Pápežský východný inštitút: Rozdiel medzi revíziami

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Interaktívne prechádzať históriu
← Predchádzajúca úpravaĎalšia úprava →
Smazaný obsah Přidaný obsah
VizuálneWikitext
1Mmarek (diskusia | príspevky)
201 editací
d odkaz
Značka: editor wikitextu 2017
Tom78 (diskusia | príspevky)
17 050 editací
iw
Riadok 1: Riadok 1:
{{pracuje sa}}
{{Infobox Vysoká škola
{{Infobox Vysoká škola
|Názov = Pápežský orientálny inštitút
|Názov = Pápežský orientálny inštitút
Riadok 90: Riadok 89:


=== Publikácie ===
=== Publikácie ===
[[Súbor:2016-DonohueChair-03.jpg|náhľad|Arcibiskup Rowan Williams v Orientale na prednáške predsedu Donahue v roku 2016]]
[[Súbor:2016-DonohueChair-03.jpg|náhľad|Arcibiskup [[Rowan Williams]] v Orientálnom inštitúte na prednáške predsedu Donahua v roku 2016]]
Okrem vyučovania a udeľovania akademických hodností licenciátu a doktorátu, Orientál je známy svojimi publikáciami. V roku 1923 vyšlo prvé číslo publikácie ''Orientalia christiana.'' Po publikovaní sto takýchto čísel, séria bola v roku 1934 rozdelená na ''Orientalia Christiana Analecta'' výlučne pre monografie a ''Orientalia Chrisitana Periodica'' na články a recenzie kníh<ref>Por. V. Poggi, “Pontifical Oriental Institute (Orientale): Publications”, 1506-1509, in EDEC (Encyclopedic Dictionary of the Christian East).</ref>. Autori týchto publikácii boli skutoční odborníci v daných oblastiach a obe publikácie boli distribuované do rôznych knižníc. Po promulgácii Kódexu kánonického práva východných cirkví (CCEO) v roku 1990 sa rozhodlo o zavedení novej série monografií v oblasti kanonického práva. V roku 1992 vyšla nová publikácia ''Kanonika''<ref>Por. G. Nedungatt, “Kanonika”, EDEC, 1509-1510.</ref>, ktorej prvé číslo sa objavilo v roku 1992. Kritické vydanie ''Anaphorae Orientales'', ktoré začal Alphonse Raes v roku 1939, upozornilo na jeden z viacerých zabudnutých pokladov kresťanského východu a pokračoval v ňom známy liturgista Orientale, profesor Robert Taft, SJ. Keď William Macomber uverejnil najstarší  text Anafory z Addai a Mari, nedalo sa predstaviť, aký užitočný vplyv bude mať tento text na Kongregáciu pre náuku viery v roku 2001, keď sa rozhodlo o uznaní ortodoxie a platnosti anafory i bez výslovných slov konsakrácie<ref>Por. E.G. Farrugia, “Anaphores Orientales”, EDEC, 1510-1512.</ref>.
Okrem vyučovania a udeľovania akademických hodností licenciátu a doktorátu, Orientálny inštitút je známy svojimi publikáciami. V roku [[1923]] vyšlo prvé číslo publikácie ''Orientalia christiana.'' Po publikovaní sto takýchto čísel, bola séria v roku [[1934]] rozdelená na ''Orientalia Christiana Analecta'' výlučne pre monografie a ''Orientalia Chrisitana Periodica'' na články a recenzie kníh <ref>Por. V. Poggi, “Pontifical Oriental Institute (Orientale): Publications”, 1506-1509, in EDEC (Encyclopedic Dictionary of the Christian East).</ref>. Autori týchto publikácii boli skutoční odborníci v daných oblastiach a obe publikácie boli distribuované do rôznych knižníc. Po promulgácii Kódexu kánonického práva východných cirkví (CCEO) v roku [[1990]] sa rozhodlo o zavedení novej série monografií v oblasti [[kanonické právo|kanonického práva]]. V roku [[1992]] vyšla nová publikácia ''Kanonika'' <ref>Por. G. Nedungatt, “Kanonika”, EDEC, 1509-1510.</ref>, ktorej prvé číslo sa objavilo v roku [[1992]]. Kritické vydanie ''Anaphorae Orientales'', ktoré začal [[Alphonse Raes]] v roku [[1939]], upozornilo na jeden z viacerých zabudnutých pokladov kresťanského východu a pokračoval v ňom známy liturgista Orientale, profesor [[Robert Taft]], SJ. Keď William Macomber uverejnil najstarší text Anafory z Addai a Mari, nedalo sa predstaviť, aký užitočný vplyv bude mať tento text na [[Kongregácia pre náuku viery|Kongregáciu pre náuku viery]] v roku [[2001]], keď sa rozhodlo o uznaní [[ortodoxia|ortodoxie]] a platnosti anafory i bez výslovných slov [[konsekrácia|konsekrácie]] <ref>Por. E.G. Farrugia, “Anaphores Orientales”, EDEC, 1510-1512.</ref>.


