Podmanickovci

Rodinný erb

Podmanickovci boli uhorský šľachtický rod so sídlom v Podmaníne, Hričove a v Považskej Bystrici na Považí. (dnes na Slovensku). Podmanickovci patrili medzi najvýznamnejšie šľachtické rody Uhorska. Svoje meno i pôvod odvodzujú od dedinky Podmanín, pod kopcom Manín.

História rodu Podmanickovcov

Prvý známy člen tohto rodu bol v 14. storočí Hadrián z Podmanína (1351). Jeho syn Mikuláš bol prívržencom uhorského panovníka Ľudovíta z Anjou, ktorý mu za jeho služby pridelil donácie v blízkom okolí rodiska. Vzostup rodu Podmanických je spätý s obdobím upevňovania panovníckej moci Karola Róberta a jeho syna Ľudovíta. Ďalší príslušník rodu, Blažej Podmanický (1420 – 1480), spojil svoj osud s kráľovnou Alžbetou a mladučkým Ladislavom Pohrobkom, synom predčasne zosnulého Albrechta Habsburského. Albrecht sa stal následníkom uhorského trónu v dôsledku dohody Habsburgovcov so Žigmundom Luxemburským, podľa ktorej vládu v krajine získa manžel jednej z jeho dcér. Priazeň panovníka z rodu Luxemburgovcov sa prejavila zväčšením a upevnením rodovej dŕžavy, z ktorej začalo vznikať viacmenej súvislé územie v oblasti stredného Považia medzi Považskou Bystricou a Púchovom. Ako podriadený Alžbety sa Blažej Podmanický stal členom armády bratríkov Jána Jiskru z Brandýsa. Blažejova priazeň k husitským žoldnierom bola spečatená jeho svadbou s vdovou po kapitánovi Mikulášovi Švidrigalovi. Blažej preto ostal v bratríckom vojsku aj po smrti Ladislava Pohrobka, keď sa bratríci z nájomných žoldnierov definitívne zmenili na samostatné vojenské teleso, presadzujúce vlastné ciele pod vedením Petra Axamita a Jána Talafúza. Matej Korvín zjednotil krajinu a vytvoril mocný štát za pomoci armády bratríkov, čo bol bohatý ľudský potenciál. Porazených a zajatých preto ochotne prijímal do svojich služieb. Blažej Podmanický prešiel do Matejovho tábora medzi poslednými, až v roku 1467, teda v roku dobytia poslednej bašty bratríkov vo Veľkých Kostoľanoch. V službách nového panovníka sa osvedčil ako odvážny bojovník počas vpádov na Moravu. Vďačný Matej mu za odmenu daroval usadlosť Hričov.

Už v prvej polovici 15. storočia sa rod Podmanických rozdelil na dve vetvy. Príslušníci jednej vetvy boli reprezentovaní Blažejom v službách Alžbety, v armáde bratríkov. Druhu vetvu reprezentoval Ladislav Podmanický, ktorý bol v službách Huňadyovcov. Najprv bojoval pod velením Ladislava Huňadyho. Koncom päťdesiatych rokov 15. storočia uplatnil svoj vplyv v uhorskom sneme a prispel k zvoleniu Mateja Korvína za uhorského kráľa. Je celkom možné, že prílušníci dvoch vetiev rodu Podmanických stáli v niektorých bitkách proti sebe. Je zrejmé, že práve takéto paradoxné situácie napomohli urovnanie zmätkov v krajine. Ladislav ako dlhoročný bojovník v radoch Korvínových vojsk, bol dostatočnou zárukou spoľahlivosti Blažeja, ktorý aj vďaka nemu úspešne zmenil stranu. V každom prípade to, že práve Ladislav stál v rozhodujúcom boji na víťaznej strane, mala vplyv na pomer síl oboch vetiev rodu. Jednoznačne dominujúcou sa stala Ladislavova vetva. Blažejovi potomkovia dožili v zabudnutí na hričovskom panstve. Ladislav však úspešne pokračoval v kariére. Roku 1470 ho Matej Korvín menoval kapitánom Moravy a v roku 1458 mu daroval Považský hrad. Ladislav Podmanický dostal ďalšie majetky ako odškodné za smrť svojho otca Antona, ktorý pravdepodobne zahynul v službách Huňadyovcov. V roku 1506 vydáva Ján Podmanický regionálne významný dokument zvaný Articuli Podmanickyani, ktorý nám zachytáva vzťah zemepána a poddaných na začiatku 16. storočia.

Potomkovia Ladislava Podmanického

Podpis Rafaela Podmanického

• Ján Podmanický bol záhrebský biskup. Bratislavský župan (1510 – 1512). Diplomat a dôverný poradca panovníka Vladislava Jagelovského.
• Štefan Podmanický bol nitriansky biskup (od roku 1512) a jeden z prvých šíriteľov protireformácie.
• Michal Podmanický bol členom dvora Jagelovských. Slúžil ako komorník Ľudovíta Jagelovského, neskôr bol kapitánom kráľovej osobnej stráže. Zúčastnil sa bitky pri Moháči, z ktorej sa však už nevrátil.
  • tri dcéry
  • Ján Podmanický bol lúpežný rytier, za verné služby dostal od Zápoľského usadlosť vo Vesprímskej stolici v Sedmohradsku.
  • Rafael Podmanický bol lúpežný rytier, v roku 1554 sa stal županom severnej časti Trenčianskej stolice. Doplnok k Rafaelovi:

Hrad Súča a jeho majitelia

Vybudovanie strážneho hradu, postaveného na Krásine sa pripisuje trenčianskému županovi Bogomírovi. Darovacia listina Belu IV., tak dôležitá pre našu obec, v častiach týkajúcich sa Súče znie:

„My teda za jeho vernosť a zásluhy udeľujeme mu ako odmenu z našich majetkov istú pustú zem na hranici Poľska, neobývanú, jemu a jeho potomkom do trvalého užívania a ešte druhú zem, zvanú Sudczan na hraniciach Moravy..."

