Dejiny Afganistanu: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
Značka: možný spam
d Verzia používateľa 124.156.137.65 (diskusia) bola vrátená, bola obnovená verzia od 188.167.250.190
Značka: rollback
Riadok 177: Riadok 177:
== Zdroj ==
== Zdroj ==
{{Preklad|en|History of Afghanistan|874859021}}
{{Preklad|en|History of Afghanistan|874859021}}

== Externé odkazy ==
* [https://docsbay.net/afghanistan-a-brief-history-explains-everything Afghanistan: A Brief History Explains Everything] {{en}}


[[Kategória:Dejiny podľa štátu|Afganistan]]
[[Kategória:Dejiny podľa štátu|Afganistan]]

Verzia z 23:45, 26. október 2019

Dejiny Afganistanu ako štátu začali v roku 1747 jeho založením Ahmadom Šáhom Ábdálím. Zaznamenané písomné zmienky o krajine, kde leží súčasný Afganistan, možno vysledovať až do obdobia 500 pred Kr., kedy patrila pod Staroperzskú ríšu,[1] hoci dôkazy naznačujú, že pokročilý stupeň urbanizovanej kultúry tu existoval už v období medzi 2. a 3. tisícročím pred Kr.[2][3][4] Harappská kultúra (kultúra povodia rieky Indus) sa nachádzala na rozsiahlom území severného Afganistanu.[5] Alexander Veľký a jeho macedónska armáda dorazila do oblasti súčasného Afganistanu v roku 330 pred Kr., po dobytí Perzie v bitke pri Gaugaméle.[6] Od tých čias v tejto oblasti vzniklo a vládlo viacero impérií, ríš a dynastií, ako Grécko-baktrijská, Maurjovská, Kušánská, Heftalická, Saffárovská, Sámánovská, Ghaznovská, Ghúrovská, Chaldžíovská, Tímúrovská, Mughálska či Durránska.[7]

Afganistan ("krajina Afgáncov") bol v histórii ľudstva strategicky dôležitým miestom.[8] Krajina slúžila ako "brána do Indie, v kontakte s Hodvábnou cestou, obchodným spojením medzi Stredomorím a Čínou".[9] Ako miesto mnohých obchodných a migračných ciest, možno Afghanistan nazvať 'križovatkou Centrálnej Ázie';[10] zbiehajú sa tu cesty zo Stredného východu, údolia rieky Indus priesmykmi cez Hindúkuš, z Ďalekého východu cez Tarimskú panvu, a zo susednej eurázijskej stepi.

Iránske jazyky sa vyvinuli u jednej skupiny týchto ľudí; paštčina, ktorou sa dnes v Afganistane hovorí, je jedným z východoiránskych jazykov.

Invázie Arabov zásadne ovplyvnili afgánsku kultúru; jej predislamské zoroastriánske, macedónske, budhistické a hinduistické korene sú dávno zabudnuté.

Mír Vajs nasledovaný Ahmadom Šáhom Ábdálím zjednotili afgánske kmene a na začiatku 18. storočia založili Durránovskú ríšu.[11][12][13][14][15]

Prehistória

Bližšie informácie v hlavnom článku: Predislamské obdobie Afghanistanu
Stany afgánskych nomádov v severnej provincii Bádgís. Prvé poľnohospodárske osady sa v Afganistane objavili zhruba pred 7000 rokmi.

Vykopávky prehistorických lokalít Louisa Dupreeho a ďalších v Darra-e Kur v roku 1966, pri ktorých sa našlo 800 kamenných nástrojov a fragment pravej spánkovej kosti neandertálca naznačujú, že ľudia a ich predkovia v oblasti Afganistanu žili minimálne pred 52 000 rokmi. V jaskyni Kara Kamar sa našli nože z obdobia mladého paleolitu, ktoré rádiokarbónová metóda datovania zaradila do obdobia pred 34 000 rokmi.[16] Farmárske komunity v Afganistane patrili k najstarším na svete.[17] Artefakty naznačujú, že domorodci boli malí farmári a pastieri, veľmi pravdepodobne združení v kmeňoch, s malými miestnymi kráľovstvami, objavujúcimi sa a miznúcimi v priebehu vekov. Prechod k mestskému spôsobu života začal zhruba 3000 rokov pred Kr.[18] Zoroastrizmus bol v tejto oblasti dominantným náboženstvom; odkazy naň tu dodnes pretrvávajú napríklad v názvoch mesiacov. Ďalšie náboženstvá, ako budhizmus a hinduizmus prekvitali na tomto území neskôr, pričom takisto zanechali v oblasti výrazné stopy. Gandhára bolo staroveké kráľovstvo z védskeho obdobia, ktorého hlavné mesto ležalo medzi pohorím Hindúkuš a Sulajmanským pohorím (Šalamúnove hory),[19] hoci Kandahár v súčasnosti a staroveká Gandhára nie sú geograficky totožné.[20][21]

Miestne obyvateľstvo okolo 3. tisícročia pred Kr. bolo pravdepodobne kultúrne a obchodne prepojené so susediacimi civilizáciami, ako Jiroft, Tappa-je Sejalk a Harappská kultúra. Mestská civilizácia sa začala rozvíjať v rovnakom období a je možné, že mesto Mundigak (v blízkosti Kandaháru) bola kolóniou Harrapskej kultúry.[22]

Harappská kultúra

Bližšie informácie v hlavnom článku: Harappská kultúra


Harappská kultúra bola civilizácia doby bronzovej (3300 – 1300 pred Kr.; doba vrcholu 2600 – 1900 pred Kr.) rozprestierajúc sa od súčasného severozápadného Pakistanu k severozápadnej Indii a severovýchodnému Afganistanu.[23] V severnom Afganistane pri rieke Amudarja ležalo Shortugai – obchodná kolónia a najsevernejšie sídlo Harappskej kultúry.[24] Ďalším známym mestom bol Mundigak.[25] V Afganistane sa našlo viacero menších sídiel tejto kultúry.