== Významné úspechy ==
== Významné úspechy ==
[[Súbor:2017-SymposiumFebruary-02.jpg|vľavo|náhľad|Sympózium o krízach v Sýrii sa konalo na Orientale v roku 2017]]
[[Súbor:2017-SymposiumFebruary-02.jpg|vľavo|náhľad|Sympózium o krízach v Sýrii sa konalo na Orientálnom inštitúte v roku 2017]]
a) CCEO sa vo veľkej miere pripravovala na  Orientálnom inštitúte. Pre východných kresťanov predstavuje Kodex východného práva obrovský krok vpred, pretože prvýkrát v histórii majú vlastné právo ako základ, ktorý umožňuje každej z východných cirkví sui juris rozvíjať svoje vlastné  osobitné právo. b) Ďalším monumentálnym prínosom Orientálu bolo kritické vydanie dokumentov Florentského koncilu (1438 - 1445)<ref>Por. G. Hofmann et al. (editors), Concilium Florentinum: Documenta et Scriptores, 1-11, Rome 1940-1976.</ref>, na ktorých sa podieľali profesori Fakulty východných cirkevných vied. Toto dielo viedlo v roku 1947 k rozhodnutiu Pia XII. o odstránenie latinských vplyvov na arménsko-katolícky obrad<ref>Por. E.G. Farrugia, “Is there method to ecumenism? Two examples to make a point”, in Christianity East and West: Jesuit Reflections, Boston 2016, 47-72, qui 50-51.</ref>. Medzi ďalšie významné vedecké diela, dodnes neprekonane´patrí 6 zväzková štúdia liturgie sv. Jána Chrysostoma; encyklopedický slovník kresťanského východu; anotované preklady sýrskych rukopisov z 9. až 13. storočia; vydanie siedmich zväzkov vatikánskych archívnych dokumentov o arménskej otázke (1894-1925) a podobné vydanie o chaldejsko-asýrskej otázke (1908 - 1938); anotovaný katalóg 150 etiópskych rukopisov; podrobné archeologické štúdie mozaík, fresiek a architektúry raného kostola v Malej Ázii atď.
a) [[Kódex kánonov východných cirkví|CCEO]] sa vo veľkej miere pripravovala na Orientálnom inštitúte. Pre východných kresťanov predstavuje Kodex východného práva obrovský krok vpred, pretože prvýkrát v histórii majú vlastné právo ako základ, ktorý umožňuje každej z východných cirkví [[sui juris]] rozvíjať svoje vlastné osobitné právo. b) Ďalším monumentálnym prínosom Orientálu bolo kritické vydanie dokumentov [[Bazilejsko-ferrarsko-florentský koncilFlorentského koncilu]] (1438 - 1445)<ref>Por. G. Hofmann et al. (editors), Concilium Florentinum: Documenta et Scriptores, 1-11, Rome 1940-1976.</ref>, na ktorých sa podieľali profesori Fakulty východných cirkevných vied. Toto dielo viedlo v roku 1947 k rozhodnutiu Pia XII. o odstránenie latinských vplyvov na arménsko-katolícky obrad<ref>Por. E.G. Farrugia, “Is there method to ecumenism? Two examples to make a point”, in Christianity East and West: Jesuit Reflections, Boston 2016, 47-72, qui 50-51.</ref>. Medzi ďalšie významné vedecké diela, dodnes neprekonané patrí 6 zväzková štúdia [[liturgia|liturgie]] sv. Jána Chrysostoma; encyklopedický slovník kresťanského východu; anotované preklady sýrskych rukopisov z 9. až 13. storočia; vydanie siedmich zväzkov vatikánskych archívnych dokumentov o arménskej otázke (1894-1925) a podobné vydanie o chaldejsko-asýrskej otázke (1908 - 1938); anotovaný katalóg 150 etiópskych rukopisov; podrobné archeologické štúdie mozaík, fresiek a architektúry raného kostola v Malej Ázii atď.


== Významní profesori ==
== Významní profesori ==
[[Súbor:Robert_F_Taft_SJ_Russicum_2006_crop.jpg|náhľad|Renomovaný liturgista Orientale, profesor Robert Taft, SJ.]]
[[Súbor:Robert_F_Taft_SJ_Russicum_2006_crop.jpg|náhľad|Renomovaný liturgista Orientálneho inštitútu, profesor [[Robert Taft]], SJ.]]
Guillaume Jerphanion, SJ, si získal meno vďaka štúdiu archeológie a kostolov vytesaných v skale, ktoré sa nachádzajú v Kappadocii<ref>Por. G. de Jerphanion, Une nouvelle province de l’art byzantin: les églises rupestres de Cappadoce, 1-5, Paris 1925-1942.</ref>. Marcel Viller, SJ, po krátkom vyučovaní patristiky z Orientálneho inštitútu odišiel, aby sa stal jedným zo zakladateľov monumentálneho slovníka Dictionnaire de Spiritualité. Kardinál Tomáš Špidlík, SJ, bol známym odborníkom v oblasti ruskej duchovnosti a jeho knihy nestratili nič zo svojej aktuálnosti; Jeho predchodcom bol Irenée Hausherr<ref>Por. R. Čemus (a cura di), “Le tracce della Provvidenza”; intervista a Padre Špidlik”, in AAVV, “A due polmoni.” Dalla memoria spirituale d’Europa, Roma 1999, 26.</ref>, ktorý položil základy východnej spirituality.  Podobnú aktuálnosť majú diela Juana Mateosa, SJ, ktorý nadviazal na Antona Baumstarka (1872 - 1948), a je považovaný  R.F. Taftom SJ a G. Winklerom, za zakladateľa „Mateosovej školy porovnávacej liturgiológie<ref>Por. E.G. Farrugia, “Mateos, Juan”, EDCE, 1234-1236.</ref>“. Georg Hofmann, SJ, bol nemeckým Cirkevným historikom, ktorý mal veľkú úlohu pri edícii Aktov florentského koncilu. Orientálny Inštitút bol obdarený celou generáciou významných liturgistov, ku ktorým patril aj Miguel Arranz, SJ. Samir Khalil Samir, SJ  sa výrazne zaslúžil o zviditeľnenie arabsko-kresťanskej literatúry. Gustav Wetter, SJ bol svetovou autoritou na marxizmus. Placid J. Podipara, C.M.I, bol svetovým expertom na kresťanov svätého Tomáša.
[[Guillaume Jerphanion]], SJ, si získal meno vďaka štúdiu archeológie a kostolov vytesaných v skale, ktoré sa nachádzajú v [[Kapadócia|Kappadocii]] <ref>Por. G. de Jerphanion, Une nouvelle province de l’art byzantin: les églises rupestres de Cappadoce, 1-5, Paris 1925-1942.</ref>. [[Marcel Viller]], SJ, po krátkom vyučovaní patristiky z Orientálneho inštitútu odišiel, aby sa stal jedným zo zakladateľov monumentálneho slovníka ''Dictionnaire de Spiritualité''. Kardinál [[Tomáš Špidlík]], SJ, bol známym odborníkom v oblasti ruskej duchovnosti a jeho knihy nestratili nič zo svojej aktuálnosti; Jeho predchodcom bol [[Irenée Hausherr]] <ref>Por. R. Čemus (a cura di), “Le tracce della Provvidenza”; intervista a Padre Špidlik”, in AAVV, “A due polmoni.” Dalla memoria spirituale d’Europa, Roma 1999, 26.</ref>, ktorý položil základy východnej spirituality. Podobnú aktuálnosť majú diela [[Juan Mateos|Juana Mateosa]]|, SJ, ktorý nadviazal na [[Anton Baumstark|Antona Baumstarka]] (1872 - 1948), a je považovaný s [[Robert Francis Taft|R. F. Taftom]] SJ a G. Winklerom, za zakladateľa „Mateosovej školy porovnávacej liturgiológie <ref>Por. E.G. Farrugia, “Mateos, Juan”, EDCE, 1234-1236.</ref>“. [[Georg Hofmann]], SJ, bol nemeckým Cirkevným historikom, ktorý mal veľkú úlohu pri edícii Aktov florentského koncilu. Orientálny Inštitút bol obdarený celou generáciou významných liturgistov, ku ktorým patril aj [[Miguel Arranz]], SJ. [[Samir Khalil Samir]], SJ  sa výrazne zaslúžil o zviditeľnenie arabsko-kresťanskej literatúry. [[Gustav Wetter]], SJ bol svetovou autoritou na marxizmus. [[Placid J. Podipara|Placid J. Podipara]], C.M.I, bol svetovým expertom na kresťanov svätého Tomáša.


