Jozef Heriban (1925): Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
drobnosti (najmä interpunkcia)
d Revízia 6682301 používateľa 178.40.142.84 (diskusia) bola vrátená
Značka: vrátenie
Riadok 69: Riadok 69:
}}
}}


[[Profesor (vedecko-pedagogická hodnosť)|Prof.]] [[Doktor teológie|ThDr.]] '''Jozef Heriban''' [[Saleziáni Don Bosca|SDB]], [[Doctor honoris causa|Dr. h. c.]] (* [[7. máj]] [[1925]], [[Šelpice]] – † [[16. apríl]] [[2009]], [[Rím]], [[Taliansko]]), bol slovenský [[Saleziáni Don Bosca|saleziánsky]] kňaz, polyglot, medzinárodne uznávaný biblista, náboženský spisovateľ, misionár.
[[Profesor (vedecko-pedagogická hodnosť)|Prof.]] [[Doktor teológie|ThDr.]] '''Jozef Heriban''' [[Saleziáni Don Bosca|SDB]], [[Doctor honoris causa|Dr.h.c.]] (* [[7. máj]] [[1925]], [[Šelpice]] – † [[16. apríl]] [[2009]], [[Rím]], [[Taliansko]]) bol slovenský [[Saleziáni Don Bosca|saleziánsky]] kňaz, polyglot, medzinárodne uznávaný biblista, náboženský spisovateľ, misionár.


== Životopis ==
== Životopis ==
Narodil sa Ignácovi Heribanovi a Márii (rod. Bohovičovej), ktorí dali svojim trom deťom kresťanskú výchovu. Po ukončení základnej školy navštevoval biskupské gymnázium v [[Trnava|Trnave]]. Matka mu zomrela, keď mal pätnásť rokov. Popri štúdiu navštevoval saleziánsky študentský domov, až kým v roku [[1943]] nevstúpil do saleziánskeho [[noviciát]]u v [[Benediktínsky kláštor (Hronský Beňadik)|Hronskom Svätom Beňadiku]]. Po zložení prvých rehoľných sľubov v roku [[1944]] pokračoval v štúdiách v Saleziánskom pedagogickom študentáte v Trnave, kde v rokoch [[1947]] – [[1950]] vykonal povinnú pedagogickú prax profesora cudzích jazykov. Keď ho v roku 1950 zastihla tzv. [[Akcia K]], zdalo sa, že cesta k jeho povolaniu sa skončila. S malou skupinkou mladých saleziánov, ktorú viedol [[Titus Zeman]], však 1. septembra prekročil hranice Česko-Slovenska a dostal sa do [[Turín]]a, kde pokračoval v štúdiách. Tu 1. novembra toho istého roku zložil doživotné rehoľné sľuby. V rokoch [[1951]] – [[1955]] absolvoval teologické štúdiá na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne; v poslednom roku dosiahol teologický licenciát (ThLic.) diplomovou prácou z oblasti [[Mariológia|mariológie]]. [[1. júl]]a [[1955]] bol v turínskej bazilike vysvätený za kňaza.
Narodil sa Ignácovi Heribanovi a Márii (rod. Bohovičovej), ktorí dali svojim trom deťom kresťanskú výchovu. Po ukončení základnej školy, navštevoval biskupské gymnázium v [[Trnava|Trnave]]. Matka mu zomrela keď mal pätnásť rokov. Popri štúdiu navštevoval saleziánsky študentský domov až kým v roku [[1943]] vstúpil do saleziánskeho [[noviciát]]u v [[Benediktínsky kláštor (Hronský Beňadik)|Hronskom Svätom Beňadiku]]. Po zložení prvých rehoľných sľubov v roku [[1944]] pokračoval v štúdiách v Saleziánskom pedagogickom študentáte v Trnave, kde v rokoch [[1947]] – [[1950]] vykonal povinnú pedagogickú prax profesora cudzích jazykov. Keď ho v roku 1950 zastihla tzv. [[Akcia K]], zdalo sa, že cesta k jeho povolaniu sa skončila. S malou skupinkou mladých saleziánov, ktorú viedol [[Titus Zeman]] však prekročil 1. septembra hranice Česko-Slovenska a dostal sa do [[Turín]]a, kde pokračoval v štúdiách. Tu 1. novembra ešte toho roku zložil doživotné rehoľné sľuby. V rokoch [[1951]] – [[1955]] absolvoval teologické štúdiá na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne; v poslednom roku dosiahol teologický licenciát (ThLic.) diplomovou prácou z oblasti [[Mariológia|mariológie]]. [[1. júl]]a [[1955]] bol v turínskej bazilike vysvätený za kňaza.