Baktria-Margiana

Bližšie informácie v hlavnom článku: Baktrijsko–Margiánsky archeologický komplex


Baktrijsko-Margiánska alebo Oxuská civilizácia dominovala v juhozápadnej oblasti približne v období medzi 2200 a 1700 pred Kr. Mesto Balch (Baktra) bolo založené práve v tomto období (2000 – 1500 pred Kr.). Je možné, že táto civilizácia mohla byť indoeurópskou kultúrou, možno proto-indoárijská.[26] Klasická predstava však kladie príchod indoárijcov na koniec harappského obdobia, čo následne viedlo k vzostupu védskych civilizácii vo včasnej dobe železnej.[27]

Starovek (700 pred Kr. – 565)

Médi

Bližšie informácie v hlavnom článku: Médi


Existuje veľa rôznych názorov na rozsah Médskeho kráľovstva. Napríklad podľa Ernsta Herzfelda to bola mocná ríša, ktorá sa rozprestierala od centrálnej Anatólie po Baktriu, až k hraniciam súčasnej Indie. Na druhej strane je Heleen Sancisi-Weerdenburgová, ktorá tvrdí, že neexistuje žiaden skutočný dôkaz o tom, že Médska ríša vôbec existovala. Napriek tomu bola oblasť Afganistanu krátky čas pod vládou Médov.[28]

Staroperzská (Achájmenovská) ríša

Bližšie informácie v hlavnom článku: Staroperzská ríša
Arachozia, Aria a Baktria boli staroveké satrapie Staroperzskej ríše, zaberajúce v 500 pred Kr. väčšinu územia, ktoré dnes poznáme ako Afganistan.

Afganistan bol obsadený Staroperzskou ríšou potom, ako toto územie dobil Dárius I. Oblasť bola rozdelená na viacero provincií, ktoré sa nazývali satrapie, pričom každej vládol guvernér alebo satrapa. Boli to Aria (Herát); Arachozia (Kandahár, Laškargáh a Kvéta); Baktria (Balch); Satagýdia (Ghazní) a Gandhára (Kábul, Džalalabád, Péšávar).[29]

Alexander a Seleukovci

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vojny Alexandra Veľkého


Alexander Veľký dorazil do oblasti Afganistanu v roku 330 pred Kr., rok po porážke Dária III. v bitke pri Gaugaméle.[30] Jeho armáda čelila v afgánskych kmeňových oblastiach veľmi silnému odporu, čo údajne komentoval slovami, že do Afganistanu je "ľahko napochodovať, no ťažko z neho vypochodovať."[31] Hoci jeho výprava v Afganistane bola krátka, Alexander za sebou zanechal helénsky kultúrny vplyv, ktorý pretrval niekoľko storočí. Viaceré veľké mestá, ktoré boli v oblasti postavené, niesli meno "Alexandria". Po jeho smrti bolo jeho slabo súdržné impérium rozdelené. Seleukos, macedónsky dôstojník počas Alexandrovej kampane, sa vyhlásil za vládcu svojej vlastnej Seleukovskej ríše, zahŕňajúcej Perziu a Afganistan.[32]

Grécko-baktrijské kráľovstvo

Bližšie informácie v hlavnom článku: Grécko-baktrijské kráľovstvo
Grécko-baktrijské kráľovstvo v čase svojho najväčšieho rozkvetu okolo roku 180 pred Kr.

Grécko-baktrijské kráľovstvo bolo založené okolo roku 250 pred Kr., kedy sa Diodotos I., satrapa Baktrie (a pravdepodobne i okolitých provincií) odtrhol od Seleukovskej ríše. Kráľovstvo existovalo do cca 130 pred Kr., kedy bol Eukratidov syn, kráľ Heliokles I., porazený a vytlačený z Baktrie kmeňmi Jüe-č'. Predpokladá sa, že jeho dynastia pokračovala vo vládnutí v Kábule a Alexandrii na Kaukaze (súčasný Bagram) až do roku 70 pred Kr., kedy bol kráľ Hermaios porazený Jüe-č'.

Jeden z Démétriových následníkov, Menandros I., priviedol medzi rokmi 165 až 130 pred Kr. indogrécke kráľovstvo na vrchol, rozšíril ho do Afganistanu a Pakistanu na ešte väčšie územie ako Démétrios. Po jeho smrti kráľovstvo postupne upadalo až do porážky posledného kráľa v roku 10 po Kr.

Maurjovská ríša

Bližšie informácie v hlavnom článku: Maurjovská ríša

Maurjovská ríša pod vedením Ašóku Veľkého

Teritória sa zmocnila Maurjovská ríša, vedená Čandraguptom, ktorá do oblasti priniesla hinduizmus a budhizmus. Jej cieľom bolo zabrať väčší rozsah Centrálnej Ázie, až kým nenarazili na miestne grécko-baktrijské sily. Seleukovci údajne s Čandraguptom uzavreli prímerie; prenechali mu kontrolu oblastí na juh od pohoria Hindúkuš za 500 slonov a sobášom.[33][34]

Novo odkrytá budhistická stúpa v Mes Ajnak v afgánskej provincii Lowgar. Podobné stúpy boli objavené v susednej provincii Ghazní a Samangán.

Potom ako konsolidoval hranice na severozápade, Čandragupta obrátil pozornosť na východ, smerom ku kráľovstvu Magadha (Nandovská ríša). Významné hmatateľné i nehmatateľné budhistické dedičstvo Afganistanu je zaznamenané v širokom spektre archeologických nálezov, vrátane náboženských a umeleckých pozostatkov. Podľa záznamov Süan-canga sa budhistické doktríny sa dostali až k Balchu, a to ešte počas Buddhovho života (563 – 483 pred Kr.)[35]


Indoskýti

Bimaranská urna (relikviár), predstavujúca Buddhu sprevádzaného Brahmom (vľavo) a Šakrom (vpravo), nájdená v stúpe s mincami Azesa I. vo vnútri. Britské múzeum.

Indoskýti sú vetvou Sakov (Skýtov), ktorí od polovice 2. do 1. storočia pred Kr. migrovali z južnej Sibíri do Pakistanu a Arachózie. Vytlačili indogrékov a vládli kráľovstvu, ktoré sa rozprestieralo od Gandháry k Mathure. Moc Sakov začala upadať v 2. storočí potom, ako ich porazil juhoindický kráľ Gautamiputra Satakarni zo Sátaváhanovskej dynastie.[36][37] Neskôr bolo kráľovstvo Sakov v 4. storočí úplne zničené Čandraguptom II. z Guptovskej ríše z východnej Indie.[38]

Indoparti

Bližšie informácie v hlavnom článku: Indopartské kráľovstvo
Gandhársky budhistický relikviár, obsahujúci indopartské mince. 1. storočie.

