Vatikán: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Smazaný obsah Přidaný obsah
MmichaelDr. (diskusia | príspevky)
→‎Svetové dedičstvo UNESCO: Nie je najväčšou náboženskou stavbou
Značky: úprava z mobilu úprava z mobilného webu
Andreios (diskusia | príspevky)
spresnenie, doplnenie, vyhodenie nesúvisiacich vecí
Riadok 61: Riadok 61:
[[Súbor:Vatican StPeter Square.jpg|thumb|Námestie sv. Petra]]
[[Súbor:Vatican StPeter Square.jpg|thumb|Námestie sv. Petra]]


'''Vatikán''', dlhý tvar '''Vatikánsky mestský štát''', je najmenší [[štát]] sveta. Nachádza sa ako malá [[Enkláva (politická geografia)|enkláva]] v strede [[Rím]]a. Vlastné územie Vatikánu zahrňuje [[Bazilika svätého Petra|Baziliku sv. Petra]], [[Piazza San Pietro|Svätopeterské námestie]] s [[Apoštolský palác|Apoštolským palácom]], priľahlé budovy a [[vatikánske záhrady]]. K Vatikánu tiež patria aj tzv. [[Exteritorialita|extrateritoriálne]] územia – patriarchálne [[bazilika|baziliky]] a pápežské letné sídlo v [[Castel Gandolfo]].
'''Vatikán''', dlhý tvar '''Vatikánsky mestský štát''' ([[Latinčina|lat.]] Status Civitatis Vaticanae), je najmenší [[štát]] sveta. Nachádza sa ako malá [[Enkláva (politická geografia)|enkláva]] v strede [[Rím]]a. Vlastné územie Vatikánu zahrňuje [[Bazilika svätého Petra|Baziliku sv. Petra]], [[Piazza San Pietro|Svätopeterské námestie]] s [[Apoštolský palác|Apoštolským palácom]], priľahlé budovy a [[vatikánske záhrady]]. K Vatikánu tiež patria aj tzv. [[Exteritorialita|extrateritoriálne]] územia – patriarchálne [[bazilika|baziliky]] a pápežské letné sídlo v [[Castel Gandolfo]].


Je to [[teokracia|teokratická]] ([[Katolícka cirkev (latinská cirkev a východné katolícke cirkvi)|cirkevná]]) [[absolutistická monarchia|absolútna]] [[volená monarchia|volená]] [[monarchia]] na čele s rímskym [[biskup]]om – [[Pápež#Rímsky pápež|pápežom]], hlavou [[Katolícka cirkev (latinská cirkev a východné katolícke cirkvi)|Katolíckej cirkvi]].
Je to [[teokracia|teokratická]] ([[Katolícka cirkev (latinská cirkev a východné katolícke cirkvi)|cirkevná]]) [[absolutistická monarchia|absolútna]] [[volená monarchia|volená]] [[monarchia]] na čele s rímskym [[biskup]]om – [[Pápež#Rímsky pápež|pápežom]], viditeľnou hlavou [[Katolícka cirkev (latinská cirkev a východné katolícke cirkvi)|Katolíckej cirkvi]]. Vznikol v roku 1929, nepriamo nadväzuje na [[Pápežský štát]] (756-1870).