V rokoch [[1955]] – [[1957]] študoval na [[Pontificio Istituto Biblico]] v [[Rím]]e, dosiahol licenciát z biblických vied. V októbri [[1957]] sa zúčastnil archeologickej študijnej výpravy v [[Chirba Kumrán|Kumráne]] a [[Jericho|Jerichu]]. Po ukončení biblických štúdií bol v rokoch [[1957]]{{--}}[[1967]] profesorom biblických vied v [[Tokio|Tokiu]], zároveň zastával funkciu špirituála bohoslovcov. Od roku [[1965]] do [[1973]] pôsobil ako [[kaplán]] a špirituál pri veľkej škole Inštitútu dcér Márie Pomocnice Seibi Gakuen College v Akabane (Tokio), na pozvanie ako [[docent]] [[Nový zákon|novozákonnej]] [[Exegéza|exegézy]] na teologickej fakulte otcov [[Spoločnosť Ježišova|jezuitov]] na Sophia University (Jōchi Daigaku) v Tokiu, ktorá je jednou z najznámejších japonských neštátnych univerzít uznaných štátom. Popritom prednášal [[Biblia|Sväté písmo]] na Shirayuri Women’s University.
[[1955]] – [[1957]] študoval na [[Pontificio Istituto Biblico]] v [[Rím]]e, dosiahol licenciát z biblických vied. V októbri [[1957]] sa zúčastnil archeologickej študijnej výpravy v [[Chirba Kumrán|Kumráne]] a [[Jericho|Jerichu]]. Po ukončení biblických štúdií bol v rokoch [[1957]]{{--}}[[1967]] profesorom biblických vied v [[Tokio|Tokiu]], zároveň zastával funkciu špirituála bohoslovcov. Od roku [[1965]] do [[1973]] pôsobil ako [[kaplán]] a špirituál pri veľkej škole Inštitútu dcér Márie Pomocnice Seibi Gakuen College v Akabane (Tokio), na pozvanie ako [[docent]] [[Nový zákon|novozákonnej]] [[Exegéza|exegézy]] na teologickej fakulte otcov [[Spoločnosť Ježišova|jezuitov]] na Sophia University (Jōchi Daigaku) v Tokiu, ktorá je jednou z najznámejších japonských neštátnych univerzít uznaných štátom. Popritom prednášal [[Biblia|Sväté písmo]] na Shirayuri Women´s University.