== Pozoruhodní Alumni ==
== Pozoruhodní Alumni ==
Patriarch Bartholomaios Archondonis, súčasný patriarcha Konštantínopolu, ktorý na Orientálnom Institute študoval od roku 1963 do roku 1968 a napísal svoju tézu O kodifikácii posvätných kánonov a kanonických predpisov29 Prácu písal pod vedením prof. Ivana Žužeka.
Patriarcha [[Bartholomaios Archondonis]], súčasný patriarcha [[Konštantínopol]]u, ktorý na Orientálnom Institute študoval od roku 1963 do roku 1968 a napísal svoju tézu O kodifikácii posvätných kánonov a kanonických predpisov. Prácu písal pod vedením prof. [[]Ivan Žužek|Ivana Žužeka].
[[Súbor:President_Barack_Obama_meets_with_Greek_Orthodox_Ecumenical_Patriarch_Bartholomew_I_crop.jpg|náhľad|Prezident Barack Obama sa stretáva s gréckym pravoslávnym ekumenickým patriarchom Bartolomejom I., absolventom Orientale.]]
[[Súbor:President_Barack_Obama_meets_with_Greek_Orthodox_Ecumenical_Patriarch_Bartholomew_I_crop.jpg|náhľad|Prezident Barack Obama sa stretáva s gréckym pravoslávnym ekumenickým patriarchom Bartolomejom I., absolventom Orientale.]]


*''Patriarcha'' [[Gregor III. Laham|Gregorios III Laham]], katolícky patriarcha Antiochie
*''Patriarcha'' [[Gregor III. Laham|Gregorios III Laham]], katolícky patriarcha Antiochie
*''Kardinál'' Josef Slipyj, prvý arcibiskup gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine.
*''Kardinál'' [[Josef Slipyj]], prvý arcibiskup gréckokatolíckej cirkvi na Ukrajine.
*''Patriarcha'' Paul Cheiko Paul, babylonský a Chaldejský patriarcha.
*''Patriarcha'' [[Paul Cheiko Paul]], babylonský a Chaldejský patriarcha.
*''Patriarcha'' Bidawid Raphael, babylonský a Chaldejský patriarcha
*''Patriarcha'' [[Bidawid Raphael]], babylonský a Chaldejský patriarcha
*''Patriarcha'' Ignace Antoine Hayek, patriarchá Antiochijcov a Sýrčanov.
*''Patriarcha'' [[Ignace Antoine Hayek]], patriarchá Antiochijcov a Sýrčanov.
*''Patriarcha'' Paul Méouchi, Patriarcha Antiochijských koptov.
*''Patriarcha'' [[Paul Méouchi]], Patriarcha Antiochijských koptov.
*''Patriarcha Stephanos I. Sidarouss'', Alexandrijský patriarcha.
*''Patriarcha [[Stephanos I. Sidarouss]]'', Alexandrijský patriarcha.
*''Arcibiskup'' [[Sviatoslav Ševčuk]], súčasný hlavný arcibiskup ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.
*''Arcibiskup'' [[Sviatoslav Ševčuk]], súčasný hlavný arcibiskup ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi.
*''Dvaja generálni'' predstavení Spoločnosti Ježišovej: Peter Kolvenbach, ktorý bol rektorom Orientálu, a Jean-Baptiste Janssens.
*''Dvaja generálni'' predstavení Spoločnosti Ježišovej: [[Peter Kolvenbach]], ktorý bol rektorom Orientálneho inštitútu, a [[Jean-Baptiste Janssens]].


Zoznam kardinálov, ktorí mali niečo s Orientalom je nasledujúci.
Zoznam kardinálov, ktorí mali niečo s Orientalnym inštitútom je nasledujúci.


*''Kardinál'' Alfredo Ildefonso Schuster, SJ, prvý prezident Orientálu a profesor liturgie.
*''Kardinál'' [[Alfredo Ildefonso Schuster]], SJ, prvý prezident Orientálu a profesor liturgie.
*''Kardinál'' Gregorio Pietro Agaganian.
*''Kardinál'' [[Gregorio Pietro Agaganian]].
*''Kardinál'' Franz König, kardinál arcibiskup vo Viedni a zakladateľ Pro Oriente.
*''Kardinál'' [[Franz König]], kardinál arcibiskup vo Viedni a zakladateľ Pro Oriente.
*''Kardinál'' Franz Ehrle, profesor na Orientáli.
*''Kardinál'' [[Franz Ehrle]], profesor na Orientáli.
*''Kardinál'' Ladisław Ruben, prefekt Východného kongregácie.
*''Kardinál'' [[Ladisław Ruben]], prefekt Východného kongregácie.
*''Kardinál'' Eugène Tisserant, tajomník kongregácie
*''Kardinál'' [[Eugène Tisserant]], tajomník kongregácie
*''Kardinál'' Aloys Grillmeier, SJ, teolog a patrológ.
*''Kardinál'' [[Aloys Grillmeier]], SJ, teolog a patrológ.
*''Kardinál'' [[Jozef Tomko]], emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov.
*''Kardinál'' [[Jozef Tomko]], emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov.
*''Kardinál'' [[Tomáš Špidlík]], SJ, známy odborník na spiritualitu kresťanského východu.
*''Kardinál'' [[Tomáš Špidlík]], SJ, známy odborník na spiritualitu kresťanského východu.
Riadok 129: Riadok 128:
Zoznam známych študentov začína s blahoslaveným mučeníkom Eugènom Bossilkoffom, biskupom z Nicopolis v Bulharsku.
Zoznam známych študentov začína s blahoslaveným mučeníkom Eugènom Bossilkoffom, biskupom z Nicopolis v Bulharsku.


