Adolf Dobriansky: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
čiastočné úpravy
Značka: editor wikitextu 2017
ďalšie úpravy (príšerné, mám chuť to celé vyhodiť)
Značka: editor wikitextu 2017
Riadok 37: Riadok 37:


V roku 1864 bol Dobriansky cisárskym dekrétom menovaný za poradcu uhorskej dvornej kancelárie vo Viedni (do roku [[1867]] bola kancelária najvyšším vládnym organom Uhorska). V roku [[1865]] sa nakoniec stal poslancom [[Uhorský snem|Uhorského snemu]] a pracoval v ňom do roku [[1868]] ako politik, ekonóm a hovorca, ktorý predkladá návrhy na rozvoj miestnej samosprávy, daňové reformy a národné sebaurčenie. V roku [[1867]] odišiel zo štátnej služby a plne sa venoval národnému obrodeniu Karpatskej Rusi, usadiac sa na svojom majetku.
V roku 1864 bol Dobriansky cisárskym dekrétom menovaný za poradcu uhorskej dvornej kancelárie vo Viedni (do roku [[1867]] bola kancelária najvyšším vládnym organom Uhorska). V roku [[1865]] sa nakoniec stal poslancom [[Uhorský snem|Uhorského snemu]] a pracoval v ňom do roku [[1868]] ako politik, ekonóm a hovorca, ktorý predkladá návrhy na rozvoj miestnej samosprávy, daňové reformy a národné sebaurčenie. V roku [[1867]] odišiel zo štátnej služby a plne sa venoval národnému obrodeniu Karpatskej Rusi, usadiac sa na svojom majetku.

