Palácio Nacional da Pena: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
 
Riadok 87: Riadok 87:


== Dejiny ==
== Dejiny ==
.Dejiny paláca siahajú do stredoveku, keď na kopci začali s výstavbou kaplnky. Podľa legendy sa k stavebným prácam pristúpilo po zjavení [[Mária (matka Ježiša)|Panny Márie]]. V roku [[1493]] kráľ [[Ján II. (Portugalsko)|Ján II.]] v spoločnosti svojej manželky kráľovnej Lenor vystúpil na vrch, aby tam zložil svoj slávnostný sľub. Jeho následník [[Manuel I. (Portugalsko)|Manuel I.]] si túto svätyňu taktiež veľmi obľúbil a nariadil výstavbu kláštora, ktorý daroval Rádu sv. Jarolíma. Kláštor sa na dlhé storočia stal miestom na tiché meditácie a domovom 18 mníchov.
Dejiny paláca siahajú do stredoveku, keď na kopci začali s výstavbou kaplnky. Podľa legendy sa k stavebným prácam pristúpilo po zjavení [[Mária (matka Ježiša)|Panny Márie]]. V roku [[1493]] kráľ [[Ján II. (Portugalsko)|Ján II.]] v spoločnosti svojej manželky kráľovnej Lenor vystúpil na vrch, aby tam zložil svoj slávnostný sľub. Jeho následník [[Manuel I. (Portugalsko)|Manuel I.]] si túto svätyňu taktiež veľmi obľúbil a nariadil výstavbu kláštora, ktorý daroval Rádu sv. Jarolíma. Kláštor sa na dlhé storočia stal miestom na tiché meditácie a domovom 18 mníchov.


V [[18. storočie|18. storočí]] kláštor výrazne poškodil blesk. Krátko nato oblasť zasiahlo silné [[Zemetrasenie v Lisabone|zemetrasenie]], ktoré premenilo kláštor na úplné ruiny. Kaplnka zázrakom unikla prírodným katastrofám bez väčšej ujmy. Niekoľko desaťročí ruiny ostali nedotknuté, až kým neučarovali mladému princovi Ferdinandovi. V roku [[1838]] si kráľ [[Ferdinand II. (Portugalsko)|Ferdinand II.]] prisvojil starý kláštor a okolité pozemky, neďaleký maurský hrad a niekoľko ďalších statkov. Potom sa dal na úpravy ruín kláštora, ktoré premenil na palác slúžiaci ako letné sídlo portugalskej kráľovskej rodiny. Keďže bol nemeckého pôvodu z dynastie Saxon-Coburg-Gotha, povolal si nemeckých architektov a inšpiroval sa bavorskými palácmi. Vedúcim projektu bol barón [[Wilhelm Ludwig von Eschwege|Eschwege]], ktorý v tejto stavbe spojil maurský, [[Gotika|gotický]] manuelský štýl. Kráľ [[Ferdinand II. (Portugalsko)|Ferdinand]] a kráľovná [[Mária II. (Portugalsko)|Mária II.]] výrazne zasiahli do výzdoby. Okrem symbolizmu kráľ trval na klenbách, stredovekých a islamských prvkoch, zároveň sám navrhol aj výrazné zdobené okno na hlavnej fasáde. Po smrti Ferdinanda sa palác dostal do vlastníctva jeho druhej manželky Elizy Henslerovej, tá ho následne predala kráľovi [[Ľudovít (Španielsko)|Ľudovítovi]], ktorý ho chcel prinavrátiť kráľovskej rodine. Od tých čias ho kráľovská rodina opäť často využívala. V roku [[1889]] ho odkúpil Portugalský štát a po Republikánskej revolúcii v roku [[1910]] ho vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku a premenili ho na múzeum. Posledná kráľovná Portugalska Amélia strávila svoju poslednú noc pred odchodom do exilu práve v tomto paláci.
V [[18. storočie|18. storočí]] kláštor výrazne poškodil blesk. Krátko nato oblasť zasiahlo silné [[Zemetrasenie v Lisabone|zemetrasenie]], ktoré premenilo kláštor na úplné ruiny. Kaplnka zázrakom unikla prírodným katastrofám bez väčšej ujmy. Niekoľko desaťročí ruiny ostali nedotknuté, až kým neučarovali mladému princovi Ferdinandovi. V roku [[1838]] si kráľ [[Ferdinand II. (Portugalsko)|Ferdinand II.]] prisvojil starý kláštor a okolité pozemky, neďaleký maurský hrad a niekoľko ďalších statkov. Potom sa dal na úpravy ruín kláštora, ktoré premenil na palác slúžiaci ako letné sídlo portugalskej kráľovskej rodiny. Keďže bol nemeckého pôvodu z dynastie Saxon-Coburg-Gotha, povolal si nemeckých architektov a inšpiroval sa bavorskými palácmi. Vedúcim projektu bol barón [[Wilhelm Ludwig von Eschwege|Eschwege]], ktorý v tejto stavbe spojil maurský, [[Gotika|gotický]] manuelský štýl. Kráľ [[Ferdinand II. (Portugalsko)|Ferdinand]] a kráľovná [[Mária II. (Portugalsko)|Mária II.]] výrazne zasiahli do výzdoby. Okrem symbolizmu kráľ trval na klenbách, stredovekých a islamských prvkoch, zároveň sám navrhol aj výrazné zdobené okno na hlavnej fasáde. Po smrti Ferdinanda sa palác dostal do vlastníctva jeho druhej manželky Elizy Henslerovej, tá ho následne predala kráľovi [[Ľudovít (Španielsko)|Ľudovítovi]], ktorý ho chcel prinavrátiť kráľovskej rodine. Od tých čias ho kráľovská rodina opäť často využívala. V roku [[1889]] ho odkúpil Portugalský štát a po Republikánskej revolúcii v roku [[1910]] ho vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku a premenili ho na múzeum. Posledná kráľovná Portugalska Amélia strávila svoju poslednú noc pred odchodom do exilu práve v tomto paláci.