V apríli 2013 boli v Sýrii v meste Aleppo unesení dvaja pravoslávni biskupi: grécky pravoslávny biskup Paul Yazigi a sýrsky pravoslávny biskup Mor Gregorius Yohanna Ibrahim. Doteraz nie je známe miesto, kde by sa mohli nachádzať. Ďalšími významnými absolventmi Orientálneho inštitútu sú: Engelbert Kirschbaum, SJ, archeológ; Robert Murray, SJ, sýrista; Alessandro Bausani, islamológ; Hans-Joachim Schultz, liturg, Lambert Beauduin, OSB, zakladateľ mnižskej komunity v Chevetogne a René Vouillaume, prior Petits Frères de Jésus. Študoval tu tiež veľmi talentovaný teológ, ktorého nacisti zastrelili počas druhej svetovej vojny: Yves de Montcheiul, SJ (1900-1942).
V apríli [[2013]] boli v [[Sýria|Sýrii]] v meste [[Aleppo]] unesení dvaja pravoslávni biskupi: grécky pravoslávny biskup Paul Yazigi a sýrsky pravoslávny biskup Mor Gregorius Yohanna Ibrahim. Doteraz nie je známe miesto, kde by sa mohli nachádzať. Ďalšími významnými absolventmi Orientálneho inštitútu sú: [[Engelbert Kirschbaum]], SJ, archeológ; [[Robert Murray]], SJ, sýrista; [[Alessandro Bausani]], islamológ; [[Hans-Joachim Schultz]], liturg, [[Lambert Beauduin]], OSB, zakladateľ mnižskej komunity v Chevetogne a [[René Vouillaume]], prior Petits Frères de Jésus. Študoval tu tiež veľmi talentovaný teológ, ktorého nacisti zastrelili počas druhej svetovej vojny: [[Yves de Montcheiul]], SJ (1900-1942).


== Publikácie ==
== Publikácie ==

Verzia z 22:41, 12. máj 2020

Pápežský orientálny inštitút
Súbor:Orientale Logo.png
Logo
Základné informácie
PolohaRím, Taliansko Taliansko
ZameraniePápežská univerzita
Rok založenia1917
Vedenie
RektorDavid Nazar, SJ
Štatistické údaje
Kontaktné údaje
AdresaPiazza sv. Márie Major, 7, 00185 Rím, Taliansko
Oficiálny weborientale.it

Pápežský orientálny inštitút je katolícka inštitúcia vyššieho vzdelania v Ríme. Plán vytvorenia školy tohto druhu pre východných kresťanov bol na programe katolíckej cirkvi prinajmenšom už od pápeža Lea XIII [1], realizoval ho až pápež Benedikt XV. (1914-1921) v roku 1917. Pápežský orientálny inštitút je súčasťou konzorcia spolu s Pápežskou Gregorovou univerzitou (založenou v roku 1551) a Pápežským biblickým inštitútom (založeným v roku 1909), ktoré sa tiež nachádzajú v Ríme. Všetky tri inštitúcie riadi Spoločnosť Ježišova. Zatiaľ čo Pápežský orientálny inštitút závisí od Svätej stolice, jeho správa a vedenie je zverené Spoločnosti Ježišovej. Jeho veľkým kancelárom je prefekt Kongregácie pre východné cirkvi a vice-kancelárom je generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej, zatiaľ čo kompetenciou Kongregácie pre katolícku výchovu je schvaľovanie akademických programov Pápežského orientálneho inštitútu.

Orientálny inštitút mal v akademickom roku 2018/2019 spolu 422 študentov, z ktorých  je 242 hosťujúcich študentov z iných fakúlt. 351 študentov navštevovalo Fakultu východných cirkevných vied (SEO) a 71 študovalo na Fakulte východného kánonického práva (DCO). Súčasťou Pápežského orientálneho inštitútu je aj moderná knižnica, ktorú okrem domácich profesorov a študentov každý rok navštívi približne 400 ďalších študentov či vedeckých pracovníkov.

Poslanie

Založený bol  pápežom Benediktom XV. v roku 1917 a jeho správou poveril v roku 1922 Pius XI. Spoločnosť Ježišovu. Pápežský orientálny inštitút je škola vyšších štúdii, ktorá si kladie za cieľ službu východným cirkvám. Ide o umožnenie poznania východných cirkví a ich „nesmierneho bohatstva, ktoré sa nachádza v pokladoch ich tradície“ (GP II, Orientale Lumen 4) a rovnako o sprostredkovanie týchto bohatstiev, tak málo poznaných, latinskej cirkvi. Jeho misiou je uskutočňovať výskum, výučbu a publikácie súvisiacich s tradíciami východných cirkví v oblasti teológie, liturgii, patristike, histórii, cirkevného práva, literatúry a jazykov, spirituality, archeológie a zaoberať sa i otázkami, ktoré majú ekumenický a geopolitický význam.

Cieľom Pápežského orientálneho inštitútu je výučba študentov, ktorí už získali prvý stupeň akademického vzdelania, bez ohľadu na ich náboženské vyznanie, latinských alebo východných katolíkov, pravoslávnych a iných. Ide o prehĺbenie ich vedomosti o kresťanskom východe v ich cirkvách, teológii, spiritualite, liturgii, disciplíne, histórii a kultúre. Študenti pochádzajú prevažne z krajín východných cirkví: T.j. z oblasti Blízkeho východu, východnej Európy, Afriky (Egypt, Etiópia a Eritrea) a Ázie (Kéraly a iných častí Indie). Nemalý počet študentov, ktorý sa taktiež zaujíma o kresťanský východ pochádza z Európy a Ameriky. V súčasnosti, pri záplavách migrantov a utečencov z niektorých vyššie uvedených krajín, prichádzajú študenti aj z komunít žijúcich v diaspóre.

História

Prvé roky

Santa Maria Maggiore od Alberta Pisa (1905)

Prvé, dočasné umiestnenie Pápežského orientálneho inštitútu bolo v bezprostrednej blízkosti Vatikánu, v budove Palazzo dei Convertendi, na námestí Piazza Scossacavalli, ktorú neskôr zabrala ulica Via della Conciliazione[2]. Pápežský orientálny inštitút bol do roku 1926 premiestnený do súčasných priestorov Pápežského biblického inštitútu, na ulici Via della Pilotta 25, odkiaľ sa natrvalo presťahoval na námestie Piazza Santa Maria Maggiore, 7 [3]. Na tomto námestí sa nachádza i Bazilika Santa Maria Maggiore, ktorá je zo všetkých chrámov v Ríme kresťanskému východu najbližšie. Slávne mozaiky, ktoré sa nachádzajú v tejto Bazilike boli vytvorené za pápeža Sixta  III. (432-440) a to na oslavu Tretieho ekumenického koncilu v Efeze (431), ktorý zdôraznil, že Ježiš Kristus je jedna osoba (nie dvoma oddelenými osobami). Koncil  vyniesol v dôsledku toho konsekvenciu, že Mária, jeho matka, je Božia matka, alebo Theotokos, ako ju nazývajú Gréci. Okrem toho je táto Bazilika známa i tým, že sa v nej nachádzajú pozostatky jasličiek, preto ju nazývajú ako ad Praesepe, chrám Betlehemu. Okrem toho koncom roku 860 apoštoli Slovanov, svätý Cyril a Metod, tu položili na oltár svoje liturgické knihy, čo je znakom toho, že od tohoto momentu, čo boli knihy schválené pápežom, bolo možné sláviť liturgiu v staroslovienskom jazyku. V bočnej uličke oproti Pápežskému orientálnemu inštitútu sa nachádza Bazilika Santam Prassede s karolínskymi mozaikami, ktoré svedčia o pápežovi sv. Pascalovi I., odporcovi ikonoklazmu, ktorý v čase výstavby Baziliky (r. 817) sa rozširoval na kresťanskom východe. Neďaleko od vchodu do tejto baziliky je umiestnená mramorová doska, ktorá pripomína, že v roku 869 na tomto mieste zomrel brat Cyrila, sv. Metod. V rámci komplexu budov, v ktorom sa nachádza Pápežský orientálny inštitút, je i kostol sv. Antona Veľkého (S. Antonio Abate), ku ktorému majú východní kresťania mimoriadnu úctu. Veľmi obľúbený je aj v Ríme, pretože donedávna sa v tomto kostole konalo požehnanie zvierat. Od vzniku Pápežského kolégia Russicum roku 1929, Piom XI. (1921 - 1939), bolo vedenie chrámu  zverené jezuitom žijúcim v tomto kolégiu[4]. Lokalita Orientálneho Inštitútu je v mnohých ohľadoch ideálna.