{{Na úpravu}}


=== Kultúrno vzdelávacie a národné aktivity ===
=== Kultúrno vzdelávacie a národné aktivity ===
Žijúc v svojej dedine a zaoberajúc sa poľnohospodárstvom A. I. Dobrianský praktický všetok svoj čas venuje osvietenskej, literatúrnej a organizačnej práci. Bol hlavou [[Spoločenstvo sv. Vasilija Veľkého|Spoločenstva sv. Vasilija Velikého]], podporoval zakarpatské, halíčské aj slovenské tlačové vydania, veľkú pozornosť venoval aj cirkevným otázkam. Rozpracoval program, v zhode s ktorým sa mala vyvíjať uhro-ruská cirkev. V [[1868]] roku spolu s dvomi poslancami snemu ohlásil tento program. Ale pre Maďarov bol tento plán neprijateľný, začali presadzovať autonómiu celej Uhorskej katolíckej cirkvi, namiesto autonómie uhro-ruskej uniatskej cirkvi. Na sobore roku [[1869]], kde prišiel A.I. Dobrianský ako zástupca [[Zemplínska župa|Zemplínskej župy]], navrhol potrebu voľby členov špeciálnej Rady uhorsko ruskej cirkvi, ale maďarská väčšina, zúčastnená na rade, ku ktorej sa pridal a mukačevský [[Biskup|episkop]] [[Pankovič]], prijala iba autonómiu uhorskej katolíckej cirkvi. Na protest Dobrianský opustil RADU a spísal protestnú nótu, v ktorej vyjadril svoj nesúhlas s postojmi účastníkov Rady. Podporilo ho veľa osobností uhro ruskej a tiež rumunskej cirkvi, a tak výsledky jednania maďarskej rady neboli nikdy uvedené do života.
Žijúc v svojej dedine svoj čas venuje osvietenskej, literárnej a organizačnej práci. Bol hlavou [[Spoločenstvo sv. Vasilija Veľkého|Spoločenstva sv. Vasilija Veľkého]], podporoval zakarpatské, halíčské aj slovenské tlače, veľkú pozornosť venoval aj cirkevným otázkam. Rozpracoval program, v zhode s ktorým sa mala vyvíjať uhorsko-ruská cirkev. V roku [[1868]] ho ohlásil spolu s ďalšími dvomi poslancami snemu. Pre Maďarov bol tento plán neprijateľný, začali presadzovať autonómiu celej uhorskej katolíckej cirkvi, namiesto autonómie uhorsko-ruskej uniatskej cirkvi. Na synode v roku [[1869]], kde prišiel ako zástupca [[Zemplínska župa (Uhorsko)|Zemplínskej župy]], navrhol potrebu voľby členov špeciálnej Rady uhorsko-ruskej cirkvi, ale maďarská väčšina zúčastnená na rade, ku ktorej sa pridal aj mukačevský [[Biskup|episkop]] Pankovič, prijala iba autonómiu uhorskej katolíckej cirkvi. Na protest Dobrianský opustil radu a spísal protestnú nótu, v ktorej vyjadril svoj nesúhlas s postojmi jej účastníkov. Podporilo ho veľa osobností uhorsko-ruskej a rumunskej cirkvi, a tak výsledky jednania rady neboli realizované.
Tento čin však neprešiel bez následkov. Množstvo nepriateľov Dobrianského sa zvýšilo, ku ním sa pridalo maďarské kňazstvo. V [[1971]] roku bol maďarskými nacionalistami organizovaný útok na Dobrianského, jeho obeťou sa stal jeho syn Miroslav, ktorý utrpel vážne zranenia v dôsledku útoku na kočík v centre [[Užhorod]]u. Dobriansky už nemohol otvorene chodiť na uhorské zasadnutia a zúčastňovať sa ruských v stretnutí, ktoré bez jeho vodcovstva značne zoslabili. Charakterizujúc súčasnú situáciu v regióne, kritizoval tiež Ukrajinomanskú stranu, ktorá sa začala prejavovať už v 1870-tich rokoch, za škodu čo robí v ruskej veci, kaziac pravopis, falzifikujúc históriu, kritizoval tiež Staroruskú stranu, ktorá svojou nečinnosťou neprinášala žiadny prínos ruskej veci. V 1875 roku A.D na niekoľko mesiacov zašiel do Ruska. Navštívil veľké mestá – Varšavu, Viľno, Petrohrad, Kijev a Moskvu, stretol sa s Do. P. Pobedonoscevom, M. H. Katkovom, I.S. Aksanovom, I.P. Kornilovm, S.M. Soloviovom a druhými, prijal ho aj [[Cárovič (syn cára)|cárovič]] Aleksander Aleksandrovič.
Dobrianský si tak však urobil nových nepriateľov, ku ktorým sa pridalo maďarské kňazstvo. V roku [[1971]] bol naňho maďarskými nacionalistami v [[Užhorod|Užhorode]] spáchaný atentát. Obeťou sa stal jeho syn Miroslav, ktorý utrpel vážne zranenia. Dobriansky už nemohol otvorene chodiť na uhorské zasadnutia a zúčastňovať sa ruských stretnutí, ktoré bez jeho vedenia značne upadli. Kritizoval Ukrajinomanskú stranu, ktorá sa začala prejavovať už v 70-tich rokoch 19. storočia, za škodu, ktorú robí ruskej veci; kritizoval tiež Staroruskú stranu za nečinnosť. V roku 1875 na niekoľko mesiacov navštívil Rusko a viaceré veľké mestá, stretol sa s Do. P. Pobedonoscevom, M. H. Katkovom, I.S. Aksanovom, I.P. Kornilovom, S.M. Solovjovom a ďalšími; prijal ho aj [[Cárovič (syn cára)|cárovič]] Aleksander Aleksandrovič.
Na jeseň [[1881]] Adolf Dobrianský na žiadosti osobností halíčsko-ruského hnutia odcestoval zo svojho majetku v Čertižnom do [[Ľvov]]a. Tam viedol boj Haličských Rusínov za národné sebaurčenie, ktoré bolo všemožne potláčané Poliakmi, kontrolujúcimi tento región. Ubytoval sa u svojho zaťa J.M.H(G)erovskeho, právnika a ruského aktivistu. Dobrianskim bol zistený všeobecný smútok medzi gniavenými Rusínmi, taktiež rozkol v ich pôsobení. Rozhodol sa zmeniť situáciu a ochotne sa zapojil do boja, čo sa pozitívne prejavilo na náladách spoločenstva. Dobrianského zvolili za predsedu spoločnosti "Ruské kasíno", ktoré slúžilo na stretnutia Halíčanov. Snažil sa vytvoriť väzby medzi haličskými patriotmi a vďaka jeho vplyvu, bolo zvládnuté odcudzenie sa mládeže a starých osobností. Okrem toho sa snažil minimalizovať rozpory medzi Rusofilmi a ukrajinofilmy, aby zjednotil všetkých Rusínov pre spoločné ciele. Situácia v Cisárstve sa ale v tom čase už zmenila, Rakúska moc, ktorá skôr vsádzala na rusofilov, teraz podporovala ukrajinizáciu [[Halič (región)|Halíči]].
Na jeseň [[1881]] Adolf Dobrianský na žiadosť osobností halíčsko-ruského hnutia odcestoval zo svojho majetku v Čertižnom do [[Ľvov]]a. Tam viedol boj Haličských Rusínov za národné sebaurčenie, ktoré bolo všemožne potláčané Poliakmi kontrolujúcimi tento región. Ubytoval sa u svojho zaťa J.M.H(G)erovskeho, právnika a ruského aktivistu. Ochotne sa zapojil do boja a bol zvolený za predsedu spoločnosti "Ruské kasíno", ktorá organizovala stretnutia Halíčanov. Snažil sa vytvoriť väzby medzi haličskými patriotmi, minimalizovať rozpory medzi rusofilmi a ukrajinofilmi, aby zjednotil všetkých Rusínov pre spoločné ciele. Situácia v cisárstve sa ale v tom čase už zmenila, Rakúska moc, ktorá dávala prednosť rusofilom, teraz podporovala ukrajinizáciu [[Halič (región)|Halíči]]. Dobrianského aktivita bola vnímaná ako nežiadúca. Hrozbu v ňom videli najmä Poliaci, čo vyústilo do súdneho konania proti Dobrianského dcére [[Oľga Grabarová|O. Grabar]] a niekoľkým ďalším ruským hodnostárom v roku [[1882]]. Po súde, na ktorom bol zbavený viny, sa Dobrianský musel presťahovať do Viedne.
Dobrianského aktivita bola vnímaná ako nežiadúca a špeciálne hrozbu v tom videl Poliaci, čo vyústilo v súdnom konaní proti Dobrianského dcére [[Grabar Olga|O. Grabar]] (matka umelca a meno kritika [[Grabar, Igor Emmanuelovič|Igor Grabar]]) a niekoľkým ďalších ruským hodnostárom v [[1882]], (pozri proces Olga Grabar). Po súde, na ktorom bol zbavený viny, sa Dobrianský musel presťahovať do Viedne.
Usadiac sa vo Viedni, Adolf Dobriansky sa prakticky po celú dobu zaoberal literárnou činnosťou. V období od roku [[1882]] do roku [[1887]] boli vytlačené diela z dejín Haličskej Rusy, o aktuálnom stave vecí v Uhorskej Rusy, o cirkevných záležitostiach, a tiež na tému etnografie a lingvistiky. V roku [[1883]] sa odvolal k pápežovi vo veci obrany I. G. Naumoviča, obvineného zo schizmy počas "Procesu s [[Grabar Olga Adolfovna|Olgou Grabar]] ".
Tam sa prakticky po celú dobu zaoberal literárnou činnosťou. V období od [[1882]] do [[1887]] boli vydané viaceré jeho diela z dejín Haličskej Rusi, súčasnosti Uhorskej Rusi, o cirkevných záležitostiach, [[Etnológia|etnografii]] a [[Jazykoveda|lingvistike]]. V roku [[1883]] sa odvolal k [[Pápež|pápežovi]] vo veci obrany I. G. Naumoviča, obvineného zo schizmy počas "Procesu s [[Grabar Olga Adolfovna|Olgou Grabar]]". V roku [[1885]] ruský publicista P. F. Levdik vydal v Moskve jeho memorandum "O súčasných nábožensko-politických postojoch Rakúsko-Uhorskej Rusi", ktoré pozostávalo z odpovedí na listy Haličsko-ruských vodcov o úlohách ruskej tlače v Rakúsku. Dobriansky venoval veľkú pozornosť [[Panslavizmus|panslavizmu]], rozvíjal myšlienky jednotnej slovanskej reči. Podieľal sa na organizácii a prevádzke slovanských novín ako "Parlamentár","Velehrad", "Slovanský svet", ako aj spoločností, ako "Spoločenstvo pravoslávnych Čechov."

V roku [[1885]] ruský publicista P. F. Levdik vydal v Moskve memorandum Dobrianského "O súčasných nábožensko-politických postojoch Rakúsko-Uhorskej Rusy", ktoré pozostávalo z odpovedí na listy Haličsko-ruských vodcov o úlohách ruskej tlače v Rakúsku. Dobriansky venovať veľkú pozornosť panslavizmu, rozvíjal myšlienky jednotnej slovanskej reči. On bol neustále obklopený pozornosťou Slovanov žijúcich vo Viedni alebo špeciálne prišli na stretnutie s "patriarchom" slovanského národného obrodenia, podieľal sa na organizácii a prevádzke takýchto slovanských vydaní ako "Parlamentár","Velehrad", "Slovanský svet", ako aj spoločností, takých ako "Spoločenstvo pravoslávnych Čechov."
{{Na úpravu}}
V roku [[1887]], keď sa zať Dobrianského, J. M. Gerovský s manželkou a deťmi presťahoval do Tirolska, bol šťastný z blízkosti rodiny a presťahoval sa za nimi do Innsbrucku. Tam žil až do konca života, pričom bol vodcom miestnej slovanskej mládeže a napísal niekoľko prác na cirkevné a spoločnoslovanské témy, ako aj otázky sociálno-politického a cirkevného života v súčasnom Rusku, a to najmä v prácach "Plody učenia grófa L. N. Tolstoja" a "Viera a rozum".