Aktuálna revízia z 15:34, 11. máj 2017

Svetové dedičstvo UNESCO
Svetové dedičstvo UNESCO
Palácio Nacional da Pena
Hrad Pena
hrad
Celkový pohľad na Hrad Pena
Prezývka: Paço Real (Kráľovský palác)[1]
Štát Portugalsko Portugalsko
Mesto Sintra
Súradnice 38°47′16″S 9°23′26″Z / 38,78778°S 9,39056°Z / 38.78778; -9.39056
Autor Wilhelm Ludwig von Eschwege
Štýl romantický
Dokončený 1854
Vlastník Portugalský štát
Poloha Hradu v Portugalsku
Poloha Hradu v Portugalsku
Wikimedia Commons: Palácio Nacional da Pena
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Palácio Nacional da Pena je hrad (označovaný aj ako palác) na hradnom vrchu nad portugalským mestom Sintra. Palác je v Zozname svetového dedičstva UNESCO a je jedným zo siedmich divov Portugalska. Hrad je využívaný portugalskou vládou alebo portugalským prezidentom, keď prijímajú zahraničných hostí, alebo na ostatné oficiálne príležitosti vedené portugalským štátom.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Dejiny paláca siahajú do stredoveku, keď na kopci začali s výstavbou kaplnky. Podľa legendy sa k stavebným prácam pristúpilo po zjavení Panny Márie. V roku 1493 kráľ Ján II. v spoločnosti svojej manželky kráľovnej Lenor vystúpil na vrch, aby tam zložil svoj slávnostný sľub. Jeho následník Manuel I. si túto svätyňu taktiež veľmi obľúbil a nariadil výstavbu kláštora, ktorý daroval Rádu sv. Jarolíma. Kláštor sa na dlhé storočia stal miestom na tiché meditácie a domovom 18 mníchov.

V 18. storočí kláštor výrazne poškodil blesk. Krátko nato oblasť zasiahlo silné zemetrasenie, ktoré premenilo kláštor na úplné ruiny. Kaplnka zázrakom unikla prírodným katastrofám bez väčšej ujmy. Niekoľko desaťročí ruiny ostali nedotknuté, až kým neučarovali mladému princovi Ferdinandovi. V roku 1838 si kráľ Ferdinand II. prisvojil starý kláštor a okolité pozemky, neďaleký maurský hrad a niekoľko ďalších statkov. Potom sa dal na úpravy ruín kláštora, ktoré premenil na palác slúžiaci ako letné sídlo portugalskej kráľovskej rodiny. Keďže bol nemeckého pôvodu z dynastie Saxon-Coburg-Gotha, povolal si nemeckých architektov a inšpiroval sa bavorskými palácmi. Vedúcim projektu bol barón Eschwege, ktorý v tejto stavbe spojil maurský, gotický manuelský štýl. Kráľ Ferdinand a kráľovná Mária II. výrazne zasiahli do výzdoby. Okrem symbolizmu kráľ trval na klenbách, stredovekých a islamských prvkoch, zároveň sám navrhol aj výrazné zdobené okno na hlavnej fasáde. Po smrti Ferdinanda sa palác dostal do vlastníctva jeho druhej manželky Elizy Henslerovej, tá ho následne predala kráľovi Ľudovítovi, ktorý ho chcel prinavrátiť kráľovskej rodine. Od tých čias ho kráľovská rodina opäť často využívala. V roku 1889 ho odkúpil Portugalský štát a po Republikánskej revolúcii v roku 1910 ho vyhlásili za národnú kultúrnu pamiatku a premenili ho na múzeum. Posledná kráľovná Portugalska Amélia strávila svoju poslednú noc pred odchodom do exilu práve v tomto paláci.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Pohádková Sintra (po česky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]