Neskôr pôsobil ako riaditeľ saleziánskej komunity pri strednom a vyššom gymnáziu ''Seikō Gakuin'' v [[Osaka (mesto)|Osake]], popritom bol správcom tamojšej farnosti, pôsobil ako profesor na ''Shin’ai Women’s College'' v Osake a Obayashi Seishin Gakuin v Takarazuke a prednášal biblické vedy na teologickej fakulte Sapientia University (Eichi Daigaku). V Japonsku a po návrate do Európy publikoval viaceré práce v [[japončina|japončine]] pre vedeckú komunitu, pre mladých, publikoval v japonských časopisoch, pre poslucháčov na univerzitách pripravil rôzne didaktické pomôcky k štúdiu Svätého písma. Okrem japončiny ovládal ďalších 10 jazykov.
Neskôr pôsobil ako riaditeľ saleziánskej komunity pri strednom a vyššom gymnáziu ''Seikō Gakuin'' v [[Osaka (mesto)|Osake]], popritom bol správcom tamojšej farnosti, pôsobil ako profesor na ''Shin´ai Women´s College'' v Osake a Obayashi Seishin Gakuin v Takarazuke a prednášal biblické vedy na teologickej fakulte Sapientia University (Eichi Daigaku). V Japonsku a po návrate do Európy publikoval viaceré práce v [[japončina|japončine]] pre vedeckú komunitu, pre mladých, publikoval v japonských časopisoch, pre poslucháčov na univerzitách pripravil rôzne didaktické pomôcky k štúdiu Svätého písma. Okrem japončiny ovládal ďalších 10 jazykov.
V roku [[1976]] sa vrátil do Talianska<ref>[http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20090416013 Zomrel profesor Jozef Heriban]</ref>, začal publikovať v [[taliančina|taliančine]] a 15. novembra [[1980]] obhájil vyše 450-stranovú dizertačnú prácu z biblickej teológie; knižne vyšla v roku [[1983]]. Popritom prednášal exegézu a [[Helenistické koiné|novozákonný grécky jazyk]]. Taktiež už v tomto období pripravoval prvé práce z biblických vied pre Slovensko. Ide predovšetkým o ''Bibliografickú príručku pre štúdium Svätého písma'' vydanú v roku [[1986]] v [[Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme|SÚSCM]], v ktorej podáva detailný prehľad 406 najlepších svetových biblických diel, ďalej priekopnícke poznámky k spisom Nového zákona z roku [[1988]], svetovo cenené encyklopedické dielo v podobe 1 300-stranového ''[[Príručný lexikón biblických vied|Príručného lexikónu biblických vied]]'' z roku [[1992]]. Jedinečná je jeho spolupráca na prvom jednozväzkovom vydaní Svätého písma s prihliadnutím na Neovulgátu z roku [[1995]], ku ktorému napísal všetky biblické úvody a preložil knihy [[Kniha Tobiáš|Tobiáš]] a [[Kniha Judita|Judita]]; všetky úvody vyšli v roku [[1997]] v knihe ''Úvody do Starého i Nového zákona s výberovou a tematicky zoradenou bibliografiou''. Prof. Heriban publikoval aj semiotické články o japonskom jazyku a mnohé iné práce.
V roku [[1976]] sa vrátil do Talianska<ref>[http://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20090416013 Zomrel profesor Jozef Heriban]</ref>, začal publikovať v [[taliančina|taliančine]] a 15. novembra [[1980]] obhájil vyše 450 stranovú dizertačnú prácu z biblickej teológie; knižne vyšla v roku [[1983]]. Popritom prednášal exegézu a [[Helenistické koiné|novozákonný grécky jazyk]]. Taktiež už v tomto období pripravoval prvé práce z biblických vied pre Slovensko. Ide predovšetkým o ''Bibliografickú príručku pre štúdium Svätého písma'' vydanú v roku [[1986]] v [[Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme|SÚSCM]] v ktorej podáva detailný prehľad 406 najlepších svetových biblických diel, ďalej priekopnícke poznámky k spisom Nového zákona z roku [[1988]], svetovo cenené encyklopedické dielo v podobe 1 300-stranového ''[[Príručný lexikón biblických vied|Príručného lexikónu biblických vied]]'' z roku [[1992]], jedinečná spolupráca na prvom jednozväzkovom vydaní Svätého písma s prihliadnutím k Neovulgáte z roku [[1995]], ku ktorému napísal všetky biblické úvody a preložil knihy [[Kniha Tobiáš|Tobiáš]] a [[Kniha Judita|Judita]]; všetky úvody vyšli v roku [[1997]] v knihe ''Úvody do Starého i Nového zákona s výberovou a tematicky zoradenou bibliografiou''. Prof. Heriban publikoval aj semiotické články o japonskom jazyku a mnohé iné práce.


V roku [[1989]] bol v [[Dublin]]e zvolený za člena medzinárodnej organizácie ''Studiorum Novi Testamenti Societas'', združujúcej svetových odborníkov na [[Nový zákon]]. Jeho meno sa uvádza medzi najvýznamnejšími veličinami v oblasti biblických vied a archeológie. Prednášal biblické vedy na viacerých univerzitách vo svete, okrem vyššie spomínaných to boli [[Filipíny]] a [[Nemecko]]. Zúčastňoval sa na viacerých svetových kongresoch biblistov ([[Izrael]], [[Francúzsko]], Nemecko, [[Španielsko]], [[Mexiko]], [[Škótsko]], [[Belgicko]]) a organizoval a viedol niekoľko vedeckých výprav do Svätej zeme. Prof. Jozef Heriban napísal súhrnne vyše 100 diel v rôznych jazykoch (taliančina, [[francúzština]], [[angličtina]], [[nemčina]], japončina).
V roku [[1989]] bol v [[Dublin]]e zvolený za člena medzinárodnej organizácie ''Studiorum Novi Testamenti Societas'', združujúcej svetových odborníkov na [[Nový zákon]]. Jeho meno sa uvádza medzi najvýznamnejšími veličinami v oblasti biblických vied a archeológie. Prednášal biblické vedy na viacerých univerzitách vo svete, okrem vyššie spomínaných to boli [[Filipíny]] a [[Nemecko]]. Zúčastňoval sa na viacerých svetových kongresoch biblistov ([[Izrael]], [[Francúzsko]], Nemecko, [[Španielsko]], [[Mexiko]], [[Škótsko]], [[Belgicko]]) a organizoval a viedol niekoľko vedeckých výprav do Svätej zeme. Prof. Jozef Heriban napísal súhrnne vyše 100 diel v rôznych jazykoch (taliančina, [[francúzština]], [[angličtina]], [[nemčina]], japončina).
Riadok 88: Riadok 88:


