TUZEX

Logo siete obchodov Tuzex

TUZEX, podnik zahraničného obchodu (v dobových textoch často nepresne nazývaný podnik zahraničného obchodu Tuzex, PZO Tuzex alebo jednoducho Tuzex; staršie názvy pozri nižšie) bol v Česko-Slovensku v období socializmu podnik, ktorý mal sieť maloobchodných predajní po celej krajine, v ktorých sa domácemu obyvateľstvu aj cudzincom predával tuzemský alebo zahraničný rozličný tovar ale len za cudziu tvrdú menu, ktorú tiež reprezentovali „odberné poukazy Tuzexu, podniku zahraničného obchodu“ (ľudovo nazývané „tuzexové poukážky“ alebo častejšie „(tuzexové) bony“'). Podnik predával najmä západný tovar, v menšej miere domáci tovar určený na export, a to najmä taký, ktorý inak bol v obchodnej sieti ČSSR nedostupný alebo nedostatkový. Slovo TUZEX je zrejme skratka slov „tuzemský export“. Existencia Tuzexu mala zaručiť, že valuty od obyvateľstva ako aj "devízových" cudzincov získa nakoniec štát.

Účel a poslanie

Počas väčšiny trvania komunistického režimu u nás mohli obyvatelia oficiálne získať zahraničnú menu len v hotovosti (ako valuty), pretože súkromné devízové účty neexistovali. Valuty (obzvlášť západné, ktoré boli nazývané tvrdá mena), ktoré získali v zahraničí alebo od príbuzných, ktorí emigrovali na Západ mali povinnosť následne (do 15 dní od nadobudnutia) vymeniť v banke za koruny alebo bony v nevýhodnom kurze. Podľa oficiálneho kurzového lístka bola koruna veľmi silná a preto sa to neoplatilo a zahraniční príbuzní, preto radšej posielali domov balíky s tovarmi ako peniaze. Pre rôzne ekonomické problémy štát trpel nedostatkom tvrdej meny a preto sa v zime 1957 týmto problémom niekoľkokrát zaoberali ÚV KSČ i vláda. Výsledkom bolo politické požehnanie pre zvláštny podnik zahraničného obchodu Tuzex. Existencia Tuzexu mala zaručiť, že valuty od obyvateľstva ako aj "devízových" cudzincov (turistov alebo návštevníkov) získa nakoniec štát a to tak, že valuty budú zamenené za bony resp. koruny. Bony oficiálne (odberné poukazy Tuzexu) neboli spätne zmeniteľné ani len za koruny a platili iba na území ČSSR. Oficiálny kurz a prirážky zabezpečovali, že pri všetkých týchto transakciách mal štát viac ako 100% zisk. Ľudia, ktorí nemali prístup k valutám (väčšina obyvateľstva), mohli kúpiť bony iba na čiernom trhu od nelegálnych priekupníkov - tzv. vekslákov. Títo, tým, že získali prístup k valutám (od turistov, cudzincov, príbuzných v zahraničí a pod.) a bonom vytvorili nelegálny čierny trh, na ktorom cena bonu bola určovaná ponukou a dopytom. Obchodná marža vekslákov bola stovky percent, čo vyplývalo z toho, že oficiálna predajná cena valút bola vďaka prirážke na rozvoj cestovného ruchu skoro štvornásobok oficiálneho kurzu pri ich nákupe. Rozdiel medzi oficiálnym kurzovým lístkom a kurzom, za ktorý boli ľudia ochotní kupovať bol 4 až 5-násobný, čo vlastne predstavovalo cenu jedného bonu v korunách. Napriek tomu, že veksláci okrádali štát o zisk, ktorý mal získať prostredníctvom bánk a Tuzexu, boli systémom vo všeobecnosti tolerovaní^[2][3], pretože nakoniec ozaj väčšina valút skončila v "štátnej pokladnici". Navyše, nie všetok tovar v Tuzexe štát nakupoval v zahraničí (stačilo predávať nedostatkové tovary).

Pultový predaj bo len jedným predajným kanálom. "Tuzex tradične zabezpečoval služby pre zastupiteľské úrady v Česko-Slovensku a pre naše zastupiteľské úrady v zahraničí." V roku 1989 existovala aj objednávková služba, ktorá umožňovala nákup tovaru zo západu zo zahraničných katalógov.

