001), p. 11.</ref>
* Jean-Christophe, princ Napoléon (*11. júla 1986), francúzsky ''Jean Christophe Louis Ferdinand Albéric Napoléon'', je podľa názorov niektorých Bonapartistov, Hlavou bývalého cisárskeho domu Francúzska a dedič [[Napoleon Bonaparte|Napoleona Bonaparta]].<ref>de Badts de Cugnac, Chantal. Coutant de Saisseval, Guy. ''Le Petit Gotha''. Nouvelle Imprimerie Laballery, Paris 2002, pp. 437, 442 (French) ISBN 2-9507974-3-1</ref>
* Jean-Christophe, princ Napoléon (*11. júla 1986), francúzsky ''Jean Christophe Louis Ferdinand Albéric Napoléon'', je podľa názorov niektorých Bonapartistov, Hlavou bývalého cisárskeho domu Francúzska a dedič [[Napoleon Bonaparte|Napoleona Bonaparta]].<ref>de Badts de Cugnac, Chantal. Coutant de Saisseval, Guy. ''Le Petit Gotha''. Nouvelle Imprimerie Laballery, Paris 2002, pp. 437, 442 (French) ISBN 2-9507974-3-1</ref>
Verzia z 16:14, 9. január 2017
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.
Henri d'Orléans
Monseigneur le comte de Paris de jure Henri VII.jpg
Henri d´Orleáns – Henrich Orleánsky, alebo Henrich VII. (* 14. jún1933, Woluwe-Saint-Pierre, Belgicko), gróf parížsky, francúzsky Henri d'Orléans, (celým titulom princ Henri, gróf parížsky, vojvoda Francúzska, pre francúzskych monarchistov Henry VII.) je francúzsky šľachtic z rodu Bourbon-Orléans, pretendent (teda Hlava nevládnucej kráľovskej rodiny) francúzskeho trónu z rodu Orléans.
Životopis
Henrichov otec – Henrich VI., gróf parížsky (*1980 - †1999) v roku 1987
Narodil sa ako najstarší syn Henricha VI., grófa parížskeho a Izabely Orléans-Braganza. Narodil sa v Belgicku, pretože francúzske zákony do roku 1950 zakazovali členom kráľovskej dynastie vstup na územie Francúzska. Po smrti svojho starého otca princa Jána, vojvodu z Guise, sa stal dauphinom Francúzska. Vyštudoval elitný Institut d'études politiques de Paris a potom slúžil ako radový vojak v Alžírskej vojne.
Rodina
Jeho prvou manželkou bola Mária Terézia z Württembergu, s ktorou sa oženil 5. júla 1957. Pár má päť detí, a to Máriu Isabelu, Františka, Blanku Alžbetu, Jána a Euda. Manželstvo však nebolo šťastné a roku 1984 bolo občiansky rozvedené. Ešte v ten istý rok sa Henrich oženil s Micaelou Annou Maríou Cousin y Quiñones de León. Rozvod rozhneval jeho otca, ktorý Henricha vydedil, zbavil ho titulu grófa z Clermonte a udelil mu miesto neho titul grófa z Mortain. Kým grófstvo Clermont kedysi patrilo synovi Ľudovíta IX., ktorý sa stal predkom Bourbonovcov, grófstvo Mortain patrilo Jánovi Bezzemkovi. Avšak po niekoľkých rokoch sa otec a syn uzmierili, jeho rozvod bol cirkevne potvrdený a Henrich sa opäť stal dedičom trónu. V júli 1999, po smrti svojho otca, sa stal novým grófom parížskym, vojvodom Francúzska a hlavou Francúzskeho kráľovského domu. Titul grófa parížskeho užíva na pamäť svojho prapredka Oda Parížskeho, rovnako ako vojvodom Francúzska, pretože oba tituly užívali Kapetovci pred nástupom na kráľovský trón.
Henrich Orleánsky je ako Hlava Francúzskeho kráľovského domu a uchádzač o trón Francúzska, tiež veľmajstrom tradičných dynastických rádov.[1] Táto pozícia je sporná z pohľadu zástancov Ľudovíta Bourbonského, Hlavy rodu Bourbonovcov, ktorý je taktiež uchádzačom o francúzsky trón.[2] Dňa 24. decembra 2016 oproti Ľudovítovým nárokom ostro vystúpil Henrich na svojom oficiálnom webe.[3] Hernrich je od roku 1999 veľmajster týchto francúzskych dynastických rádov:
Rád svätého Ducha (L'ordre du Saint-Esprit), sporné.
Rád svätého Michala (L'ordre de Saint-Michel), sporné.
Rád svätého Ľudovíta (L'ordre royal et militaire de Saint-Louis), sporné.