V roku [[1887]], keď sa jeho zať J. M. Gerovský s manželkou a deťmi presťahoval do [[Tirolsko (historické územie)|Tirolska]], presťahoval sa za nimi do Innsbrucku. Tam žil až do konca života, pričom bol vodcom miestnej slovanskej mládeže a napísal niekoľko prác na cirkevné a spoločnoslovanské témy, ako aj otázky sociálno-politického a cirkevného života v súčasnom Rusku, a to najmä v prácach "Plody učenia grófa L. N. Tolstoja" a "Viera a rozum".
Vykonajúc súhrn môžeme konštatovať, že Adolf Dobriansky je význačný sociálno-politický činovník v histórii Zakarpatia XIX storočia. Slovenské noviny [[Sokol]] roku [[1862]] o ňom napísala: "je to človek obrovskej energie a komplexných vedomosti. Mnoho pracoval na rozšírení železníc. Kraje, kde pracoval, sa menili na bohatú, prosperujúcu krajinu. Za prácu mu cisár udelil titul rytiera. Pracoval medzi Maďarmi a vykazoval najvyššie úspechy v práci, aby ako Rusín ukázal cnosti nemaďarských národov. Pracoval aj medzi Slovákmi, a tí mali pre Dobrianského len slová najväčšieho uznania a vďaky. "
Vykonajúc súhrn môžeme konštatovať, že Adolf Dobriansky je význačný sociálno-politický činovník v histórii Zakarpatia XIX storočia. Slovenské noviny [[Sokol]] roku [[1862]] o ňom napísala: "je to človek obrovskej energie a komplexných vedomosti. Mnoho pracoval na rozšírení železníc. Kraje, kde pracoval, sa menili na bohatú, prosperujúcu krajinu. Za prácu mu cisár udelil titul rytiera. Pracoval medzi Maďarmi a vykazoval najvyššie úspechy v práci, aby ako Rusín ukázal cnosti nemaďarských národov. Pracoval aj medzi Slovákmi, a tí mali pre Dobrianského len slová najväčšieho uznania a vďaky. "

Verzia z 21:14, 9. marec 2017

Adolf Ivanovič Dobriansky-Sačurov
buditeľ, právnik, spisovateľ
buditeľ, právnik, spisovateľ
Narodenie19. december 1817
Rudlov, Uhorsko (teraz Slovensko)
Úmrtie19. marec 1901 (83 rokov)
Innsbruck
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Adolf Dobriansky

Adolf Ivanovič Dobriansky-Sačurov (nem. Adolf Ritter von Sacsurov Dobrzanski, rusín. Адолф Добряньскый, ukr. Добрянський Адольф Іванович, * 19. december 1817, Rudlov, Rakúske cisárstvo – † 19. marec 1901, Innsbruck, Rakúsko-Uhorsko, pochovaný v Čertižnom vedľa svojho priateľa J. I. Stavrovského-Popradova) bol verejný činiteľ Ruského hnutia (Rusínskeho) v Podkarpatskej Rusi, právnik a spisovateľ.

Ideológ návratu uniátov do pravoslávia, autor množstva prác zasvätených histórii, etnografii, náboženskej a politickej situácii v rakúskej Rusi. Uznávaný vodca karpatsko-ruského hnutia, organizátor kultúrneho, jazykového a etnického zbližovania sa Rusínov s ruským národom v Rusku. Starý otec lingvistu G. J. Gerovského, politikа A. J. Gerovskeho, umelca I. E. Grabara a právnikа V. E. Grabara; svokor filológа А. S. Budiloviča.

Biografia

Pôvod a vzdelanie

Adolf Dobriansky pochádza zo starého šľachtického rodu, ktorý sa, podľa jeho autobiografických spomienok, tiahol od pravoslávneho vojvodu Tomova Sovu, ktorý sa presťahoval z Rusi do Uhorska v 10. storočí s kniežaťom Gejzom. Dobrianskí boli uznaní šľachticmi pravdepodobne v roku 1445 županom Kendešom z Makovického panstva (Mako) [1], a status im bol potvrdený Maramarošskou zákonodarnou komorou v roku 1763. Otec Adolfa, I. I. Dobriansky bol gréckokatolíckym kňazom, rovnako ako aj jeho dedo. Matka bola Šarlota Andrejevna, rodená Sepešhazi, dcéra levočského starostu.

V Rudlove, kde sa narodil, bol jeho otec gréckokatolíckym kňazom. Obaja rodičia boli vzdelaní ľudia; matka hovorila nemecky, maďarsky, francúzsky a ovládala latinčinu, prostú ruštinu (ukrajinčinu) a cirkevnú slovančinu. Čítať a písať po rusky sa naučil doma, ako päťročného ho poslali učiť sa nemčinu k babke do Levoče. Tu začal chodiť do gymnázia, kde do roku 1828 dokončil dva ročníky. Potom v Rožňave ukončil tretí ročník, kde sa naučil maďarsky. Štvrtý a piaty ročník absolvoval v Miškolci, kde sa oboznámil so základmi byzantského obradu. Posledný, šiesty ročník študoval zasa v Levoči, kde v blízkej Závadke bol farárom jeho otec (po preložení z Rudlova).

Vyššie vzdelanie nadobudol v Košiciach na filozofickej, a v Jágri na právnickej fakulte. V tom čase sa formoval jeho svetonázor, duchovné a sociálno-politické názory. Nábožensky sa priblížil pravosláviu a ako študent sa stal duchovným vodcom študentov, ktorí obdivovali Slovanofilstvo. Po krátkej právnej praxi nastúpil na Banícku a lesnícku akadémiu v Banskej Štiavnici, kde štyri roky študoval banskú správu a lesníctvo. Tam sa zoznámil s Haličanmi, Moskovčanmi a aj inými Slovanmi, ktorí tam pricestovali študovať.