Indopartskému kráľovstvu vládla gondofarská dynastia, pomenovaná podľa svojho prvého vládcu Gondofara I. Ovládali oblasť, ktorá zahŕňala časti súčasného Afganistanu, Pakistanu a severozápadnej Indie v období tesne pred 1. storočím.[39] Takmer počas celej ich vlády bolo sídlo gondofarských kráľov v Taxile (v súčasnej provincii Pandžáb v Pakistane). Títo králi sa tradične označovali ako Indoparti: ich mena bola často inšpirovaná Partskou ríšou, no pravdepodobne patrili do širšej skupiny iránskych kmeňov, ktoré žili na východe od Partie. Takisto neexistujú dôkazy, že by všetci králi, ktorí prijali titul Gondofares, čo znamená ”Držiteľ slávy”, boli príbuzní. Kresťanské písomnosti tvrdia, že apoštol Sv.Tomáš – architekt a skúsený tesár – dlho pobýval na dvore kráľa Gondofara a postavil pre kráľa v Taxile palác.

Kušánci

Bližšie informácie v hlavnom článku: Kušánska ríša
Kušánske teritórium (plná čiara) a najväčší rozsah Kušánskej ríše za vlády Kanišku (bodkovaná čiara).

Kušánska ríša expandovala z oblasti Baktrie (Centrálna Ázia) na severozápad subkontinentu počas vlády svojho prvého kráľa menom Kudžúla Kadphises, približne v polovici 1. storočia. Obyvatelia pochádzali z indoeurópskym jazykom hovoriaceho kmeňa Centrálnej Ázie menom Jüe-č',[40][41] z vetvy známej ako Kušánci. V čase jeho vnuka, Kanišku Veľkého, sa ríša rozšírila na väčšinu územia Afganistanu a do severných oblastí Indického subkontinentu, minimálne po Saket a Sárnáth blízko Váránasí.[42][43]

Kráľ Kaniška bol veľký patrón budhizmu; avšak ako sa Kušánci rozširovali na juh, božstvá na ich neskorších minciach odrážali novú početnú prevahu hinduistov.[44][45]

Zohrali významnú úlohu v udomácnení sa budhizmu v Indii a v jeho šírení sa do Centrálnej Ázie a Číny.

Ríša prepájala námorný obchod v Indickom oceáne s Hodvábnou cestou cez údolie rieky Indus, podporovala vzdialený obchod, najmä medzi Čínou a Rímom. Kušánci priniesli nové trendy do rozvíjajúceho sa gandhárského umenia, ktoré dosiahlo vrchol práve počas ich vlády.

V 3. storočí sa ich ríša v Indii rozpadla a posledný známy veľký vládca bol Vásudéva I.[46][47]

Sásánovci

Bližšie informácie v hlavnom článku: Sásánovci


Určitý čas bola väčšina súčasného Afganistanu časťou perzského impéria Sásánovcov; Šápúr I. rozšíril svoju autoritu na východ do Afganistanu a pôvodne autonómni Kušánci tak boli nútení uznať jeho zvrchovanosť.

Kidariti

Bližšie informácie v hlavnom článku: Kidariti


Kidariti boli nomádsky klan. Predpokladá sa, že pochádzali zo západnej Číny a dorazili do Baktrie v rámci veľkej migrácie druhej polovice 4.storočia.

Heftaliti

Bližšie informácie v hlavnom článku: Heftaliti
Pečať Vishnu Nicolo reprezentujúca Višnu s uctievačom (pravdepodobne Mihirakula), 4. – 6. storočie. Britské múzeum.

Heftaliti (alebo Eftaliti), známi tiež ako Bieli Huni tvorili nomádsku konfederáciu v Centrálnej Ázii v období neskorého staroveku. V oblasti Afganistanu sa objavili v prvej polovici 5. storočia. Vedení Toramanom, obsadili severnú oblasť Pakistanu a Severnú Indiu. Toramanov syn Mihirakula, šivaistický hinduista, sa dostal až do blízkosti Pataliputry na východe a Gválijaru v centrálnej Indii. Süan-cang popisuje Mihirakulove neľútostné prenasledovanie budhistov a ničenie ich kláštorov, hoci pravdivosť i autenticita textov je sporná.[48] Heftaliti boli v 6. storočí porazení indickými kráľmi Yasodharmanom z Malwy a Narasimhaguptom. Časť z nich bola vytlačená z Indie a ostatní boli asimilovaní.[49]

Stredovek (565 – 1504)

Mapa oblasti v 7. storočí.

Od stredoveku do roku 1750 bola časť Afganistanu známa pod menom Chorasán.[50] Dve so štyroch hlavných miest Chorasánu (Balch and Herát) sa v súčasnosti nachádzajú v Afganistane. Provincie Kandahár, Ghazní a Kábul tvorili hraničnú oblasť medzi Chorasánom a Hindustánom.[51] Táto krajina, obývaná afgánskymi kmeňmi (potomkami Paštúnov), sa nazývala Afganistan a zhruba pokrývala rozsiahlu oblasť medzi pohorím Hindúkuš a riekou Indus, predovšetkým okolo Sulajmánskeho pohoria.[52][53] Autor najstaršej písomnej zmienky o mene "Afghan" ("Abgân") bol Šápúr I. (Sásánovská ríša, 3. storočie).[54][55][56] Neskôr bolo zaznamenané v podobe "Avagānā" indickým astronómom Varāhamihirom v jeho diele zo 6. storočia Brihat-Samhita.[57] Odkazovalo na legendárneho predka známeho ako "Afghana", vnuka izraelského kráľa Saula.[58] O Afgáncoch hovoril tiež čínsky cestovateľ Süan-cang, ktorý navštívil oblasť Afganistanu opakovanie v rokoch 630 až 644.[54] Predkovia mnohých súčasných turecky hovoriacich Afgáncov sa usadili v okolí pohoria Hidúkuš a asimilovali mnoho z kultúry a jazyka paštúnskych kmeňov, ktoré tu už žili.[59]

