Organizácia Severoatlantickej zmluvy

Organizácia Severoatlantickej zmluvy
Vlajka NATO (tmavomodrý variant)
Mapa
Členské štáty NATO
North Atlantic Treaty Organization Organisation du Traité de l´Atlantique Nord
Základné informácie
Krátky názov	NATO OTAN
Vznik	4. apríl 1949
Typ	medzivládna obranná organizácia
Ďalšie informácie
Členstvo	28 štátov Albánsko Belgicko Bulharsko Česko Dánsko Estónsko Francúzsko Grécko Holandsko Chorvátsko Island Kanada Litva Lotyšsko Luxembursko Maďarsko Nemecko Nórsko Poľsko Portugalsko Rumunsko Slovensko Slovinsko Spojené kráľovstvo Spojené štáty Španielsko Taliansko Turecko
Rokovací jazyk	angličtina francúzština
Generálny tajomník	Jens Stoltenberg
Zástupca generálneho tajomníka	Alexander Vershbow
Predseda vojenského výboru	Knud Bartels
Podpredseda vojenského výboru	Mark O. Schissler
Hlavný orgán	Severoatlantická rada
Webstránka	http://www.nato.int/

Organizácia Severoatlantickej zmluvy (angl. North Atlantic Treaty Organization, skratka NATO; franc. L'Organisation du Traité de l'Atlantique Nord, skratka OTAN; najmä v 90. rokoch 20. storočia názov prekladaný ako Severoatlantická aliancia a do roku 1989 ako Severoatlantický pakt) je medzivládna obranná organizácia (aliancia), založená 4. apríla 1949 podpisom tzv. Washingtonskej zmluvy ako reakcia západných demokratických štátov na vzniknutú povojnovú situáciu v Európe a eskaláciu napätia zo strany Sovietskeho zväzu. Z vojenského hľadiska je NATO jedinou súčasnou organizáciou kolektívnej obrany na svete.

Jej členské krajiny si formálne zachovávajú suverenitu a nezávislosť. NATO vytvára fórum, na ktorom sa spoločne konzultujú problémy a prijímajú rozhodnutia k politickým a vojenským otázkam týkajúcich sa ich bezpečnosti. Bezpečnosť je prijímaná komplexne ako súhrn politických, ekonomických a energetických faktorov, nie je zúžená len na vojenskú bezpečnosť. Z vojenského hľadiska je NATO jedinou organizáciou kolektívnej obrany na svete. NATO je názoru, že najväčšia hrozba preň samotné je Rusko. Vzhľadom na kroky NATO a doterajšie kroky Ruska, čo sa týka expanzie v podobe základní a území cudzích štátov, vyznieva tento názor celkom neopodstatnene.

Článok 3 zaväzuje členské krajiny k individuálnemu aj spoločnému rozvíjaniu obranyschopnosti, článok 4 zabezpečuje konzultácie medzi členskými krajinami v prípade ohrozenia. Článok 5 hovorí, že akýkoľvek útok proti jednému alebo viacerým členským štátom sa bude považovať za útok proti všetkým. V prípade útoku každá zmluvná strana uplatní právo na obranu podľa článku 51 Charty OSN, a spraví kroky, ktoré považuje za nutné, vrátane použitia vojenskej sily, ďalej bezodkladne informuje bezpečnostnú radu OSN (v praxi to môže znamenať, že v prípade napadnutia člena ostatné krajiny zašlú diplomatickú nótu v ktorej to odsudzujú; očakáva sa však vojenská pomoc). Casus foederis bol aktívny jedenkrát, po útoku na WTC in New Yorku.

Predchodcom Aliancie bola Západná únia, vytvorená na základe podpisu Bruselskej zmluvy 17. marca 1948. Jej podpisom Belgicko, Francúzsko, Luxembursko, Holandsko a Spojené kráľovstvo posilnili vzájomné vzťahy a vytvorili systém spoločnej obrany. Nasledovali rokovania s Kanadou a Spojenými štátmi. V júni 1948 bola v americkom Senáte prijatá Vandenbergova rezolúcia, ktorá umožňovala prezidentovi USA uzatvárať vojenské spojenectvá s neamerickými štátmi aj v čase mieru. V júli začali oficiálne rokovania, ku ktorým bola prizvané aj Kanada, Dánsko, Island, Taliansko, Nórsko a Portugalsko.

Členské štáty

Časový postup rozširovania NATO

Dva členské štáty ležia v Severnej Amerike, zostávajúcich 26 členov je v Európe. Všetky členské štáty s výnimkou Islandu majú vlastné ozbrojené sily, tri členské štáty (Spojené štáty, Spojené kráľovstvo, a Francúzsko) vlastnia aj nukleárne zbrane.

