Prometeus (mytológia): Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
13BEA31 (diskusia | príspevky)
→‎Genealógia: Rozšírenie obsahu
13BEA31 (diskusia | príspevky)
Riadok 48: Riadok 48:


Kazantzakisov Prometeus a Lukianov dialóg z polovice 2. storočia n. l. Prometeus čiže Kaukaz je obžalobou Dia a vôbec bohov, symbolizujúcich despotických vládcov na tomto svete, v mene rozumu a ľudskosti.
Kazantzakisov Prometeus a Lukianov dialóg z polovice 2. storočia n. l. Prometeus čiže Kaukaz je obžalobou Dia a vôbec bohov, symbolizujúcich despotických vládcov na tomto svete, v mene rozumu a ľudskosti.
== Bibliografia ==
Vojtech Zamarovský
Bohovia a hrdinovia antických bájí
ISBN 978-80-8046-717-3


== Pozri aj ==
== Pozri aj ==

Verzia z 06:39, 9. február 2017

Prometeus (Gustave Moreau, 1868)

Prometeus alebo Prométheus alebo Prometheus (starogr. Προμηθευς – Prométheus) bol v starogréckej mytológii titan, ktorý stvoril ľudí, daroval im oheň, začo bol prikovaný ku skale. V dejinách kultúry je Prometeus častým námetom, napr. u Goetheho. Motív obetovania sa však objavil aj u Hviezdoslava v diele Slovenský Prometej.

Genealógia

V gréckej mytológii je Prometeus (doslova Predmysliteľ)

  • buď syn Titana menom Iapetos a Klymeny (podľa Hesioda)
  • alebo syn Gaie (Titan) (podľa Aischyla).

Podľa Hesioda je bratom Atlasa, Menoitiosa a Epimetea (porovnaj Teogónia, verše 507-616). Synom Prometea (s Klyménou alebo Kelaónou) je Deukalión.

V každom prípade je Prometeus božského pôvodu. Nie je priamo príbuzný s vládnucou generáciou bohov za Dia (olympských bohov).

Mytológia

Symbol odvahy a vytrvalosti, hrdého vzdoru a odporu, lásky k slobode a ľudomilnosti zosobňujúc pokrok a šťastie ľudstva. Vyše dva a pol tisícročia vytvárajú jeho postavu básnici a myslitelia od Hesioda a Aischyla cez Calderóna, Goetheho, Byrona, Shelleyho, Longfellowa až po Gida a Kazantzakisa, podľa požiadaviek doby a ich presvedčenia.

Podľa Aischylovej tragédie Spútaný Prometeus z čias okolo 470 pred n. l. a z fragmentov Oslobodený Prometeus sa vynára Prometeus v dobe, keď Zeus povstal proti Titanovi Kronovi, aby nastolil nový poriadok. Titani bránia starý poriadok a i keď Prometeus bol sám Titan, postavil sa na stranu Dia, hnaný túžbou po novom, spravodlivejšom usporiadaní. Pomáha mu radou a presviedča bohyňu Gaiu, aby sa k nemu pripojila. Zeus po urputnom desaťročnom boji víťazí, no nijako sa mu neodmení, naopak začína kruto a despoticky upevňovať svoju moc. Prometeus sa s nim rozchádza. Zeus sa rozhodol, že ľudí vyhubí, javia sa ako nerozumní a bezmocní. Prometeus má ľudí rád a mal s nimi súcit, veď sám vytvoril človeka z hliny. Odhodláva sa ich zachrániť i napriek riziku.

Na záchranu ľudstva bolo potrebné, aby ľudia chceli a vedeli pomôcť si sami. Prometeus im poskytuje nádej a dáva im do rúk moc. Z posvätného kozuba na Olympe (podľa inej verzie z pece Boha Hefaista v sopke Moschyle na ostrove Lemnos) kradne oheň a prináša ho ľuďom. Ovládanie tohto živlu prebudilo ľudí k životu. Spoznali, že oheň je nielen hrozbou, ale i služobníkom. Stávali sa nezávislí od rozmarov počasia, pripravovali si výdatnejšie jedlá, silneli telesne i duševne.

To nebolo všetko: naučil ich taviť kovy, vyrábať nástroje, vyučil ich remeslám, naučil ich počítať, čítať a písať. Skrotil pre nich divého býka a koňa, dal im jarmo, aby  mohli pomáhať. Postavil pre nich prvú loď. Naučil ľudí ako sa majú liečit a žiť šťastne, keď už sa na tento svet narodili. Zo svojho primitívneho stavu ich pretvoril v rozumné bytosti. To však bolo viac ako Zeus bol ochotný strpieť. Za služby ľuďom odsúdil Prometea na ukrutný trest. Rozkázal svojim služobníčkam Sile a Moci, aby sa ho zmocnili a odviedli na kraj sveta. Tam ho musel Hefaistos prikovať o vysokú skalu. Prometeus nebol porazený a nezúfal.

Vedel, že Diova moc nebude trvať večne, pretože mal veštecký dar, vedel kedy Zeus padne i ako ho môže zachrániť.

Zeus vyslal za nim Herma, ale Prometeus s nim odmietol o tom hovoriť: „Nenávidím vás, bohov,  všetkých! Nevymením svoje muky za otrockú službu tyranovi!“

Zeus schytil blesk a zrazil skalu s prikovaným Prometeom do podsvetia hlbín Tartaru.