Rytierske rády
Erb tzv. rádu Hviezdy a Panny Márie KarmelskejRád Hviezdy a Panny Márie Karmelskej (Ancien ordre royal et souverain de l’Étoile et de Notre-Dame du Mont-Carmel). Henrich d´Orleáns 8. apríla 2013 obnovil dva bývalé kráľovské rády Hviezdy a Panny Márie Karmelskej a to tak, že ich spojil do jedného rádu. Tento novovzniknutý rád je prezentovaný ako oživenie a zlúčenie dvoch dávnych francúzskych kráľovských rádov. Pôvodný Rád Hviezdy založil 16. novembra 1351 francúzsky kráľ Ján II. zvaný Dobrý a v roku 1487 ho zrušil kráľ Karol VII. Rád Panny Márie Karmelskej bol založený 12. apríla 1606 francúzskym kráľom Henrichom IV., ktorý sa ho v októbri 1608 rozhodol spojiť s rádom sv. Lazára. Personálna únia (spojený rád) bola však až v roku 1668 uznaná pápežským legátom pre Francúzsko. Spojený rád bol zrušený pádom monarchie vo francúzsku v roku 1830. Rád Hviezdy a rád Panny Márie Karmelskej nemali nikdy spoločnú históriu počas vlády francúzskych kráľov, ako napríklad už spomínaný Rád svätého Lazára a Panny Márie Karmelskej. U pretendentov je podľa medzinárodného práva možné, aby boli patrónmi, resp. veľmajstrami už existujúcich rytierskych a vlastných dynastických rádov. Zakladanie nových rádov (podobne ich spájanie) je však z pohľadu medzinárodného práva sporné. Rád Hviezdy a Panny Márie Karmelskej nie je v zozname rytierskych rádov Medzinárodnej komisie pre rytierske rády[4] a nie je ako rád rozpoznaný Veľkou kanceláriou Čestnej légie – Grande Chancellerie de la Légion d'Honneur, ktorá je vládou Francúzskej republiky poverená evidenciou a správou čestných titulov a hodností. Veľmajstrom rádu je operetný spevák Richard Finell, uvedený do funkcie 17. januára 2015.[5] Vo Francúzsku je rád registrovanou asociáciou podľa zákona z 1. júla 1901 o spolkoch a občianskych združeniach.
Erb rádu svätého LazáraVojenský a špitálsky rád svätého Lazára Jeruzalemského. Tento rád bol od roku 1308 pod ochranou francúzskych kráľov, kedy ho pod svoju ochranu prijal francúzsky kráľ Filip IV. Od tohto roku obsahuje kompletná francúzska kráľovská titulatúra aj titul Ochranca Rádu svätého Lazára. Neskôr v roku 1517 rozhodnutím Pápeža Leva X. sa úrad veľmajstra stal francúzskou prelatúrou s právom kráľa menovať prelátov, čím sa väzba rádu na francúzsku korunu a postavenie kráľa ako Fons Honorum ešte umocnila. Henrich, zo svojej pozície pretendenta trónu, obnovil túto ochranu v roku 2004, avšak v roku 2012 ju odobral.[6]
Ján II. zvaný Dobrý zakladá Rád hviezdy, miniatúra zo 14. storočia (Francúzska národná knižnica)
Francúzske štátne vyznamenania
Rád čestnej légie (Légion d’honneur), vojenská skupina, rytier (2009)[7] – dekrét z 30. apríla 2008.[8]
Kríž za vojenské zásluhy (Croix de la Valeur militaire), za aktívnu bojovú účasť v Alžírskej vojne (1959).
Bojový kríž (Croix du combattant).
Pamätná medaila pre bezpečnostné operácie a udržiavanie poriadku v Severnej Afrike (Médaille commémorative des opérations de sécurité et de maintien de l'ordre en Afrique du Nord).
Ostatné dynastické rády
Rád kniežaťa Danila I., veľkokríž. Ide o kráľovský dynastický rád Čiernej Hory. Henrichovi rád v roku 2005 udelil Nikola II. Petrović-Njegoš, čiernohorský korunný princ, pretendent trónu Čiernej Hory a Hlava dynastie Petrović-Njegoš, žijúci vo francúzskom exile.
Rád württemberskej koruny, veľkokríž, tento rád získal v roku 1957 pri svadbe s prvou manželkou Máriou Teréziou z Württembergu. Ide o dynastický rád kráľovského rodu Württemberg.
Ďalší uchádzači o Francúzsky trón
Okrem Henricha Orleánskeho sú za pretendentov francúzskeho trónu považovaní ešte:
Ľudovít Bourbonský, vojvoda z Anjou (* 25. apríla 1974, Madrid), francúzsky Louis Alphonse Gonzalvo Victor Emmanuel Marc de Bourbon, duc d'Anjou, španielsky Luís Alfonso Gonzalo Víctor Manuel Marco de Borbón y Martínez-Bordiú, Duque de Anjou. Podľa jeho stúpencov, tzv. legitimistov, je od 30. januára 1989 Hlavou kráľovskej dynastie francúzskych Bourbonovcov.[9]
Jean-Christophe, princ Napoléon (*11. júla 1986), francúzsky Jean Christophe Louis Ferdinand Albéric Napoléon, je podľa názorov niektorých Bonapartistov, Hlavou bývalého cisárskeho domu Francúzska a dedič Napoleona Bonaparta.[10]
↑ Communiqué de Monseigneur le Comte de Paris. archive.is, 2014-02-02. Dostupné online [cit. 2017-01-06].
↑ Le comte de Paris décoré de la Légion d'honneur à l'Elysée - Noblesse & Royautés. Noblesse & Royautés, 2009-05-18. Dostupné online [cit. 2017-01-06]. (po francúzsky)
↑Décret du 30 avril 2008 portant promotion et nomination [online]. [Cit. 2017-01-06]. Dostupné online.
↑Olga S. OpfellRoyalty who wait: the 21 heads of formerly regnant houses of Europe (2001), p. 11.
↑de Badts de Cugnac, Chantal. Coutant de Saisseval, Guy. Le Petit Gotha. Nouvelle Imprimerie Laballery, Paris 2002, pp. 437, 442 (French) ISBN 2-9507974-3-1
Henri d'Orléans
_in_1987.jpg)
