Ramiro II. (Aragónsko): Rozdiel medzi revíziami

	Ramiro II.
	aragónsky kráľ
Panovanie
Dynastia	Jiménezovci
Panovanie	1134 – 1137/1157
Predchodca	Alfonz I.
Nástupca	Petronilla
Biografické údaje
Narodenie	24. apríl 1086
Úmrtie	16. august 1157 (71 rokov); Huesca, Aragónske kráľovstvo
Rodina
Manželka	Agneša Akvitánska
Potomstvo	Petronilla
Otec	Sancho I.
Matka	Felicie z Roucy
Odkazy
	Ramiro II.; (multimediálne súbory na commons)
	Historický portál; Biografický portál

Interaktívne prechádzať históriu

← Predchádzajúca úprava Ďalšia úprava →

Smazaný obsah Přidaný obsah

VizuálneWikitext

V textu

Verzia z 20:37, 2. november 2019

Ramiro II. Aragónsky nazývaný "Mních" (* 24. apríl 1086 - † 16. august 1157, Huesca) bol aragónsky kráľ v rokoch 1134-1157. Od roku 1137 fakticky vládol jeho zať Ramon Berenguer IV. Barcelonský.

Životopis

Ramiro sa narodil ako najmladší syn aragónskeho kráľa Sancha I. a Felicie z Roussy. Pôvodne bol predurčený pre duchovnú dráhu, strávil preto podstatnú časť svojej mladosti v kláštore San Ponce de Tomeras v meste Huesca. Bol biskupom Barbastro-rodským, keď roku 1134 nastúpil po smrti staršieho bezdetného brata, Alfonza I. na opustený trón.

Počiatok vlády nebol nijako pokojný - neudržal nadvládu nad Navarrou, ktorá sa osamostatnila pod kráľom Garcíom Obnoviteľom, a musel bojovať s ďalšími dvoma uchádzačmi o trón (jedným z nich bol Alfonz VII. Kastílsky). Navyše musel potlačiť vzburu aragónskych šľachticov, ku ktorej sa viaže hrôzostrašná Povesť o zvone z Huesky.

Podľa povesti kráľ Ramiro poslal k svojmu starému mentorovi do kláštora San Ponce de Tomeras posla s prosbou o radu ako naložiť s rebelmi. Posol bol uvedený do kláštornej záhrady, v ktorej starý mních strihal kvety ruží, ktoré sa vypínali nad ostatnými, a následne bol odoslaný späť k panovníkovi. Panovník po vypočutí poslovho rozprávania pozval poprednú šľachtu k svojmu dvoru s tým, že ich chce požiadať o pomoc s vybudovaním zvonu, ktorého hlas by bolo počuť po celom kráľovstve. Ako šľachtici prichádzali do sály, boli postupne popravovaní a ich hlavy rozvešané do kruhu symbolizujúceho zvon; hlava najvýznačnejšieho z rebelov potom prišla do stredu ako srdce zvonu. Zvesť o tomto "zvone" sa naozaj čoskoro rozšírila do celého Ramirovom panstve a prinútila ostatných vzbúrencov k ukončeniu odporu.

Po získaní pápežského Dišpenza sa Ramiro roku 1135 oženil s Agnes z Poitou a z tohto manželstva o rok neskôr vzišla jediná dcéra Petronila. Tú otec vzápätí zasnúbil s barcelonským grófom Ramonom Berenguer IV. a 13. novembra 1137 zveril novomanželovi správu kráľovstva. Ramirov zať sa tak stal faktickým vládcom personálnej únie Aragónska a Barcelony (Katalánsko) s titulom aragónského kniežaťa. Ramiro sa vrátil späť k cirkevnému spôsobu života, odobral sa do ústrania kláštora San Pedro el Viejo v Huesce, kde po rokoch tiež zomrel a bol pochovaný.

Externé odkazy

Donación de Ramiro II de Aragón a Ramón Berenguer IV de Barcelona, de 1137, y la Institución del «Casamiento en casa

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ramiro II. (Aragónsko)

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ramiro II. Aragonský na českej Wikipédii.