Takto sa skončila iba prvá časť Prometeovej tragédie. Zeus ho nehodil do večných hlbín aby ho zahubil, ale aby zlomil jeho nekonečný vzdor. Keď sa mu to nepodarilo, vyniesol ho na svetlo, aby ho vystavil ďalším nekonečným utrpeniam.

Na hore Kaukazu bol vystavený cez deň páľave Slnka. V zime mrzol pri ukrutnom mraze. Každé ráno k nemu priletel orol a ostrým zobákom mu vytrhol kus pečene, ktorá mu cez noc dorástla. Avšak tieto muky Prometea nezlomili a neoľutoval pomoc ľuďom.

Medzitým došlo k veľkým zmenám. Zeus svoju moc upevnil, nikto ho už neohrozoval a tak mohol svoje rozhodnutia zmierniť. Prepustil z väzenia Titanov, začal sa správať k ľuďom láskavo a za príslušné obete ich ochraňoval. Jediné, čo ho trápilo bolo Prometeovo tajomstvo. Vyslal za nim boha Herma a sľúbil mu milosť. Prometeus odmietol. Zeus dovolil, aby ho navštevovali príbuzní i priatelia, medziinými i Deukalión a Pyrrha, ktorí ho mali ubezpečiť, že bohovia a ľudia sú s nim spokojní. Rozhodol sa preto s Diom i jeho vládou zmieriť. Nemá význam zotrvávať vo vzdore, keď jeho dôvody pominuli. Len jediné nechcel: žiadať a dostať milosť. Dúfal, že mu pomôžu ľudia, pre ktorých tak dlho trpel. Z ich rúk by slobodu prijal. Jedného dňa prišiel pod skalu človek: hrdina Herakles. Zostrelil orla a ťažkým kyjom rozbil okovy, vytiahol klinec, ktorým bol Prometeus ku skale pribitý. V tej chvíli sa objavil Hermes, ktorý sľúbil, že Prometea Zeus nechá na slobode, keď prezradí tajomstvo záchrany. „Nech Zeus nevstupuje do manželstva s Tetidou, po ktorej tak túži, pretože syn prevýši otca. Nech ju vydá za smrteľného človeka. Jej syn potom neprevýši bohov.“  Prometeus dosiahol slobodu s pomocou človeka a zmierom s najvyšším, ktorý si vyvzdoroval, pričom neustúpil od svojej hrdosti a cieľov. Zeus ho prijal na Olymp medzi bohov. Aby sa však splnila Diova nezrušiteľná prísaha, že bude Prometeus navždy pripútaný ku skale, musel nosiť prsteň zo svojich okov, v ktorom bol zapustený kameň z kaukazskej skaly. Na Prometeovu počesť od vtedy začali nosiť ľudia prsteň s kameňom i keď na pôvod obyčaje dávno zabudli.

Podľa Hesiodovho Zrodenia bohov (7.-8.storočie p.n.l.) sa začína mýtus ináč. K sporu medzi Diom a Prometeom došlo v čase, keď sa bohovia na čele s Diom zmocnili vlády nad svetom a zišli sa v Sikyóne (na Peloponéze), aby prerokovali, aké im majú ľudia prinášať obete. Prometeus rozdelil obetného býka na dve časti a dosiahol, že Zeus si vybral tú horšiu, lepšia ostala ľuďom. Zeus preto vzal ľuďom oheň, ktorý následne Prometeus ukradol z Olympu a vrátil ho ľuďom. Zato ho postihol trest, pri ktorom bol Prometeus pripútaný k stĺpu, orol mu kazdý deň vytrhol kus pečene, ktorá mu cez noc dorástla. Tak trpel kvôli neochote skloniť sa pred Diom s prosbou o milosť a kvôli ľuďom až kým ho neoslobodil Herakles.

V gréckej mytológii nielen obrazne, ale i skutočne prevládal názor, že Prometeus bol stvoriteľom človeka.  V Ovídiových Premenách, v 2. storočí n. l. uvádza v Putovaní po Helade Pausanias, že videl vo Fokide stvrdnuté hrudy hliny, ktoré mali vôňu kože a boli údajne pozostatkami materiálu, z ktorého Prometeus stvoril človeka.

V roku 1774 n.l. Goetheho Prometeus symbolizoval vzdor proti náboženstvu a absolutizmu. Sám Goethe svoju báseň neskôr komentoval, že „pôsobila ako rozbuška pre explóziu“.

Herderová dráma Odpútaný Prometeus z roku 1802 bola básnickým výrazom presvedčenia o nevyhnutnom príchode nového poriadku ľudskej spoločnosti.

Rovnako Byronov Prometeus bol presiaknutý revolučným optimizmom v boji za oslobodenie Grékov spod tureckej nadvlády.

Shelleyho Odpútaný Prometeus z roku 1820 vyjadruje básnickú vieru v silu trpkého odporu proti zlu, povýšeneckosti a proti prostriedkom utláčateľa.

Zle spútaný Prometeus André Gida z roku 1899 je fraškovitou alegóriou s hlbokým filozofickým podtextom.

Kazantzakisov Prometeus a Lukianov dialóg z polovice 2. storočia n. l. Prometeus čiže Kaukaz je obžalobou Dia a vôbec bohov, symbolizujúcich despotických vládcov na tomto svete, v mene rozumu a ľudskosti.

Bibliografia

Vojtech Zamarovský Bohovia a hrdinovia antických bájí ISBN 978-80-8046-717-3

Pozri aj

Iné projekty