Dynastia Šáhí (Kábul)

Dynastia Šáhíov vládla v údolí Kábulu a Gandháre od zániku Kúšánskej ríše v 3. storočí do začiatku 9. storočia.[60] Šáhíovia sú všeobecne rozdelení historicky na dve éry: budhistickú a hinduistickú, pričom k zmene došlo niekedy okolo roku 870. Kráľovstvo bolo známe ako Kábulský šahán alebo Ratbel-šahán od roku 565 – 670, hlavné mestá boli v Kápíse a Kábule; neskôr ako Udabandapura alebo Hund[61] po jeho hlavnom meste.[62][63][64]

Hinduistickí Šáhíovia pod rádžpútijským vládcom Jayapalom boli známi bojmi s Ghaznovcami v oblasti súčasného východného Afganistanu a Pakistanu. Jayapala videl v konsolidácii Ghaznovcov nebezpečenstvo a za vlády Sebüktigina a potom aj jeho syna Mahmúda, ktorý bol pri zrode moslimského Ghaznavidu, vpadol do ich hlavného mesta Ghazní. Jaypala však bol Sebüktiginom porazený a prinútený platiť reparácie. Nezaplatil a znova vytiahol do boja, pričom stratil kontrolu nad celou oblasťou medzi kábulským údolím a riekou Indus.[65]

Než vyrazil do boja, Jaypala zhromaždil veľkú armádu pandžábskych hinduistov. Keď prišiel do oblasti Pandžábu, mal 100 000 jazdcov a nespočetné množstvo pešiakov. Napriek tomu jeho armáda neobstála, a to najmä proti mladému Mahmúdovi z Ghazny.[65] V roku 1001, krátko po nástupe sultána Mahmúda k moci a v čase keď bol zamestnaný bojmi s Karachánovským štátom severne od Hidúkuš, Jaypala ešte raz na Ghazní zaútočil. V blízkosti súčasného Péšávaru utrpel ďalšiu porážku a po bitke spáchal samovraždu, pretože ho jeho ľudia obvinili z pohromy a zneuctenia dynastie Šahíov.[65]

Jayapalu nahradil jeho syn Anandapala, ktorý sa spolu s ďalšími generáciami Šáhíov podieľal na viacerých kampaniach proti postupujúcim Ghaznovcom, no boli neúspešní. Hinduistickí vládcovia sa nakoniec stiahli do exilu do hôr Kašmíru a Šiváliku.[65]

Dobytie islamom

V roku 642 si Rášidskí Arabi podrobili väčšinu juhozápadnej Ázie (z rúk Sásanovcov a Byzantíncov) a zo západného mesta Herát šírili náboženstvo Islamu. Afganistan mal v tomto období množstvo rôznych nezávislých vládcov.

Spočiatku Arabi v dôsledku útokov horských kmeňov neprešli celým Afganistanom. Väčšina východnej časti krajiny zostala nezávislá ako časť kráľovstiev Šáhíov až do času, kedy si ich podmanili Saffárovci, nasledovaní Ghaznovcami.

„ Arabské armády nesúce vlajku islamu prišli zo západu, porazili v roku 642 Sásánovcov, a potom pochodovali so sebavedomím na východ. Na západnom okraji afgánskej oblasti princovia Herátu a Sistanu umožnili vládnuť arabským guvernérom. Ale na východe, v horách, sa mestá podrobili aby vzápätí revoltovali, a náhlivo konvertovaní sa vrátili k starým vieram akonáhle armáda odtiahla. Tvrdosť a hrabivosť Arabských vládcov vyvolávala takú nespokojnosť, že akonáhle sa klesajúca moc kalifátu stala zjavnou, miestni vládcovia opäť vyhlásili nezávislosť."[66] “
– Nancy Hatch Dupree

Dynastie Šáhíov vládli oblastiam Kábulského údolia (vo východnom Afganistane) a v starej provincii Gandhara (severný Pakistan a Kašmír) od zániku Kúšánskej ríše až do začiatku 9. storočia. Šáhíovia pokračovali vo vláde východnému Afganistanu až do konca 9. storočia, až do invázie Ghazníov.

Ghazníovia

Ghaznovská dynastia vládla z mesta Ghazna vo východnom Afganistane. V období od roku 997 až do svojej smrti v 1030, Mahmúd z Ghazní premenil pôvodne provinciálne mesto na mocné sídlo rozsiahleho impéria, ktoré sa rozprestieralo na väčšine územia súčasného Afganistanu, východného Iránu a Pakistanu. Mahmúd doviedol do konca výboje svojich predchodcov, Ghaznu premenil na veľké kultúrne centrum a bázu pre časté nájazdy na Indický subkontinent.[67] Ghaznovská dynastia bola porazená v roku 1148 Ghúrovcami z Ghóru.

Mongolská invázia

Invázia Mongolov viedla k rozsiahlej deštrukcii viacerých miest, vrátane Bámjánu, Herátu a Balchu, a spustošeniu úrodných poľnohospodárskych oblastí. Veľký počet miestnych obyvateľov bolo povraždených. Väčšina veľkých miest severne od horstva Hindúkuš sa stala súčasťou Mongolskej ríše. Afgánske kmeňové oblasti južne od Hindúkuš boli väčšinu spojencami dynastie Chaldží zo severnej Indie alebo nezávislé.