Obyvateľstvo tvoria väčšinou [[kňaz]]i a príslušníci osobnej stráže pápeža – [[švajčiarska garda|švajčiarskej gardy]].
Obyvateľstvo tvoria väčšinou [[kňaz]]i a príslušníci osobnej stráže pápeža – [[švajčiarska garda|švajčiarskej gardy]].
Riadok 81: Riadok 81:
[[Franská ríša|Franský]] [[Kráľ (panovník)|kráľ]] [[Pipin III.|Pipin]] prisľúbil roku [[754]] zmluvou z ''Quiercy'' pápežovi [[Štefan II. (pápež)|Štefanovi II.]], že uzná oblasti patriace k [[Byzantská ríša|byzantskému]] vojvodstvu [[Rím]] (územie medzi [[Gaeta|Gaetou]], [[Tiber]]om a [[Todi]]). Bola to tzv. Pipinova donácia. Roku [[756]] prinútil [[Pipin Krátky|Pipin]] longobardského kráľa [[Aistulf]]a, aby pápežovi vydal časti bývalého byzantského exarchátu [[Ravenna]], [[Emilia-Romagna|Romagna]] a [[Pentapolis]] ([[Rimini]], [[Pesaro]], [[Fano]], [[Senigallia]] a [[Ancona]]). Tato donácia znamenala začiatok existencie cirkevného štátu. Po rozbití longobardskej ríše franský kráľ [[Karol Veľký]] roku [[774]] Pipinovu donáciu potvrdil. Na rozdiel od Pipinovej donácie bola tzv. Konštantínova donácia z rokov [[750]] – [[800]] falzifikátom, na ktorej základe si pápeži až do [[15. storočie|15. storočia]] robili nárok na nezávislú moc v [[Taliansko|Taliansku]] a na nadradené postavenie pápežstva nad svetskou mocou. Až do [[11. storočie|11. storočia]] sa podarilo pápežom vymaniť sa spod vplyvu nemeckých kráľov a rímskych [[cisár]]ov a rímskej, resp. talianskej šľachty. Tento boj medzi pápežmi a cisármi dosiahol po prvýkrát vrchol za [[Ján VII. (pápež)|Jána VII.]], ktorý kládol moc pápeža nad moc cisársku a zakázal investitúru, t. j. uvádzanie biskupov a iných cirkevných hodnostárov do úradu kráľom, resp. cisárom. Cirkevný štát zaznamenal najväčší územný prírastok za pápeža [[Inocent III.|Inocenta III.]] ([[1198]] – [[1216]]). Tento pápež bol poručníkom nemeckého kráľa [[Fridrich II. (Svätá rímska ríša)|Fridricha II.]] a pre údajne nesplnené panovníkove služby zabral cisárske majetky, takže územie cirkevného štátu takmer zdvojnásobil. V roku [[1201]] získal dedičstvom grófky [[Matilda Toskánska|Matildy Toskánskej]] ([[1115]]) ďalšie významné územie (tzv. ''Matildine statky''). [[Fridrich II. (Svätá rímska ríša)|Fridrich II.]] uznal tieto pápežské nároky roku [[1213]]. Takúto podobu mal cirkevný štát sedemsto rokov (až do roku [[1870]]).
[[Franská ríša|Franský]] [[Kráľ (panovník)|kráľ]] [[Pipin III.|Pipin]] prisľúbil roku [[754]] zmluvou z ''Quiercy'' pápežovi [[Štefan II. (pápež)|Štefanovi II.]], že uzná oblasti patriace k [[Byzantská ríša|byzantskému]] vojvodstvu [[Rím]] (územie medzi [[Gaeta|Gaetou]], [[Tiber]]om a [[Todi]]). Bola to tzv. Pipinova donácia. Roku [[756]] prinútil [[Pipin Krátky|Pipin]] longobardského kráľa [[Aistulf]]a, aby pápežovi vydal časti bývalého byzantského exarchátu [[Ravenna]], [[Emilia-Romagna|Romagna]] a [[Pentapolis]] ([[Rimini]], [[Pesaro]], [[Fano]], [[Senigallia]] a [[Ancona]]). Tato donácia znamenala začiatok existencie cirkevného štátu. Po rozbití longobardskej ríše franský kráľ [[Karol Veľký]] roku [[774]] Pipinovu donáciu potvrdil. Na rozdiel od Pipinovej donácie bola tzv. Konštantínova donácia z rokov [[750]] – [[800]] falzifikátom, na ktorej základe si pápeži až do [[15. storočie|15. storočia]] robili nárok na nezávislú moc v [[Taliansko|Taliansku]] a na nadradené postavenie pápežstva nad svetskou mocou. Až do [[11. storočie|11. storočia]] sa podarilo pápežom vymaniť sa spod vplyvu nemeckých kráľov a rímskych [[cisár]]ov a rímskej, resp. talianskej šľachty. Tento boj medzi pápežmi a cisármi dosiahol po prvýkrát vrchol za [[Ján VII. (pápež)|Jána VII.]], ktorý kládol moc pápeža nad moc cisársku a zakázal investitúru, t. j. uvádzanie biskupov a iných cirkevných hodnostárov do úradu kráľom, resp. cisárom. Cirkevný štát zaznamenal najväčší územný prírastok za pápeža [[Inocent III.|Inocenta III.]] ([[1198]] – [[1216]]). Tento pápež bol poručníkom nemeckého kráľa [[Fridrich II. (Svätá rímska ríša)|Fridricha II.]] a pre údajne nesplnené panovníkove služby zabral cisárske majetky, takže územie cirkevného štátu takmer zdvojnásobil. V roku [[1201]] získal dedičstvom grófky [[Matilda Toskánska|Matildy Toskánskej]] ([[1115]]) ďalšie významné územie (tzv. ''Matildine statky''). [[Fridrich II. (Svätá rímska ríša)|Fridrich II.]] uznal tieto pápežské nároky roku [[1213]]. Takúto podobu mal cirkevný štát sedemsto rokov (až do roku [[1870]]).