Štátna služba

V roku 1840 bol Dobriansky menovaný za praktikanta do Vindschachtu (teraz Štiavnické Bane), o dva roky sa stal kunstoficierom. Po štyroch rokoch ho za vynikajúcu službu odmenili a bol poslaný do Viedne. Tu si mal pod vedením najlepších inžinierov zdokonaliť vedomosti v stavebných dielňach Viedensko-glocknickej železnice. V roku 1847 bol vyslaný do Čiech, kde otvoril kamenno-uhoľné bane a bol menovaný kunstoficierom v Brandýse. Počas pôsobenia v Čechách sa zoznámil s Václavom Hankom, Karlom Havlíčkom Borovským, Františkom Palackým, Františkom Riegerom a mnohými inými panslávmi.

V marci 1848 dostal poverenie vrátiť sa do Uhorska, kde bol v máji predstavený ministrovi financií Košovi a následne odcestoval do Štiavničianských baní, kde žila jeho manželka Еleonóra Оsipovna (za slobodna Miľvjus) s deťmi. Tam ho s nadšením prijali miestni Slováci. Zúčastnil sa volieb do Uhorského snemu, výsledky volieb však boli zrušené a deputátom sa stal Erich Šemberi (Šemberg). Vypukla sa Uhorska revolúcia a Dobrianskeho život bol v ohrození. Skrýval sa u otca na Spiši a u zaťa Janického v Malcove, pokiaľ nedorazilo rakúske vojsko pod vedením grófa Šlika. Vtedy sa presťahoval do Prešova, kde začal zbierať podpisy pod žiadosť pre cisára Františka Jozefa o pričlenenie Uhorskej Rusi k Haliču, čo by vymanilo podkarpatské obyvateľstvo spod maďarskej nadvlády. Po zmene situácie generál Šlika ustúpil a Dobrianského skoro v roku 1849 zajali honvédi; preto odcestoval do Haliča. Zastavil sa v Tulici, kde sa narodil jeho syn Miroslav. Potom sa presťahoval do Przemyślu.

Neskôr Dobriansky odcestoval do Ľvova, kde sa ubytoval v arcibiskupstve pri katedrále Svätého Juraja. V Ľvove sa aktívne zúčastnil na haličsko-ruskom národnom hnutí, zoznámil sa s Kuzemskym, Маlinovskym, Lotockym, Veličkovskym, Petruševičem, Zubrickým і inými. Zapojil sa do prace «Hlavnej ruskej rady» a zúčastnil sa jej zasadaní ako deputát. Cieľom bolo predniesť haličskému námestníkovi grófovi Goluchovskemu žiadosť o pričlenenie Uhorskej Rusi k Haličskému a Vladimírskemu kráľovstvu. Potom cestoval pre odpoveď do Viedne, stretol sa so zástupcom ministra vnútra a dozvedel sa, že zlúčenie je v rozpore s verejným záujmom.

19. mája 1849 Dobrianského menovali civilným komisárom pri ruskej armáde Franca Žiči, určenej pre spojenecké Rakúsko k potlačeniu maďarského povstania. 13. júna prestúpil do 3-tieho oddielu pod vedenie generála F. V. Ridigiera (Predok Alexeja II.). Zúčastnil sa bitiek pri Váci a Debrecíne, bral zajatcov pod Vilagošom a v dedine Artande v blízkosti Veľkeho Varadína bol prítomný prijatiu uhorskej vojenskej delegácie generálom Ridigierom, ktorá v mene celej armády predložila žiadosť o pripojenie Uhorska k Rusi. Dobriansky dostal vyznamenania od grófa Paskeviča: Rád sv. Vladimíra 4. stupňa, Rád Svätej Anny 3. stupňa a tiež medailu «Za uzmierenie Uhorska s Transylvániou».

Po potlačení povstania slúžil nejaký čas ako vysoký komisár v Segedínskej župe, ale kvôli vážnej chorobe musel tuto prácu opustiť. Po uzdravení odcestoval s niekoľkými uhorsko-ruskými vlastencami do Viedne. Delegácia splnomocnená biskupom Josipom Gagancom bola prijatá cisárom Františkom Jozefom. Predložila žiadosť o pripojenie Uhorskej Rusi k Haliči. Žiadosť bola zamietnutá, ale krátko potom bola utvorená Užhorodská župa, v ktorej boli na administratívne posty pridelení Rusíni. Vtedy A. I. Dobriansky prijal miesto druhého okresného spravodajcu (referenta) a úrad guvernéra v Užhorode. Toto mu umožňovalo venovať sa výraznejšie národnému obrodeniu Uhorskej Rusi. Na jeho podnet boli menovaní ruskí úradníci, pri jednaní sa používala ruština a ulice boli osadené ruskými nápismi. To bolo negatívne prijate maďarskými silami v regióne, snažiacimi sa o pomaďarčenie a asimiláciu Rusínov. Za päť mesiacov bol Dobriansky rozkazom veliteľa Košického vojenského okruhu generálom Bordolo stiahnutý na Šariš ako kráľovský komisár pre vyšetrovanie trestných činov miestneho župana a úradníkov. V rôznych regiónoch bol menovaný ako spravodajca, v 1851 tajomník 1. triedy na uhorskom námestníctve, potom v 1853 člen námestníckej rady vo Veľkom Varadíne a následne preložený na tu istú pozíciu do Budapešti. Za plnenie úloh na týchto povereniach bol ocenený vládou, v roku 1857 mu bol udelený Rád Železnej koruny 3. stupňa a tiež rytiersky titul s právom priradiť k priezvisku príponu Sačurov, podla názvu ním kúpenej dediny blízko Rudlova.

V 1859 roku bol zvolený za člena korešpondenta Cársko kráľovského inštitútu za zásluhy pri chemickom a geologickom prieskume minerálnych prameňov. V roku 1861 bol na revízii väznice v Mukačeve. V tom istom roku sa zúčastnil volieb do Uhorského snemu, stal sa poslancom, no Maďari sa postarali o anulovanie volieb. Zvolený bol aj v opakovaných voľbách, ale aj tie boli anulované. V 1862 roku dostal Rád Svätej Anny 2. stupňa pri príležitosti osláv 1000-ročia Ruska, v roku 1863 mu bola udelená hodnosť rakúskeho Radcu. V tom istom roku sa stal aj členom Matice slovenskej, prispieval do časopisu «Slovenské noviny»,[2] tiež sa spolu s A. V. Duchnovičom podieľal na organizovaní a založení Spolku svätého Jána Krstiteľa v Prešove a v roku 1864 v Užhorode literárnej «Spoločnosti sv. Vasiľa Veľkého» pre šírenie duchovnej a kultúrno osvetovej literatúry.