Prvých 100 rokov

Mgr. Michel d'Herbigny, biskup a rektor Pápežského orientálneho inštitútu (Rím)

Pápežský orientálny inštitút bol vytvorený ako bratská inštitúcia Kongregácie pre východnú cirkev, ktorej meno sa v roku 1967 zmenilo na Kongregáciu pre východné cirkvi. Bez úzkeho prepojenia na túto dôležitú inštitúciu Svätej stolice by nebolo možné pochopiť účel a poslanie Pápežského orientálneho inštitútu. O jeho dôležitosti svedčí i skutočnosť, že bol založený uprostred „zbytočného masakru“ prvej svetovej vojny, v roku 1917. Otázka, prečo bol založený Orientálny Inštitút má i ďalšie, časovo vzdialenejšie dôvody. Bola známa ako la question d’Orient, otázka sa po prvýkrát vynorila po ponižujúcej porážke Otomanov zo strany Rusov v roku 1774, (por. Zmluvu Kutchuk-Kainarji), ktorá nabrala na svojej intenzite po vstupe Napoleona do Egypta v roku 1798: vynorili sa otázky budúcej existencie miliónov kresťanov žijúcich pod vládou Osmanov. Tieto otázky odzneli na eucharistickom kongrese v Jeruzaleme v roku 1893, keď východní katolícki patriarchovia informovali pápežského legáta kardinála Benoîta Langenieuxa o krutom zaobchádzaní s členmi ich spoločenstiev. Tento o situácii informoval pápeža Leva XIII. Pápež okamžite zvolal stretnutie východných katolíckych patriarchov na nasledujúci rok  (1894), z ktorého vyšiel apoštolský list Orientalium dignitas [5], známy ako Magna Charta o právach východných katolíkov.

Krátko po februárovej revolúcii v roku 1917, po zániku Ruského impéria a po postupnom zániku osmanskej ríše sa pápež rozhodol konať[6]. Svojím Motu proprio Providentis Dei[7] (1.05.1917), pápež vytvoril Východnú kongregáciu a ďalším motu proprio Orientis catholici (15.10.1917)[8] založil Pápežsky Orientálny Inštitút[9]. Prefektom novej Kongregácie sa stal samotný Sv. Otec i keď jeho bezprostredné vedenie zveril sekretárovi, ktorý podľa kánonickej normy (por. kán. 257 Pio-Benedectine[10] Codex Iuris canonici[11] z roku 1917 to presnejšie  špecifikoval) mal byť kardinálom. Už o  tri roky po založení Orientálu Benedikt XV. prostredníctvom apoštolskej konštitúcie Quod nobis in condendo,  dal  právo novovzniknutej inštitúcii udeľovať akademické tituly[12]. Pápež od samotného začiatku zdôrazňoval potrebu budovania bohatej špecializovanej knižnice[13], ktorá je neodlúčiteľnou súčasťou štúdia a vedeckého poznania kresťanského východu.

Pápež Benedikt XV.

Na začiatku boli profesori vyberaní z rôznych rehoľných rádov a dokonca aj laikov. Bol tam Antoine Delpuch (1868 - 1936)[14] z kongregácie Biely otec, ktorý mal v prvom roku po založení Orientálu (1918 - 1919) funkciu pro - prezident[15]; dvaja benediktíni medzi ktorými bol blahoslavený Ildefonsa Schustera; traja asuncionisti, medzi ktorými bol Martin Jugie (1878-1954), ktorý pôsobil na Orientálnom inštitúte iba počas prvých piatich rokov, ale ktorý je autorom monumentálnej syntézy dejín východnej teológie. Ďalej tu pôsobil jeden dominikán; mechitarista; štyria jezuiti, medzi ktorými bol známy archeológ Guillaume de Jerphanion (1877-1948); dvaja Rusi, Grék a Etiópčan; z troch laikov treba spomenúť Michelangela Guidiho, vynikajúceho filológa a historika[16].