Veliteľskú štruktúru a vytvorenie najvyšších veliteľstiev pre Európu a Atlantik urýchlilo vypuknutie vojny v Kórei v júni 1950. Tento proces vyvrcholil v roku 1952, keď 18. februára vstúpilo do NATO Grécko a Turecko a na zasadnutí Rady v Lisabone sa zorganizovala štruktúra Aliancie. Sídlom NATO sa stal Paríž.

V 60. rokoch sa Francúzsko začalo vyčleňovať zo spoločnej obrany. V júli 1966 francúzsky prezident Charles de Gaulle oznámil vystúpenie Francúzska z vojenskej štruktúry NATO a požiadal o odsun všetkých jednotiek nepodliehajúcich francúzskemu veleniu. Tieto vojská sa presunuli do Západného Nemecka a spojenecké velenie do Belgicka. V roku 1974 v dôsledku cyperskej krízy Grécko vystúpilo z vojenských štruktúr. V októbri 1980 obnovilo svoje plné členstvo. V marci 1986 sa v Španielsku konalo referendum o zotrvaní v organizácii. V roku 1976 hrozil odchodom aj Island v dôsledku sporov so Spojeným kráľovstvom kvôli rybolovu.

V marci 1989 NATO predložilo program spolupráce medzi Východom a Západom. V novembri 1990 v Paríži členské štáty Varšavskej zmluvy a NATO podpísali Dohodu o konvenčných ozbrojených silách a Spoločnú deklaráciu o neútočení. Vznikla Severoatlantická rada pre spoluprácu - NACC, poradné fórum NATO a 9 krajín strednej a východnej Európy. Bruselský samit konaný 10. – 11. januára 1994 prijal program Partnerstvo za mier a pozval všetky krajiny NACC a KBSE do svojich štruktúr.

dátum	členský štát	rozšírenie	poznámka
4. apríl 1949	Belgicko	zakladatelia
	Kanada
	Dánsko
	Francúzsko		Francúzsko opustilo spoločné velenie v roku 1966 z dôvodu rozširovania vlastného obranného systému. V roku 2009 sa vrátilo pod spoločné velenie NATO.
	Island		Island je jediný člen bez vlastných ozbrojených síl. Má významnú strategickú polohu. Island udržuje vlastnú pobrežnú stráž (cvičenú v Nórsku) pre mierové sily NATO.
	Taliansko
	Luxembursko
	Holandsko
	Nórsko
	Portugalsko
	Spojené kráľovstvo
	Spojené štáty
18. február 1952	Grécko	prvé	Grécko opustilo sily NATO v rokoch 1974-1980 na protest Grécko-Tureckému sporu o Cyprus.
	Turecko
9. máj 1955	Nemecko	druhé	Prijaté ako Západné Nemecko; Saarland pripojený v roku 1957 a východná časť Berlína a bývalá Nemecká demokratická republika pripojené 3. októbra 1990.
30. máj 1982	Španielsko	tretie
12. marec 1999	Česko	štvrté
	Maďarsko
	Poľsko
29. marec 2004	Bulharsko	piate
	Estónsko
	Lotyšsko
	Litva
	Rumunsko
	Slovensko
	Slovinsko
1. apríl 2009	Albánsko	šieste
	Chorvátsko

Organizácia

Proces vnútornej transformácie definoval Madridský samit v júli 1997 ako udržanie vojenskej efektívnosti NATO a jej schopnosti reagovať na rôzne udalosti. Proces zahŕňa najmä vybudovanie novej veliacej štruktúry a vybudovanie európskej bezpečnostnej a obrannej identity v rámci Aliancie - EBOI. V rámci vonkajšej transformácie je to rozširovanie a zdokonaľovanie programu Partnerstvo za mier.

Spolupráca NATO s partnermi:

• Euroatlantická partnerská rada (Euro-Atlantic Partnership Council - EAPC) je orgán, v rámci ktorého prebieha dialóg, spolupráca a konzultácia medzi NATO a členskými krajinami. EAPC vznikla prijatím základného dokumentu na ministerskom zasadnutí Severoatlantickej rady pre spoluprácu /NACC/ v Sintre v Portugalsku 30. mája 1997. EAPC sa stretáva každý mesiac v Bruseli na úrovni veľvyslancov a dvakrát do roka na úrovni ministrov obrany a zahraničných vecí. Ak je to potrebné alebo podľa záujmu sa môžu stretávať aj v rôznych formáciách. Fórum zvyšuje úroveň politickej a vojenskej spolupráce. V EAPC v súčasnosti pôsobia: Bosna a Hercegovina, Čierna hora, Macedónsko, Srbsko, Uzbekistan, Ukrajina, Turkmenistan, Tadžikistan, Moldavsko, Rusko, Kirgizsko, Kazachstan, Gruzínsko, Bielorusko, Azerbajdžan, Arménsko, Malta, Švédsko, Švajčiarsko, Írsko, Fínsko a Rakúsko.