Tvrdá mena v Tuzexe

Tvrdú menu reprezentoval v Tuzexe zoznam cudzích mien, vyvesený v predajni pri pokladni, ktoré prijali ako platbu v hotovosti. Meny sa časom menili a záviselo aj na konkrétnej predajni, univerzálne však všade prijímali americké doláre a nemecké marky. Bony sa dali získať za "devízové prostriedky, ktoré Štátna banka československá nakupuje v súlade s devízovými predpismi podľa platného kurzovného lístku, prípadne aj za iné devízové prostriedky podľa podmienok ustanovených Štátnou bankou česko-slovenskou "(ŠBČS). V ŠBČS bolo možné zameniť valuty alebo devízy, ale len tie "ktoré banka bežne nakupuje" za tuzexové bony podľa kurzového lístka. Uprednostňované meny v roku 1987 boli:

• ATS – rakúsky šiling
• BEL – belgický frank
• CAD – kanadský dolár
• CHF – švajčiarsky frank
• DEM – nemecká marka
• FRF – francúzsky frank
• GBP – libra šterlingov
• ITL – talianska líra
• NLG – holandský gulden
• NOK – nórska koruna
• SEK – švédska koruna
• USD – americký dolár

V týchto menách bolo možné nakupovať aj devízami aj letenky, cestovné aj lodné lístky. Tieto meny teda reprezentovali tvrdú menu v Tuzexe v roku 1987.

Ďalšie krajiny, ktorých meny banka vykupovala boli:

• Fínsko
• Japonsko
• Juhoslávia
• Portugalsko
• Grécko
• Švajčiarsko

Týmito cudzími menami bolo zrejme možné platiť aj priamo v predajniach Tuzexu^{[chýba zdroj]}, boli však zriedkavejšie.

Názvy/právne formy

• od 1.7.1957: Tuzex, podnik zahraničného obchodu (po česky Tuzex, podnik zahraničního obchodu)
• od 1.1.1969: Tuzex, účastinná spoločnosť (po česky Tuzex, akciová společnost)
• od 1.1.1971: TUZEX, podnik zahraničného obchodu (po česky TUZEX, podnik zahraničního obchodu)
• od 19. 8. 1991 (od 26. 3. 1998 v likvidácii): TUZEX, a. s.

Organizácia (v rokoch 1971 – 1991)

Sídlo podniku bolo v Prahe. Podnik bol samostatnou právnickou osobou. Patril do pôsobnosti Ministerstva zahraničného obchodu. Podnik riadil a navonok zastupoval generálny riaditeľ, ktorého vymenúval a odvolával minister zahraničného obchodu; generálny riaditeľ bol osobne zodpovedný ministrovi zahraničného obchodu. Minister zahraničného obchodu mohol vymenovať jedného alebo viac námestníkov generálneho riaditeľa.

V roku 1988 bol celkový počet predajní v ČSSR 170. Z toho na Slovensku bolo v roku 1987 len trinásť predajní: v Bratislave, Banskej Bystrici, Košiciach, Martine, Michalovciach, Piešťanoch, Poprade, Prešove, Ružomberku, Vranove nad Topľou a Žiline.

Predmet činnosti

Podľa textu vyhlášky z roku 1970 bol hlavným predmetom podnikania Tuzexu tuzemský aj zahraničný maloobchodný predaj tovaru každého druhu za cudzie meny. Výrobky, ktoré predával, dovážal Tuzex buď prostredníctvom organizácií zahraničného obchodu alebo aj priamo. Priamo smel dovážať exkluzívne výrobky a novinky v rozsahu pre zavádzací predaj a tovar podľa individuálnych požiadaviek zákazníkov. Tuzex bol oprávnený predávať tovar aj vo vybraných prevádzkárňach iných podnikov a organizácií, ktoré sú na to osobitne oprávnené príslušným ústredným orgánom.

Výraz „za cudzie meny“ zahŕňal okrem predaja za valuty (najmä doláre) aj predaj za tzv. „odberné poukazy TUZEXU, podniku zahraničného obchodu“ (ľudovo nazývané bony). Tieto boli v príslušnej vyhláške z roku 1981 definované nasledovne: „Odberný poukaz je listinou, s ktorou je spojené právo jej držiteľa uhradiť ňou v tuzemsku vo výške nominálnej hodnoty vyjadrenej na tejto listine v Kčs kúpnu cenu tovaru predávaného alebo služby poskytované Tuzexom [...] za devízové prostriedky... Odberné poukazy vydáva Tuzex a v jeho mene československé devízové banky a iné osoby ním splnomocnené za devízové prostriedky, ktoré Štátna banka československá nakupuje v súlade s devízovými predpismi podľa platného kurzového lístku, prípadne aj za iné devízové prostriedky podľa podmienok stanovených Štátnou bankou československou.“

Predmetom podnikania bol aj predaj tuzemského tovaru v drobnom za cudzie meny. Tuzex v spolupráci s Benzina š.p. napríklad predával zahraničným motorizovaným turistom poukážky na benzín, ktoré museli použiť namiesto platenia valutami.