V [[14. storočie|14. storočí]] sa pápežstvo dostalo pod vplyv francúzskych kráľov, ktorí presťahovali sídlo pápežov do [[Avignon]]u (tzv. ''avignonské zajatie'' [[1309]] – [[1377]]). Po návrate pápeža do [[Rím]]a došlo k cirkevnému rozkolu (schizma), niekedy až s tromi pápežmi proti sebe, ktorý skončil v roku [[1415]] na kostnickom koncile. V [[14. storočie|14.]] – [[15. storočie|15. storočí]] zaviedli pápeži absolutistický vládny systém s úradníckym a vojenským aparátom. V období [[renesancia|renesancie]] vystupovali ako mecenáši a prizývali na svoje dvory staviteľov, inžinierov, umelcov a vedcov z celého sveta. Do tejto etapy prišla reformácia ([[1517]]) a plienenie [[Rím]]a žoldniermi nemeckého cisára [[Karol V. (Svätá rímska ríša)|Karola V.]] ([[1527]]). V nasledujúcom období sa pápeži pokúšali zjednotiť cirkevný štát. Po [[Tridsaťročná vojna|tridsať ročnej vojne]] ([[1618]] – [[1648]]) sa vplyv a význam pápežov oslabil, [[Taliansko]] sa stalo miestom súperenia veľmocí ([[Španielsko|Španielska]], [[Francúzsko|Francúzska]], [[Habsburgovci|Habsburgovcov]]). Po [[Vojna o španielske dedičstvo|vojne o španielske dedičstvo]] ([[1700]], [[1713]] – [[1714]]) si [[Rakúsko]] zaistilo vládu nad [[Taliansko]]m. Vzťah medzi [[Rím]]om a [[Európa|európskymi]] štátmi sa upravoval konkordátmi. [[Francúzsko|Francúzska]] revolúcia mala ohlas aj v cirkevnom štáte. V roku [[1798]] tu bola vyhlásená s pomocou francúzskych revolučných jednotiek republika a pápež bol deportovaný do južného [[Francúzsko|Francúzska]]. V roku [[1809]] začlenil francúzsky cisár [[Napoleon Bonaparte]] cirkevný štát do svojho impéria. Na [[Viedeň|viedenskom]] kongrese roku [[1814]] až [[1815]] bol však cirkevný štát obnovený. Pápež vládol ďalej pod ochranou francúzskych jednotiek. Keď sa [[Francúzi]] po [[Prusko-francúzska vojna|prusko-francúzskej vojne]] roku [[1870]] stiahli, zmocnili sa [[Taliansko|talianske]] vojská [[Rím]]a. [[Rím]] bol vyhlásený za hlavné mesto zjednoteného [[Taliansko|Talianska]], taliansky parlament poskytol pápežovi záruky suverenity vo Vatikáne, v [[Laterán]]e a v [[Castel Gandolfo]], príspevok na krytie jeho výdajov a slobodu k vykonávaniu cirkevných obradov. Na protest proti obsadeniu [[Rím]]a zostali však pápeži vo Vatikáne a označovali sa za tzv. vatikánskych väzňov. Riešením boli až [[laterán]]ske zmluvy medzi pápežom [[Pius XI.|Piom XI.]] a [[fašizmus|fašistickým]] diktátorom [[Benito Mussolini|Benitom Mussolinim]] z roku [[1929]].