V tejto listine sa spomína nielen hrad, ale i potok, pretekajúci majetkom Bogomíra. Hrad i územie okolo menil svojich majiteľov. Osobitný úsek dejín Dolnej Súče tvorí obdobie zemepánov Podmanických. Ferdinand I., finančne vyčerpaný dlhotrvajúcimi vojnami s Turkami 13.nov.1527 založil hrad Súču aj s obcami za 1600 zlatých nitrianskemu biskupovi Štefanovi Podmanickému. Dedičmi sa stali jeho synovci Ján a Rafael Podmanický. Povesti o ich lúpežných chúťkach nútili Ferdinanda I., aby r.1534 preniesol záložné právo Súče na palatína Alexeja Thurzu. Hrad však do ich vlastníctva trvale neprešiel, pretože Ján Podmanický Súču v októbri 1536 náhlym útokom dobyl a Thurzo ho ani po dlhšom obliehaní nezískal späť. Pochybná sláva a moc bratov Podmanických bola najvyššia asi v r. 1540. Vtedy vlastnili okrem Bystrice, Súču, Košecu, Budatín, Lednicu aj hrad Hričov a hrad Palota - tam sídlil starší Ján.

Uhorský snem na podnet mnohých sťažností v r.1542 rozhodol, že ak obaja nevrátia do dvoch mesiacoch majetky pôvodným vlastníkom, musia odísť do vyhnanstva. Navonok sa s rozsudkom zmierili a dokonca zložili prísahu vernosti Ferdinandovi I., v skutočnosti sa však s vrátením majetku veľmi neponáhľali. Zmenou situácie v Uhorsku snem bratov v r.1545 omilostil a kráľ Ferdinand Rafaela opäť prijal medzi svojich verných. Ján Podmanický totiž medzičasom zomrel.

Vlastníctvo hradu Súča vyvolalo v tom čase mnoho sporov. Pri zisťovaní práva vlastníctva hradu boli však nezrovnalosti, hrad dostal strýko Štefan za 1600 zlatých dovtedy, kým nevráti dlžobu, čo sa nikdy nestalo. Hrad teda vlastnili obaja bratia celý čas protiprávne. Rafael sľúbil, že hrad do 29.11.1549 odovzdá s celou výzbrojou aj príslušenstvom, ak ho kráľ odškodní 2000 zlatými. Hrad prevzala 10.nov.1549 poverená komisia, ktorá presne popísala vojenský potenciál, ale i všetky potraviny a predmety, ktoré sa tam nachádzali.

Krátko potom, ako Rafaelovi odňali majetky, rozhodlo sa aj o osude hradu na Krásine. Mikuláš zo Salmu nariadil hrad zbúrať. Rafael Podmanický sa čiastočne zmenil k lepšiemu sobášom s dcérou Adama z Lomnice – Janou. Manželstvo spôsobilo obrat v konaní a myslení chamtivého lúpežného rytiera. Zomrel na popolcovú stredu 23.feb.1558 (ako 45-roč.) v čase, keď sa pripravoval na výpravu proti Turkom.

O mieste posledného odpočinku pána Súče kolovali dohady. Podľa niektorých historikov je pochovaný v Považskej Bystrici, srdce a vnútornosti (!) sú údajne v Dolnej Súči, kde má aj náhrobný kameň. Jozef Kamin sa opiera o svedectvo z najstaršej farskej knihy z Dolnej Súče, kde je záznam o tom, že v r.1688 pri rozširovaní kostola objavili mramorový náhrobník a rakvu, z ktorej vybrali strieborný budzogáň. Išlo však o pozostatky akéhosi chlapca z príbuzenstva a nie o Rafaela Podmanického. Mramorovú tabuľu, ktorú pri rozširovaní kostola našli, previezli do kaštieľa v Dubnici, kde ležala nepovšimnute medzi haraburdím do r.1828. Na príkaz Štefana Ilešháziho ju znova umiestnili v kostole v Dolnej Súči. Na tabuli je latinský nápis:

„Tu leží pochovaný Rafael, barón z Podmanína, hrdina, sláva a ozdoba rodu z Bystrice. Zomrel pokojne po mnohých nebezpečenstvách, keď dosiahol trikrát tri päťročia svojho života, podnikajúc so šťastným výsledkom drsné vojny, prešiel mnohými hrami osudu. A keď bol veľmi udatný ako Achiles, začal byť postrachom Skýtom. Keď proti nim chystal svoje hrozné zbrane, aby ho neuchvátil Mars, čierna smrť ho vzala. Ktokoľvek miluješ silných odvážne činy, povedz : nech tíško odpočívajú Podmanického kosti.

Externé odkazy

• História mesta Považská Bystrica
• Sága rodu Podmanických