Sortiment v predajniach

Sortiment tvoril zmiešaný tovar. Od potravín, cez kozmetiku a oblečenie až po predmety dlhodobej spotreby. Tovar bol považovaný za exkluzívny a navyše často bol nedostatkový. Okrem toho boli zahraničné práčky, spotrebná elektronika (rádiá, magnetofóny, prehrávače) a automobily považované za kvalitnejšie a spoľahlivejšie.

Niektoré tovary a značky z Tuzexu sa stali legendárne. V roku 1968 sa na pultoch predajní objavili prvé džínsy od talianskej firmy Rifle. Rifle sa najmä medzi mladými stali najkupovanejším druhom oblečenia v Tuzexe a tak aj symbolom pre džínsy. Ako "rifle" boli nazývané aj ostatné značky, ktoré prišli do Tuzexu neskôr (Wrangler, Levi's & Straus, HIS, Mustang).

Tuzexové západné autá v 60. rokoch zastupovali nasledovné modely: Hillman Minx, Simca Aronde, Simca 1300 / 1500 / 1301/ 1501, Fiat 500 / 600 / 850 / 125 / 1300 / 1500, Ford Taunus, Ford Cortina 1300, Renault R-8 / R-16 / R-6 a Saab 96. V 70. rokoch: Fiat 125P / 126P, / 127 / 128 / 131, Simca 1301 / 1307, Chrysler 160 / 180, Talbot Horizont, Toyota Corona, Renault R5 / R12 / R17/15 / R20, Austin Alegro a Saab 99. Niektoré z nich (Fiat, Renault, Ford) sa objavili aj v cenníkoch Mototechny. Koncom 70. rokov sa v Tuzexe už dal objednať "prakticky libovolný vůz, ovšem s patřičnými obstrukcemi a poplatky". V 80. rokoch pribudli modely: Renault R-9 / R-11 / R-18 / R-21, Peugot 205, Fiat Uno, Ford Escort, Ford Sierra, Volvo 340, Daewoo Racer a Toyota Corola. V roku 1988 už ponuka obsahovala aj nemecké autá (Opel Kadet 1.4LS, VW, BMW, Mercedes) ako aj Peogeot 309 GLD a Volvo 360. Na Slovensku sa tuzexové autá predávali len v Bratislave (Rožňavská 24) a v Košiciach (Dopravná 3).

V roku 1988 tvoril 2/3 sortimentu dovezený tovar, prevažne z nesocialistických štátov, 1/3 tvoril tovar česko-slovenských výrobcov určených na export. V tom istom roku zarobil Tuzex v prepočte 250 miliónov dolárov a predal o. i. 60 tisíc televízorov, 30 tisíc videorekordérov a 10 tisíc počítačov.

Dejiny

Predchodcovia Tuzexu

V dôsledku neuskutočnenia devalvácie česko-slovenskej koruny po vojne a následných rastúcich problémoch centrálne riadenej ekonomiky spôsobili, že sa koruna stala pre zahraničie drahá a vznikol tak v Česko-Slovensku nedostatok cudzej meny. V roku 1948 sa preto najprv vytvorili v obchodných domoch takzvané oddelenia EX ponúkajúce cudzincom luxusný tovar za cudziu menu. O rok neskôr boli tieto oddelenia premenené na takzvaný Darex (= darčekový export), ktorý bol neskôr odčlenený ako samostatná účastinná (t.j. akciová) spoločnosť. Po pár mesiacoch tam mohli nakupovať už aj občania Česko-Slovenska, a to buď za cudziu menu alebo za zlato^{[chýba zdroj]}. Štát chcel totiž motivovať obyvateľstvo, aby si od zahraničných príbuzných nežiadalo tovar, ale rovno cudziu menu, ktorú by potom minulo v Česko-Slovensku, čím sa mal vyriešiť problém s nedostatkom cudzej meny. Spočiatku sa za cudziu menu nakupovalo tak, že cudziu menu štát vymenil za koruny a pridal k tomu občanovi potvrdenie o výmene a s týmto potvrdením sa potom v obchode Darexu nakupovalo (formálne) za koruny. Keďže ľudia začali tento systém obchádzať, zaviedli sa poukážky, ktoré získal občan od štátu výmenou za cudziu menu; za ne potom v predajniach Darex nakupoval tovar. Rovnaký systém neskôr fungoval v Tuzexe (tzv. bony).