V [[14. storočie|14. storočí]] sa pápežstvo dostalo pod vplyv francúzskych kráľov, ktorí presťahovali sídlo pápežov do [[Avignon]]u (tzv. ''avignonské zajatie'' [[1309]] – [[1377]]). Po návrate pápeža do [[Rím]]a došlo k cirkevnému rozkolu (schizma), niekedy až s tromi pápežmi proti sebe, ktorý skončil v roku [[1415]] na kostnickom koncile. V [[14. storočie|14.]] – [[15. storočie|15. storočí]] zaviedli pápeži absolutistický vládny systém s úradníckym a vojenským aparátom. V období [[renesancia|renesancie]] vystupovali ako mecenáši a prizývali na svoje dvory staviteľov, inžinierov, umelcov a vedcov z celého sveta. Do tejto etapy prišla reformácia ([[1517]]) a plienenie [[Rím]]a žoldniermi nemeckého cisára [[Karol V. (Svätá rímska ríša)|Karola V.]] ([[1527]]). V nasledujúcom období sa pápeži pokúšali zjednotiť cirkevný štát. Po [[Tridsaťročná vojna|tridsať ročnej vojne]] ([[1618]] – [[1648]]) sa vplyv a význam pápežov oslabil, [[Taliansko]] sa stalo miestom súperenia veľmocí ([[Španielsko|Španielska]], [[Francúzsko|Francúzska]], [[Habsburgovci|Habsburgovcov]]). Po [[Vojna o španielske dedičstvo|vojne o španielske dedičstvo]] ([[1700]], [[1713]] – [[1714]]) si [[Rakúsko]] zaistilo vládu nad [[Taliansko]]m. Vzťah medzi [[Rím]]om a [[Európa|európskymi]] štátmi sa upravoval konkordátmi. [[Francúzsko|Francúzska]] revolúcia mala ohlas aj v cirkevnom štáte. V roku [[1798]] tu bola vyhlásená s pomocou francúzskych revolučných jednotiek republika a pápež bol deportovaný do južného [[Francúzsko|Francúzska]]. V roku [[1809]] začlenil francúzsky cisár [[Napoleon Bonaparte]] cirkevný štát do svojho impéria. Na [[Viedeň|viedenskom]] kongrese roku [[1814]] až [[1815]] bol však cirkevný štát obnovený. Pápež vládol ďalej pod ochranou francúzskych jednotiek. Keď sa [[Francúzi]] po [[Prusko-francúzska vojna|prusko-francúzskej vojne]] roku [[1870]] stiahli, zmocnili sa [[Taliansko|talianske]] vojská [[Rím]]a. [[Rím]] bol vyhlásený za hlavné mesto zjednoteného [[Taliansko|Talianska]], taliansky parlament poskytol pápežovi záruky suverenity vo Vatikáne, v [[Laterán]]e a v [[Castel Gandolfo]], príspevok na krytie jeho výdajov a slobodu k vykonávaniu cirkevných obradov. Na protest proti obsadeniu [[Rím]]a zostali však pápeži vo Vatikáne a označovali sa za tzv. vatikánskych väzňov.