== Ocenenia ==
== Ocenenia ==
* 30. júla 1969 – udelenie čestného štátneho občianstva [[Rakúsko|Rakúskej republiky]]
* 30. júla 1969 – Udelenie čestného štátneho občianstva [[Rakúsko|Rakúskej republiky]]
* 1989 – riadny člen Studiorum Novi Testamenti Societas, [[Dublin]]
* 1989 – riadny člen Studiorum Novi Testamenti Societas, [[Dublin]]
* riadny člen Associazione Biblica Italiana, [[Rím]]
* riadny člen Associazione Biblica Italiana, [[Rím]]

Verzia z 18:58, 14. jún 2018

Jozef Heriban
slovenský saleziánsky kňaz a biblista
Štát pôsobeniaTaliansko Taliansko
Japonsko Japonsko
Biografické údaje
Narodenie7. máj 1925
Šelpice, ČSR
Úmrtie16. apríl 2009 (83 rokov)
Rím, Taliansko
PochovanýŠelpice
Svätenia
Cirkevrímskokatolícka
Rehoľník
RehoľaSaleziáni Don Bosca
Vstup1943
Večné sľuby1. november 1950 (25 rokov)
Kňaz
Kňazská vysviacka1. júl 1955 (30 rokov)
Turínsky dóm

Prof. ThDr. Jozef Heriban SDB, Dr.h.c. (* 7. máj 1925, Šelpice – † 16. apríl 2009, Rím, Taliansko) bol slovenský saleziánsky kňaz, polyglot, medzinárodne uznávaný biblista, náboženský spisovateľ, misionár.

Životopis

Narodil sa Ignácovi Heribanovi a Márii (rod. Bohovičovej), ktorí dali svojim trom deťom kresťanskú výchovu. Po ukončení základnej školy, navštevoval biskupské gymnázium v Trnave. Matka mu zomrela keď mal pätnásť rokov. Popri štúdiu navštevoval saleziánsky študentský domov až kým v roku 1943 vstúpil do saleziánskeho noviciátu v Hronskom Svätom Beňadiku. Po zložení prvých rehoľných sľubov v roku 1944 pokračoval v štúdiách v Saleziánskom pedagogickom študentáte v Trnave, kde v rokoch 1947 – 1950 vykonal povinnú pedagogickú prax profesora cudzích jazykov. Keď ho v roku 1950 zastihla tzv. Akcia K, zdalo sa, že cesta k jeho povolaniu sa skončila. S malou skupinkou mladých saleziánov, ktorú viedol Titus Zeman však prekročil 1. septembra hranice Česko-Slovenska a dostal sa do Turína, kde pokračoval v štúdiách. Tu 1. novembra ešte toho roku zložil doživotné rehoľné sľuby. V rokoch 1951 – 1955 absolvoval teologické štúdiá na Pápežskej saleziánskej univerzite v Turíne; v poslednom roku dosiahol teologický licenciát (ThLic.) diplomovou prácou z oblasti mariológie. 1. júla 1955 bol v turínskej bazilike vysvätený za kňaza.

1955 – 1957 študoval na Pontificio Istituto Biblico v Ríme, dosiahol licenciát z biblických vied. V októbri 1957 sa zúčastnil archeologickej študijnej výpravy v Kumráne a Jerichu. Po ukončení biblických štúdií bol v rokoch 1957 – 1967 profesorom biblických vied v Tokiu, zároveň zastával funkciu špirituála bohoslovcov. Od roku 1965 do 1973 pôsobil ako kaplán a špirituál pri veľkej škole Inštitútu dcér Márie Pomocnice Seibi Gakuen College v Akabane (Tokio), na pozvanie ako docent novozákonnej exegézy na teologickej fakulte otcov jezuitov na Sophia University (Jōchi Daigaku) v Tokiu, ktorá je jednou z najznámejších japonských neštátnych univerzít uznaných štátom. Popritom prednášal Sväté písmo na Shirayuri Women´s University.

Neskôr pôsobil ako riaditeľ saleziánskej komunity pri strednom a vyššom gymnáziu Seikō Gakuin v Osake, popritom bol správcom tamojšej farnosti, pôsobil ako profesor na Shin´ai Women´s College v Osake a Obayashi Seishin Gakuin v Takarazuke a prednášal biblické vedy na teologickej fakulte Sapientia University (Eichi Daigaku). V Japonsku a po návrate do Európy publikoval viaceré práce v japončine pre vedeckú komunitu, pre mladých, publikoval v japonských časopisoch, pre poslucháčov na univerzitách pripravil rôzne didaktické pomôcky k štúdiu Svätého písma. Okrem japončiny ovládal ďalších 10 jazykov.