Tímúrovia

Bližšie informácie v hlavnom článku: Tímúrovci

Tímúr (Tamerlán) väčšinu oblasti začlenil do svojej rozsiahlej Tímúrovskej ríše. Mesto Herát sa stalo jedným z hlavných sídiel jeho impéria. Tímúr prebudoval väčšinu infraštruktúry Afganistanu, ktorá bola zničená jeho predchodcami a krajina sa pod jeho vládou rozvíjala. Tímúr, potomok Čingischána, vyvoril rozsiahlu novú ríšu na území Ruska a Perzie, ktorej vládol z mesta Samarkand, ležiacom dnes v Uzbekistane. Timur obsadil Herát v roku 1381 a jeho syn Šáhruch presunul sídlo Tímúrovskej ríše v roku 1405 do Herátu. Tímúrovia patriaci k turkickým národom priniesli turkickú nomádsku kultúru Centrálnej Ázie do sféry perzskej civilizácie, a z Herátu urobili jedno z najkultúrnejších a najčistejších miest sveta. Spojenie stredoázijskej a perzskej kultúry bolo pre budúci Afganistan veľkým dedičstvom. Vláda Tímúrovcov začala upadať na začiatku 16. storočia so vzostupom nového vládcu v Kábule, Bábura. Keď tento Tímúrov potomok navštívil Herát, napísal: "celý obývaný svet nemá také mesto ako je Herát." V 16. storočí sa západný Afganistan opäť vrátil do rúk Perzie pod vládou Safíjovcov.[68][69]

Novovek (1504 – 1973)

Moguli, Uzbeci a Safájovci

Bližšie informácie v článkoch: Moguli a Bucharský kanát
Miniatúra z Šahnáme (Kniha kráľov), zobrazujúca kapituláciu posádky Safíjovcov v Kandaháre v roku pred Mogulskou armádou Šáhdžahána, ktorej velil Kilijchán.

V roku 1504 Bábur, potomok Tímúra, dorazil do oblasti súčasného Uzbekistanu a vyrazil smerom na Kábul. Zahájil prieskum nových území v oblasti, pričom mu Kábul slúžil ako vojenské ústredie. Namiesto silných Safíjovcov na západe sa viac zameral na Indický subkontinent, vrátane oblasti známej ako Kabulistan. V roku 1526 vyrazil so svojou armádou obsadiť sídlo Dillíského sultanátu, ktorý v tom čase patril pod vládu afgánskej dynastie Lodi. Po porážke Ibrahima Lodi a jeho armády, Bábur premenil (Staré) Dillí na hlavné mesto svojej Mogulskej ríše.

Od 16. do 17. storočia bol Afganistan rozdelený na tri veľké oblasti. Severu vládol Bucharský kanát, západ bol pod vládou iránskych šiítov Safíjovcov a východnú časť ovládali sunitskí Moguli zo severnej Indie, ktorí v Kábule ustanovili jednu z pôvodných dvanástich súb (najvyšších imperiálnych provincií), hraničiacu s Láhaurom, Multanom a Kašmírom (pridaný ku Kábulu v roku 1596, neskôr rozdelený) a krátko existujúcu súbu Balch a súbu Badachšán (len 1646 – 47). Región Kandaháru na juhu slúžil ako nárazníková zóna medzi Mogulmi (ktorí tu krátko založili súbu Kandahár: 638 – 1648) a perzskými Safíjovcami. Žili tu domorodí Afgánci, ktorí často menili podporu jednej či druhej strany. Bábur pred svojou výpravou do Indie preskúmal mnoho miest v oblasti. Súčasný Afganistan je aj preto bohatý na hrobky, paláce a pevnosti pochádzajúce z čias vlády Mogulov.[70]

Dynastia Hótakí

V roku 1704 safíjovský Husajn Šáh dosadil krutého Juraja XI. (Gurgīn Khān) gruzínskeho pôvodu,aby vládol najvýchodnejším územiam ich veľkého Kandahárskeho regiónu. Jedným s Jurajových hlavných cieľov bolo rozdrviť rebelujúcich miestnych Afgáncov. Pod jeho vládou boli vzbury úspešne potlačené a Juraj vládol Kandaháru s nekompromisnou tvrdosťou. Začal väzniť a popravovať domorodých Afgáncov, najmä tých, ktorých podozrieval s účasti na rebéliách. Jedným z týchto väzňov bol Mír Vajs Hótakí, ktorý bol členom vplyvnej kandahárskej rodiny. Mír Vajs bol poslaný ako väzeň na perzský dvor v Isfaháne, no obvinenia proti nemu boli kráľom zrušené a tak sa vrátil späť do rodného kraja ako slobodný muž.[71]

V apríli 1709 sa Mír Vajs spolu so svojimi bojovníkmi vzbúril. Povstanie začalo zavraždením Juraja XI. a jeho eskorty po jeho odchode z banketu, ktorý organizoval práve Mír Vajs vo svojom dome mimo mesta.[72] O štyri dni neskôr do mesta dorazila dobre vycvičená gruzínska armáda, ale Mír Vajs a jeho sily mesto úspešne udržali. Medzi rokmi 1710 a 1713 afgánske sily porazili viaceré veľké perzské armády, ktoré boli vyslané z Isfahánu Safíjovcami.[73]

Súčasná skica Mír Mahmúda Hótakího

Južný Afganistan sa stal nezávislým miestnym paštunskym kráľovstvom.[74] Mír Vajs odmietol titul kráľ, a bol preto Afgáncami nazývaný "princ z Kandaháru a generál národných síl". Zomrel prirodzenou smrťou v novembri 1715 a na jeho miesto nastúpil jeho brat Mír Abdulazíz Hótakí. Azíz bol o dva roky neskôr zavraždený Mír Vajsovým synom menom Mír Mahmúd Hótakí, údajne preto, že plánoval odovzdať suverenitu Kandaháru späť Perzii.[75] Mahmúd v roku 1722 vtrhol so svojou armádou do Perzie a porazil Safíjovcov v bitke pri Gulnabáde. Afgánci obsadili Isfahán (Hlavné mesto Safíjovcov) a Mahmúd sa krátko stal novým Perzským šáhom. Bol potom známy ako Mahmúd Šáh.

Mahmúd zahájil krátko trvajúcu vládu teroru proti Peržanom, ktorí sa od začiatku vzopreli jeho vláde, a bol v roku 1725 zavraždený svojim vlastným bratrancom (Ašraf Hótakí). Niektoré zdroje uvádzajú, že zomrel ako šialenec. Ašraf sa stal novým afgánskym šáhom Perzie, kým domovskej oblasti Afganistanu vládol Mahmúdov mladší brat Husajn Šáh. Ašraf zabezpečil mier s Osmanskou ríšou, keď v roku 1727 zvíťazil nad silnejšou osmanskou armádou. Ruské impérium však využilo pokračujúci politický nepokoj a obsadilo územia pôvodne patriace Perzii, čím výrazne zmenšilo oblasť pod Mahmúdovou kontrolou.