Vatikán sa stal suverénnym štátom na základe [[laterán]]skych zmlúv z roku [[1929]]. Podľa základného zákona štátu z roku [[1929]] je [[monarchia|monarchiou]], v ktorej čele je rímsky [[pápež]], hlava [[Katolícka cirkev (latinská cirkev a východné katolícke cirkvi)|Katolíckej cirkvi]].
Riešením boli [[Laterán]]ske zmluvy medzi pápežom [[Pius XI.|Piom XI.]] a [[fašizmus|fašistickým]] diktátorom [[Benito Mussolini|Benitom Mussolinim]] z roku [[1929]], na základe ktorých sa Vatikán stal suverénnym štátom. Podľa základného zákona štátu z roku 1929 je [[monarchia|monarchiou]], v ktorej čele je rímsky [[pápež]], viditeľná hlava [[Katolícka cirkev (latinská cirkev a východné katolícke cirkvi)|Katolíckej cirkvi]].


Pápež sa formálne vzdal vlastníctva stredovekého cirkevného štátu a uznal [[Rím]] za hlavné mesto [[Taliansko|Talianska]]. Taliansko uznalo mesto Vatikán ako suverénny štát. Za stratu cirkevného štátu dostal Vatikán odškodné v peniazoch a štátnych cenných papieroch. Za vlády pápeža [[Ján XXIII. (pápež)|Jána XXIII.]] ([[1958]] – [[1963]]) zasadal [[Druhý vatikánsky koncil]], ktorým začal proces približovania katolíckej cirkvi k iným náboženstvám a cirkvám, ako aj k jednotlivým štátom a medzinárodným organizáciám.
Pápež sa formálne vzdal vlastníctva stredovekého cirkevného štátu a uznal [[Rím]] za hlavné mesto [[Taliansko|Talianska]]. Taliansko uznalo mesto Vatikán ako suverénny štát. Za stratu cirkevného štátu dostal Vatikán odškodné v peniazoch a štátnych cenných papieroch. V roku [[1984]] podpísal Vatikán nový konkordát s [[Taliansko]]m, ktorým boli zrušené niektoré privilégiá katolíckej cirkvi v [[Taliansko|Taliansku]]. V ďalších rokoch sa normalizovali vzťahy Vatikánu s krajinami strednej a východnej [[Európa|Európy]], hlavne po odstránení totalitných [[komunizmus|komunistických]] režimov v rokoch [[1989]] – [[1990]].

V roku [[1978]] bol [[krakov]]ský arcibiskup [[Ján Pavol II.|Karol Wojtyła]] ako prvý príslušník inej než [[Taliansko|talianskej]] národnosti od [[16. storočie|16. storočia]] zvolený za pápeža. Z úcty k svojmu predchodcovi prijal meno [[Ján Pavol II.]]

V roku [[1984]] podpísal Vatikán nový konkordát s [[Taliansko]]m, ktorým boli zrušené niektoré privilégiá katolíckej cirkvi v [[Taliansko|Taliansku]]. V ďalších rokoch sa normalizovali vzťahy Vatikánu s krajinami strednej a východnej [[Európa|Európy]], hlavne po odstránení totalitných [[komunizmus|komunistických]] režimov v rokoch [[1989]] – [[1990]]. V dokumente o [[holokaust]]e Vatikán roku [[1998]] požiadal o odpustenie za „všetky chyby“ členov katolíckej cirkvi.


== Vatikánska hvezdáreň ==
== Vatikánska hvezdáreň ==

Verzia z 19:21, 5. december 2019

Vatikánsky mestský štát
Vlajka Vatikánu Štátny znak Vatikánu
Vlajka Znak
Národné motto:
nie je
Štátna hymna:
Inno e Marcia Pontificale
Miestny názov  
 • dlhý Status Civitatis Vaticanae
Vatikánsky mestský štát
 • krátky Vaticano (tal.)
Hlavné mesto Vatikán (mesto) (po lat. Civitas Vaticana = Mesto Vatikán)
41°54′ s.š. 12°27′ v.d.
Najväčšie mesto Vatikán
Úradné jazyky latinčina, nemčina (pre švajčiarsku gardu), taliančina


Štátne zriadenie

hlava štátu
teokratická absolútna
volená monarchia
František
Vznik 11. február 1929
Susedia Taliansko
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
0,44 km² (196.)  
0 km² (0 %)
Počet obyvateľov
 • odhad (2017)
 • sčítanie (2011)

 • hustota (2017)
 
1000 (236.)
994

2 272/km² (6.)
Mena euro (€) (= 100 centov) (EUR)
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC+1)
(UTC+2)
Medzinárodný kód VAT / VA
Medzinárodná poznávacia značka V
Internetová doména .va
Smerové telefónne číslo +379
Gramotnosť: 100%

Súradnice: 41°54′14″S 12°27′11″V / 41,904°S 12,453°V / 41.904; 12.453

Pohľad z Baziliky sv. Petra na námestie
Mapa Vatikánu
Námestie sv. Petra

Vatikán, dlhý tvar Vatikánsky mestský štát (lat. Status Civitatis Vaticanae), je najmenší štát sveta. Nachádza sa ako malá enkláva v strede Ríma. Vlastné územie Vatikánu zahrňuje Baziliku sv. Petra, Svätopeterské námestie s Apoštolským palácom, priľahlé budovy a vatikánske záhrady. K Vatikánu tiež patria aj tzv. extrateritoriálne územia – patriarchálne baziliky a pápežské letné sídlo v Castel Gandolfo.

Je to teokratická (cirkevná) absolútna volená monarchia na čele s rímskym biskupom – pápežom, viditeľnou hlavou Katolíckej cirkvi. Vznikol v roku 1929, nepriamo nadväzuje na Pápežský štát (756-1870).