Po česko-slovenskej menovej reforme v roku 1953 Darex zanikol. Napriek tomu, že koruna devalvovala, výmenný kurz koruny sa stal ešte nevýhodnejší než predtým, a teda koruna bola opäť príliš drahá. V polovici 50. rokov to vyvrcholilo tým, že štátu chýbala cudzia mena na vydržiavanie zastupiteľských úradov v zahraničí. Po určitých prechodných opatreniach sa štát preto napokon rozhodol založiť Tuzex, ktorý mal podobný účel ako predtým Darex.

Tuzex

Tuzex bol založený v roku 1957 ako tzv. podnik zahraničného obchodu (PZO) (krátky čas existoval ako akciová spoločnosť - pozri vyššie). Podnik bola predovšetkým sieť maloobchodov s rozličným tovarom po celej krajine. V Tuzexe sa nakupovalo buď priamo za cudziu menu alebo - oveľa častejšie - za poukážky oficiálne nazývané „odberné poukazy“, ktoré sa ľudovo nazývali (tuzexové) bony. Vydával ich Tuzex a v jeho mene tzv. „devízové banky“ a „devízové miesta“ (teda banky a špeciálne prevádzky na výmenu cudzej meny) ich menili za devízy, valuty alebo zlato. Na poukazoch bola ich hodnota napísaná v korunách. V 80. rokoch odberný poukaz platil jeden rok.. V prvých rokoch existencie Tuzexu však odberné poukazy platili len 3 mesiace. Okrem oficiálneho predaja odberných poukazov za cudziu menu alebo zlato v na to určených vyššie uvedených miestach však bol rozšírený aj ich predaj načierno (aj za koruny) - predávali ich (popri normálnej cudzej mene) tzv. veksláci, a to najprv na skrytých miestach, neskôr otvorene pred predajňami Tuzexu. Štát túto činnosť väčšinou toleroval. Použitie odberných poukazov bolo pre občanov výhodné aj preto, lebo pri ich nákupe odpadala značná prirážka, ktorá sa inak platila štátu pri výmene cudzej meny za (normálne) koruny. Štát fungovanie Tuzexov podporoval napríklad aj tým, že stanovil vysoké dovozné clá, aby tak ľudí odradil od dovážania tovaru zo zahraničia a motivoval ich vymeniť si radšej cudziu menu za odberné poukazy. Treba tiež pripomenúť, že držanie cudzej meny bolo v Česko-Slovensku oficiálne nelegálne v tom zmysle, že každý občan bol povinný do 15 dní od nadobudnutia cudzej meny (resp. od návratu zo zahraničia) cudziu menu predať česko-slovenskej banke (najmä výmenou za koruny alebo za odberné poukazy).

Prvé platobné karty v dejinách Česko-Slovenska

Kvôli Tuzexu boli vydané aj prvé platobné karty v dejinách Česko-Slovenska. V roku 1988 totiž Živnostenská banka vydala takzvané dispozičné karty k tuzexovým účtom, ktoré slúžili na bezhotovostné platenie v predajniach Tuzex a na výber odberných poukazov na pobočkách vtedajšej Štátnej banky československej a ČSOB.

Zánik

Po Nežnej revolúcii, po ktorej sa pre všetkých uvoľnilo obchodovanie so zahraničím a cudzími menami, predmet činnosti podniku prestal byť jedinečným. Odberné poukazy boli zrušené v roku 1992. V auguste 1991 bol TUZEX, podnik zahraničného obchodu premenený na akciovú spoločnosť TUZEX, a.s. so sídlom v Prahe, ktorá je od 26. 3. 1998 v likvidácii (stav 2015). Na Slovensku je tento český podnik od marca 1993 činný prostredníctvom organizačnej zložky registrovanej pod názvom TUZEX a.s., organizačná zložka pre územie SR.

Obdobné podniky v iných štátoch

Obchody tohto druhu existovali aj v ďalších socialistických štátoch, napr. v ZSSR Beriozka, v NDR Intershop, v Maďarsku Intertourist, v Poľsku Pewex, v Rumunsku Comturist a v Bulharsku Corecom.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému TUZEX