Po tom, čo sa stal pápežom Pius XI., prevládal názor, že by bolo lepšie, keby sa vedenie Orientálneho inštitútu zverilo jednej reholi, ktorá by mala na starosti prípravu budúcich pedagógov. Jeho voľba padla na jezuitov a na istom stretnutí s generálnym predstaveným Vladimírom Ledochowským (14.09.1922) poveril jezuitov vedením Orientálneho inštitútu[17]. Na toto rozhodnutie pápeža mal vplyv i prvý prezident Orientálneho Inštitútu opát Alfredo Ildefonso Schuster, OSB, po ktorom nasledovali už len jezuiti. Prvým z nich v rokoch (1922-1931), bol Michel d’Herbigny (1880-1957). Bol to veľmi talentovaný človek, ktorý i vďaka vlastným publikáciam, vniesol do rodiacej sa inštitúcie na novom mieste Piazza S. M. Maggiore nový elán. Komplikácie jeho veľmi delikátnej misie v Rusku viedli k jeho predčasnému odchodu do dôchodku. Po D'Herbignym nasledoval ďalší prezident Inštitútu Emil Hermann (1932-1951), nemecký cirkevný právnik, ktorého notárska opatrnosť pomohla viesť inštitút počas vojny; nasledoval Ignacio Ortiz de Urbina (1951-1957), uznávaný patológ, ktorý pochádzal zo španielskeho Baskicka; Alphonse Raes (1957-1962), vynikajúci odborník sýrskej tradície, ktorý sa neskôr stal prefektom Vatikánskej knižnice; Joseph Gill (1962 – 1967), uznávaný odborník na koncil vo Florencii (1438 - 1445) a hlavný editor Aktov tohto koncilu. Počas jeho pôsobenia v roku 1965 sa začal používať titul Jezuitský rektor; Ivan Žužek (1967-1972), neskorší tajomník Pápežskej komisie pre revíziu východného kánonického práva; Georges Dejaifve (1972-1976), známy ekumenista; Eduard Huber (1976-1981), bývalý rektor Meudonskej školy v Rusku; Peter-Hans Kolvenbach (1981 - 1983), ktorý sa po krátkom pôsobení na Orientálnom inštitúte stal štvrťstoročným generálnym predstaviteľom Spoločnosti Ježišovej (1983 - 2008); Gilles Pelland (1984-1986), ktorý sa neskôr stal rektorom Gregoriánskej univerzity; Gino Piovesana (1986 - 1990), ktorého skúsenosť rektora na  jezuitskej univerzite Sophia v Tokiu a jeho odborná znalosť ruskej filozofie bola dobrým základom pre vedenie Orientálneho inštitútu; Clarence Gallagher (1990 - 1995), cirkevný právnik, dekan a rektor; Gilles Pelland (1995 - 1998), jediný rektor, ktorý bol zvolený v dvoch obdobiach, ktoré však nenasledovali bezprostredne za sebou; Hèctor Vall Vilardell (1998-2007), odborník na ekumenizmus, ktorý bol deväť rokov rektorom; Cyril Vasiľ (2007 - 2009), ktorý sa po dvoch rokoch rektorátu stal sekretár Kongregácie pre východné cirkvi. Sunny Kokkaravalayil sa stal pro-rektorom na jeden rok(2009 - 2010), avšak predstaveným komunity bol sedem rokov; James McCann (2010 - 2015), ktorý sa následne stal viceprezidentom nadácie Gregorian Foundation v New Yorku, a David Nazar (2015), v ktorého funkčnom období sa Orientálny inštitút nielenže reštrukturalizoval, ale komunita sa na Orientálnom inštitúta zjednotila s komunitou Pápežskského Collegia Russicum[18].

Storočná história Orientálneho inštitútu (1917 - 2017) by sa mohla rozdeliť najskôr na jedenásťročné obdobie, kedy sa Orientálny inštitút snažil presadiť a stať sa uznávanou inštitúciou, k čomu prispela encyklika Pia XI. venovaná Orientálnemu inštitútu, Rerum orientalium (1928)[19]. Potom nasledovalo tridsaťročné obdobie, ktoré priviedlo k začiatku Druhého vatikánskeho koncilu (1928-1958), kedy už bolo možné zozbierať časť bohatej úrody a kedy sa položili základy ďalšej výstavby.

Pápež František navštívil Orientálny inštitút v roku 2017. Kardinál Leonardo Sandri po jeho pravici. Vľavo reverend Arturo Sosa, SJ, generálny predstavený Ježišovej spoločnosti (jezuiti)

Ďalších tridsať rokov po Koncile (do roku 1989) svieži vánok Druhého Vatikánskeho koncilu vyvolal obnovený záujem o kresťanský východ a Orientálny inštitút. Keď sa v roku 1989 otvorili hranice východnej Európy, začali aj pre Inštitút nové možnosti. Dovtedy uzavretá časť sveta dostala nové možnosti a mnohý študenti z týchto krajín začali študovať na Orientálnom inštitúte.[20]

21. storočie

V súlade s modernými pedagogickými štandardmi pre akademický výskum bola do knižnice namontovaná klimatizácia so špičkovým LED osvetlením, modernou akustikou a stále viac digitalizovanými prvkami. Pri príležitosti 100. výročia Orientáleho inštitútu (1917-2017) 12. októbra 2017 navštívil pápež František túto inštitúciu. Vďaka jeho veľkorysému daru sa mohli uskutočniť ďalšie rekonštrukčné práce súvisiace s rozšírením Inštitútu, profesorom sa mohli poskytnúť kancelárie, vytvorila sa jedáleň pre študentov, ako i ďalšie užitočné priestory. Orientálny inštitút používa - Suite e Google for Education, zatiaľ čo jeho internetová služba bola rozšírená na 1 gigabajt up and down. To umožňuje konferenčnej sále stream-konferencie online a taktiež poskytuje možnosti kurzov a konferencií online pomocou služby Google Hangout. Osvetlenie a akustika vyučovacích priestorov boli modernizované tak, aby vyhovovali moderným digitálnym a pedagogickým normám.

Knižnica

Študenti pracujúci v knižnici

Pápežská knižnica Orientálneho Inštitútu je nepochybne najväčším klenotom tejto vzdelávacej inštitúcie. Pokiaľ ide o kresťanský východ, je to najbohatšia knižnica na svete. Niektoré publikácie, ktoré boli vyhodené v prvých rokoch Sovietskeho zväzu boli zakúpené pre knižnicu Inštitútu no dnes sú už nedostupné. Orientálny inštitút vždy starostlivo sledoval všetky udalosti východného bloku. V knižnici sa preto nachádza napríklad celá zbierka denníka Pravda. Vďaka záujmu a návšteve pápeža Jana Pavla II., ktorá sa uskutočnila v roku 1987 bol knižničný priestor značne rozšírený. Konferenčná sála „aula magna“, ktorá je súčasťou knižnice a bola zrekonštruovaná pri príležitosti stého výročia založenia Orientáleho inštitútu v roku 2017, poskytuje safe space pre medzinárodné diskusie o problematických ako i citlivých témach. Sýria, autocefalia, genocída, násilie, to sú niektoré z tém, na ktorých sa zúčastnili imamovia, diplomati, patriarchovia, kardináli ale i „jednoduchí ľudia“.

Fakulty a jazyky

Pápežská bazilika sv. Márie Major, ktorá zdieľa námestie s Pápežským orientálnym inštitútom

Orientálny inštitút má dve fakulty, jednu pre Východné cirkevné vedy a druhú pre Východné cirkevné právo. Spočiatku existovala iba jedna fakulta a zahŕňala program uvedený v zakladajúcej listine pápeža Benedikta XV. (1917), t.j. teológiu zahŕňajúcu spiritualitu, liturgiu a cirkevné právo, archeológiu a také vedľajšie vedy, ktoré sú potrebné na zabezpečenie vyváženého programu spoločenských štruktúr, ako je umenie, kultúra a história. V tomto študijnom pláne zohrávajú hlavnú úlohu jazyky a okrem taliančiny, ktorá je hlavným vyučovacím jazykom, sa vyučuje klasická gréčtina, sýrčina, ruština a staroslovienčina, ktoré vždy patrili k hlavnému rámcu štúdia. Okrem arménskeho koptského, etiópskeho a gruzínskeho jazyka, ktoré sa stali súčasťou študijných programov, boli v posledných rokoch pridané aj moderný grécky a rumunský jazyk. Moderná gréčtina je rozdelená do štyroch úrovní, na základe ktorých je možné získať diplom od gréckej vlády. Pre študentov kanonického práva sa vyučuje latinčina. Dobre vypracovaný program talianskeho jazyka sa stal ťažiskom jadra prípravného - propedeutického ročníka.