V roku 1864 bol Dobriansky cisárskym dekrétom menovaný za poradcu uhorskej dvornej kancelárie vo Viedni (do roku 1867 bola kancelária najvyšším vládnym organom Uhorska). V roku 1865 sa nakoniec stal poslancom Uhorského snemu a pracoval v ňom do roku 1868 ako politik, ekonóm a hovorca, ktorý predkladá návrhy na rozvoj miestnej samosprávy, daňové reformy a národné sebaurčenie. V roku 1867 odišiel zo štátnej služby a plne sa venoval národnému obrodeniu Karpatskej Rusi, usadiac sa na svojom majetku.

Kultúrno vzdelávacie a národné aktivity

Žijúc v svojej dedine svoj čas venuje osvietenskej, literárnej a organizačnej práci. Bol hlavou Spoločenstva sv. Vasilija Veľkého, podporoval zakarpatské, halíčské aj slovenské tlače, veľkú pozornosť venoval aj cirkevným otázkam. Rozpracoval program, v zhode s ktorým sa mala vyvíjať uhorsko-ruská cirkev. V roku 1868 ho ohlásil spolu s ďalšími dvomi poslancami snemu. Pre Maďarov bol tento plán neprijateľný, začali presadzovať autonómiu celej uhorskej katolíckej cirkvi, namiesto autonómie uhorsko-ruskej uniatskej cirkvi. Na synode v roku 1869, kde prišiel ako zástupca Zemplínskej župy, navrhol potrebu voľby členov špeciálnej Rady uhorsko-ruskej cirkvi, ale maďarská väčšina zúčastnená na rade, ku ktorej sa pridal aj mukačevský episkop Pankovič, prijala iba autonómiu uhorskej katolíckej cirkvi. Na protest Dobrianský opustil radu a spísal protestnú nótu, v ktorej vyjadril svoj nesúhlas s postojmi jej účastníkov. Podporilo ho veľa osobností uhorsko-ruskej a rumunskej cirkvi, a tak výsledky jednania rady neboli realizované.

Dobrianský si tak však urobil nových nepriateľov, ku ktorým sa pridalo maďarské kňazstvo. V roku 1971 bol naňho maďarskými nacionalistami v Užhorode spáchaný atentát. Obeťou sa stal jeho syn Miroslav, ktorý utrpel vážne zranenia. Dobriansky už nemohol otvorene chodiť na uhorské zasadnutia a zúčastňovať sa ruských stretnutí, ktoré bez jeho vedenia značne upadli. Kritizoval Ukrajinomanskú stranu, ktorá sa začala prejavovať už v 70-tich rokoch 19. storočia, za škodu, ktorú robí ruskej veci; kritizoval tiež Staroruskú stranu za nečinnosť. V roku 1875 na niekoľko mesiacov navštívil Rusko a viaceré veľké mestá, stretol sa s Do. P. Pobedonoscevom, M. H. Katkovom, I.S. Aksanovom, I.P. Kornilovom, S.M. Solovjovom a ďalšími; prijal ho aj cárovič Aleksander Aleksandrovič.

Na jeseň 1881 Adolf Dobrianský na žiadosť osobností halíčsko-ruského hnutia odcestoval zo svojho majetku v Čertižnom do Ľvova. Tam viedol boj Haličských Rusínov za národné sebaurčenie, ktoré bolo všemožne potláčané Poliakmi kontrolujúcimi tento región. Ubytoval sa u svojho zaťa J.M.H(G)erovskeho, právnika a ruského aktivistu. Ochotne sa zapojil do boja a bol zvolený za predsedu spoločnosti "Ruské kasíno", ktorá organizovala stretnutia Halíčanov. Snažil sa vytvoriť väzby medzi haličskými patriotmi, minimalizovať rozpory medzi rusofilmi a ukrajinofilmi, aby zjednotil všetkých Rusínov pre spoločné ciele. Situácia v cisárstve sa ale v tom čase už zmenila, Rakúska moc, ktorá dávala prednosť rusofilom, teraz podporovala ukrajinizáciu Halíči. Dobrianského aktivita bola vnímaná ako nežiadúca. Hrozbu v ňom videli najmä Poliaci, čo vyústilo do súdneho konania proti Dobrianského dcére O. Grabar a niekoľkým ďalším ruským hodnostárom v roku 1882. Po súde, na ktorom bol zbavený viny, sa Dobrianský musel presťahovať do Viedne.

Tam sa prakticky po celú dobu zaoberal literárnou činnosťou. V období od 1882 do 1887 boli vydané viaceré jeho diela z dejín Haličskej Rusi, súčasnosti Uhorskej Rusi, o cirkevných záležitostiach, etnografii a lingvistike. V roku 1883 sa odvolal k pápežovi vo veci obrany I. G. Naumoviča, obvineného zo schizmy počas "Procesu s Olgou Grabar". V roku 1885 ruský publicista P. F. Levdik vydal v Moskve jeho memorandum "O súčasných nábožensko-politických postojoch Rakúsko-Uhorskej Rusi", ktoré pozostávalo z odpovedí na listy Haličsko-ruských vodcov o úlohách ruskej tlače v Rakúsku. Dobriansky venoval veľkú pozornosť panslavizmu, rozvíjal myšlienky jednotnej slovanskej reči. Podieľal sa na organizácii a prevádzke slovanských novín ako "Parlamentár","Velehrad", "Slovanský svet", ako aj spoločností, ako "Spoločenstvo pravoslávnych Čechov."

V roku 1887, keď sa jeho zať J. M. Gerovský s manželkou a deťmi presťahoval do Tirolska, presťahoval sa za nimi do Innsbrucku. Tam žil až do konca života, pričom bol vodcom miestnej slovanskej mládeže a napísal niekoľko prác na cirkevné a spoločnoslovanské témy, ako aj otázky sociálno-politického a cirkevného života v súčasnom Rusku, a to najmä v prácach "Plody učenia grófa L. N. Tolstoja" a "Viera a rozum". Vykonajúc súhrn môžeme konštatovať, že Adolf Dobriansky je význačný sociálno-politický činovník v histórii Zakarpatia XIX storočia. Slovenské noviny Sokol roku 1862 o ňom napísala: "je to človek obrovskej energie a komplexných vedomosti. Mnoho pracoval na rozšírení železníc. Kraje, kde pracoval, sa menili na bohatú, prosperujúcu krajinu. Za prácu mu cisár udelil titul rytiera. Pracoval medzi Maďarmi a vykazoval najvyššie úspechy v práci, aby ako Rusín ukázal cnosti nemaďarských národov. Pracoval aj medzi Slovákmi, a tí mali pre Dobrianského len slová najväčšieho uznania a vďaky. "

Slovenský spisovateľ Viliam Pauliny-Tóth napísal o Dobrianskom: "Čo sa týka jeho charakteru, je dobrá duša, čestná, slovanská, je pravdivý kresťan, ktorý verne dodržiava všetky predpisy svojej gréckokatolíckej cirkvi. Je nebojácny duchom, bystrý a veselý, rád a neúnavne pracuje, nebojí sa ťažkostí a nebezpečenstiev.... V jeho dome žije láska a pokoj, tam on je v kruhu jeho rodiny najšťastnejším a najblaženejším... Ochraňuj ho, Bože, nech sa dožije realizácie túžob a prianí svojho života ".