• Partnerstvo za mier (Partnership for Peace) je program transformácie a rozvoja vzťahov medzi NATO a štátmi strednej a východnej Európy po skončení studenej vojny. Všetci členovia sú zároveň členmi EAPC. PzM má vlastnú identitu v rámci EAPC. Je založené na dvojstrannom vzťahu medzi NATO a každou krajinou, ktorá sa k programu pripojila. Rozširuje politickú a vojenskú spoluprácu, zvyšuje stabilitu, bezpečnosť a dôveru.

• Vzťahy s Ruskom. Zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti medzi NATO a Ruskou federáciou bol podpísaný 27. mája 1997 v Paríži. Akt určuje ciele a mechanizmus konzultácií, spolupráce, spoločného rozhodovania a spoločných akcií, na ktorých budú spočívať vzájomné vzťahy. Na základe aktu vznikla Stála spoločná rada NATO - Rusko, ktorá je miestom vzájomného kontaktu a komunikácie.

• Charta o osobitnom partnerstve medzi NATO a Ukrajinou bola podpísaná 9. júla 1997 na madridskom samite. Dokument oceňuje Ukrajinu a jej schopnosť prežiť ako samostatný a nezávislý štát. V situácii priameho ohrozenia bude k dispozícii krízový konzultačný mechanizmus.

• Stredomorský dialóg NATO je osobitný dialóg so 6 stredomorskými krajinami - Egyptom, Izraelom, Jordánskom, Mauritániou, Marokom a Tuniskom. Cieľom dialógu je prispieť k bezpečnosti a stabilite regiónu. Dialóg umožňuje zúčastniť sa akcií NATO ako individuálny suverénny štát. Konkrétnym výsledkom je účasť Egypta, Jordánska a Maroka na mierových misiách IFOR a SFOR.

• Severoatlantické zhromaždenie (North Atlantic Assebmly - NAA) je nevládna inštitúcia, ktorá pôsobí ako medziparlamentné fórum. Poslancov nominujú národné parlamenty. Na práci zhromaždenia sa zúčastňuje aj 12 partnerských krajín. NAA je od NATO úplne nezávislé. Schádza sa dvakrát do roka.

NATO nemá žiadny vlastný rozhodovací orgán. Všetky rozhodnutia sú vnútorným rozhodnutím jednotlivých členských štátov. Aliancia má vojensko-civilnú štruktúru.

Politické prvky štruktúry NATO:

• Rada NATO je hlavný orgán s výkonnou politickou a rozhodovacou právomocou. Schádza sa dva razy do roka na úrovni ministrov zahraničných vecí a predsedov vlád. Najmenej raz za týždeň zasadá na úrovni stálych zástupcov členských krajín. Záväznosť rozhodnutí je pritom rovnaká. Rozhodnutia musia byť prijaté jednomyseľne.

• Výbor pre obranné plánovanie NATO bol vytvorený v roku 1963 predovšetkým na analýzu národných obranných výdavkov a koordináciu vojenského plánovania, ozbrojených síl a vyzbrojovania.

• Skupina pre jadrové plánovanie NATO je základným fórom na konzultácie o otázkach súvisiacich s úlohou jadrových síl v bezpečnostnej a obrannej politike. V skupine nie je zastúpene Francúzsko, Island je pozorovateľom.

• Hlavné výbory NATO pomáhajú riešiť špecifické úlohy v oblasti politickej, ekonomickej a vojenskej.

• Generálny tajomník NATO je najvyšší politický medzinárodný predstaviteľ NATO a predseda Rady NATO, predseda Výboru pre plánovanie a Skupiny pre jadrové plánovanie. Riadi medzinárodný sekretariát, je hlavným hovorcom.

• Medzinárodný sekretariát NATO slúži Rade a výborom, ktoré sú jej podriadené. Rieši politické záležitosti, obranu, infraštruktúru, logistiku, vedu, životné prostredie a financie.

Vojenské štruktúry NATO:

• Vojenský výbor NATO je najvyšší vojenský orgán pod politickou právomocou Rady. Skladá sa z náčelníkov štábov členských krajín. Island je zastúpený civilným zástupcom.

• Medzinárodný vojenský štáb NATO pomáha Vojenskému výboru pri riešení vojenských otázok.

• Integrovaná vojenská štruktúra NATO je pod politickou kontrolou a podlieha veleniu na najvyššom stupni. Je základňou na obranu členských štátov.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Organizácia Severoatlantickej zmluvy

Externé odkazy

• – oficiálne stránky NATO (po anglicky)