Krátka epizóda dynastie Hótakí bola problematická a násilná od svojho začiatku ako bratovražedný konflikt, ktorý sťažil jej možnosti sa trvalo v oblasti etablovať. Jej členovia žili v neustálom konflikte a krvavom boji o následníctvo. Má na svedomí masakru tisícov civilistov v Isfaháne, vrátane viac ako troch tisíc náboženských učencov, šľachty a členov rodiny Safíjovcov.[76] Veľká väčšina Peržanov odmietla vládu Afgáncov, ktorých od samého začiatku považovali za uzurpátorov. Vláda Hótakíov v Afganistane pokračovala až do roku 1738, kedy bol Šáh Husajn porazený a vyhnaný Nádir Šáhom z Perzie.[77]

Durránska ríša

Bližšie informácie v hlavnom článku: Durránska ríša
Nádir Šáh a jeho afšárovská perzská armáda dorazila do mesta Kandahár v roku 1738, porazila Husajna Šáha a následne pohltila celý Afganistan do svojej ríše. V tomto čase sa k Nádirovej armáde pripojil mladý Ahmad Šáh Ábdálí počas jej invázie do Indie.
Najväčší rozsah Durránskej ríše v roku 1747.

Nádir Šáh bol zavraždený 19. júna 1747 niekoľkými perzskými dôstojníkmi a ríša sa rozpadla. V rovnakom čase bol 25-ročný Ahmad Šáh zaneprázdnený zvolávaním lója džirga ("veľké zhromaždenie"), ktorá mala vybrať vládcu zo svojich členov. Afgánci sa zhromaždili v blízkosti Kandahár v októbri 1747, spomedzi vyzývateľov zvolili práve Ahmada a urobili z neho novú hlavu štátu. Po inaugurácii/korunovácií bol známy ako Ahmad Šáh Durrání. Prijal titul dur-e dourán (Perla doby), ktorý si potom sám zmenil na titul dur-e durrán (Perla perál) a svoj kmeň premenoval na Durrání (Perlový).[78] Ahmad Šáh nereprezentoval iba svoj kmeň, ale takisto zjednotil všetky paštúnske kmene. V roku 1751, Ahmad Šáh a jeho armáda dobyla územie celého súčasného Afganistanu, Pakistanu a na krátky čas aj iránske provincie Korasan and Kohistan, spolu s Dillí v Indii.[79] V roku 1761 porazil Marátsku ríšu v bitke pri Panipate.

V októbri 1772 sa Ahmad Šáh stiahol do svojho domova v Kandaháre, kde v pokoji zomrel a bol spopolnený na mieste, ktoré dnes susedí so Svätyňou plášťa. Na jeho miesto nastúpil jeho syn Timúr Šáh Durrání, ktorý premiestnil sidlo svojej ríše z Kandaháru do Kábulu. Timúr zomrel v roku 1793 a vládu prevzal jeho syn Zaman Šáh Durrání.

Zaman Šáh a jeho bratia boli iba slabým odrazom svojho slávneho predka. Ich spory viedli oslabeniu schopnosti Afganistanu udržať vzdialené oblasti, ako Attock a Kašmír. Durráního ďalší vnuk, Šuja Šáh Durrání, utiekol pred hnevom svojho brata a dokonca hľadal útočisko medzi Sikhami. Durránovci nielen mnohokrát zaútočili na oblasť Pandžábu, ale v roku 1757 zničili najsvätejšiu svätyňu sikhov – Hari Mandir Sáhib v Amritsare, znesvätili jej sarowar kravskou krvou a sťali Baba Deep Singha. Sikhovia pod vedením Randžíta Singha z rúk Afgáncov časom dobili značnú časť Durránskej ríše (súčasný Pakistan bez provincie Sindh).[80] V roku 1837 zostúpila afgánska armáda cez Chajbarský priesmyk a udrela na sikhské sily v oblasti Džamrúdu.[81] Sikhovia boli neskôr porazení britskou armádou v prvej a druhej britsko-sikhskej vojne.