«A. Dobriansky bol veľmi osvietený a plynule hovoril deviatimi jazykmi: maďarsky, nemecky, anglicky, francúzsky, grécky, latinsky, taliansky, slovensky a rusky. Jeho články boli Publikované v Moskve, Paríži, Budapešti, vo Viedni a iných mestách. On bol prívetivý, hovoril slušne, bol skvelý rečník. Hlboko veril v Boha, denne číta Sväté písmo. Každú nedeľu šiel do kostola na služby Božie a počas bohoslužieb si nikdy nesadal. Pretože sa ženil na strednom Slovensku, ženil ho Gréckokatolícky kňaz. V nedeľu si nikdy nedovolil pracovať. Učil ľudí obrábať pôdu, sadiť a štepiť stromy, včeláriť. K ľuďom bol veľmi láskavý. Staral sa o školské vzdelávanie detí z roľníkov. Miloval pôdu. Hovoril, že pôda by mala byť predaná iba do dobrých rúk. Odučoval ľudí od konzumácie alkoholu. V testamente poručil aby bol jeho majetok rozdelený rovnakým dielom medzi obyvateľov Čertižného."

V prvej polovici 20. storočia. Dobrianskému začali vytýkať rusofilstvo, austrofilstvo a skutočnosť, že sa zasadzoval za monarchiu a pomohol potlačiť maďarskú revolúciu. Najmä občiansky vedci predložili také posledné hodnotenie, ktoré úplne odmietalo pozitívne hodnotenie práce A. Dobrianského. Čo na to povedať? Súdiť politické činy Dobrianského vážne a objektívne nemožno z hľadiska XXI storočia, ale z hľadiska času a situácie, v ktorej žil Dobriansky a jeho ľud. Adolf Dobriansky nekonečne miloval svoj ľud, celý svoj život vsadil, aby mu pomohol. On videl, že národ sa sám nezachráni, tak dúfal v pomoc Ruska. Poznal iba v cárske Rusko. Vtedy na pomoc z Ruska čakali aj Česi, Slováci a ostatní Slovania. Ale Dobriansky sa veľmi sklamal, pretože, napriek skutočnosti, že dvakrát navštívil cára Alexandra II, a raz – Vytvára sa Alexandra III, a čelných ministrov, nedosiahol aby sa cár aspoň slovkom zastal Karpatských. Čo je osobná tragédia Dobrianského. Uvidel, že Moskva ho oklamala, uvidel klamstvo, ktoré haličsko-ukrajinskí politici videli už predtým. Tu si zopakujeme: všetci ujarmení Slovania hľadali ich rusofilstvom záchranu v Rusku. S tejto ilúzie sa veľmi pomaly dostávali. Čechov z rusofilstva vyliečil až Masaryk. Vytriezvel aj Dobriansky. "Potom, po súde vo Ľvove, neodišiel do Moskvy, kde mal dcéru Oľgu Grabar, ale na západ do Innsbrucku, kde mal dcéru Alexis Gerovsku. Išiel smerom, ktorý ho vzďaľoval od Moskvy." Neskôr moskvofili zneužívali jeho osobu na brzdenie národného povedomia Zakarpatska.

Nedosiahnúc pomoc Ruska, Dobrianský sa pokúsil obrátiť na Rakúsko. Topiaci sa slamky chytá. Ale to, v žiadnom prípade, neznamenalo austrofilstvo. On plánoval, rovnako ako Česi, zjednotenie Slovanov v Rakúsku, vrátane Halíčanov, Bukovincov a Zakarpaťanov. Slovenský vlastenec Štúr toto austrofilstvo vysvetlil: "Prechod do cisárskeho tábora je nútená sebaobrana." Takže, v tom čase tieto činy nie sú žiadne reakcionárstvo. Len nutnosť, stav topiaceho sa, donútila Dobrianskeho hľadať záchranu u rakúskej moci. Toto urobili aj Slováci, ale ich história to neodsudzuje. Dobriansky už nemal inej cesty. On to urobil pre blaho svojho ľudu, a nie svoje vlastné. Adolf Dobrianský zomrel 6. (19.) marca 1901 v Innsbrucku (Rakúsko-Uhorsko), po dlhodobej chorobe. Pochovali ho v Čertižnom (neďaleko Medzilaboriec na východnom Slovensku) 13. (26.) marca za veľkého zhromaždenia národa, slávnostný pohrebný obrad slúžilo 12 kňazov. Posledný hold pamiatke Adolfa Ivanoviča prišli vzdať roľníci okolitých dedín, jeho príbuzní, priatelia aj predstavitelia ruských spoločenstiev rakuskej Rusi. Adolf Dobrianský bol hlavou veľkej rodiny, prakticky všetky jeho deti a vnuci boli známymi osobnosťami ruského hnutia. Staršia dcéra Oľga, sa vydala za politika Emanuela Ivanoviča Grabara, porodila dvoch synov – umelca a umenovedca Igora a právnika Vladimíra. Dcéra Olena sa vydala za lingvistu Antona Semionoviča Budilova, z tohoto manželstva sa narodili syn Boris, filológ, a dcéra Lídia, ktorá sa stala ženou karpato ruského politika Juliana Michailoviča Gerovského, z ich detí sa preslávil ako ruský aktivisti, filológ Georgij a politik Oleksej. Tiež za karpatoruské osobnosti sa vydali Irina (P. J. Gomičko) a Vira (za I. P. Prodana). Okrem toho mal synov – Volodimír, Miroslav a Boris. Je známe, že v roku 2006 bol zvolený za starostu Rudlova príbuzný Adolfa Dobrianského – Milan Dobranský.