V roku 1976 sa vrátil do Talianska[1], začal publikovať v taliančine a 15. novembra 1980 obhájil vyše 450 stranovú dizertačnú prácu z biblickej teológie; knižne vyšla v roku 1983. Popritom prednášal exegézu a novozákonný grécky jazyk. Taktiež už v tomto období pripravoval prvé práce z biblických vied pre Slovensko. Ide predovšetkým o Bibliografickú príručku pre štúdium Svätého písma vydanú v roku 1986 v SÚSCM v ktorej podáva detailný prehľad 406 najlepších svetových biblických diel, ďalej priekopnícke poznámky k spisom Nového zákona z roku 1988, svetovo cenené encyklopedické dielo v podobe 1 300-stranového Príručného lexikónu biblických vied z roku 1992, jedinečná spolupráca na prvom jednozväzkovom vydaní Svätého písma s prihliadnutím k Neovulgáte z roku 1995, ku ktorému napísal všetky biblické úvody a preložil knihy Tobiáš a Judita; všetky úvody vyšli v roku 1997 v knihe Úvody do Starého i Nového zákona s výberovou a tematicky zoradenou bibliografiou. Prof. Heriban publikoval aj semiotické články o japonskom jazyku a mnohé iné práce.

V roku 1989 bol v Dubline zvolený za člena medzinárodnej organizácie Studiorum Novi Testamenti Societas, združujúcej svetových odborníkov na Nový zákon. Jeho meno sa uvádza medzi najvýznamnejšími veličinami v oblasti biblických vied a archeológie. Prednášal biblické vedy na viacerých univerzitách vo svete, okrem vyššie spomínaných to boli Filipíny a Nemecko. Zúčastňoval sa na viacerých svetových kongresoch biblistov (Izrael, Francúzsko, Nemecko, Španielsko, Mexiko, Škótsko, Belgicko) a organizoval a viedol niekoľko vedeckých výprav do Svätej zeme. Prof. Jozef Heriban napísal súhrnne vyše 100 diel v rôznych jazykoch (taliančina, francúzština, angličtina, nemčina, japončina).

Pochovaný je na cintoríne v Šelpiciach.

Vedecký prínos

Vďaka jeho dielu v oblasti biblistiky sa slovenská biblická veda dostala na medzinárodnú úroveň. Príručný lexikón biblických vied je prekladaný zo slovenčiny do svetových jazykov.

Ocenenia

  • 30. júla 1969 – Udelenie čestného štátneho občianstva Rakúskej republiky
  • 1989 – riadny člen Studiorum Novi Testamenti Societas, Dublin
  • riadny člen Associazione Biblica Italiana, Rím
  • 24. mája 1995 – zaslúžilý docent Teologickej fakulty Pápežskej saleziánskej univerzity, Rím
  • 2001 – Medaglia d’argento dell’Università
  • 1. januára 2005 – Pribinov kríž III. triedy za významné zásluhy o kultúrno-duchovný rozvoj Slovenskej republiky
  • 12. decembra 2005 – Doctor honoris causa Trnavskej univerzity v Trnave[2]
  • 5. marca 2006 – čestný občan mesta Trnava

Výber z publikačnej činnosti

  • Osobnosť svätého Pavla a jeho misionárska metóda. Fukyô, 1963. (článok v japončine)
  • Príprava na budúcnosť: problémy mladosti. Tokio, 1972. (monografia v japončine)
  • Kto je Ježiš z Nazareta? Seikô, 1973. (článok v japončine)
  • Pavlove listy; Katolícke listy; Úvod do gréčtiny Nového zákona; Novozákonná gréčtina (skriptá pre poslucháčov Pápežskej saleziánskej univerzity v Ríme, kde začal prednášať od roku 1979)
  • Správne „zmýšľanie“ a „kenóza“. Exegetická štúdia k Flp 2,1-5.6-11. Rím, 1983. (monografia v taliančine)
  • Hymnológia v apoštolských listoch. 1987. (skriptá v taliančine)
  • Apoštol Pavol v službe evanjelia. Bratislava, 1995. Monografia.
  • L’evangelizzare (Evanjelizovať). Rím, 1996. Štúdia.
  • Prvé jednozväzkové katolícke vydanie Biblie v slovenčine: jeho zrod, koncepcia a realizácia. Trnava, 1996. Štúdia.
  • Sväté písmo vo vydaniach Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Turčiansky Svätý Martin, 1997.

Referencie

Zdroj