Referencie

  1. ↑ Country Profile: Afghanistan [online]. United States: Library of Congress Country Studies on Afghanistan, August 2008, [cit. 2010-08-16]. Dostupné online. Archivované 2014-04-08 z originálu.
  2. ↑ Afghanistan: The Pre-Islamic Period [online]. United States: 1997, [cit. 2010-08-16]. Dostupné online.
  3. ↑ DUPREE, Nancy Hatch. An Historical Guide To Afghanistan (Chapter 3: Sites in Perspective). 2. vyd. United States : Afghan Air Authority, Afghan Tourist Organization, 1977. Dostupné online. S. 492.
  4. ↑ SHRODER, John Ford. Afghanistan [online]. Microsoft Corporation, 2006, [cit. 2009-10-31]. Dostupné online. Archivované 2009-10-31 z originálu.
  5. ↑ The Ancient Indus: Urbanism, Economy, and Society. pp.1
  6. ↑ Alexander and Macedonian Rule, 330-ca. 150 B.C [online]. United States: Library of Congress Country Studies on Afghanistan, 1997, [cit. 2010-10-31]. Dostupné online.
  7. ↑ Kingdoms of South Asia – Afghanistan (Southern Khorasan / Arachosia) [online]. [Cit. 2010-08-16]. Dostupné online.
  8. ↑ BANTING, Erinn. Afghanistan: The land. [s.l.] : Crabtree Publishing Company, 2003. Dostupné online. ISBN 0-7787-9335-4. S. 4.
  9. ↑ ADAMEC, Ludwig W.. Historical Dictionary of Afghanistan. [s.l.] : Scarecrow Press, 2011. Dostupné online. ISBN 0-8108-7957-3. S. 1.
  10. ↑ Afghanistan Beyond the Fog of Nation Building: Giving Economic Strategy a Chance. S. Frederick Starr Archived copy [online]. [Cit. 2012-06-28]. Dostupné online. Archivované 2013-07-08 z originálu.
  11. ↑ "Afghanistan and the Search for Unity" Omrani, Bijan, published in Asian Affairs, Volume 38, Issue 2, 2007, pp. 145–157.
  12. ↑ Last Afghan empire [online]. Encyclopædia Britannica Online Version, [cit. 2010-08-16]. Dostupné online.
  13. ↑ Last Afghan Empire [online]. Sabawoon.com, [cit. 2010-08-16]. Dostupné online.
  14. ↑ D. Balland. AFGHANISTAN x. Political History [online]. Encyclopædia Iranica, [cit. 2010-08-22]. Dostupné online.
  15. ↑ ROMANO, Amy. A Historical Atlas of Afghanistan. [s.l.] : The Rosen Publishing Group, 2003. Dostupné online. ISBN 0-8239-3863-8. S. 64.
  16. ↑ An Encyclopedia of World History. 5th. vyd. Boston, MA : Houghton Mifflin Company, 1972. ISBN 0-395-13592-3. S. 9.
  17. ↑ SHRODER, John Ford. Afghanistan [online]. Microsoft Corporation, 2006, [cit. 2009-10-31]. Dostupné online. Archivované 2009-10-31 z originálu.
  18. ↑ Baxter, Craig (1995) "Historical Setting" pp. 90–120, page 91, In Gladstone, Cary (2001) Afghanistan revisited Nova Science Publications, New York, ISBN 1-59033-421-3
  19. ↑ Gandara...Link
  20. ↑ W. Vogelsang, "Gandahar", in The Circle Of Ancient Iranian Studies
  21. ↑ E. Herzfeld, "The Persian Empire: Studies on Geography and Ethnography of the Ancient Near East", ed. G. Walser, Wiesbaden 1968, pp. 279, 293–94, 336–38, 345
  22. ↑ DUPREE, Nancy Hatch. An Historical Guide To Afghanistan (Chapter 3: Sites in Perspective). 2. vyd. United States : Afghan Air Authority, Afghan Tourist Organization, 1977. Dostupné online. S. 492.
  23. ↑ The Ancient Indus: Urbanism, Economy, and Society. pp.1
  24. ↑ Kenoyer, Jonathan Mark (1998). Ancient cities of the Indus Valley Civilization. pp.96
  25. ↑ Peeping through the past: Prof. G.R. Sharma memorial volume. [s.l.] : Dept. of Ancient History, Culture & Archaeology, University of Allahabad. S. 124–129.
  26. ↑ MALLORY, J. P.. Encyclopedia of Indo-European Culture. 1997. vyd. Londýn : Fitzroy Dearborn. ISBN 2-86803-072-6.
  27. ↑ PARPOLA. The Bronze Age and Early Iron Age Peoples of Eastern and Central Asia. Ed. Mair. Washington, D.C. : Institute for the Study of Man, 1998. ISBN 0-941694-63-1. Aryan Languages, Archaeological Cultures, and Sinkiang: Where Did Proto-Iranian Come into Being and How Did It Spread?.
  28. ↑ M. Dandamayev and I. Medvedskaya. MEDIA [online]. 2006-08-15, [cit. 2011-01-11]. Dostupné online.
  29. ↑ Dupree, Louis: Afghanistan (1973), pg. 274.
  30. ↑ Achaemenid Rule, ca. 550-331 B.C [online]. United States: Library of Congress Country Studies on Afghanistan, 1997, [cit. 2010-08-16]. Dostupné online.
  31. ↑ The Afghans – Their History and Culture [online]. United States: Center for Applied Linguistics (CAL), June 30, 2002, [cit. 2010-08-16]. Dostupné online. Archivované 2010-03-17 z originálu.
  32. ↑ Dupree, Louis: Afghanistan (1973), pp. 276–283
  33. ↑ Nancy Hatch Dupree / Aḥmad ʻAlī Kuhzād. An Historical Guide to Kabul – The Name [online]. American International School of Kabul, 1972, [cit. 2010-09-18]. Dostupné online. Archivované 2010-08-30 z originálu.
  34. ↑ Historiarum Philippicarum libri XLIV, XV.4.19
  35. ↑ PURI, Baij Nath. Buddhism in central Asia. [s.l.] : Motilal Banarsidass Publ., 1987. Dostupné online. ISBN 81-208-0372-8. S. 352.
  36. ↑ World history from early times to A D 2000 by B .V. Rao: p.97
  37. ↑ A Brief History of India by Alain Daniélou p.136
  38. ↑ Ancient India by Ramesh Chandra Majumdar p. 234
  39. ↑ Parthian Pair of Earrings [online]. Marymount School, New York, [cit. 2007-11-22]. Dostupné online. Archivované 2007-10-24 z originálu.
  40. ↑ Zhang Qian [online]. Encyclopædia Britannica, 2015. Dostupné online.
  41. ↑ Yuezhi [online]. Encyclopædia Britannica, 2015. Dostupné online.
  42. ↑ http://www.kushan.org/general/other/part1.htm and Si-Yu-Ki, Buddhist Records of the Western World, (Tr. Samuel Beal: Travels of Fa-Hian, The Mission of Sung-Yun and Hwei-S?ng, Books 1–5), Kegan Paul, Trench, Trubner & Co. Ltd. London. 1906 and Hill (2009), pp. 29, 318–350
  43. ↑ which began about 127 CE. "Falk 2001, pp. 121–136", Falk (2001), pp. 121–136, Falk, Harry (2004), pp. 167–176 and Hill (2009), pp. 29, 33, 368–371.