Posledné miesto odpočínku Adolfa Dobrianskeho (v obci Čertižne)

Hlavné diela Dobrianskeho-Sačurova

«Projekt politického programu pre Rakúsku Rus» (1871 р.) Добрянський dokazuje potrebu autonómie pre celú Rakúsku Rus, pretvorenie jej na jeden subjekt Rakúskej federálnej ríše. Dobriansky uvádza, že pri výklade programu treba vychádzať z úvah, že ruský národ čo žije v Rakúsku, je «len čiastočne jedného a toho že ruského, Malo- Bielo- Veľkoruského, má s ním jednu históriu, jedny legendy a jednu národnú tradíciu» (str. 9 – 10). Túto národnú kultúrnu jednotu ruského národa nemôžu zlomiť ani separatistické aktivity ukrajinomanskej strany, ktorá, podľa názoru autora pri nemožnosti vzkriesenia Ukrajiny v rakúskej monarchii "by mala solidárne spolupracovať s «celou našou inteligenciou».[3]

«Vlastenecké listy» (1873 р.) V rade publikácií zverejnených v haličsko-ruských novinách "Slovo" Dobrianský kriticky skúma fenomén "ukrajinofilizmu. Ruský ukrajinofilizmus opisuje nie ako národné, ale sociálne hnutia generované nespokojnosťou maloruských Kozákov s nevoľníckym právom. So zrušením nevoľníctva táto otázka bude vyčerpaná, a jednota ruského ľudu – obnovená. Historické, jazykové a najmä politické konštrukcie "ukrajinomanov" Dobrianský považoval za absurdné a škodlivé.

«Pre západné hranice Podkarpatskej Rusi, z čias sv. Vladimíra» (1880 р.) Dobrianský tvrdí s odkazom na Počiatočnú kroniku a etnografické údaje, že "Stará Rus sa tiahla až do Krakova, ktorý bol postavený v na základoch pradávnej Rusy. Dobrianský sám zostávajúc gréckokatolíkom, dôsledne sleduje politiku zameranú na postupnémý návrat uniátov do lona pravoslávnej cirkvi. V rámci tejto stratégie hľadal autonómiu karpatoruských grékokatolíkov od diecéznych orgánov Maďarska a bránil cirkevno slovanský jazyk a východnú kresťanskú tradíciu-vzhľad a právo kňazov uzavrieť manželstvo, maximálny odpor romanizácii. Týmto otázkam venoval Dobriansky spisy "Odpoveď uhorsko-ruského duchovenstva Prešovskej eparchie svojmu eparchovi" (1881) a "Dovolanie pápežovi v mene uhro-ruskeho duchovenstva Prešovskej eparchie s otázkou o nosení fúzov uniatskými kňazmi "(1881).

V roku 1981 na žiadoť Moskvofilnej inteligencie odchádza zo svojho majetku do Kresljarskeho pri Ľvove, aby viedol moskvofilský tabor. . Ako odozvu, úrady urobili protiopatrenia. Poľnohospodári v obci Hnilyčky, kde slúžil otec Joan Naumovyč – moskofilný filozof, títo prechádzajú na pravoslávie. Úrady zatkli 11 ľudí, vrátane Dobrianskeho a jeho dcéra Olgy Adolfovny (po manželovi Grabar), a to v januári 1882. Olga Adolfovna tiež prešla do Pravoslávia. Boli obvinení z vlastizrady a bolo im navrhované zrieknutie sa. Ale po výraznej reči Dobrianského, boli obžalovaní zbavení viny (všetkých 11 osôb). Potom, 17 (28) 07 1882 keď Dobrianský opustil súdnu budovu, vítal ho s výkrikmi " Hurá ! " mnohotisícový zástup ľudí. Ale on bol nútený odísť do Viedne. Viedenská obdobie života Dobrianského je jedným z najproduktívnejších. On sa prejavuje ako ideológ pravoslávneho Panslavizmu: Veľkorusi, Malorusi a Bielorusi tvoria jednotný národ; v konečnej miere všetky slovanské národy tvoria jeden svet, spoločným jazykom pre všetkých Slovanov je cirkevná slovančina a ruština, všeobecné náboženstvo je výlučne pravoslávie. Jeho učeníci šli ešte ďalej a predniesli tézu o jedinom slovanskom národe. Táto myšlienka bola predložená viedenskou slovanskou mládežou 6 (18) decembera 1886:

" My, zástupcovia všetkých kmeňov slovanských, Rusi, Srbi a Chorváti, Česi a Slováci, Bulhari a Slovinci, my slovanská mládež, vyznávame s Vami a pre Vás : je iba jeden viac než 100 miliónový národ Slovanov, a on predstavuje samostatný a nezávislý slovanský svet. Prajeme si s Vami jeho zjednotenie a jednotu. Slovania žijú svoj ​​vlastný život a máju svoju nezávislú, viac ako tisícročnú kultúru. Znovu sa zjednotia všetci Slovania v ich Slovianskej ľudovej svätej pravoslávnej cirkvi, odkázanou im apoštolmi sv. Cyrilom a Metodom, filozofmi Slovanov. Slovania tiež zanechajú cudzie Rímsko – nemecké písmo a vrátia sa k svojej slovanskej abecede. Všetci držíme zástavu našej najosvietenejšej staroslovienskej reči a považujeme ho za dedičstvo, zanechané nám našimi predkami, a my v tomto čase chceme mať jeden živý celoslovanský jazyk. (nasledujú podpisy: 40 Rusov, 7 Bulharov, 26 Srbov, 14 Slovákov, 22 Chorvátov, 24, Slovincov a 66 Čechov. Celkom 200 podpisov) [4]. Svoje názory na spoločný celoslovanský jazyk Dobriansky formuloval vo svojej práci " Pohľad na otázku spoločného celoslovanského jazyka" (1888): "Ukazuje sa, že všetci Slovania, mimo Poliakov, uznávajú potrebu duchovného zjednotenia všetkých vetiev Slovanov, a to cez spoločný slovanský jazyk, ktorý po vzájomnej dohode má byť ruský jazyk. "

"Na druhej strane bol Dobrianský horlivým zástancom zachovanie cirkevného praslovanského jazyka v liturgii Slovanov, a čiastočne v ich duchovnej literatúre, z hľadiska historickej hodnoty a pre svoju blízkosť k etymologickým základom slovanského jazyka. V postupnom šírení medzi latynkujúcimi Gréko Slovanmi, v Cyrilike videl jednu z dôležitých podmienok ich konvergencie s písmom Pravoslávnych Slovanov, a zároveň ako vonkajšiu bariéru proti splynutiu s národmi na západe, podobne ako Juliánsky kalendár v meraní času.