Obyvateľstvo tvoria väčšinou kňazi a príslušníci osobnej stráže pápeža – švajčiarskej gardy.

Príjmy štátu plynú hlavne z darov veriacich z celého sveta, vydávania poštových známok, mincí a z cestovného ruchu.

Dejiny

Milánsky edikt v roku 313 zabezpečil kresťanom, aby neboli prenasledovaní a v roku 381 bolo kresťanstvo vyhlásené za hlavné náboženstvo Rímskej ríše.[1]

Prví rímski kresťanskí biskupi prakticky nemali žiaden majetok ani svetskú moc. Prvým majetkom pápeža bol Lateránsky palác, ktorý daroval cisár Konštantín I. Základy pápežskej svetskej moci položil predovšetkým sv. Gregor I. Veľký (590 − 604), ktorý sa staral o zlepšenie situácie katolíckej cirkvi a aj Rimanov, ktorí boli sužovaní vojnami, hladom a chorobami. De facto teda zastupoval panovníkov Byzantskej ríše.

Pre históriu cirkevného štátu bola významná aj takzvaná Pipinova donácia z roku 755. Pipin III. daroval Štefanovi II. Rím, Ravennu a Pentapolis. Táto oblasť tvorila hlavnú oporu svetskej pápežskej moci. Po niekoľko storočí (až do roku 1870), zostala pod zvrchovanou mocou pápežov.

Už v 6. storočí sa rímsky biskup vďaka darom a dedičstvu kráľov a šľachty stal najbohatším pozemkovým vlastníkom v Taliansku. Pápež Gregor I. Veľký (590 – 604) položil základy svetskej moci pápežov. Podstatne zväčšil majetok cirkvi a zaviedol systematickú správu jej územia. Za skutočného vlastníka pápežských statkov sa tradične pokladal apoštol Peter, preto statky rímskeho biskupa niesli meno Patrimonium sancti Petri (majetok svätého Petra).[2]

Franský kráľ Pipin prisľúbil roku 754 zmluvou z Quiercy pápežovi Štefanovi II., že uzná oblasti patriace k byzantskému vojvodstvu Rím (územie medzi Gaetou, Tiberom a Todi). Bola to tzv. Pipinova donácia. Roku 756 prinútil Pipin longobardského kráľa Aistulfa, aby pápežovi vydal časti bývalého byzantského exarchátu Ravenna, Romagna a Pentapolis (Rimini, Pesaro, Fano, Senigallia a Ancona). Tato donácia znamenala začiatok existencie cirkevného štátu. Po rozbití longobardskej ríše franský kráľ Karol Veľký roku 774 Pipinovu donáciu potvrdil. Na rozdiel od Pipinovej donácie bola tzv. Konštantínova donácia z rokov 750 – 800 falzifikátom, na ktorej základe si pápeži až do 15. storočia robili nárok na nezávislú moc v Taliansku a na nadradené postavenie pápežstva nad svetskou mocou. Až do 11. storočia sa podarilo pápežom vymaniť sa spod vplyvu nemeckých kráľov a rímskych cisárov a rímskej, resp. talianskej šľachty. Tento boj medzi pápežmi a cisármi dosiahol po prvýkrát vrchol za Jána VII., ktorý kládol moc pápeža nad moc cisársku a zakázal investitúru, t. j. uvádzanie biskupov a iných cirkevných hodnostárov do úradu kráľom, resp. cisárom. Cirkevný štát zaznamenal najväčší územný prírastok za pápeža Inocenta III. (1198 – 1216). Tento pápež bol poručníkom nemeckého kráľa Fridricha II. a pre údajne nesplnené panovníkove služby zabral cisárske majetky, takže územie cirkevného štátu takmer zdvojnásobil. V roku 1201 získal dedičstvom grófky Matildy Toskánskej (1115) ďalšie významné územie (tzv. Matildine statky). Fridrich II. uznal tieto pápežské nároky roku 1213. Takúto podobu mal cirkevný štát sedemsto rokov (až do roku 1870).