Oddelenie fakulty východných cirkevných vied, od fakulty kánonického práva sa uskutočnilo v roku 1971, čiastočne i z dôvodu revízie východného kánonického práva a pripravovaného zodpovedajúceho kódexu. Tajomníkom tejto komisie bol p. Ivan Žužek (1924-2004). Orientálny inštitút spolu s profesormi kánonického práva naďalej slúži ako hlavné centrum spracovania a interpretácie Kódexu, ktorý  nepoužívajú len východné katolícke cirkvi, ale s istým záujmom ho sledujú i niektorí pravoslávni kresťania.

Publikácie

Arcibiskup Rowan Williams v Orientálnom inštitúte na prednáške predsedu Donahua v roku 2016

Okrem vyučovania a udeľovania akademických hodností licenciátu a doktorátu, Orientálny inštitút je známy svojimi publikáciami. V roku 1923 vyšlo prvé číslo publikácie Orientalia christiana. Po publikovaní sto takýchto čísel, bola séria v roku 1934 rozdelená na Orientalia Christiana Analecta výlučne pre monografie a Orientalia Chrisitana Periodica na články a recenzie kníh [21]. Autori týchto publikácii boli skutoční odborníci v daných oblastiach a obe publikácie boli distribuované do rôznych knižníc. Po promulgácii Kódexu kánonického práva východných cirkví (CCEO) v roku 1990 sa rozhodlo o zavedení novej série monografií v oblasti kanonického práva. V roku 1992 vyšla nová publikácia Kanonika [22], ktorej prvé číslo sa objavilo v roku 1992. Kritické vydanie Anaphorae Orientales, ktoré začal Alphonse Raes v roku 1939, upozornilo na jeden z viacerých zabudnutých pokladov kresťanského východu a pokračoval v ňom známy liturgista Orientale, profesor Robert Taft, SJ. Keď William Macomber uverejnil najstarší text Anafory z Addai a Mari, nedalo sa predstaviť, aký užitočný vplyv bude mať tento text na Kongregáciu pre náuku viery v roku 2001, keď sa rozhodlo o uznaní ortodoxie a platnosti anafory i bez výslovných slov konsekrácie [23].

Významné úspechy

Sympózium o krízach v Sýrii sa konalo na Orientálnom inštitúte v roku 2017

a) CCEO sa vo veľkej miere pripravovala na Orientálnom inštitúte. Pre východných kresťanov predstavuje Kodex východného práva obrovský krok vpred, pretože prvýkrát v histórii majú vlastné právo ako základ, ktorý umožňuje každej z východných cirkví sui juris rozvíjať svoje vlastné osobitné právo. b) Ďalším monumentálnym prínosom Orientálu bolo kritické vydanie dokumentov Bazilejsko-ferrarsko-florentský koncilFlorentského koncilu (1438 - 1445)[24], na ktorých sa podieľali profesori Fakulty východných cirkevných vied. Toto dielo viedlo v roku 1947 k rozhodnutiu Pia XII. o odstránenie latinských vplyvov na arménsko-katolícky obrad[25]. Medzi ďalšie významné vedecké diela, dodnes neprekonané patrí 6 zväzková štúdia liturgie sv. Jána Chrysostoma; encyklopedický slovník kresťanského východu; anotované preklady sýrskych rukopisov z 9. až 13. storočia; vydanie siedmich zväzkov vatikánskych archívnych dokumentov o arménskej otázke (1894-1925) a podobné vydanie o chaldejsko-asýrskej otázke (1908 - 1938); anotovaný katalóg 150 etiópskych rukopisov; podrobné archeologické štúdie mozaík, fresiek a architektúry raného kostola v Malej Ázii atď.

Významní profesori

Renomovaný liturgista Orientálneho inštitútu, profesor Robert Taft, SJ.

Guillaume Jerphanion, SJ, si získal meno vďaka štúdiu archeológie a kostolov vytesaných v skale, ktoré sa nachádzajú v Kappadocii [26]. Marcel Viller, SJ, po krátkom vyučovaní patristiky z Orientálneho inštitútu odišiel, aby sa stal jedným zo zakladateľov monumentálneho slovníka Dictionnaire de Spiritualité. Kardinál Tomáš Špidlík, SJ, bol známym odborníkom v oblasti ruskej duchovnosti a jeho knihy nestratili nič zo svojej aktuálnosti; Jeho predchodcom bol Irenée Hausherr [27], ktorý položil základy východnej spirituality. Podobnú aktuálnosť majú diela Juana Mateosa|, SJ, ktorý nadviazal na Antona Baumstarka (1872 - 1948), a je považovaný s R. F. Taftom SJ a G. Winklerom, za zakladateľa „Mateosovej školy porovnávacej liturgiológie [28]“. Georg Hofmann, SJ, bol nemeckým Cirkevným historikom, ktorý mal veľkú úlohu pri edícii Aktov florentského koncilu. Orientálny Inštitút bol obdarený celou generáciou významných liturgistov, ku ktorým patril aj Miguel Arranz, SJ. Samir Khalil Samir, SJ  sa výrazne zaslúžil o zviditeľnenie arabsko-kresťanskej literatúry. Gustav Wetter, SJ bol svetovou autoritou na marxizmus. Placid J. Podipara, C.M.I, bol svetovým expertom na kresťanov svätého Tomáša.

Pozoruhodní Alumni

Patriarcha Bartholomaios Archondonis, súčasný patriarcha Konštantínopolu, ktorý na Orientálnom Institute študoval od roku 1963 do roku 1968 a napísal svoju tézu O kodifikácii posvätných kánonov a kanonických predpisov. Prácu písal pod vedením prof. [[]Ivan Žužek|Ivana Žužeka].

Prezident Barack Obama sa stretáva s gréckym pravoslávnym ekumenickým patriarchom Bartolomejom I., absolventom Orientale.

Zoznam kardinálov, ktorí mali niečo s Orientalnym inštitútom je nasledujúci.

Zoznam známych študentov začína s blahoslaveným mučeníkom Eugènom Bossilkoffom, biskupom z Nicopolis v Bulharsku.