Niet divu, že Dobrianský bol nezmieriteľným nepriateľom jazykového delenia medzi vetvami ruského ľudu. Vznik a šírenie vzdelaneckej reči u Malorusov a špeciálne u Červonorusov, ako by pleonastického kabátca pre jazyk Puškina a Gogoľa, on považoval zradcovskou zradou starých legiend ruského ľudu a životných záujmov národa, rovnako ako celého Greko-slovanského sveta".[5]

Súčasne Dobrianský napísal nasledujúce diela
  • "Apelácia I.G. Naumoviča" (1883) – pokus o ochranu exkomunikovaného z rímskokatolíckej cirkvi otca I. Naumoviča za snahu o "schizmu", a dáva do protikladu úpadok haličsko – ruskej gréckokatolíckej cirkvi, ktorého koreň vidí v romanizácii, s prosperujúcim stavom Pravoslávnej Cirkvi. "V takomto stave záležitosti by sa nikto nemal diviť, ak ruskí Uniáti, ktorí bezdôvodne pripisujú dogmatickej únii hroziace nebezpečenstvo stratenia gréckej cirkvi, okrem toho, svojej národnosti, aby sa zabránilo takej hrozbe ich mravnej smrti, opustili samú úniu, a už dávno sa vrátili do lona grécko-východnej cirkvi."[6]
  • "O súčasných náboženských-politických pozíciách Uhorskej Rusi" (1885) – V tejto práci Dobrianský priamo radí svojím rodákom nečakať na pomoc od Ríma, ktorý "často káral ruský národ ze to, že mu je verný, Hrdý, ale všeobecne od « hrdého, ale preto prežitého svojho vetchéhoZápadu ». Ďalej Dobrianský povedal, že pri pokračovaní politiky latinizácie, návrat haličských a uhorských Rusov bude nevyhnutný a otvorene vyzýva k tomuto pohybu, čo z hľadiska katolíckeho Rakúsko – Uhorskeho cisárstva bolo neslýchanou drzosťou: «ukončenie opatrovníctva v záležitostiach cirkvi (ide o staranie sa moci cudzinca –. Do. F.), môže byť dosiahnutý iba zjednotením našej cirkevné s pravoslávnou, grécko – východnou». Ako navrhovaný Dobrianskym Sobor haličských a uhorsko ruských uniátov – ako protiklad rimanizácie, nebude zvolaný, "nebudeme obviňovať, ak celý národ bude nasledovať príklad dvanásť miliónov svojich bratov (to je zjednotenie bieloruských a holmskyh Uniatov -. Do. F.), aby zjednotenie s Pravoslávijím bolo večný a pevný krok k ich záchrane.» Táto kniha bola v Rakúsku zakázaná.[7]
  • "Pomenovanie rakúsko – uhorských Rusov" (1885) – V tejto práci Dobrianský na základe jazykovéj, filologickej a historickej analýzy odhaľuje totožnosť pojmov "Rusyn", "rusínsky", "Rus", "ruský". Toto polemická práce proti oficiálnej " rakúsko – ukrajinskej propagande", ktorá tvrdila, že názvy "ruský", "rutenský" sa vzťahuje len na Halič a Podkarpatskú Rus (Malorusko), a "rusijský" iba pre Rusov (velkorusov). Ale Dobrianska ukazuje na nedostatok vážnosti týchto obvinení, a znovu deklaruje etnickú, jazykovú a národno kultúrnu jednotu všetkých ruských národností.
  • "V deň sviatku sv. mučeníka Dimitria" (1886) – Dobrianský je tiež autorom tohoto dôležitého cirkevno-politického manifestu, článku, v ktorom tvrdí, že sv. Metod bol arciepiskopom autocephalnej slovanskej cirkvi, ale po jeho smrti nemecké duchovenstvo a moravská vláda, ktorá ho podporovala, zabránili vymenovaniu nástupcu Metoda, ktorým sa mal stať Ahapon Zdatný. Uhorská cirkev až do konca XII storočia, bola tiež pravoslávna, únia bola prijatá len na konci XII storočia, počas kraľovania Bélu Tretieho. To znamená, že pravoslávna cirkev je pôvodnou pre celý slovanský svet, pre celú východnú a dokonca aj strednú Európu, a katolicizmus – zavedený nemeckým panovaním. Dobrianska navrhoval vytvorenie spoločnej slovanskej federácie v nasledujúcej podobe : Slovanské štáty sa pripoja k Rusku na federálnych zásadách.
Teologické práce

Dobrianský bol respondentom slovanofilov v Rusku a tiež ľudí ako hlavný prokurátor P. Pobedonoscev. Na ich žiadosť, zaujal principiálne stanovisko proti ruským liberálnym západníkom a prívržencom reformácie cirkvi. Sporil sa s nimi v Haliči. Ide o práce: Kalendárne otázky v Rusy a Západe (1894), Plody výučby grófa Tolstého (1896) a Odsúdenie pravoslávnym Haličanom reformy ruskej cirkevnej správy, ktorá sa pripravuje ruskými liberálmi našej doby (1899).

V "Kalendárnych otázkach" Dobriansky nie len potvrdzuje správnosť priaznivcov Julianského kalendára na základe detailného skúmania v kontexte cirkevnej histórie, tvrdí, že Juliánsky kalendár "jednoduchý, ľahký a praktický, stále zostáva neprekonaným", ale vyjadril veľmi odvážny, ale hlboký pravoslávny úsudok, že rímska cirkev z pápežského jarma" sa môže oslobodiť iba návratom k zdravým tradičných základom Kristovej Cirkvi, čiže prostredníctvom zjednotenie s pravoslávnou cirkvou."[8]

V „Odsúdení pravoslávneho halíčana“ Dobrianský rozoberá kritikov N. Durnova a činnosť Sv. Synody a ruských teologických seminárov. Dobrianský chráni autoritu Najsvätéjšej Riadiacej Synody Pravoslávnej Greco-ruskej cirkvi, stavia sa proti pokusom anti-cirkevnej kampane a ukazuje na nebezpečenstvo, ako katolíckej tak aj protestantskej (shtundsts) propagandy, osobitne vykresľuje nebezpečenstvo šírenia v Rusy "z najľahostajnejšieho postoja k náboženstvu, ktorý je už dlho známy v západnej Európe s názvom „bezkonfesijnosť alebo v neverstvo“ [9]

Referencie

  1. [Ф. Ф. Аристов. Карпаторусские письменники. М., 1916, стор. 210 – 211]
  2. [Ф. Ф. Аристов. Цит. соч., стр.210]
  3. [Ф. Ф. Аристов. Карпаторусские письменники. М., 1916, стор. 164 – 165]
  4. [Ф. Ф. Аристов. Цит. соч., стр.175]
  5. [Ф. Ф. Аристов. Цит. соч., стр 215]
  6. [Ф. Ф. Аристов. Цит. соч., стр.178]
  7. [Ф. Ф. Аристов. цит. соч., стр.180]
  8. [Ф. Ф. Аристов. Цит. соч., стр.200]
  9. [Ф. Ф. Аристов. цит. соч., стр.206]

Iné projekty

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Добрянський Адольф Іванович na ukrajinskej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).