V 14. storočí sa pápežstvo dostalo pod vplyv francúzskych kráľov, ktorí presťahovali sídlo pápežov do Avignonu (tzv. avignonské zajatie 1309 – 1377). Po návrate pápeža do Ríma došlo k cirkevnému rozkolu (schizma), niekedy až s tromi pápežmi proti sebe, ktorý skončil v roku 1415 na kostnickom koncile. V 14. – 15. storočí zaviedli pápeži absolutistický vládny systém s úradníckym a vojenským aparátom. V období renesancie vystupovali ako mecenáši a prizývali na svoje dvory staviteľov, inžinierov, umelcov a vedcov z celého sveta. Do tejto etapy prišla reformácia (1517) a plienenie Ríma žoldniermi nemeckého cisára Karola V. (1527). V nasledujúcom období sa pápeži pokúšali zjednotiť cirkevný štát. Po tridsať ročnej vojne (1618 – 1648) sa vplyv a význam pápežov oslabil, Taliansko sa stalo miestom súperenia veľmocí (Španielska, Francúzska, Habsburgovcov). Po vojne o španielske dedičstvo (1700, 1713 – 1714) si Rakúsko zaistilo vládu nad Talianskom. Vzťah medzi Rímom a európskymi štátmi sa upravoval konkordátmi. Francúzska revolúcia mala ohlas aj v cirkevnom štáte. V roku 1798 tu bola vyhlásená s pomocou francúzskych revolučných jednotiek republika a pápež bol deportovaný do južného Francúzska. V roku 1809 začlenil francúzsky cisár Napoleon Bonaparte cirkevný štát do svojho impéria. Na viedenskom kongrese roku 18141815 bol však cirkevný štát obnovený. Pápež vládol ďalej pod ochranou francúzskych jednotiek. Keď sa Francúzi po prusko-francúzskej vojne roku 1870 stiahli, zmocnili sa talianske vojská Ríma. Rím bol vyhlásený za hlavné mesto zjednoteného Talianska, taliansky parlament poskytol pápežovi záruky suverenity vo Vatikáne, v Lateráne a v Castel Gandolfo, príspevok na krytie jeho výdajov a slobodu k vykonávaniu cirkevných obradov. Na protest proti obsadeniu Ríma zostali však pápeži vo Vatikáne a označovali sa za tzv. vatikánskych väzňov.

Riešením boli až Lateránske zmluvy medzi pápežom Piom XI. a fašistickým diktátorom Benitom Mussolinim z roku 1929, na základe ktorých sa Vatikán stal suverénnym štátom. Podľa základného zákona štátu z roku 1929 je monarchiou, v ktorej čele je rímsky pápež, viditeľná hlava Katolíckej cirkvi.

Pápež sa formálne vzdal vlastníctva stredovekého cirkevného štátu a uznal Rím za hlavné mesto Talianska. Taliansko uznalo mesto Vatikán ako suverénny štát. Za stratu cirkevného štátu dostal Vatikán odškodné v peniazoch a štátnych cenných papieroch. V roku 1984 podpísal Vatikán nový konkordát s Talianskom, ktorým boli zrušené niektoré privilégiá katolíckej cirkvi v Taliansku. V ďalších rokoch sa normalizovali vzťahy Vatikánu s krajinami strednej a východnej Európy, hlavne po odstránení totalitných komunistických režimov v rokoch 1989 – 1990.

Vatikánska hvezdáreň

Observatórium založil v roku 1891 pápež Lev XIII. a Pius XII. ho v roku 1943 zveril Spoločnosti Ježišovej a premiestnil do Castel Gandolfo v blízkosti Ríma. S rozvojom mesta množstvo svetla spôsobovalo ťažkosti pri nočnom pozorovaní hviezd, preto v roku 1993 observatórium premiestnilo časť svojej činnosti na Monte Graham v Arizone. Dnešným riaditeľom je od roku 2015 páter Guy Joseph Consolmagno SJ.

Svetové dedičstvo UNESCO

V tomto malom štáte leží výnimočná kolekcia vzácnych budov a umeleckých diel. V strede Vatikánu sa nachádza Bazilika svätého Petra. Tiež sú tu múzeá, paláce a záhrady. Na Zozname svetového kultúrneho dedičstva je Vatikán zapísaný na základe kritérií (i), (ii), (iv) a (vi).

Bazilika svätého Petra

Pozri aj

Iné projekty

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vatikán
  • Spolupracuj na Wikislovníku Wikislovník ponúka heslo Vatikán

Externé odkazy

Referencie