  44. ↑ Grégoire Frumkin. Archaeology in Soviet Central Asia. [s.l.] : Brill Archive, 1970. Dostupné online. GGKEY:4NPLATFACBB. S. 51.
  45. ↑ Rafi U. Samad. The Grandeur of Gandhara: The Ancient Buddhist Civilization of the Swat, Peshawar, Kabul and Indus Valleys. [s.l.] : Algora Publishing, 2011. Dostupné online. ISBN 978-0-87586-859-2. S. 93.
  46. ↑ The History of Pakistan: The Kushans [online]. www.kushan.org, [cit. 2018-12-10]. Dostupné online.
  47. ↑ Si-Yu-Ki, Buddhist Records of the Western World, (Tr. Samuel Beal: Travels of Fa-Hian, The Mission of Sung-Yun and Hwei-S?ng, Books 1–5), Kegan Paul, Trench, Trubner & Co. Ltd. London. 1906
  48. ↑ Hiuen Tsiang, Si-Yu-Ki, Buddhist Records of the Western World, (Tr. Samuel Beal), Kegan Paul, Trench, Trubner & Co. Ltd. London. 1906, pp. 167–168.
  49. ↑ History of India by N. Jayapalan p.134
  50. ↑ Khorasan [online]. Encyclopædia Britannica Online, [cit. 2010-10-21]. Dostupné online.
  51. ↑ Zahir ud-Din Mohammad Babur. Events Of The Year 910 (p.4) [online]. Packard Humanities Institute, 1525, [cit. 2010-08-22]. Dostupné online.
  52. ↑ IBN BATTUTA. Travels in Asia and Africa, 1325 – 1354. reprint, illustrated. vyd. [s.l.] : Routledge, 2004. Dostupné online. ISBN 0-415-34473-5. S. 416.
  53. ↑ Muhammad Qasim Hindu Shah. The History of India, Volume 6, chpt. 200, Translation of the Introduction to Firishta's History (p.8) [online]. London: Packard Humanities Institute, [cit. 2010-08-22]. Dostupné online. Archivované 2013-07-26 z originálu.
  54. ↑ a b Afghan and Afghanistan [online]. alamahabibi.com, 1969, [cit. 2010-10-24]. Dostupné online.
  55. ↑ NOELLE-KARIMI, Christine; Conrad J. Schetter; Reinhard Schlagintweit. Afghanistan -a country without a state?. University of Michigan, United States : IKO, 2002. Dostupné online. ISBN 3-88939-628-3. S. 18.
  56. ↑ History of Afghanistan [online]. Encyclopædia Britannica Online Version, [cit. 2010-11-03]. Dostupné online.
  57. ↑ Afghan [online]. Encyclopædia Iranica Online Edition, December 15, 1983, [cit. 2010-09-27]. Dostupné online.
  58. ↑ Pashtun: also spelled Pushtun, or Pakhtun, Hindustani Pathan, Persian Afghan [online]. Encyclopædia Britannica Online Version, [cit. 2010-09-10]. Dostupné online.
  59. ↑ Islamic conquest [online]. Library of Congress Country Studies on Afghanistan, 1997, [cit. 2010-09-10]. Dostupné online.
  60. ↑ Shahi Family. Encyclopædia Britannica. 2006. Encyclopædia Britannica Online. 16 October 2006 [1].
  61. ↑ Sehrai, Fidaullah (1979). Hund: The Forgotten City of Gandhara, p. 2. Peshawar Museum Publications New Series, Peshawar.
  62. ↑ The Shahi Afghanistan and Punjab, 1973, pp 1, 45–46, 48, 80, Dr D. B. Pandey; The Úakas in India and Their Impact on Indian Life and Culture, 1976, p 80, Vishwa Mitra Mohan – Indo-Scythians; Country, Culture and Political life in early and medieval India, 2004, p 34, Daud Ali.
  63. ↑ Journal of the Royal Asiatic Society, 1954, pp 112 ff; The Shahis of Afghanistan and Punjab, 1973, p 46, Dr D. B. Pandey; The Úakas in India and Their Impact on Indian Life and Culture, 1976, p 80, Vishwa Mitra Mohan – Indo-Scythians.
  64. ↑ India, A History, 2001, p 203, John Keay.
  65. ↑ a b c d Ameer Nasir-ood-Deen Subooktugeen [online]. Packard Humanities Institute, [cit. 2012-12-30]. Dostupné online. Archivované 2013-10-29 z originálu.
  66. ↑ Dupree, Nancy Hatch (1971) "Sites in Perspective (Chapter 3)" An Historical Guide To Afghanistan Afghan Tourist Organization, Kabul, Šablóna:OCLC
  67. ↑ Database [online]. www.afghan-bios.info, [cit. 2018-12-21]. Dostupné online.
  68. ↑ Babur-Nama, translated by Nette Beverage, Sang-e-Meel Publications, Lahore, 1979.
  69. ↑ Taliban Militant Islam, Oil and Fundamentalism in Central Asia, 2nd ed. Rashid, Ahmed. Introduction, page 9. Yale University Press
  70. ↑ Ross Marlay, Clark D. Neher. 'Patriots and Tyrants: Ten Asian Leaders pp.269. ISBN 0-8476-8442-3
  71. ↑ OTFINOSKI, Steven Bruce. Afghanistan. [s.l.] : Infobase Publishing, 2004. Dostupné online. ISBN 0-8160-5056-2. S. 130.
  72. ↑ MALLESON, George Bruce. History of Afghanistan, from the Earliest Period to the Outbreak of the War of 1878. London : Elibron.com, 1878. Dostupné online. ISBN 1-4021-7278-8. S. 459.
  73. ↑ MALLESON, George Bruce. History of Afghanistan, from the Earliest Period to the Outbreak of the War of 1878. London : Elibron.com, 1878. Dostupné online. ISBN 1-4021-7278-8. S. 459.
  74. ↑ ROMANO, Amy. A Historical Atlas of Afghanistan. [s.l.] : The Rosen Publishing Group, 2003. Dostupné online. ISBN 0-8239-3863-8. S. 64.
  75. ↑ MALLESON, George Bruce. History of Afghanistan, from the Earliest Period to the Outbreak of the War of 1878. London : Elibron.com, 1878. Dostupné online. ISBN 1-4021-7278-8. S. 459.
  76. ↑ An Outline Of The History Of Persia During The Last Two Centuries (A.D. 1722 – 1922) [online]. London: Packard Humanities Institute, [cit. 2010-09-24]. S. 31. Dostupné online.
  77. ↑ Until His Assassination In A.D. 1747 [online]. London: Packard Humanities Institute, [cit. 2010-09-24]. S. 33. Dostupné online.
  78. ↑ Afghanistan [online]. United States: The World Factbook, [cit. 2010-08-16]. Dostupné online.
  79. ↑ Friedrich Engels. Afghanistan [online]. The New American Cyclopaedia, Vol. I, 1857, [cit. 2010-08-25]. Dostupné online.
  80. ↑ Nalwa, V. (2009), Hari Singh Nalwa – Champion of the Khalsaji, New Delhi: Manohar, p. 18, ISBN 81-7304-785-5.
  81. ↑ Nalwa, V. (2009), Hari Singh Nalwa – Champion of the Khalsaji, New Delhi: Manohar, p. 198, ISBN 81-7304-785-5.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku History of Afghanistan na anglickej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Dejiny_Afganistanu&oldid=6930734“