V apríli 2013 boli v Sýrii v meste Aleppo unesení dvaja pravoslávni biskupi: grécky pravoslávny biskup Paul Yazigi a sýrsky pravoslávny biskup Mor Gregorius Yohanna Ibrahim. Doteraz nie je známe miesto, kde by sa mohli nachádzať. Ďalšími významnými absolventmi Orientálneho inštitútu sú: Engelbert Kirschbaum, SJ, archeológ; Robert Murray, SJ, sýrista; Alessandro Bausani, islamológ; Hans-Joachim Schultz, liturg, Lambert Beauduin, OSB, zakladateľ mnižskej komunity v Chevetogne a René Vouillaume, prior Petits Frères de Jésus. Študoval tu tiež veľmi talentovaný teológ, ktorého nacisti zastrelili počas druhej svetovej vojny: Yves de Montcheiul, SJ (1900-1942).

Publikácie

Súbor:2019 RectorTV200 1.jpg
Fr. David Nazar, SJ, rektor Orientale v rozhovore pre TV2000
  • Orientalia Christiana Analecta publikuje knižné diela odborníkov na východné kresťanstvo.
  • Orientalia Christiana Periodica obsahuje články a recenzie kníh.
  • Kanonika sa venuje témam kánonického práva.
  • Anaphorae Orientales tlačí eucharistické modlitby na kresťanskom východe.
  • Edizioni Orientalia Christiana vydáva aj jednotlivé diela.[29]

Ďalší spolupracovníci a absolventi

Referencie

  1. ↑ Por. Soetens, Congrès eucharistique de Jérusalem (1893), Louvain 1977, 725. Táto myšlienka sa prvýkrát objavuje v Konštantínopole, ako aj výber Bielych otcov, ktorí ho mali riadiť. Podobne boli títo otcovia určení na obnovu Gréckeho kolégia.
  2. ↑ Roberta Maria Dal Mas, “Il Palazzo dei Convertendi e la casa di Raffaello”, Claudio Parisi Presicce a Laura Petacco, La Spina: dall’Agro vaticano a via della Conciliazione, Roma 2016, 129
  3. ↑ V. Poggi, “Il Pontificio Istituto Orientale”, Per la storia del Pontificio Istituto Orientale, Roma 2000, 15-30, 23.
  4. ↑ .C. Simon, Pro Russia: The Russicum and Catholic Work for Russia, Rome 2009, 404-432.
  5. ↑ Por. Orientalium dignitas Ecclesiarum: in V. Peri, Orientalium varietas, Roma 1994, 334-339.
  6. ↑ Dokument, v ktorom sa uvádzajú konzultácie uskutočňované v priebehu rokov ešte predtým, ako bolo možné prijať takéto rozhodnutie, bol vypracovaný strojopisom, ktorý nebol adresovaný širokej verejnosti kardinálom Niccolòm Marinim v Opinamenta et vota quoad pontificiam in Urbe pro ecclesiarum orientalium dissidentium Concordia institutionem, Rome 1917.
  7. ↑ Por. Dei providentis arcano: in V. Peri, Orientalium varietas, Roma 1994, 344-346.
  8. ↑ Por. Orientis Catholici: in V. Peri, Orientalium varietas, Roma 1994, 372.
  9. ↑ Por. C. Koroloevskij, La foundation de l’Institut Pontifical Oriental, in E.G. Farrugia (ed.), The Pontifical Oriental Institute: the First Seventy-five Years 1917-1992, Rome 1993, 65-106. introductione di A. Raes. G.M. Croce ha curato cinque volume di grande interesse informativo di Cyrille Korolevskij (1878- 1959), Kniga bytija moego (Le livre de ma vie): Mémoires autobiographiques, 1-5, Vatican City 2007.
  10. ↑ Termín Pio-Benediktín sa vzťahuje na dvoch pápežov, pod ktorými bol v roku 1917 vyhlásený Codex iuris canonici. Práce na ňom sa začali v roku 1904 počas pontifikátu Pia X. a skončili sa za Benedikta XV.
  11. ↑ Por. N. Loda, “Codex Iuris Canonici 1917”, EDCE, 465-466.
  12. ↑ Por. Quod nobis in condendo, in V. Peri, Orientalium varietas, Roma 1994, 373-374.
  13. ↑ Por. Orientis catholici, no. VII. In V. Peri, Orientalium varietas, Roma 1994, 373.
  14. ↑ Por. V. Poggi, Per la storia del Pontificio istituto Orientale, Roma 2000, 147-153.
  15. ↑ Por. V. Poggi, “Il Pontificio Istituto Orientale”, Per la storia del Pontificio istituto Orientale, Roma 2000, 15-30.
  16. ↑ Por. V. Poggi, Per la storia del Pontificio istituto Orientale, Roma 2000, 154-174.
  17. ↑ Por. Breve di Pio XI al p. Ledochowski, Preposito Generale della Compagnia di Gesù in V. Peri, Orientalium varietas, Roma 1994, 374-375.
  18. ↑ Por. V. Poggi, “Pontifical Oriental Institute”, in E.G. Farrugia, Encyclopedic Dictionary of the Christian East, 1503-1506.
  19. ↑ Por. Pio XI, Rerum Orientalium, in V. Peri, Orientalium varietas, Roma 1994, 376-383.
  20. ↑ Por. E.G. Farrugia, “Benedetto XV e la fondazione del Pontificio istituto Orientale (1917): lungimiranza, intuizione, riflessioni a posteriori”, Benedetto XV: Papa Giacomo della Chiesa nel mondo dell’“inutile strage”, a cura di G. Cavagnini e G. Grossi, II, Bologna 2017, 1098-1199, qui 1103.
  21. ↑ Por. V. Poggi, “Pontifical Oriental Institute (Orientale): Publications”, 1506-1509, in EDEC (Encyclopedic Dictionary of the Christian East).
  22. ↑ Por. G. Nedungatt, “Kanonika”, EDEC, 1509-1510.
  23. ↑ Por. E.G. Farrugia, “Anaphores Orientales”, EDEC, 1510-1512.
  24. ↑ Por. G. Hofmann et al. (editors), Concilium Florentinum: Documenta et Scriptores, 1-11, Rome 1940-1976.
  25. ↑ Por. E.G. Farrugia, “Is there method to ecumenism? Two examples to make a point”, in Christianity East and West: Jesuit Reflections, Boston 2016, 47-72, qui 50-51.
  26. ↑ Por. G. de Jerphanion, Une nouvelle province de l’art byzantin: les églises rupestres de Cappadoce, 1-5, Paris 1925-1942.
  27. ↑ Por. R. Čemus (a cura di), “Le tracce della Provvidenza”; intervista a Padre Špidlik”, in AAVV, “A due polmoni.” Dalla memoria spirituale d’Europa, Roma 1999, 26.
  28. ↑ Por. E.G. Farrugia, “Mateos, Juan”, EDCE, 1234-1236.
  29. ↑ "7 Facts About the Pontifical Oriental Institute", Gregorian University Foundation, January 7, 2002

Externé odkazy

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Pápežský_východný_inštitút&oldid=7031453“