@@ Riadok 24: / Riadok 24: @@
 Ramiro sa narodil ako najmladší syn aragónskeho kráľa [[Sancho I. Aragonský|Sancha I.]] a [[Felicie z Roussy]]. Pôvodne bol predurčený pre duchovnú dráhu, strávil preto podstatnú časť svojej mladosti v kláštore San Ponce de Tomeras v meste [[Huesca]]. Bol biskupom Barbastro-rodským, keď roku [[1134]] nastúpil po smrti staršieho bezdetného brata, [[Alfonz I. (Aragónsko)|Alfonza I.]] na opustený trón.
-Počiatok vlády nebol nijako pokojný - neudržal nadvládu nad [[Navarra|Navarrou]], ktorá sa osamostatnila pod kráľom Garcíom Obnoviteľom, a musel bojovať s ďalšími dvoma uchádzačmi o trón (jedným z nich bol [[Alfonz VII. (Kastília)|Alfonz VII. Kastílsky]]). Navyše musel potlačiť vzburu aragónskych šľachticov, ku ktorej sa viaže hrôzostrašná ''povesť o zvone z Huesky''. Podľa nej kráľ Ramiro poslal k svojmu starému mentorovi do kláštora San Ponce de Tomeras posla s prosbou o radu ako naložiť s rebelmi.
+Počiatok vlády nebol nijako pokojný - neudržal nadvládu nad [[Navarra|Navarrou]], ktorá sa osamostatnila pod kráľom Garcíom Obnoviteľom, a musel bojovať s ďalšími dvoma uchádzačmi o trón (jedným z nich bol [[Alfonz VII. (Kastília)|Alfonz VII. Kastílsky]]). Navyše musel potlačiť vzburu aragónskych šľachticov, ku ktorej sa viaže hrôzostrašná ''Povesť o zvone z Huesky''.
-Posol bol uvedený do kláštornej záhrady, v ktorej starý mních strihal kvety ruží, ktoré sa vypínali nad ostatnými, a následne bol odoslaný späť k panovníkovi. Ten, potom čo vypočul poslovo rozprávanie, pozval poprednú šľachtu k svojmu dvoru s tým, že ich chce požiadať o pomoc s vybudovaním zvonu, ktorého hlas by bolo počuť po celom kráľovstve. Ako šľachtici prichádzali do sály, boli postupne popravovaní a ich hlavy rozvešané do kruhu symbolizujúceho zvon; hlava najvýznačnejšieho z rebelov potom prišla do stredu ako srdce zvonu. Zvesť o tomto "zvone" sa naozaj čoskoro rozšírila do celého Ramirovom panstve a prinútila ostatných vzbúrencov k ukončeniu odporu.
+Podľa povesti kráľ Ramiro poslal k svojmu starému mentorovi do kláštora San Ponce de Tomeras posla s prosbou o radu ako naložiť s rebelmi. Posol bol uvedený do kláštornej záhrady, v ktorej starý mních strihal kvety ruží, ktoré sa vypínali nad ostatnými, a následne bol odoslaný späť k panovníkovi. Panovník po vypočutí poslovho rozprávania pozval poprednú šľachtu k svojmu dvoru s tým, že ich chce požiadať o pomoc s vybudovaním zvonu, ktorého hlas by bolo počuť po celom kráľovstve. Ako šľachtici prichádzali do sály, boli postupne popravovaní a ich hlavy rozvešané do kruhu symbolizujúceho zvon; hlava najvýznačnejšieho z rebelov potom prišla do stredu ako srdce zvonu. Zvesť o tomto "zvone" sa naozaj čoskoro rozšírila do celého Ramirovom panstve a prinútila ostatných vzbúrencov k ukončeniu odporu.
 Po získaní pápežského [[Dišpenz|Dišpenza]] sa Ramiro roku [[1135]] oženil s Agnes z Poitou a z tohto manželstva o rok neskôr vzišla jediná dcéra Petronila. Tú otec vzápätí zasnúbil s barcelonským grófom [[Ramon Berenguer IV. (Barcelona)|Ramonom Berenguer IV.]] a [[13. november|13. novembra]] 1137 zveril novomanželovi správu kráľovstva. Ramirov zať sa tak stal faktickým vládcom personálnej únie Aragónska a [[Barcelona|Barcelony]] (Katalánsko) s titulom aragónského kniežaťa. Ramiro sa vrátil späť k cirkevnému spôsobu života, odobral sa do ústrania kláštora [[Kláštor San Pedro el Viejo|San Pedro el Viejo]] v Huesce, kde po rokoch tiež zomrel a bol pochovaný.